Päť príbehov

I. Stratená guľôčka:

Všade navôkol vládol neporiadok, ani v najmenšom ho to nerozrušovalo. Voči poznámkam okolia na túto tému si vybudoval vynikajúcu imunitu, takže im neostávalo nič iné, ako sa zmieriť so súčasným usporiadaním. Vybral sa do kúpeľne, samozrejme bez papúč. Bosé nohy zanechávali na drevenej podlahe odtlačky. Cestou stretol mamu. Kývol jej na pozdrav, venovala mu dlhý pohľad. Vyzerala, že chce niečo poznamenať, no v poslednej chvíli si to rozmyslela a šla si po svojom. Do cieľa došiel bez väčšej ujmy. Priestranná miestnosť obkladaná bielymi kachličkami naň pôsobila upokojujúco. Nachádzal sa tu sprchový kút a dve umývadlá. Neochotne zamieril k jednému z nich. Odraz v úzkom nástennom zrkadle ho dokonale prebral. Dívala sa naň úzka, bledá tvár korunovaná hustými čiernymi kaderami. Zopol ich do copu a pokračoval v hygiene.
stála objemná skriňa s oblečením. Navzdory očakávaniu mal všetky veci úhľadne poukladané. Inštinktívne siahol po šatstve. Navliekol si priliehaví čierny rolák, vteperil sa do tmavých šušťákových nohavíc. S hrdosťou na seba hodil zelenú chuninskú vestu. Príprava ešte neskončila. Chýbala mu posledná vec, tá najdôležitejšia. Vykročil k pracovnému stolu. Panoval na ňom stav, ktorý by sme so zažmúrenými očami mohli nazvať chaosom. Na vrchole balansujúcej kopy kníh trónila ozdobná škatuľka. Uchopil ju. Spôsob akým to spravil prezrádzal hlbokú úctu. Opatrne posunul západku na boku, krabička sa roztvorila. V tvári sa mu usadil zdesený výraz. Bola prázdna. Pustil ju z rúk. Zmätene prechádzal miestnosťou. Obvykle pokojnú myseľ prepadol zmätok. Stratil som ju! Do škatuľky si odkladal náušnicu, ktorú dostal od učiteľa. Mala preň nesmiernu cenu. Až do dneška ju nosil každý deň. Kvôli charakteristickému tvaru jej hovoril guľôčka. Hoci tomu vzdoroval, videl pred sebou zarmúteného Sarutobiho Asumu. Zastal, skúšal si spomenúť kedy ju naposledy videl. Sadol si na zem, nedokázal udržať sústredenie. Keď už stratil nádej, zjavila sa mu spomienka na včerajšiu večernú prechádzku. Vyšiel si do malého lesíka. Pamätal si trasu. Okamžite sa postavil a vyrazil. V chodbe došlo k zrážke s mamou. Ustál to, zatiaľ čo ona spadla. Pomohol jej na nohy, no jej otázky ignoroval. Pokračoval vo svojom putovaní. Prekvapene naň zazerala, kým nezmizol z dohľadu. Vskutku zvláštny deň, pomyslela si.

