Honba za Nebeským Krištáľom 8. diel Vitaj v Konohe, Sunohara!

Medzitým v Chibovej kancelárií

„Tak ako chlapci. Máte ho?“ spýtal sa s pozitívnym presvedčením Chibo. Strážam, kľačiace pred ich pánom, začal stekať pot po tvárach. Všetci zostali ticho. Nik nemal rád oznamovanie neúspešných správ pánovi. Chibo mierne znepokojený, sa obzrel na svojich ľudí a vydedukoval, ako to asi mohlo dopadnúť. Najodvážnejší z nich, hlavný kapitán, sa postavil a predstúpil pred Chiba. Aj napriek potu, ktorý mu stekal do očí, a triaške na celom tele, vyriekol:
„Pane, m-m-m-misia skončila n-n-neúspešne. Nebol sám. Prišiel tam nejaký idiot a uniesol ho pred našími očami, p-p-pane!“ Po minúte ticha, Chibo mierne vytočený siahol na svoju katanu.
„Takže misia neúspešná. Nevadí. Nabudúce to vyjde. Určite to vyjde. Spoločne vymyslíme plán, ktorý im vyrazí dych! Potrebujeme len vymeniť starých veliteľov za nových. Nie nadarmo sa totiž hovorí, že mladá krv je od prírody lepšia, než krv stará. A vieš, čo ma napadlo? ŽE ZAČNEM PRÁVE S TEBOU!“
Chibova katana prebodla telo kapitána naskrz. Všade navôkol vystrekla krv. Kapitán posledným výdychom padol na zem. Chibo schoval katanu späť na miesto.
„Ty!“ vykríkol a ukázal prstom na jedného mladíka zo skupiny. Zmetený mladík vstal z radu a predstúpil.
„Odteraz si veliteľom divízie, s cieľom zajať a priniesť Sunohara Toshikuru. Živého! A nesklam ma, inak skončíš rovnako, ako tento tu!“

O týždeň neskôr, Raidenov dom, pár minút pred polnocou

Vyšlo to. Stráže nás nenašli a Raiden sa mohol v pokoji zotaviť zo zranení. Chvíľami to bolo ale naozaj tesné. Bolo divné, že Chibove stráže náš dom neprehľadali, i keď bol ten dom tak na očiach. Raiden odpočíval na gauči v obývačke, pretože na poschodí bola ukrutná zima. Rami predvádzal v kuchyni svoje kulinárske umenie, a ja som medzitým hliadkoval na poschodí, či náhodou niekto neprichádza ku nám. Po týždni neustáleho skrývania sa, už nestálo nič medzi nami a cestou do Konohy. Nastal čas.
„Ok, sme tu. Je pár minút pred polnocou, v meste som zohnal pre nás potrebné zásoby, dosť na to, aby nám vydržali až do Konohy. Rami, ty sa vráť do meča. Bude to tak lepšie.“
„Jasne šéfe!“
„Sunohara, ako dlho dokážeš udržať Ramiho pod kontro...“
„O to sa nestaraj, cvičil som s Mečom posadnutosti pätnásť rokov, udržím ho.“
„Ok, nemám dôvod pochybovať o tebe. Koniec koncov, len ty to najlepšie vieš.“
Sunohara prikývol a Rami vošiel do meča.
„Páni,“ povedal Raiden a roztvoril mapu mesta, “naša cesta z tohto pekelného mesta, povedie cez túto budovu. Je to stará tržnica, už niekoľko rokov tam nevkročila jediná noha. Okrem tej mojej, samozrejme. Odtiaľ vedie kanalizačné potrubie priamo za hradby mesta! Čo vy na to?“
Nikto nenamietal, ani nemohol, bola to predsa jediná možná cesta von, ak sa teda dotyčný nechcel prebojovať cez hlavnú bránu. Počas cesty sme sa skrývali v bočných uličkách, vyhýbali sme sa nočnému osvetleniu a všetkému, čo nás mohlo prezradiť. Prišli sme k tržnici. Samozrejme aj túto budovu okupovala banda Chibových mužov. Bolo ich šesť. Postupne sme likvidovali jedného po druhom, bez vydania jediného hluku. Konečne som sa dostával späť do formy. Kanalizácia nás opäť nesklamala, smrdela ako sa patrí. Ako sme sa čvachtali vo všetkom to bodreli, zacítil som čerstvý. Áno, bol to vzduch prírody za hradbami. V tú chvíľu som si prisahal, že sa tam už nikdy viac nevrátim. Zoskočili sme na zem, zasunuli zbrane, a dali sme sa na cestu po korunách stromov do Konohy.

