Reset 29 - Z neba do pekla...

Toto najskôr prečítať. Aj -Sayuri Rin Yum... :D

Takže, tento diel je dlhší ako som pôvodne plánovala, ale povedala som si, že nebudem vás zbytočne naťahovať som to ale dobrá dušička, že? Ale nie, robím si srandu Takže, každý diel venujem niekomu. Tak som sa rozhodla, lebo musím poďakovať všetkým čitateľom, ktorý si nájdu čas a prečítajú si tento príbeh. Keďže viem len o niektorých, ktorý mi zanechávajú komentáre, začnem tým, že tento diel VENUJEM -Sayuri Rin Yum... Ďakujem za postrehy a záujem o túto sériu, dúfam, že sa bude páčiť

,,Naruto?“ zaklopala som na dvere a počkala, až kým ma vyzve dnu. Počula som tlmené ,,ďalej“ a chytila som kľučku. Pocítila som teplo u srdca a tak som s úsmevom otvorila dvere. Nazrela som dnu, ale nevidela som ho tam. Všade boli hory papiera, kníh, zväzkov, pergamenov a Naruto sedel na zemi uprostred kancelárie v tureckom sede a čítal jeden so zvitkov, ktorý mohol mať dobrých 9 metrov.
,,Naruto, čo sa deje? Ako to, že máš odrazu tak veľa práce?“ spýtala som sa ho úplne šokovane a prezerala som si kanceláriu zahádzanú takmer až po strop. On zdvihol prst a tým mi naznačil, nech ešte aspoň chvíľku počkám. Potreboval sa sústrediť. Stála som na tom kúsku voľného miesta a pozorovala, ako sa mračí a pri tom si čosi naduto hundre.
Potom zdvihol pohľad ku mne a prekvapene sa na mňa zadíval. Začal rolovať zvitok a pri tom sa jemne pousmial.
,,Hin, netušil som, že si to ty.“ Povedal po chvíľke a odhodil ho niekam do kúta, kde bolo sto ďalších, zrejme už prečítaných.
,,Veď som na teba rozprávala.“ Nadvihla som obočie a sledovala, ako odhŕňa všetko na bok, len aby mi urobil miesto na sedenie. Prešla som k nemu a sadla som si vedľa neho. Pozorne som sa mu zadívala do očí.
,,Prepáč, som teraz v poslednom čase trošku... zaneprázdnený. Nejako nesledujem okolie.“ Ospravedlňujúco sa pousmial a objal ma na privítanie.
,,Hovoril si, že cez víkend máš voľno.“ Zamumlala som mu do pliec.
,,Áno, hovoril. Ale vieš ako je to s Hokage. Navalilo sa mi tu toho a chcel som to trošku pretriediť, aby sme cez... ako sa tomu povie... svadobné týždne?“ odtiahol sa a pokrčil obočie, ako keď premýšľa.
,,Medové týždne.“ Okamžite som ho opravila, načo sa on uškrnul a ja som sa musela usmiať.
,,No tak, cez medové týždne aby toho toľko nebolo a mohli sme byť spolu... nerušene. Ale už končím. Sľubujem.“ Zazubil sa na mňa a s frflaním, že tamto už čítal jeden z pergamenov odhodil niekam za seba. S jemným zadunením dopadol na zem.
,,A čo vlastne také dôležité teraz riešiš?“ celkom ma to aj zaujímalo, ale nebola som nevychovaná a tak som sa mu nehrabala v papieroch. Tie sú len pre jeho oči.
,,Ále, feudálny pán vymýšľa s prevozom zbraní... a neviem kam som založil ten pergamen, tak ho hľadám.“ Prevrátil oči, aby mi ukázal, aké je to otravné. Zasmiala som sa a potom som sa natiahla k nemu, aby som mu upravila límec na plášti. Mal ho celý dokrkvaný.
,,Keď chceš, pomôžem ti s tým.“ Naše pohľady sa stretli a hľadeli sme si do oči. Narutove oči trochu potemneli a potom sa usmial.
,,Nie, nie. Aj tak to už budem mať.“
,,Tak využi svoje klony. Nebudeš to mať rýchlejšie?“ spýtala som sa mimochodom, načo on na mňa neveriaco vyvalil oči.
,,Ja ťa milujem. To mi vôbec nenapadlo! Si úžasná!“ plácol sa do čela a nadšene ma objal. Dusila som v sebe smiech, lebo toto bol celý Naruto. Trochu spomalený, pojašený ale presne taký, akého som ho od malička milovala.
,,Nie si hladný?“ spýtala som sa, keď som vstávala a podávala som mu ruku. Nadšene sa jej chopil a vyskočil na nohy.
,,Jasné. Poďme na rámen!“ vykročil aj so mnou z kancelárie a starostlivo ju zamkol. Potom sa nadšene vydal po chodbe a keď si všimol moju natiahnutú ruku, prekvapene zažmurkal. Bolo to po prvý raz od kedy sme sa dali znovu dokopy, kedy som ho sama žiadala o to, aby ma chytil. Veľmi som chcela skryť svoju ruku do jeho, cítiť to teplo a energiu čo z neho vyžarovala a on nakoniec s milým úsmevom vsunul tú svoju do mojej.