II. Najkrajší spomedzi lietajúcich kvetov:

aby pochopil, že sa jedná o profesionála. Darmo, sledovať Choujiho pri konzumácií chipsov bol proste zážitok. Na jeho láskavej objemnej tvári sa perlil pot. Miloval slnečné rána ako toto. Zoširoka sa usmieval. Ľudia k nemu chovali úctu. Všetci sa mu zdravili. Bacuľatou rukou im kýval na odpoveď, tak ako to vedel jedine on. Rozmýšľal nad tým, že zájde za svojim najlepším priateľom. Pohodlne sa rozvalia na verande a vedno budú sledovať belasé baránky šantiace na azúrových rovinách. Už len tá predstava ho nadchla. Zahol do uličky, odhodil prázdny balík. Ani jeden lupienok nevyšiel nazmar. Oblizol si mastné pery. Cesnaková príchuť sa mu rozplývala na jazyku. Plánoval navštíviť Shikamara. Vtom do jeho plánov čosi zasiahlo. Uvidel ho a v tu chvíľu preň ostatné veci prestali jestvovať.
Zatajil dych. Pahltnými očami estéta do seba vpíjal každučký detail. Mal dojem, že to maličké stvorenie vo svojich zvláštnych a jemných krídelkách obsiahlo celý majestát dúhy. Bál sa čo i len pohnúť. Srdce mu splašene bilo. Zmocnila sa ho bázeň. Hoci by ho mohol kedykoľvek zašliapnuť, mal strach. Už to, že mohol byť v jeho prítomnosti pokladal za obrovský dar. Myšlienku na dotyk okamžite zavrhol ako svätokrádež. Určite by mu svojimi ťarbavými dlaňami ublížil. Dívať sa, to úplne postačovalo. Až po hodnej chvíli si uvedomil, že plače. Slzy dojatia mu stekali po lícach a zmývali z nich pot. V duchu sa prihováral pestrofarebnému drobnučkému tvorovi. Vypytoval sa ho na meno, odkiaľ prišiel a mnoho ďalšieho. Nedostal žiadnu odpoveď, nevadilo mu to. Opájala ho krása. Telom mu prebehla triaška. Motýlik zaregistroval pohyb, znepokojene mávol krídlami. Chouji v myšlienkach zaprosil, aby zostal ešte chvíľku. Snáď jeho úpenlivú prosbu zachytil, pretože zotrval na mieste. Chouji ďalej obdivoval. Uvažoval pri tom, aké musí byť naplňujúce prinášať radosť svojou nádherou. Zároveň vedel, že to nikdy nezistí. Bolo to nesmierne smutné poznanie, no nepociťoval žiadnu závisť. Navzdory veľkej bolesti, ktorá ho zaplavila sa musel radovať. Nevedel inak, pohľad na ten skvost ho robil šťastným. Odrazu vzlietol. Vôbec nepremýšľal nad tým čo spraví. Šiel za ním.

III. Hlások z hlbokého tieňa:

oblečenie ktoré mal na sebe. Z jeho tváre sa dal rozoznať akurát úzky pásik medzi koncom a koreňom nosa. Zvyšok zakrývala kapucňa, slnečné okuliare a vyvýšený golier. Sotva počuteľne oddychoval. Tieto prechádzky mu nerobili dobre. Nik ho nesprevádzal. O žiadnu spoločnosť ani nestál. Aburame Shino si vždy vystačil sám zo sebou. Nemal potrebu hovoriť o svojich pocitoch a myšlienkach. Niet sa teda čomu diviť, že nik nevedel o tom akým bohatým vnútorným svetom oplýval. Práve prechádzal vôkol akadémie. Na okamih zastavil. Venoval ošarpanej budove s drevenou strechou úsmev. Neprepadol ho kopec spomienok na školské časy. Vlastne si nedokázal vybaviť žiadnu špecifickú udalosť spojenú s týmto miestom. Chvíľu to skúšal, bezvýsledne. Pokračoval v ceste.

„Prosím, mohli by ste mi pomôcť?“
Prekvapene sa obrátil. V tieni mohutného stromu stálo dievčatko s fialovými vláskami. Pozorovalo ho uslzenými čiernymi očkami.
„O čo ide?“
Ukázalo kdesi na strom. Najprv nezbadal nič, keď tu zrazu upútala jeho pozornosť červená loptička posiata bielymi bodkami. Ležala tam kde kmeň prechádzal v korunu. Podišiel k malej dáme a so záujmom sa opýtal:
„Ako sa ti to podarilo?“
Neodpovedala, začala vzlykať.
„To nič,“ tíšil ju, „dáme to do poriadku, dobre?“
Prikývla. Vďaka výcviku nepredstavovalo šplhanie problém. Onedlho sa vrátil s vytúženou hračkou v rukách. Vďačne ju prevzala. Myslel, že jeho úloha skončila, no dievčatko ho prekvapilo. Pustilo loptičku a objalo mu kolená. V tej chvíli bolo niečo čarovné. Opatrne jej hladil hlávku. Cítil sa veľmi príjemne. Nakoniec ho pustila. Bledou rúčkou si pretierala očká.
„Ďakujem.“
Zakýval jej na rozlúčku, pobral sa svojou cestou.
„Počkaj,“ zaznelo za ním. Otočil sa.
„Nechcel by si zájsť ku mne? Mohli by sme sa zahrať,“ nadšene pri tom mávala loptou.
„Neviem kde bývaš.“
„Povediem ťa,“ povedala s úsmevom.
Zvádzal so sebou ťažký boj, ako náhle sa však pozrel na ňu bolo rozhodnuté.
„Dobre teda, pôjdem.“

