Reset 12 - ,,Postarám sa o teba."

Niečo ma pichalo do nôh, do rúk, počula som divný hluk, no nevedela som si ho zaradiť. Všetky zvuky sa mi zlievali dokopy a v hlave mi dunelo. Nebola som schopná otvoriť oči. Cítila som vietor ako sa mi hrá s vlasmi a s nočnou košeľou, sem tam ma opäť dačo bodlo do odhalenej pokožky. Viečka som mala také ťažké, mala som pocit, akoby som ich mala prilepené. Na tele mi naskočila husia koža keď ma opäť letný vánok poláskal. Zacítila som vôňu trávy, a svieži vzduch. Môj sluch prestal protestovať a odrazu som počula cvrčkov, kdesi v diaľke sovu a narážanie kovu o kov. Počula som hlasné kričanie, no odmietala som rozumieť tomu čo kričí. A v tom som si spomenula. Matne mi hlavou preblesla spomienka na neznámeho. Prudko som otvorila oči a oslepil ma mesiac, ktorý sa predieral pomedzi stromy. S námahou som sa posadila. Tá omamná látka ma úplne oslabila, cítila som sa strašne slabo, akoby som sa zotavovala po chrípke. Rukami som si pomohla, aby som mohla vstať. Cítila som ako sa mi trasú kolená, ale snažila som sa nevšímať si to. Obzerala som sa všade dookola a všimla som si dvoch neznámich shinobi na zemi. Prešla som k nim a skúsila som im pulz. Nič. Ďalšie narazenie kovu ma prilákalo, aby som vošla medzi stromy a hľadala ten zdroj. Zrazu sa predo mnou vynoril ninja v bielej košeli celej od krvi, čiernymi strapatými vlasmi a s katanou zapichnutou v ďalšom shinobi ktorý ležal na zemi.
A v tom mi to došlo. Uniesli ma v noci zo sídla. A Sasuke ich nejakým spôsobom vypátral a zachránil ma. Chcela som niečo povedať, keď som hľadela na Sasukeho, ale z hrdla sa mi ozvalo iba zachrapčanie.
,,S-sasuke-kun,“ skúsila som to znovu, konečne sa mi podarilo otvoriť ústa a vydať hlas, aj keď bol taký tichý, že ho takmer ani nebolo počuť.
,,Aspoň raz na seba dávaj pozor.“ Ozval sa Sasuke, ktorý stále stál ku mne otočený chrbtom a pomaly vytiahol katanu z mŕtveho tela na zemi. Vložil si ju do puzdra a zostal tak stáť. S pocitom viny som sa k nemu pomaly vydala.
,,P-prepáč, ja... ďakujem.“ Zašepkala som s úprimnou vďačnosťou. Stále mi stál chrbtom a neprehovoril. Natiahla som k nemu ruku a položila som mu ju na plece.
,,Sasuke?“ spýtala som sa potichu a jemne ho otočila k sebe. To čo som zbadala ma úplne vystrašilo a omráčilo. Sasukemu z brucha trčal Kunai a krv sa šírila rýchlejšie akoby sa mala. Dívala som sa na neho s hrôzou len dve sekundy, ale za ten čas sa červená tekutina nebezpečne rozšírila a vsiakla sa do košele. Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý bol celý bledý a hľadel mi do očí. No videla som, že pomaly prestáva vnímať. Zakolísal sa a spadol rovno na mňa. Podlomili sa mi kolená ako som sa ho snažila udržať, ale bol príliš ťažký a ja som spadla s ním na zem. Chytila som mu tvár a pozrela sa na neho.
,,Sasuke, musíš ísť do nemocnice!“ šepkala som vystrašene a začala som sa zviechať zo zeme, aby som ho tam odviedla. Chytil ma za ruku prekvapivo silno a stisol mi ju až mi do očí vhŕkli slzy od bolesti.
,,Nie do... nemocnice.“ Hovoril sťažka a pri tom sa mi pozeral do očí.
,,A-ale,“ snažila som sa namietať, ale niečo v jeho pohľade ma zastavilo.
,,Pro-sím.“ Zašepkal a pomaly zatvoril oči.
