Forever or never 50: Slobodní, ako keď vták roztiahne krídla...

Sorine telo dopadlo na zem a neprejavovala žiadne známky života. Z pút na jej rukách sa dymilo, čo bol jediný dôkaz toho, že sa jej to podarilo. Mreže naozaj spôsobili skrat, ale čo na tom záleží, ak je mŕtva a nemôže zrušiť pečate na mrežiach. Keita sa pozeral na jej telo a nemohol uveriť tomu, že jej naozaj dovolil urobiť tú hlúposť. Určite by ho neposlúchla, ale aspoň by sa snažil zachrániť jej život a nie ešte povzbudzovať ju v tomto šialenom nápade. Daisuke mal pravdu. Mali počkať kým nevymyslí niečo bezpečnejšie.
Teraz je Sora mŕtva a s ňou aj šanca, že Seiichi prežije zasypanie kamením. Keita klesol k zemi a po tvári mu stekali slzy. Takže dnes prídu o život dvaja z nich? Seiichi i Sora? Prečo je to také nespravodlivé? Sú vo väzení a sú nevinní. Chcú sa len dostať domov, ale ich cestu neustále križujú bolesť a smrť. Čím si to zaslúžili? Prečo sa pri každom zobúdzaní musia obávať toho, kto z nich bude tento raz čeliť smrti?
Keita už raz čelil smrti a vedel, že to nebolí. Zranenie áno, ale smrť ako taká nie. Je to ľahšie ako zaspať. Proste zatvoril oči a už to bolo. Samozrejme, bolo mu ľúto, že opúšťa svojich priateľov a hlavne Soru. Sora...nestihol jej to povedať. Mal jej to povedať hneď, ako sa vrátil späť. Lenže, čo mu v tom bránilo? Boj proti zvyšným Hľadačom. Príchod Kagov. Odvezenie do väzenia. To sa naozaj udialo toľko vecí od jeho príchodu späť?
Sora je pravdepodobne, aspoň v to dúfal, niekde pri portáli tak ako sa tam ocitol on. Vráti sa? Ako ju poznal, bude sa chcieť vrátiť. Je tvrdohlavá a určite ich tu nenechá samých. Ale bude sa môcť vrátiť? Čo keď je niekde inde? A čo keď už nie je? Srdce mu zaplavila bolesť. Jeho myšlienky smerovali iba k Sore. Od kedy sa sem opäť vrátili, diali sa iba zlé veci. Nebol dostatočne silný, aby ju ochránil pred Akatsuki, ktorí ju uniesli a musela tam stráviť niekoľko dní. Aj keď sa im konečne podarilo ju oslobodiť, boli vyhlásení za nepriateľov a zaplietli sa nielen s Akatsuki ale aj s Hľadačmi, ale to už bol mŕtvy. Sora ho pomstila a kvôli tomu prijala temnotu.
No teraz bola mŕtva ona a on nemal na kom vykonať pomstu. Vedel si dobre predstaviť, čo by na jeho mieste robila ona. Silou mocou, bez toho, aby niekoho počúvala, by sa snažila dostať cez tie mreže k nemu a oživovala by ho dovtedy, kým by znova neotvoril oči. Ale on nemal tú schopnosť. A delili ich dve mreže – tá jeho a tá jej.
Napadlo mu, že sa priblíži k mreži, natiahne ruky a jediným dotykom spáli bolesť, ktorú správe cítil. Potom sa striasol a odolával nutkaniu dať si facku za to, že sa správa ako zbabelec. Za to, že nerozmýšľa. Ale jeho emócie boli také silné, že im nemohol odporovať. Nemohol sa cez ne dostať. Boli ako múr, ktorý ho delil od všetkého ostatného. Keby ich len mohol vypnúť, aby mohol jasne uvažovať, ale vedel, že to je nemožné. Bude sa s nimi musieť zmieriť. A takisto so Sorinou smrťou.