IV. Nárek a dym:

Aj tak sa zaradovala. Touto ranou dnešný tréning končil. Bola vcelku spokojná. Začala pratať lesnú čistinku. Najviac času zabralo rozkladanie terčov. Napriek prácnosti to robila rada. Vyvinula si pre túto prácu určitý cit. Svojho učiteľa považovala za neškodného blázna, no svojou vášňou pre tvrdú prácu nakazil aj ju, začo mu bude vždy vďačná. Vďaka nej dosiahla výšin, ktoré na ňu kedysi pôsobili ako holá nemožnosť. Pri spomienke na jeho zelenú kombinézu sa hlasno rozosmiala. Uchvátila ju silná túžba ostať. Posadila sa do trávy a načúvala zvukom lesa. Podvedome siahla za seba. Nahmatala shuriken, vytrhla ho zo zeme. Spravila to príliš rýchlo, čo zapríčinilo, že sa z neho kúsok odlomil. Prišlo jej to zvláštne, keďže sa zapichol do zeme. Chvíľu nad tým rozjímala, uzavrela to tým, že šlo o chybný kus. Napriek tomu ju to zabolelo. K svojim zbraniam mala vrúcny vzťah. Zbrane sú najlepšími priateľmi shinobyho, aspoň pre ňu to platilo. Niektorým darovala aj mená. Povstala, preletela okolie pohľadom, hoci vedela, že na nič nezabudla. Vyrazila.
ležala Konoha. Pridala do kroku. Nesmierne sa tešila domov. Plánovala vonnú kúpeľ a večernú vychádzku. Z príjemných myšlienok ju vytrhol srdcervúci výkrik. Prichádzal z lesnej aleje. Vydesil ju. Neustával, zdalo sa jej, že znie čoraz nástojčivejšie. Pustila svoje náradie, utekala k zdroju. Z tejto vzdialenosti rozoznala ženský hlas. Pozdávalo sa jej to čoraz menej. V tej rýchlosti prehliadla záludný koreň. Zakopla a spadla. Narazila si rameno. Do tela sa začala šíriť pulzujúca bolesť. Nešlo o nič vážne. Zatla zuby, opatrne vstala. Pokračovala miernejším tempom. Pálenie v pleci ignorovala. Čochvíľa dorazila k zoskupeniu stromov. Nárek odrazu ustal. Ďalej smerovala tam, kde predpokladala výskyt kričiaceho. Nebola si však istá svojim odhadom, no pochybovala o tom, že ju narýchlo napadne niečo lepšie. Preto sa rozhodla veriť prvotnému dojmu. S rozhodovaním nakoniec pomohlo nebo. Zbadala stúpajúci kúdoľ dymu. Požiar, blyslo jej mysľou. Teraz už vedela kam ísť.

