Honba za Nebeským Krištáľom 7.diel Kde je Rami?

Pomaly som vstúpil cez zaprášený prah domu a vošiel priamo do menšej chodby, ktorá sa končila schodiskom, zrejme na druhé poschodie. Okrem schodiska viedli z chodby dve dvere. Ľavé dvere viedli do miestnosti, ktorá slúžila zrejme ako obývacia miestnosť, no svojím vzhľadom tak vôbec nevyzerala. Nuž, nemal by som byť taký pohodlný a čoskoro by som sa mal začať prispôsobovať prostrediu, pretože po zistený, že je to pravdepodobne najkrajšia miestnosť v dome, som vedel, že ma nečaká nič dobrého. Jedine cez obývačku bolo možné dostať sa do kuchyne plnej švábov a inej škodnej. V prvých dňoch som sa trochu bál konzumovať jedlo z tejto kuchyne, avšak bol som taký hladný, žeby som v tej chvíli zjedol aj koňa!

Pravé dvere pri chodbe boli zavreté. Raiden totiž povedal, že tam má pre mňa pripravené prekvapenie. V tej chvíli mi bolo už všetko jedno, nech je tam ktokoľvek alebo čokoľvek, posteľ bolo jediné miesto, o ktoré som žiadal. Nechal som to teda bežať a išiel som sa pozrieť na druhé poschodie. Zistil som, že Raidenov dom, mal ako jeden z mála domov v chudobnej štvrti mesta kúpeľňu, do ktorej aj tiekla voda! A samozrejme, okrem kúpeľne tu bola Raidenova a moja novučičká izba, hneď oproti jeho izbe. Nebol to žiadny luxus, ale v tejto izbe som sa cítil rozhodne lepšie, ako tam vonku. Posteľ, menší pracovný stôl, okno smerujúce na ulicu a nejaký starý bodrel ako napríklad staré hračky, drevené súčiastky, rôzne svitky s prapodivnými textami o jutsu a dopisy. To všetko tvorilo moju izbu. Nepýtal som sa ho, prečo sú tam napríklad tie hračky, predsa už som mu spôsobil aj tak dosť problémov, ako napríklad moje výzvedy ohľadom jeho minulosti. Stále som cítil, že ho jeho minulosť stále trápi, a tým, že som na neho tak príliš narážal, som mu moc nepomohol. Vošiel som s Raidenom do izby a vraví mi:
„Tak, toto je tvoja izba. Ja mám izbu oproti, takže keby si niečo potreboval, som hneď vedľa. Nuž, cíť sa tu ako doma. Trochu sa tu zabývaj a potom príď dole.“
„V poriadku.“ odpovedal som a Raiden po návšteve svojej izby hneď zamieril dole. Vyložil si tam svoje vybavenie, ktoré celý čas niesol so sebou. Pri pohľade na moju izbu, ktorá sa mala stať mojím domovom na ďalších niekoľko dní, mi nebolo dvakrát do smiechu. Ľahol som si na posteľ, z ktorej vyletel snáď storočný prach. Konečne som si uvedomil, že to vyšlo, a že som konečne v bezpečí. Konečne som s niekým, komu môžem dôverovať, a konečne som niekde, kde ma niekto len tak skoro nenájde. Natiahol som si ruky a nohy a trochu som privrel oči v snahe trochu si pospať. Avšak nastal problém. Začínal som opäť cítiť bolesti. Posadil som sa, lebo bolesť ma silno zvierala.
„Znova? Ah, opäť tie bolesti z nemocnice.“ pomyslel som si a hneď ma napadol zdroj tejto bolesti.
„Tá rana! Úplné som na ňu zabudol! Idem radšej dole a okamžite si dám niečo proti bolesti, ah!“
Vstal som z postele a vydal som sa dole. Bolesť neprestávala, naopak, bolesť sa zväčšovala. Oprel som sa o stenu, aby som dokázal udržať rovnováhu. Chvíľami som mal pocit, že mi skameneli nohy a že neprejdem ani cez schody. Pohľad bol čím ďalej, tým viac rozmazaný. Krútila sa mi hlava a opäť som sa začal potiť. Ledva som prešiel cez schody do obývačky, kde Raiden sediaci na sedačke vstal a spýtal sa:
„Tak, konečne si tu. Dúfam, že sa ti tvoja nová izba páči. Musíme sa porozprávať ohľadom toho, čo budeme robiť ďalej. Nemôžeme tu len tak nečinne sedieť, pretože Chibo bude po nás pátrať, veľmi! Ver mi!“
Raiden si ďalej mlel svoje reči, ale zrejme si nevšimol, v akom stave som. Raiden neustále kecal a kecal svoje žvásty a ja som sa snažil dostať sa k pohovke, aby som si mohol sadnúť. Udržať rovnováhu bolo pre mňa ťažké ako náhle som sa odlepil od steny. Pohľad sa mi viac a viac rozmazával. Tupý a nič nevšímajúci si Raiden pokračoval:
„Ale najprv, k tvojmu prekvapeniu. Pýtal si sa ma, prečo sú tie dvere zavreté však?“
Raiden čakal na odpoveď a už aj jemu sa zdalo niečo podozrivé. Poslednými silami vôle som vyriekol:
„Aha.“
„V tom prípade asi vieš, čo ťa tam čaká!“