Teraz im zostáva už iba jediné. Čakať kým strop zrúti ich mreže, aby sa mohli dostať von. Prečo ho to nenapadlo skôr? Sora by teraz bola nažive, jej srdce by tĺklo a jej hruď by sa zdvíhala kým by dýchala. Lenže nie...oni sa ponáhľali; nemali čas. Čo je aj pravda. Sora sa snažila zachrániť Seiichiho pred smrťou a pritom sama zaplatila životom. Posunul sa bližšie ku stene a oprel sa ňu; využíval ju ako oporu.
Zavzlykal. Nemohol uveriť, že sa ocitol v tejto nočnej more nazývanej realita. Otočil hlavu a pozrel sa ešte raz na Sorino telo. Ležala tam tak pokojne akoby len spala. Lenže on vedel, že to tak nie je. Že sa už nezobudí a nebude ich hrešiť za to, že neurobili poriadne raňajky. Lenže...niečo zbadal. Jej hruď sa trošku dvihla akoby dýchala. Či sa mu to iba zdalo? Klame ho zrak? Vidí iba to, čo chce vidieť? No videl to znova. Nahol sa trochu dopredu a pozoroval či to uvidí znova. Či to nie je len sen. A naozaj sa to stalo znova. Zahorela v ňom iskra nádeje, ktorá sa šírila jeho žilami po celom tele a zanechávala teplo. A tá iskra sa premenila v oheň, keď sa Sora prudko nadýchla a trhla sebou.
Snažila sa do svojich pľúc rýchlo dostať vzduch, ale to zapríčinilo iba to, že sa rozkašľala a z chrbta sa pretočila nabok a kašľala vlhkým kašľom a lapala po dychu. Keď už dýchala ako tak normálne, pomaly sa posadila. Hlavu mala sklonenú a vlasy jej zakrývali tvár, ale Keita rozoznal, že sa usmieva. Je šťastná, že sa jej to podarilo a on je šťastný, že je nažive. V jeho očiach sa znova objavili slzy, no nie smútku, ale radosti a šťastia.
„Sora!“ zvolal chrapľavým hlasom od plaču.
Sora ho započula, zdvihla hlavu a pozrela sa naňho. V tej chvíli sa na jej tvári objavil široký, úprimný úsmev. „Dokázala som to!“ zvolala celá bez seba.
„Vôbec som o tom nepochyboval,“ zaklamal a on vedel pravdu. Celý ten čas, čo ležala na zemi, ju považoval za mŕtvu. Lenže on sa teraz usmieval cez slzy, lebo videl, ako ju jeho slová potešili. No vzápätí na to sa rozplakal ako malý chlapec, „čo to tu trepem!“ zahriakol sám seba, „Myslel som si, že ťa už nikdy neuvidím!“
„Vedela som, že mi nevieš klamať,“ poznamenala stále s úsmevom. Odhalila ho. Vedela, že jej klame, ale nechala ho nech sa sám rozhodne či jej povie pravdu.
Pozrela sa na putá, potom do cely vedľa Keitovej a úsmev jej hneď zmizol z tváre. Ťahala svoje zápästia od seba silou a ani sa veľmi nemusela snažiť a už sa putá zlomili v dvoje. Pomaly sa postavila a podišla k mreži.
„To mám zrušiť každú a jednu pečať?“ spýtala sa a vyvaľovala oči na mreže. Prerušiť každú a jednu pečať jej zaberie kopu času a chakry.
Predtým, ako počula Daisukeho odpovedať, počula ako potiahol nosom. „V strene po tvojej pravici by mala byť jedna veľká pečať. Aspoň ja ju tak mám.“
Prikývla. Podišla k stene napravo a začala hmatom hľadať to, čo potrebovala nájsť. Prechádzala rukami po drsnej stene svojej cely a maličké kamienky na jej rukách zanechávali škrabance, ale na to nedbala a hľadala ďalej. Potom jej niečo došlo. Keby sa tá pečať dala nájsť hmatom, väzni by ich už našli. Musí hľadať chakrou. A naozaj, vo výške svojich očí ju našla. Nechala svoju chakru preniknúť stenou až došla až k pečati. Sústredila ešte o niečo viac chakry. A zrazu bolo počuť cvaknutie a mreže sa otvorili.
