Honba za Nebeským Krištáľom 6.diel Ten, z chudobnej štvrte

Vyšlo to. To boli zrejme prvé slová, na ktoré sme sa zmohli po príchode do Raidenovej skrýše. Obom nám odpadol veľký kameň zo srdca. Konečne trochu bezpečia. Keď Raiden nadšene zvolal, že vystupujeme, bol som neuveriteľne zvedavý, kde sme sa to vlastne dostali. Zoskočil som z koča, oprášil som sa od sena a poobzeral sa po okolí. Zistil som, že sme stále v tom istom meste, avšak v rozdielnom prostredí. Chvíľami som aj mal pocit, že sme skutočne v inom meste. Navôkol odrazu kráčali ľudia v otrhaných šatách s plnými vrecami na chrbtoch, ktoré odvážali nevedno kam. Muži, ženy ale aj deti, tí všetci mali špinavé tváre s biednym pohľadom, akoby už ani nežili. Akoby už len dožívali a iba čakali, kým si ich Boh nevezme k sebe. Všetko bolo špinavé. Domy, ktoré som videl z nemocnice sa odrazu premenili na nestabilné chatrče a príbytky, ktoré navonok skôr vyzerali ako domy pre krysy. Boli postavené z obyčajných plechov, niektoré mi pripadali, že sa už čoskoro zrútia. Pravdepodobne sme v najchudobnejšej časti mesta. Bol to dobrý nápad ma sem vziať. Tu by chlapca z bohatej rodiny určite nehľadali.

Ako prvé, čo Raiden spravil bolo to, že nášmu ochotnému kočišovi zaplatil pár jenov, dosť na to, aby nakúpil jedlo pre celú svoju rodinu. Ten kočiš bol veľmi milý. Videl som, že bol vychudnutý až na kosť, ale aj tak sa dokázal pri rozhovore s Raidenom usmievať. Bolo to zvláštne vidieť ho smiať sa, keď bol v takej biede v akej bol, ale keď mu Raiden podával jeho štedrú odmenu za náš odvoz, jeho úsmev sa zväčšil ešte viac. Vtedy vyzeral trochu strašidelne, veď kto by sa nezľakol usmievajúcej sa kostry! Kočiš vzal peniaze a odchádzal od nás na svojom koči hovoriac trasľavým, trochu nezrozumiteľným hlasom Raidenovi:
„Dávaj pozor na toho chlapca. A keď ma budeš potrebovať, vieš kde ma nájdeš.“
Netrvalo dlho a kočiš zmizol v hustom dave ľudí a pomaly sa strácal v hustom smogu. Nemalo zmysel mu zamávať na rozlúčku, pretože by naše mávajúce ruky v dave neuvidel. Ostali sme už iba my dvaja. Ja a Raiden. Začal som uvažovať o tom, kde je teraz asi Rami a meč, ktorý skončili nevedno kde. Avšak nemal som nútenie, spýtať sa na to Raidena. Bral som to ako samozrejmosť, že bude buď u neho, alebo sa Rami vráti sám, keďže je ku mne pečaťou stále pripútaný. v tú chvíľu sa na mňa Raiden otočil a povedal mi:
„Vitaj v mojej štvrti! V najchudobnejšej časti mesta! Dávaj si tu pozor a priveľmi nedýchaj, aby sa ti ten smog nedostal tak skoro do tela!“ zvolal a vysoko zdvihol ruky nad hlavu.
„Haha, nemaj obavy,“ odpovedal Sunohara,“ videl som dosť vecí na to, aby som dokázal prekonať nejakú tú špinu a ten...smog.“
„Uvidíme, uvidíme.“

Smelým krokom sme sa vydali k Raidenovmu domu. Uličky tu boli o niečo menšie než v centre a tak tu bolo normálne, keď ľudia do seba narážali. Postupne sme sa dostávali bližšie ku skrýši. Čím hlbšie sme boli v centre chudobnej štvrti, tým hustejšia bola tlačenica v uliciach, tým väčší bol krik ľudí a tým väčší hustejší bol aj smog. Na niektorých miestach bol vzduch až tak nedýchateľný, že ľudia tieto miesta míľovými krokmi obchádzali. Prešli sme do obchodnej časti chudobnej štvrte. Popravde, bol som prekvapený, keď som odrazu v tejto špinavej diere uvidel, že aj tu môžu byť akési obchody, a že tu nie je iba chudoba a bieda. Tržnica bola plná zaujímavého tovaru. Ľudia predávali úplne čokoľvek, od skazeného krysieho mäsa až po drevené náhrady rôznych šperkov ako sú náhrdelníky, náramky a podobne. Predávali tu všemožné veci a to len preto, aby mali na dnes niečo do úst. Keby sa ma niekto spýtal, čo je to bieda, priviedol by som ho sem. Odpoveď by bola lepšia než tisíc slov.