Dokončil Raiden a vyzeral, ako keby čakal na odpoveď. Avšak v tej chvíli mi už doslova došla akákoľvek sila niečo povedať.
„Tvoje prekvapenie. Si nejaký skleslý. Myslel som si, že keď obetujem pre teba život a zavediem ťa do bezpečia, tak budeš viac šťastný.“
Tu som počul už len každé druhé slovo. Počas tohto Raidenovho monológu som iba nezmyselne prikyvoval, hoci sa ma na nič takého nepýtal.
„No nič, dnes asi nemáš náladu. Tak poď za mnou. Ideme tými dverami do suterénu, k tvojmu prekvapeniu. Kde som len položil ten kľúč?“
Medzitým, čo Raiden hľadal kľúč od tých tajomných dverí, ja som sa snažil pomaly vstať z pohovky a počkať pri dverách. Prišiel som k dverám, ale Raiden stále nevedel nájsť kľúč. Oprel som sa o dvere a od tej chvíle si pamätám veci iba matne. Pamätám si, ako Raiden po piatich minútach konečne otvoril dvere a zapálil fakľu. Za dverami sa objavila temná chodba, ktorá viedla hlboko do útrob Zeme. Raiden zavelil, aby som šiel za ním. Ani neviem ako som stihol prejsť cez dvere a pri vstupe na prvý schod dole som mal pohľad úplne čierny. Ani neviem ako, ale z nenazdajky, akoby som to ani nepovedal ja, ale nejaký môj núdzový systém vo mne povedal tiché:
„Raiden?“
Posledné, čo som uvidel, bol už len Raiden, otáčajúci sa ku mne a nahlas kričiaci moje meno.
„Áno? Sunohara? Sunohara!“
̎V bezvedomí, kde človek nič nevidí, iba čiernu čiernotu, a nič necíti, sa cítil Sunohara aspoň na chvíľu, na tú malú chvíľu, v absolútnom bezpečí, pričom opäť pocítil dotyky svojich najbližších, ktorých tak skoro stratil. Mama, otec. ̎ ČIERNOU
Po chvíľkovom bezvedomí som sa znova prebudil na pohovke obývačky. Keď som sa pozrel von oknom, zistil som, že je noc.
„Ako dlho som bol v bezvedomí?“ pomyslel som si nahlas.
Raiden začul moje slová a ihneď ku mne pribehol.
„Sláva bohom, si tu. Trochu si ma vystrašil, vieš o tom. Toto mi už nerob, jasné!“
„Ako dlho som bol v bezvedomí?“
„Nie dlho. Šesť hodín.“
„Takže šesť hodín. Už vieš, čo sa mi stalo?“
„Viem. Máš v bruchu dieru veľkú ako toto mesto. Ale neboj sa. Dal som ti bylinkový vývar na utlmenie bolesti. Máš aj nové obväzy.“
„Ale mňa zaujíma prečo, prečo som ranený? Nepamätám sa, žeby som s niekým bojoval.“
„To ani nemôžeš!“ zrazu sa z kuchyne ozval čudný hlas, ktorý rozhodne nepatril Raidenovi.
„Raiden, kto je tu?“
„No, takto by som ti to povedal. Zo suterénu som priviedol tvoje prekvapenie.“
„Ako to myslíš, moje prekvapenie?“ už som ničomu nerozumel. Nemohol som vstať a pozrieť sa, inak by som znova začal krvácať. Neznámy prišiel a vtedy som hneď vedel podľa typického pachu, o koho sa jedná.
„Rami! Ty starý bastard, kde si bol a čo sa stalo? Budeš mi musieť vysvetliť veľa vecí!“
„Pokoj, všetko má svoj čas. Ale v rýchlosti. Na ceste do tohto mesta si od únavy náhle odpadol, v tom nás prepadli Chibovi muži, rýchlo som ťa vzal a zvolil som taktický ústup pred priamym bojom. No a čo sa nestalo, zasiahol ma výbušný lístok, ktorý našťastie explodoval o niečo ďalej. Mňa nezranil, no ty si bol na tom horšie. Všade bolo veľa krvi. A tak som ťa radšej odniesol do nemocnice, respektíve pred nemocnicu, aby som nepriťahoval veľa pozornosti, kde sa ťa rozhodli liečiť v karanténe. Vedeli, kto si. Zastavili krvácanie a zavolali Chibových mužov. Chibo na teba totiž vypísal mastnú odmenu! Dva dni nato ma našiel Raiden, že vraj má od strýka Eijiho rozkaz po teba a po mňa prísť, a tak sme vymysleli plán, ako ťa odtiaľ dostať. A teraz si tu! Jednoduché!“
„Kiežby to bolo také jednoduché, ako si myslíš! Idú po ňom stále tvrdšie, a to len preto, že chce vedieť pravdu! Prečo ho Chibo, jeho vlastný ujo, chce silou, mocou naspäť?“
„Takže takto sa veci majú. Mám tomu rozumieť, že po nás troch ide asi stovka špičkovo trénovaných vojakov, spolu so strážami mesta a to navyše nehovorím o tom, že dvaja z nás sú ranený, a tretí je úplne nepoužiteľný, keď ja ho nedokážem v takom stave ovládať?“
„Máš pravdu. A to mi pripomína, že máme ešte jeden menší problém?“ povedal Raiden.
„Len hovor. Som pripravený už na všetko.“
Raiden preglgol sliny a povedal:
„Ak si si nevšimol Sunohara, niečo ti chýba. Počkaj, hneď to prinesiem.“