Podišla k otvoru veľkosti dverí a prešla ním. Okamžite sa vydala k cele, kde sa nachádzali Seiichi a Shinichi, ktorému sa podarilo zosypať z bratovho tela ešte nejaké kamene, ale Seiichi dýchal veľmi nepravidelne a slabo. Veľa času mu už nezostávalo aj keď Shinichi sňal skoro celú váhu, čo bola na jeho tele. Poranenia boli rozsiahle a potreboval okamžitú pomoc.
Došla k mreži sa zarazila sa.
„Ako sa dostanem k pečati, keď je vo vnútri?“ spýtala sa Daisukeho.
Ten si vzdychol. To im musí naozaj všetko vysvetľovať? „Rozmýšľaj! Aby strážnici zavreli väzňov, musia mreže otvoriť. A tak pečať musí byť aj von.“
Sora rýchlo prikývla a v duchu nadávala samej sebe, že naozaj nepoužila svoj rozum. Keď si tak premietala ich príchod do väznice, strážnik neodomykal ich cele kľúčmi, ale prešiel po stene, tiež na pravej strane, a dvere sa otvorili. Musel na pečať zatlačiť svojou chakrou. Sora to skúsila tiež a podarilo sa jej to na druhýkrát.
Podišla k dvojčatám a Shinichi na ňu pozrel takým prosebným pohľadom, aký u neho ešte nevidela. Prikývla, lebo vedela o čo ju tým prosí. O život svojho brata.
„Pomôžem mu,“ povedala a on vydýchol. Bolo vidieť, že mu spadol kameň zo srdca a že už môže pokojne dýchať a nie zatajovať dych v obavách či ďalší Seiichiho výdych bude tým posledným. Sora ale najprv podišla k Shinichimu a pretrhla mu putá a pozrela do očí, „a ty osloboď ostatných.“
Prikývol. Postavil sa a ešte predtým, ako opustil celu sa povzbudzujúco pozrel a usmial na Seiichiho, ktorý mu to vrátil s veľmi slabým úsmevom. Sora jedným pohybom zhodila zvyšné kamene, ktorých nebolo veľa, o čo sa postaral Shinichi. Predpažila svoje ruky nad Seiichiho hrudník a začala s liečením.
Najväčšie škody boli v oblasti hrudníka. Kamene mu polámali väčšinu rebier a niektoré z nich mu poprepichovali pľúca. Najprv musela dať do poriadku rebrá, aby po vyliečení pľúc znova neporanili pľúca. Keď bola hotová s rebrami, rýchlo sa pustila do pľúc. Musela uznať, že Seiichi sa držal veľmi dobre. Za chvíľu bol v poriadku a už mu nehrozila smrť. Chcel sa posadiť, a tak mu s tým pomaly pomohla. Keď už sedel, aj keď sa mu zahmlilo pred očami a chvíľu hrozilo, že sa zvezie opäť na zem, zničila aj jeho putá, aby mohol čerpať silu so svojej chakry.