,,Sas-sasuke, otvor oči, no tak!“ zavolala som a prudko som sa postavila a prehodila som si jeho ruku cez plece. Čo najrýchlejším krokom som sa s ním vydala do sídla. Musím ho tam odviesť skôr ako začne svitať, nesmú ho vidieť, nechcel ísť do nemocnice, tak ho tam neodvediem. Dlhujem mu to. Postarám sa o neho sama. Bola som príliš odvážna. Čo ak to nezvládne?! Čo ak mi zomrie?! Musela som sa rýchlo ukľudniť. No tak, Hinata, liečivé bylinky, tie vždy zaberú. Mala som osvedčené metódy, ktoré ma učila mama keď som bola ešte malá. Dopotkýnala som sa do domu a rýchlo som ho vyniesla do izby. Opatrne som ho položila na posteľ a utekala som pre obväzy a mokré obklady. Zhlboka som sa nadýchla aby som si dodala odvahu a pomaly som mu vytiahla kunai z tela, nebol až tak hlboko zabodnutý, no krv sa začala valiť ešte väčšmi a tak som rýchlo na ranu pritlačila gázu. Snažila som sa ukludniť a v duchu som sa presviedčala, že to zvládnem. Pomaly som mu dala dolu košeľu a umyla som ho od krvi. Prezrela som ranu a až teraz som si uvedomila, že ten kunai je otrávený. Vybehla som z izby a ponáhľala sa do záhrady. Tam som odtrhla to čo som potrebovala a rýchlo som ich pripravila. Vrátila som sa hore a tácka mi takmer vypadla z rúk. Sasuke napoly sedel a napoly ležal. Snažil sa vstať a pri tom si držal ruku pritisnutú na rane. Zahľadel sa mojím smerom.
,,Hinata...“ zašepkal potichu a natiahol sa ku mne. Tácku som položila na stolík a pribehla som k nemu.
,,Si v poriadku?!“ v hlase sa mi ozývala panika, nechápala som ako to, že je schopný pohybu, že sa tak rýchlo prebral.
,,Musím ísť za Itachim...“ nedokončil a ja som si všimla ako mu po líci steká slza. A v tom mi to došlo. Blúzni, jed mu postupne ochromil myseľ a telo. Nevie kde je ani čo sa stalo. Ako sa ku mne naťahoval neudržal rovnováhu a spadol z postele.
,,Sasuke!“ skríkla som v hrôze a hodila sa k nemu na kolená. Zrazu otvoril prudko oči a v celom tele ho prehlo akoby dostal kŕč. Zvíjal sa a kričal. Prevrátila som ho na chrbát a chytila som mu hlavu. Videla som ako ma hľadá pohľadom. Oči mu tikali z jednej strany na druhú. Keď sa na mňa pozrel, videla som, že chce niečo dodať. Ale zrazu jeho telo ochablo a pomaly zatvoril oči. V rýchlosti som nahmatala jeho pulz. Bol slabý. Vytiahla som ho na posteľ a začala som mu čistiť ranu. Na čelo som mu prikladala obklady, celý bol ako v plameňoch, doslova horel a zo sekundy na sekundu ho oblial studený pot. Roztrasenými rukami som mu prikladala bylinky na ranu a obviazala som ho. Sedela som pri ňom a v duchu si dodávala odvahy. Každú hodinu som mu pre istotu menila obväzy. Niečo stále mrmlal a nebolo mu rozumieť.
,,Som pri tebe Sasuke. Neopustím ťa. Neboj sa. Budeš v poriadku. Všetko bude ako má byť, a znovu ma budeš rozčuľovať. “ Neutešovala som len neho, ale aj seba.
Na druhý deň nevyzeral o nič lepšie. Blúznenie sa stupňovalo a jeho slová boli zrozumiteľnejšie. Stále hovoril o Itachim. Myslel si, že je vo vojne s ním, vrátil sa do minulosti. Nevedela som čo mám robiť a tak som mu stále dokola opakovala, že všetko bude v poriadku. No neprebral sa. Na druhý deň prestal blúzniť, iba nehybne ležal.
Nespala som dva dni, iba som pri ňom sedela a stále ho ošetrovala. V duchu som si sľúbila, že ak sa nepreberie do ďalšieho rána, pôjdem pre Ino, nech sa na neho pozrie. Ale nechcela som porušiť ten sľub čo som mu dala a vlastne aj sama sebe, a tak som ho aj napriek tomu, že vnútro kričalo, aby som ho vzala do nemocnice, a v kuse som sa sama so sebou hádala, aj tak som ho nezobrala.