V. Vchádzame s nádejou:

pre dnešok nechá a vráti sa sem zajtra. Prečo práve sem? Pretože ho nič lepšie nenapadlo. Sadol si na lavičku postavenú pri lesnej cestičke. Tvár schoval do dlaní. Ak by Asuma žil, povedal by mu aby sa pre takú maličkosť zbytočne netrápil. Bol si toho vedomý. Napriek tomu ho premohol bôľ. Jednalo sa o dar. Jeden z tých, ktoré by mali vydržať na celý život. Cítil voči sebe hnev, čo sa mu dlho nestalo. Vinil sa z ľahkovážnosti. Nemohol si odpustiť hoci vedel, že to nikam nevedie. Skúsim to ešte raz prejsť. Posledná pátracia akcia nezabrala mnoho času. Zronený Shikamaru sa vybral domov. V tom uzrel vysilenú starenku, lapajúcu po dychu.
Babička zhlboka dýchala. Vychrlila naň príval slov, ktoré mu nedávali žiaden zmysel. Predlaktie mu zmáčali sliny. Jemne ňou zatriasol v snahe upokojiť ju. Zareagovala úplne nečakane. Padla mu k nohám a začala ich bozkávať. Skúšal ju zastaviť. Pozrela mu priamo do očí, rozplakala sa.
„Prosím, pomôžte mojej vnučke. Dám vám všetko prosím, ja nevládzem. Pomôžte,“ hlas jej preskočil do výšky. Spustila strašný nárek. Naskočila mu husia koža. Starenka padla na tvár a skučala. Rozoznal len jediné slovo. Prosím. Nepochyboval o vážnosti situácie, no nedokázal prísť nato ako pomôcť. Z nej v tomto stave nedostane nič užitočné. Mohol by skúsiť sledovať jej stopu, snáď to stihne. Vtedy zazrel to, čo uvidí TenTen až za niekoľko minút. Čierny dym. Nečakal na nič, rozbehol sa. Stará žena stále nariekala.
tam pozrel na oblohu, aby nadobudol istotu, či ide správne. Zrýchlil, mal v pláne urobiť pre starenku všetko, čo bolo v jeho silách. Vôkol hlavy mu čosi preletelo. V prvom momente to chcel ignorovať no nemohol. Neďaleko neho si pokojne poletoval snáď ten najzvláštnejší motýlik na svete. Chtiac-nechtiac zastal a pozoroval ho. Keby neuletel zostal by tam stáť do konca života. Onedlho sa prebudil z tranzu. Zatúžil nasledovať zvláštne zjavenie. Na zapudenie tejto potreby vynaložil veľké úsilie. Okamžite ho prepadli výčitky. Kvôli tejto zastávke mohol niekto umrieť. Pokračoval v ceste. Čudesné stretnutie mu neschádzalo z mysle. Zanechalo v ňom stopu. Kochal sa slnečnými lúčmi presvitajúcimi skrz koruny mohutných stromov. Obdivoval vzory, ktoré vytvárali. Pri tom všetkom takmer opomenul, že je vyčerpaný. Prišlo mu to komické. Navzdory krátiacemu sa dychu neprestal utekať. Dorazil k malebnej lúčke. Priamo oproti nemu stála drevená chalúpka. Rozprávkový dojem kazilo len to, že horela.
strašidelné divadlo. Začul detský plač. Telom mu prešli zimomriavky. Čochvíľa došiel do dvora. Dodával si odvahu na vstup do domu. Dvere boli otvorené, pozývali ho dovnútra. Nárek prešiel v zúfalé kvílenie. Rukou si prikryl nos a opatrne prekročil prah. Ocitol sa v úzkej chodbe plnej dymu. Zaslzené oči ho štípali. Na konci haly nezreteľne badal dvierka. Pomaly k nim pristupoval. Podlaha pri jeho krokoch vŕzgala. Navôkol znelo znepokojivé praskanie. Dieťa sa začalo dáviť. Jemu samému šlo dýchanie ťažko. Prudko sa rozkašľal. Tvár mal tmavo červenú s nádychom fialovej. Teplota dosiahla neúnosnú hranicu. K cieľu už nechýbalo veľa. V tej chvíli sa zo stropu uvoľnil trám. Do miestnosti začali padať stovky iskier. Niektoré ho zasiahli a popálili. Inštinktívne sa schúlil do klbka. Toto je koniec. Posledný úder však nie a nie prísť. Nadvihol hlavu. Priamo nad ním stál Chouji. Zachytil padajúcu hradu. Na dlaniach mu navreli obrovské pľuzgiere. Mnohé z nich pukli. Hoci ním lomcovala obrovská bolesť nepustil žeravé drevo. Láskavo sa usmieval. Pokojne prehovoril k Shikamarovi:
„Pokračuj, ja sa o to postarám.“
Postavil sa na nohy a postupoval ďalej. Zanedlho položil ruku na kovovú kľučku. Ucukol, bola nesmierne horúca. Ustúpil trocha vzad. Obzrel sa. Cez hustý tmavý závoj videl len priateľovu siluetu. Vyštartoval na dvere, rozrazil ich ramenom.