Po tom, čo ostatných piatich oslobodil z ciel, sa vrátil skontrolovať stav svojho brata. Keď videl, že sedí, aj keď ho Sora musela podopierať, vydal zvuk podobný vzlyku, ale na tvári mal široký úsmev a začali mu, tak ako Keitovy chvíľu predtým, tiecť slzy šťastia po lícach až k brade odkiaľ dopadali na tričko. Seiichi si jeho prítomnosti všimol, otočil k nemu hlavu a povzbudzujúco sa usmial. Shinichi sa vydal pomaly k bratovi strnulými pohybmi, akoby bol skrčený v jednej polohe a teraz si konečne mohol ponaťahovať končatiny, a kľakol si k bratovi. Najskôr očami prechádzal po jeho tvári a potom aj po zvyšných častiach jeho tela, a potom sa mu hodil okolo krku a usedavo plakal. Seiichimu sa najprv na tvári objavil prekvapený výraz, nečakal, že by niečo také jeho brat urobil na verejnosti, no potom sa blažene usmial a objal svoje dvojča. Sora sa nad tým iba usmievala, a potom usúdila, že im nechá chvíľku kým budú musieť odísť. Vyšla z cely a doslova narazila do Keitu.
Ten ju tuho objal a chvíľu si myslela, že svoje objatie neuvoľní ani o kúsok, no po chvíľke si vzdychol a trochu ho povolil, avšak nepustil. „Sora,“ zašepkal a keby nemal ústa pri jej uchu, tak by ho nepočula, „toto mi už nerob,“ povedal a cítila, ako sa mu trasú pery a zadržiava plač. Zdvihla ruky a tiež ho poriadne objala a zaborila tvár do jeho trička, akoby sa chcela skryť pred svetom a aspoň chvíľu zotrvať v tejto bubline bezpečia.
„Dúfam, že na to nebudem mať dôvod,“ povedala mu na to po chvíli. Stále tam stáli ako sochy, ani sa nepohli, keď počuli akési otravné zakašľanie. Obaja si naraz nahlas vzdychli, načo sa zasmiali, a potom sa od seba neochotne oddelili.
Keita to znova nebol schopný povedať a zatínal svoje ruky v päsť. Chcel jej to už konečne povedať, ale jednoducho to nedokázal. Nemohol byť taký sebecký. Ale prečo by to malo byť sebecké? Pýtal sa sám seba v duchu. Sora má určite dosť problémov aj bez toho, aby jej to povedal. Povie jej to až sa všetko skončí. Ale správna otázka je: stihne to? Majú dosť času? Majú vôbec nejaký čas?
Všimli si, že ten, ktorý ich vyrušil, bol Daisuke. „Nerád ruším túto,“ hľadal správny výraz, „romantickú a dojemnú chvíľku, ale na to nemáme čas.“
Sora naňho naoko nahnevane pozrela. „Daisuke, ty si zabijak romantiky,“ a potom sa nad tým spolu zasmiali. Sora sa prestala smiať ako prvá, čo nebolo zvykom. Uprela zrak do zeme, potom sa pozrela na Keitu, ktorý ju celý čas sledoval, čo ona nevedela, a keď sa im stretli oči, sklopila zrak a zatvárila sa takmer smutne.
Žeby to vedela a len čakala, kedy jej to poviem? Žeby cítila to isté? Alebo si to iba namýšľam? Ale čo ten pohľad? Čo mal znamenať? Pýtal sa sám seba v duchu Keita a nevedel si na ne odpovedať. Škoda, ľutoval toho. Znova zaťal ruky v päsť a povedal si, že hneď, ako sa ocitnú sami, povie jej to. Ale nie tu a pred všetkými. Nedokáže to povedať ani jej, nie to ešte pred všetkými tými ľuďmi. To by proste nezvládol. Zhlboka sa nadýchol.
„Tak poďme preč,“ povedal a vydal sa pomôcť Shinichimu niesť Seiichiho.
Sora sa pozrela na celu, ktorá sa nachádzala vedľa tej jej. Kebyže sa s ním nerozprávala, tak si pomyslí, že tá cela je prázdna, že sa pomýlili a posunuli ich o jednu celu. Pomalým krokom sa k nej vydala. Stála pred ňou a žmúrila do kúta, kde sa skrýval. Chcela vidieť jeho tvár. Nie preto, že by bola zvedavá, ale preto, lebo bez neho by sa odtiaľ nedostali.