Po dvoch dňoch som si uvedomila, že som nič ešte nejedla a preto ma tak strašne bolel žalúdok. Z tej nervozity a stresu som do seba nič nedostala, a tak som sa musela uspokojiť s ovocím. Hoci mi ani nechutilo, nútila som sa zjesť ho. Večer som šla do sprchy, nech sa preberiem, pretože som už nevládala držať hlavu hore. Pustila som na seba studenú vodu, nech svoj organizmus šokujem. Prebralo ma to, a tak som ju vystriedala sa horúcu. Umyla som sa a nakoniec som to ešte zavŕšila studenou, aby ma tá teplá voda opäť nevrátila do stavu únavy. Obliekla som si letné kraťase a tričko a vrátila som sa s miskou plnou studenej vody. Vymenila som mu obklad a znovu som mu opatrne začala dávať dolu obväzy. Prezrela som si ranu a vyčistila som ju. Mala som pocit, že už to vyzerá lepšie. Bola som si istá, že jedu som ho zbavila. Bylinky som opäť priložila na tú ranu a mokrým uterákom som mu prešla po hrudi, nech ho to trochu osvieži. Stále mal horúčky. Obviazala som mu ranu a na pery som mu dala vodu. Sedela som vedľa neho ďalších niekoľko hodín. Konečne som bola ukľudnená a vedela som, že je všetko na dobrej ceste. No to nemenilo fakt, že ak sa nepreberie do ďalšieho rána, tak zavolám Ino. Mala som dve noci na to, aby som sa na neho dívala. Nikdy som si ho tak neprezerala. Prišlo mi neslušné na niekoho civieť a zvlášť na Sasukeho. No práve teraz som sa tomu nevyhla. Predsa len bol to muž, a ležal v mojej posteli a polonahý. Očami som skúmala jeho hrudník, ktorému som sa nemohla vyhnúť a trochu som sa za to hanbila. Ale najviac som hľadela na jeho tvár, ktorá konečne vyzerala ako tak pokojne. Musela som uznať, že bol jedným z najkrajších chalanov v Konohe. Rovný nos, tmavé obočie, bledá tvár, pekné pery. Z časti som aj chápala, že sa toľkým babám páčil. Naozaj vyzeral dobre a telo mal rovnako dobré ako Naruto.
,,Hi-na-ta...“ jeho pery sa mierne pootvorili. Usmiala som sa. Konečne vníma. Prisunula som sa k nemu a siahla mu na čelo. Stále ho mal ako v ohni. Jeho ruka nahmatala moju a jemne mi ju stisol. ,,Čo je Sasuke-kun?“ spýtala som potichu a naklonila sa nad neho, aby som počula čo hovorí.
,,Čo je... čo sa so mnou deje?“ zamrmlal skôr sám pre seba ako pre mňa.
,,Si zranený, ale budeš v poriadku. Postarám sa o teba.“ Sľúbila som a opätovala som stisnutie, len nech vie, že pri ňom niekto je.
Už mi neodpovedal, iba v kľude ležal. Ľahla som si vedľa neho a otočila som sa k nemu, aby som videla, ak by sa niečo dialo. Nevládala som už sedieť.
Pomaly som otvorila oči a uvedomila som si, že je deň. Nie! Ja som zaspala! Prudko som sa posadila a pozrela som sa na Sasukeho. Pokojne ležal a počula som ako pravidelne oddychuje. Vydýchla som si a pomaly sa postavila. Šla som si do kúpeľne umyť zuby a tvár a vrátila som sa opäť s miskou plnou vody. Sadla som si k nemu a naklonila sa nad neho. Skúsila som mu čelo. Už nebol taký horúci, ale mal zvýšenú teplotu. Vymenila som mu obklad a vstala z postele. Zobrala som tácku a otočila sa k posteli. Chvíľu mi trvalo než mi došlo, že Sasuke na mňa hľadí. Oči mal mierne privreté a bol stále bledší ako zvyčajne. Rýchlo som položila tácku a rozbehla som sa k nemu.
,,Sasuke! Si v poriadku!“ skríkla som šťastne a objala som ho. Len ležal a mne až po chvíli došlo, že mi po líci stekajú slzy a máčajú vankúš pod ním. Boli to slzy vďačnosti, že je v poriadku. Vyrovnala som sa zahľadela som sa mu do očí. Len na mňa hľadel bez jediného slova.
,,Onemel si?“ spýtala som sa trochu žartovným hlasom. Bola som neskutočne šťastná. Šťastnejšia ako v posledné dní. Vydýchla som si od úľavy a trochu som aj na seba bola hrdá, že som to zvládla. Pozoroval ma očami a ja som sa už začínala cítiť nepríjemne.
,,Nehneváš sa na mňa?“ ozval sa po chvíli chrapľavým hlasom a snažil sa posadiť. Prešla som k nemu a podoprela som ho vankúšom.
,,Samozrejme že nie, prečo by som sa na teba mala hnevať?“ nechápala som čo to je za otázku.
,,Ten les, keď som bol taký...“ nedopovedal.
,,Aha... tamto.“ Stíchla som keď som si uvedomila o čom hovorí. Keď som si na to teraz spomenula, necítila som hnev, ale stále len úľavu z toho, že je v poriadku. Čo sa stalo, stalo sa.
,,Nie. Mal si pravdu.“ Zašepkala som a trochu som sa usmiala. Podala som mu pohár s vodou nech sa napije. Keď dopil, pozrel sa na mňa.
,,Prepáč... nechcel som byť taký arogantný a nepríjemný, a veľa vecí, ktoré som povedal som tak ani nemyslel. Len som-“ stíchol. Pozrela som sa na neho a sadla si na posteľ k nemu.
,,Čo?“ nabádala som ho k odpovedi, pretože som bola dosť zvedavá.
,,Bol som naštvaný.“ Odvrátil hlavu a pozrel sa von oknom na belasé nebo.