hustý červený koberec na ktorom vynikali zelené kruhy. Nábytok tvoril bielizník, dve čalúnené kreslá a stolík. Dominantou bola kolíska stojaca pri okne. V nej ležalo už napoly mŕtve bábätko. Aj v tom začmudenom prostredí si všimol akú malo modrú pokožku. Je priotrávené. Konal som neuvážene, ak by som si najprv prehliadol terén, mohol som rozbiť okno a dieťa rovno vytiahnuť. Črepy by ho mohli zraniť. Šlo by o prijateľné riziko. Prečo tá žena ušla? Ak tu bola pri vypuknutí požiaru, určite mala dosť času dieťa zachrániť. S najvyššou pravdepodobnosťou upadla do šoku, čo vyústilo v skratové jednanie. Na podobné úvahy bude dosť času, teraz rob prečo si tu! Miestnosť ožarovala ohnivá stena hatajúca vstup do kuchyne. Narastala veľmi rýchlo, vyletovali z nej sadze. Premohol ho nový záchvat kašľa. Prehol sa v páse, bil si do pŕs. Hrdlo ho pálilo. Pregĺganie teraz predstavovalo nesmierne bolestivý proces. Nohy ho viac neudržali, spadol. Len veľmi okrajovo cítil ako sa mu oblečenie škvarí k telu. Oheň pohltil prvé z kresiel a vystieral svoje ramená k stolíku. Odrazu izbu naplnil treskot. Okno sa rozletelo, dnu vletel Shino. V rýchlosti si prezrel okolie. Vzal malú do náručia. Jednou rukou ju privinul tesne k sebe, druhou zdrapil Shikamara pod pazuchu v snahe postaviť ho. Prúdiaci vzduch ho prebral natoľko, že dokázal spolupracovať. Nevedel stáť bez opory. Shino ho podopieral. No aj jemu v tomto prostredí ubúdali sily. Zaťažený dvoma bremenami, hrozilo, že sa čoskoro zrúti.
„Vezmi ju odtiaľto, nejako za vami dôjdem.“
Nesúhlasne pokýval hlavou.
„Tá cesta je momentálne neprechodná, ako si prišiel ty?“
„Chodbou neprejdeme, sme v pasci,“ skonštatoval pokojne. Uvažoval nad tým, čo to znamená momentálne neprechodná. Nakoniec rozhodol, že sa nespýta. Dôveroval mu. Analyzoval situáciu. Chodbu zavalil obrovský trám, cez okno sa ísť nedalo, vstup do ďalších izieb blokoval oheň. O podkroví nemohla byť ani reč. Pred nimi ostávala drevená stena. Nato aby ju vyrazili nemali prostriedky.
„Žije ešte?“
„Nanešťastie áno,“ odvetil Shino. V jeho hlase sa nezračilo znepokojenie. Obaja sa zahĺbili do premýšľania. Z myšlienok ich vytrhol zvláštny zvuk. Cez drevo prenikla čepeľ katany, smerovala dolu zanechávajúc za sebou ryhu. Vrátila sa na pôvodné miesto a postupovala vodorovne, potom opäť prudko nadol. Časť steny povolila, pri jej páde sa dvihol mnoho prachu. Vo vyrezanom otvore stála TenTen s triumfálnym úškrnom na tvári.
„Typický chlapi, sami si neporadia.“
Rukou si trela rameno. Neveriacky na ňu pozerali. Prešli k nej, Shino jej podal malú. Jemne ju kolísala v náručí šepkajúc jej nežné slovíčka. Nereagovala na nič.
„Je na tom zle, musíme ju vziať čo najrýchlejšie do Konohy,“ vyhlásila.
„Ja so Shino pohľadáme Choujiho. Naviac, pochybujem, že má tá stará žena kde prespať. Ty vyraz, my dôjdeme neskvôr.“
Prikývla a rozbehla sa.
a kamsi sa díval. Keď ich zbadal vyšiel im naproti. Mocne ich objal.
„Neuraz sa, ale nie som veľmi na skupinové objatia,“ poznamenal Shino.
„Vždy si bol suchár,“ nedal sa Chouji, „a ty Shikamaru, pripomínaš grilované krídelko.“
„V takej situácii myslieť na jedlo. Vlastne prečo nie, som vcelku hladný. Ty nie?“ obrátil sa na Shina.
„Ste blázni,“ vyprskol od smiechu. Smiali sa spoločne. Pobrali sa k odchodu. Akimichi ich nenasledoval.
„Nejdeš s nami?“
„Pokojne choďte, dobehnem vás.“

neustupovala. Dom sa nebezpečne nakláňal. Nepotrvá dlho, kým sa zrúti. Pomaly vykročil na vyšľapanú cestičku. Rozmýšľal o dnešku. Tušil, že motýlika už viac neuvidí. Prial si aby spomienka naň nevybledla. Svojim spôsobom si užíval tú trpkú príchuť v duši. Vtom ho niečo upútalo. Na zemi sa čosi trblietalo. Šiel ta. Strnul od prekvapenia. V zelenej tráve ležala guľôčka. Načiahol sa po nej. Ten sa poteší.