„Nechceš ma vidieť,“ povedal akoby čítal jej myšlienky, alebo to skôr vyčítal z jej pohľadu.
„To ty sa nechceš ukázať,“ povedala mu na to a on sa zasmial.
„Nebudem robiť nič, čo nechcem.“
„Dobre,“ nevedela, čo mu na to má povedať. Díki, že sa ti nezatvoria ústa a prezradil si nám, čo sme potrebovali? Alebo : Sme radi, že nás dali do ciel vedľa teba? Či: Je mi jedno ako vyzeráš, aj keď neviem, ako vyzeráš, ale podľa mňa si dobrý človek? Nič z toho sa jej nehodilo. Predsa len je to chlap, ktorý určite nemá rád omáčky okolo. A tak mu povedala len jednoduché: „Ďakujem, Tieň.“
„Za čo?“ spýtal sa jej po chvíli ticha, čo nič nehovoril. Nikto sa mu nepoďakoval za nič odkedy bol vo väzení. Bol to pre neho zvláštny pocit, ktorý sa mu rozlieval telom. A páčil sa mu. Možno by si naň dokonca zvykol.
„Za všetko,“ odpovedala mu znova jednoducho. Lepšie ako jeden z tých jej vnútorných monológov.
„Nemáš zač. Veľa som toho neurobil.“
„To je diskutabilné,“ nesúhlasila Sora.
Zrazu pocítila niečí dotyk na svojej ruke a zachvela sa. Tá ruka ju pohladkala od lakťa až po zápästie a pri jej prstoch zaváhala a až potom sa odtiahla zanechávajúc po sebe horúcu stopu a brnenie pod pokožkou. „Sora,“ to meno priam zašepkal, „už musíme ísť.“ Bol to Keitov hlas. Trhane prikývla. Už sa otáčali, že odídu, keď jej niečo napadalo. Priblížila sa k stene napravo v cele Tieňa a odblokovala pečať, tak ako na Seiichiho cele, a mreže sa otvorili.
„To si nemala robiť,“ povedal jej na to Tieň.
„Robím to, čo sama uznám za vhodné,“ povedala mu a cúval od cely, „zbohom, Tieň.“ Rozlúčila sa a otočila sa na odchod. Zrazu začula tiché: „Zbohom, cica,“ nad čím sa musela pousmiať.
„Ako sú na tom?“ spýtala sa, keď došla ku skupinke svojich priateľov. Pýtala sa na Seiichiho a Naokiho.
„Seiichimu je oveľa lepšie a stále sa to lepší,“ hovoril Shinichi celý bez seba od šťastia.
„A Naokimu presne naopak,“ povedala smutne Riko a hlas sa jej triasol a nie od toho, že podopierala jeho telo chvejúce sa od bolesti.
„S prekliatím Hľadačov nemôžem nič urobiť,“ povedala jej súcitne Sora, „ale možno by som mohla zmierniť bolesť,“ navrhla a Riko horlivo prikývla.
Keita chcel namietať. Nechcel, aby Sora spotrebovala viac chakry, ako je nutné. Ale je to jej voľba, a tak ju nechal. Priložila nazeleno žiariacu dlaň na Naokiho čelo a ten si vzdychol, lebo najhoršie bolesť, ktorú pociťoval zmizla. Aspoň na chvíľu.
Väznicou opäť zatriaslo, a tak si povedali, že je čas na to, aby odtiaľto vypadli. Keď bežali chodbou medzi celami, väzni na nich kričali, aby aj ich prepustili ako to urobili v prípade Tieňa. No oni ich ignorovali a bežali rovno k dverám, ktoré sa strážnici ani neunúvali zamknúť. Prudko ich otvorili. Najskôr ich oslepilo jasné svetlo, ktoré bolo v kontraste so šerom znútra. No potom si všimli niečo, čo im vyrazilo dych. Červený oblak na čiernom plášti...