Tušil som, čo sa mi Raiden chystá odovzdať. Ramiho meč a Bielu dýku. A keď Raiden priniesol menšie puzdro, ktoré sa používa prevažne na meče, ucítil som svoju životnú energiu späť v mojom tele. Pohľad sa mi náhle rozjasnil. Cítil som, akoby som bol s tým mečom spojený, akoby som bez neho nemohol existovať. Už som bol presvedčený na sto percent, že sa tam nachádza. Raiden pomaly vyťahoval meč z puzdra. Tmavú Raidenovú obývačku po vytiahnutí meča zalialo žiarivé modré svetlo. Dokonca aj démon Rami, mal problém zvládnuť jas tohto svetla. Sunohara vstal z pohovky a opäť sa postavil na nohy. Jeho rana už nebola.

Sunohara opäť nadobudol svoju stratenú silu. Cítil sa silnejší ako nikdy predtým. Raiden a Rami sa iba udivene prizerali na nového Sunoharu, silnejšieho a mocnejšieho než kedykoľvek predtým. Sunohara podišiel k Raidenovi držiacemu Ramiho meč posadnutosti, v ktorom je zapečatená Ramiho čierna duša. Raiden od toľkého úžasu nevedel, čo mal robiť. Chvíľami mal aj pocit toho, že sa má pred Sunoharom pokloniť, ako správnemu kráľovi. Raiden zacítil zo Sunoharu nespočetné množstvo chakry. Meč, ktorý držal v rukách sa magnetickou silou trhal z jeho rúk do tých majiteľových. Sunohara ešte nebol s mečom nikdy tak dobre spojený, ako ten krát. Sunohara podišiel k meču a dotkol sa ho a pevne ho uchopil do svojej ruky. Silu, ktorú získal, netreba zbytočne popisovať. Modré oslepujúce svetlo zmizlo. Meč sa upokojil a Sunohara si ho pevne opäť uložil na svoj chrbát. Raiden omámený týmto zážitkom si myslel toto:
„Bohovia na nebesiach. Toto som nevidel ani u majstra Eijiho, ani u nikoho iného v mojom živote. Toľko chakry. Tá dravosť a sila! Myslel som si, že Eiji vtipkuje, keď povedal, že bude veľmi silný a občas nezvládnuteľný. Predsa je z bohatej rodiny a je určite rozmaznaný. Ale evidentne som sa mýlil. Je to dobrý bojovník, možno lepší než ktorýkoľvek iný shinobi!“
Sunoharovi netrvalo dlho prísť nato, kde je ten Raidenov háčik. Sunohara vzal puzdro a to, čo tam našiel ho prekvapilo. Nebolo tam nič. Biela dýka sa stratila!

Pokračovanie nabudúce!!

Ďalší diel: Vitaj v Konohe, Sunohara!