Postupne sme sa predrali hustým davom tržnice a smerovali k domu. Cestou som pozoroval tváre chudobných matiek so svojimi novonarodenými deťmi v rukách. Ani jedna nebola veselá. Pri moste žobralo niekoľko starších mužov a pár chlapcov a dievčat asi v mojom veku. Keď sme prechádzali okolo, načahovali po nás ruky a srdcervúco prosili o pár peňazí. Raiden im niečo podal, ale nemohol im dať veľkú sumu. Koniec koncov, aj my sme teraz chudobní. Raiden prešiel cez most, teraz prišiel rad na mňa. Ako som prechádzal okolo tej skupinky detí, nedalo sa nevšimnúť si, ako sa na mňa jedno z dievčat pohŕdavo pozerá. Postupne sa k nej pripojili aj ostatný. Všetky deti sa na mňa pozerali ako na nejakého bohatého rozmaznaného chlapca, aj napriek tomu, že som mal stále na sebe nemocničný plášť. Oni totiž zrejme ani nevedeli, že to, čo mám na sebe, nie je z drahého butiku, ale iba z nemocnice. Zrejme tam nikdy nemali možnosť ísť. Chcel som im to vysvetliť, chcel som im niečo dať, ale nešlo to. Nemohol som dopustiť, aby ma prezradili strážam. Dokonca sa ma ani neobťažovali aspoň spýtať o peniaze alebo jedlo. Bol som pre nich, ako niekto, koho je zakázané pýtať sa takéto veci. Keď som sa blížil ku koncu mosta, niekto ma spoza môjho chrbta oslovil:
„Pane?“ spýtala sa neznáma osoba.
Nemohol som vedieť, či tá otázka smerovala mne, pretože okolo mňa vtedy kráčalo toľko ľudí, že sa to mohlo týkať kohokoľvek. Ale aj tak som mal pocit, že sa to niekto pýta mňa. A tak som sa prekvapene otočil a uvidel som malé modrooké dievčatko, vysoké po moje kolená, oblečené v roztrhanej bielej košeli.
„Pane?“ spýtalo sa ma malí dievčatko tú istú otázku ešte raz, aby sa uistilo, že sa so mnou rozpráva. V tej chvíli som doslova stratil reč. Uvedomil som si, že je to jedno zo žobráckych detí z toho mosta. Obaja sme boli ticho. Udivene sme sa na seba chvíľu pozerali, ona na mňa, ja na ňu, spoločne sme si vymieňali pohľady až ma poprosila:
„Pane, máte nejaké jedlo? Sme veľmi sestričkou a bračekmi hladní.“ spýtala sa ma tenkým hláskom a pozerala na mňa psími očami. Ostal som zaskočený rovnako, ako aj jej súrodenci, ktorý sa na nás pozerali z mostu. Nikto z nich by sa totiž neodvážil spýtať "boháča" o almužnu. Tie chudobné deti sa potom len prizerali a čakali na moju reakciu.

Chcem, ale nemôžem. To som jej chcel povedať, ale nemohol som. Bol by to pre mňa príliš veľký risk. Zrazu som iba vstal, otočil som sa, a jednoducho som pokračoval ďalej za Raidenom. Toto bola oficiálne moja najtrápnejšia chvíľa v živote. Proste som od nej vstal a odišiel. Úplná ignorancia. Nemohol som riskovať, ale keby som mohol, neváhal by som a dal jej, čo si len bude priať. Keď som dostihol Raidena, po pár metroch som započul plač. Samozrejme som vedel, že to bol plač toho malého modrookého dievčatka. Obzrel som sa za seba a uvidel som malé plačúce dievčatko a jej sestru, ktorá kľačiac na zemi ju ihneď objala a utešovala ju. Okoloidúci sa iba prizerali na žalostný plač toho malého, nešťastného dievčatka. A až potom som si to všimol. Jej sestra, držiac svoju malilinkú sestričku, ma obdarila vražedným pohľadom, z ktoré vychádzala samá nenávisť. Dodnes si ten pohľad pamätám. Nikto si jej pohľad na mňa nevšimol, smeroval len a len mne. Keby som mal len o trochu viac času, vysvetlil by som to, ale ako som povedal, nemohol som. Zastal som na mieste. Raiden mi výrazom tváre naznačuje, aby sme si pohli. Opäť sa obzriem za seba a vidím na moste všetky tie deti pohromade, ako ďalej žobrajú o jedlo. Nevedel som, čo iného som mal urobiť. Prišlo mi to tak ľúto, pripadal som si ako tak bez citu. Ale v tej chvíli som si spomenul na rady môjho zosnulého otca:

„V živote nastane veľa momentov, veľa ťažkých momentov, kedy sa budeš musieť rozhodnúť pre jednu z dvoch možností. Ja s mamou tu navždy nebudeme, potom sa budeš musieť rozhodovať sám. A preto si pamätaj. Vždy si vyber to, čo ti vraví tvoje srdce. Pretože my sme, vždy sme boli a vždy budeme, v tvojom srdci.“

To mi vravieval otec. Ale tentokrát je to ťažšie. Srdce a rozum hovoria odlišné veci. Tentokrát má pravdu rozum.

A tak som potichu odkráčal za Raidenom a spolu sme sa blížili k cieli našej cesty. Cítil som, ako sa ľudia z mostu na mňa pozerajú a ja mám pritom zalepené ústa a zviazané ruky. Hlavne ma nesmú prezradiť. Keď sme konečne odtiaľ dostali, narazil som na Raidena, ktorý náhle zastal.
„Prečo stojíš?“ spýtal som sa.
„Pretože sme tu.“
Zdvihol som obočie a pozrel sa smerom pred nás. Stál tam útulný tehlový domček, ktorý medzi ostatnými vyzeral, ako keby tam ani nepatril. Rozhodne si Raiden žil lepšie, ako tí ostatní.
„Tak toto je môj dom. Je celý iba môj! Haha! Cíť sa tu ako doma!“
Takže tento zhluk tehál, ktoré majú tvoriť dom, majú byť pre mňa domovom na ďalších niekoľko dní. Obaja si odpočinieme, nájdeme Ramiho a meč a potom vyrazíme. Vynikajúci plán. Takže Raiden je skutočne ten, z chudobnej štvrte!

Pokračovanie nabudúce!!

Ďalší diel: Kde je Rami?