Klietka

Dávno, pradávno žili dvaja bratia, Dvojčatá Byakuganu, Hagoromo a Homura. Mali vzácny dar, ktorý museli uchrániť, inak by svet prepadol chaosu. Raz hrozilo, že oň prídu, preto sa mladší obetoval. Uvalil na seba kliatbu, pomocou ktorej hrozbu odvrátil. Posledným dychom zaviazal brata, aby jeho potomkovia pokračovali v tradícii ochrany Byakuganu tak, ako to učinil on. Iba tak jeho obeť nebude márna.
Tento príbeh môže mať pravdivý základ, no na ňom vôbec nezáleží. Z generácie na generáciu je v tejto podobe rozprávaný pre to, aby už od malička vštepil a zdôvodnil príslušníkom klanu Hyuuga ideológiu rozdelenia na Hlavnú a Vedľajšiu rodinu.

Dieťa vraj už v matkinom lone rozozná hlas svojej matky, no spomenú si čerstvo narodené dvojčatá na okamih, kedy ich vyčerpaná matka prvýkrát privinula k sebe?
„To je neprípustné!“ zahrmel miestnosťou hlas pána domu a hlavy klanu.
„Prosím Vás,“ šepla matka , keď jej brali mladšie dieťa a podali pestúnke z Vedľajšej rodiny.
„Všeobecný záujem!“ umlčala ju nekompromisná odpoveď. „Straty Vedľajšej rodiny musia byť kompenzované, rovnováha musí byť zachovaná,“ doložil muž, viacmenej sám pre seba.
Hizashi si to nepamätal, no neraz si tú situáciu predstavoval. Jediné, čo si predstaviť nedokázal, je hlas svojej matky, pretože ho už nikdy viac nezačul.

„Už viem, kde schováva dedo fajku,“ pošepol Hiashi bratovi, s ktorým práve súťažili v použivaní Byakuganu, ukrytí v korune stromu na nádvorí.
„Pf, to ja viem už dávno, no neveril by si, aký vzor má na spodkoch.“
„Kecáš! Kde je, nech sa pozriem, … jéeej, matka vyšíva, asi sa dnes cíti lepšie.“
Hizashi koncentroval pohľad smerom, kde vytušil prítomnosť tej ženy. Vlastne ju nikdy nevidel.
„Tak tu ste, lotri,“ objavil sa zrazu na vetve Hiashiho vychovávateľ, „používanie Byakuganu v sídle je prísne zakázané,“ dodal a hneď aj vlepil Hizashimu poriadne zaucho. A následne aj ďalšie namiesto Hiashiho, ktorého udrieť nesmel.

Hiashimu už služobníctvo prinieslo suché šaty, no z Hizashiho, kľačiaceho pred hlavou klanu, ešte stále kvapkala voda.
„Odpusťte mi, otče,“ kajal sa Hiashi, „našťastie Hizashi skočil hneď do vody a s jeho pomocou som sa dostal na breh.“
„Kde si potom ty musel z vody vyťahovať jeho!“ zahriakol ho otec. „V takej situácii sa mal radšej pustiť a neriskovať život člena Hlavnej rodiny. Za to bude potrestaný,“ zodvihol ruku a aktivoval Hizashiho pečať.
„Tentoraz ťa omilostím, no najbližšie oľutuješ, že si sa narodil,“ ukončil tortúru asi po piatich minútach.
Hizashim už nelomcovala bolesť ale snaha potlačiť smiech nad touto vyhrážkou.

„Je úžasná,“ vzdychol znova Hiashi.
„No tak jej to povedz,“ podpichol ho Hizashi, „alebo sa budeš nádejať, že ti otec za nastávajúcu vyberie práve ju?“
Hiashi sa trucovito odvrátil a tak nestihol bratovi zabrániť, aby vykročil vpred a oslovil ju.
„Ako sa opovažuješ?“ vykríkla, akonáhle si uvedomila, že mladík pre ňou nie je Hiashi. Cnostnosť v jej bielych očiach vystriedala zlosť a zodvihla ruku s prstami zloženými v pečať.
„Bol to iba žart,“ zasiahol Hiashi, „povedz, ako to môžem odčiniť?“
S úsmevom vyslovila podmienku, no ostrá bolesť v Hizashiho hlave neprestala ešte dlho po tom, čo s Hiashim odišla.
Potvora!

„Opäť dcéra,“ vyriekol Hiashi namiesto pozdravu. „Vieš čo to znamená?“
Hizashi prikývol: „Odteraz už máš na krku tri ženy. Už jedna ti dala riadne zabrať.“
„Ale,“ zahnal ráznym pohybom ruky bratovu uštipačnú poznámku, „Hinata je milé dievčatko, tak hádam ani Hanabi nebude taká dračica, ako jej matka.“
„Ale poviem ti,“ pokračoval Hiashi, „trocha ti závidím syna a ešte aj manželku máš dobrú, hoci ti ju vybral otec. Ja som mal na výber a pozri.“
„Ty si vážne myslíš, že si mal na výber?“ zasmial sa Hizashi pri predstave, čo by sa stalo, keby sa jeho brat odvážil obzrieť za inou.

Hiashi síce udrel do žalúdka svojho brata, no malo to celé patriť jeho otcovi, ktorý navonok bez jedinej známky emócie stál vedľa prekvapeného Tretieho. Teraz už iba nájsť tie správne slová:
„Nenávidel som Hlavnú rodinu...“
„Úprimne, ešte stále ju nenávidím...“
„Ale nerobím to pre teba, ako člena Hlavnej rodiny...“
Pochopil Hiashi jeho slová? A jeho otec? Dokáže vôbec niekto z Hlavnej rodiny čokoľvek pochopiť?
„Keby sa to tak dalo zmeniť,“ povzdychol Hiashi, zviechajúc sa z podlahy.
„Nedokážeš nič zmeniť, tak ako si nikdy nedokázal, hoci si si stále myslel, že máš navrch, bratku.
Ale ktovie, možno raz,… raz niečo zmeníš.“