Ráno, tri kilometre od Konohy

„Sunohara, tu sa musíme rozísť!“
„P-Prečo? Deje sa niečo?“ spýtal sa Sunohara a prudko zastavil.
„Obchodník, ktorý kúpil Bielu dýku, by sa mal nachádzať v hoteli, niekde v tejto oblasti. Musím tú dýku nájsť, pre tvoje dobro, inak to bude znamenať, že moja misia bola neúspešná. Na! Vezmi si toto, je to adresa tvojho strýka, choď hneď za ním, nikde sa nezastavuj, choď ROVNO ZA NÍM! Keď budeš pri dverách, trikrát zaklop a povedz: Život je dar, dar je Krištáľ To je odo mňa zatiaľ všetko. Odteraz ideš na vlastnú päsť. Budem sa ponáhľať.“
Zapísal som si za uši všetky informácie a rozlúčil sa s Raidenom. Zamával som mu, a keď zmizol za kopec, už som ho nevidel.

Poludnie, Konoha, Zem Ohňa

Už nebol dôvod bežať. Započul som prvé hlasy davu ľudí. Naznačovalo to iba jedinú vec. Spoza kopca som uvidel cieľ mojej cesty. Predo mnou sa rozprestierala Konoha.

V Konohe som ešte nikdy predtým nebol, a ľutujem to. Ako som nemohol uvidieť takú krásu, ako je Konoha. Trhy, obchody, reštaurácie, bary, banky, školy, to všetko bolo v jednej dedine. Primiešal som sa do davu s ďalšou stovkou ľudí, ktorý takisto, ako aj ja, mierili do Konohy. Vošiel som cez kolosálnu bránu do dediny, a zacítil pravý mestský ruch. Okolo sa pohybovalo množstvo ľudí, jedni obchodovali, druhí sa len prechádzali, ďalší tamto, iní tamto. Konoha žila. A všetko tu bolo čisté, žiadna chudoba, ako tam, alebo aj u nás, keď ešte žil môj klan. A na to všetko dohliadali aj tváre bývalých Hokage vytesaných do skál nad Konohou. Nádhera! Tu sa mali veci inak.

Ako som tak obdivoval krásu Konohy, pristúpili ku mne dvaja muži, podľa uniformy vyzerali na jouninov. Začali si ma akosi divne obzerať. Nevedel som, prečo to robia, ale trochu ma znervóznili. Obaja vyzerali dosť čudne. Jeden z nich mal cez polovicu tváre a oko masku, pričom v pravej ruke držal knihu, ktorej sexistický titulok a nahá slečna na obale sa mi vryli do pamäti a ja nie a nie na to zabudnúť. Zato ten druhý, to bol riadny čudák. Nielenže mal žiarivý úsmev, ktorým mohol oslepiť nepriateľa, ale mal také husté obočie, akoby ho vytrhával ostatným a lepil ho sebe! Nevedel som, či sa mu mám pozerať skôr do očí, alebo na to jeho obočie. Ten s maskou a bielymi vlasmi sa mi neskôr prihovoril:
„Nevyzeráš ako tunajší. Dúfam, že máš dobré vysvetlenie, prečo sa tu prechádzaš s tým veľkým mečom na chrbte.“
Úplne ma zamrazilo. Ja blbec som zabudol skryť meč. Nemal som čas na vysvetľovanie, aj tak by to nepochopili, že hľadám vzácny krištáľ, ktorý má nevyčísliteľnú hodnotu, a že v tom meči sa skrýva sila démona, o ktorého existencii nemôžu mať oni ani šajnu. Rozhodol som sa pre rýchly únik. Vedel som, že Rami má schopnosť rýchleho teleportu. Ako som postrehol, že hustoobočník sa približuje poza môj chrbát, v rýchlosti som sa chopil meča a Rami nás včas teleportol na jednu zo striech. S Ramim sme zohraný tím. Z diaľky som pozoroval tých dvoch čudákov, ako ma zbesilo hľadajú. Po chvíli hľadania ma, sa rozbehli smerom na veľkú budovu pod sochami piatich Hokage. Ničmenej, bolo mi to jedno, kam idú. Jediné, čo som chcel bolo, aby som ich už nikdy nestretol.

Pýtal som sa ľudí z Konohy, či náhodou nevedia, kde sa nachádza adresa z toho papiera, a o pár minút som už stál pred domom, kde sa mal nachádzať môj jediný živý člen klanu Toshikura. Vošiel som cez vchod do domu na prvé poschodie a predstúpil som pred dvere. Presne podľa Raidenových inštrukcii som trikrát zaklopal na dvere a potichu vyslovil:
„Život je dar, dar je Krištáľ.“
Ako som dopovedal posledné slovo, dvere sa už otvárali. V nich stál asi šesťdesiatročný starec v čiernom župane a sandáloch, ktorého som ihneď rozpoznal. Skutočne tam na mňa po celú tú dobu čakal môj strýko Eiji. Chcel som si zaplakať od radosti, ale povedal som si, že chlapi nesmú zakaždým podliehať emociam. Bol to neopísateľný pocit vidieť po pätnástich rokoch niekoho z môjho klanu.
„Sunohara, poď ku mne synak!“ roztvoril ruky a objali sme sa, ako keby sme sa niekoľko rokov nevideli. A ono to bola aj tak trochu pravda.

Pokračovanie nabudúce!!

Ďalší diel: Vnady Lady Tsunade a čudák menom Naruto!!