,,Ďalší nášup!“ zakričal Naruto na starého Teuchiho a odsunul prázdnu misku. Ja som sa s úsmevom hrala so svojim jedlom. Ani som nebola hladná, len som paličkami štuchala do vareného vajíčka a popod nos som sa usmievala. Táto scéna mi prišla taká povedomá a dávna, že som si musela zaspomínať. Na srdci sa mi usadil nostalgický pocit, ako som spomínala na naše začiatočné časy s Narutom. Obaja sme boli vtedy ešte tak hanblivý.
,,Hinata-chan, kde sa všetci zdekovali?“ ozval sa zrazu Naruto s plnými ústami. Potlačila som smiech a odložila som paličky bokom. Odsunula som misku, poďakovala starčekovi a zadívala som sa na neho.
,,Keby si sa toľko neládoval, všimol by si si, že všetci sa s tebou lúčia. Išli upratať a dospať víkend.“ Pokarhala som ho s jemným úsmevom, lebo bol tak nevšímavý. Naruto prevrátil očami a potiahol jednu z cestovín do seba. S hladným mľasknutím sa oblizol a podal Teuchimu peniaze.
,,Hin, nechaj tak. Dnes ťa pozývam.“ Povedal Naruto, keď si všimol, že som aj ja v tom istom momente podávala peniaze. Protestovala som, ale on sa nedal odbiť. Keď som sa vzdala, nadšene sa zazubil a rozlúčili sme sa so starým pánom.
,,Mal by som sa vrátiť do kancelárie a pomôcť svojim klonom. Bude to rýchlejšie.“ Povedal zamyslene, keď sme kráčali po ulici. Ľudia nás zdravili a usmievali sa, keď videli, že sa držíme za ruky. Cítila som ich pohľady a po dlhej dobe mi to nevadilo. Dokonca by som povedala, že som sa cítila šťastne. Mlčala som. Nechcela som, aby ešte odišiel.
,,Aké máš pocity, keď vieš, že zajtra máme svadbu?“ opýtal sa zrazu bez okolkov a zádumčivo hľadel na oblohu.
,,N-neviem... asi... zmiešané. Prečo?“ jeho otázka ma nesmierne zaskočila. Vôbec som netušila čo mu mám povedať. Telom mi prešiel kŕč. Kam tým mieri?
,,Len tak, lebo ja sa cítim zvláštne. Je to... divné.“ Zasmial sa na konci a ja som si mierne s úľavou vydýchla.
,,To áno... súhlasím.“ Cítila som, ako sa moje telo uvoľnilo a svaly prestali byť napnuté a stuhnuté.
,,Hin, už naozaj musím ísť.“ rýchlo sa so mnou rozlúčil, pritiahol si ma k sebe a ja som očakávala bozk na ústa, ale minul ich a pokračoval k uchu. Tam sa zastavil a ja som ucítila jeho horúci dych, ako mi naráža na odhalenú pokožku krku a ramien.
,,Zajtra sa uvidíme.“ Zašepkal mi do ucha a jemne ma stisol.
,,Budem tá v bielom.“ Zasmiala som sa - keď sa odťahoval - dosť prekvapeným tónom. Myslela som si, že ma pobozká, ale neurobil to. Len sa žiarivo usmial a pritlačil svoje pery na moje líce.
,,Snáď ťa nájdem.“ Uškrnul sa pri odchode a kýval mi po celý čas, než zašiel za roh. Ja som stále stála na mieste úplne prekvapená, možno trošku zahanbená. On ma nepobozkal... a ja som tak veľmi v tej chvíli chcela, aby ma pobozkal. A cítila som sa odmietnutá... zažmurkala som, aby som sa prebrala. Naruto na mňa nebude tlačiť. To som vedela viac ako dobre, ale aj tak som sa nevedela zmieriť s tými pocitmi, ktoré sa vo mne bili. Toľko pochybností, toľko strachu, toľko nerozhodnosti a divných pocitov. Vedela som jedno. Na toto sa musím vyspať. Ráno vstanem, pripravím sa a pôjdem na obrad. Presne to urobím.
Keď som sa došuchtala domov, už sa stmievalo.
,,Zajtra nás čaká veľký deň.“ Ozval sa otec, keď som zatvárala dvere od vchodu. Otočila som sa a môj pohľad sa stretol s jeho fialkovými očami. Koľko sebeckosti a zla v nich mal. Kde má city? Mal vôbec niekedy nejaké? Nepamätala som si, že by mi v živote povedal pekne, že by ma pohladil, alebo ma prišiel skontrolovať pred spaním. Nikdy sa o mňa nezaujímal. A keď sa zaujímal, tak to bola Hanabi. Obe nás bral ako majetok a dobre vedel, že svojimi dcérami môže veľa získať. Keď nie jedna, tak druhá.
,,Áno... čaká ťa veľký deň. Splní sa ti sen.“ Povedala som potichu nepríjemným hlasom, načo sa on strašne rozrehotal. Vystrela som sa do svojej plnej výšky a zahľadela som sa mu rovno do tváre.
,,Ale, ale... Hinata, nebuď hlúpa.“ Povedal, keď sa prestal smiať a oprel sa o zárubňu. V rukách držal saké a trochu si z neho odpil. Vychutnal si chuť toho nechutného alkoholu a jazykom si prešiel po spodnej pere.
,,Hlúpy si ty, ak si myslíš, že ťa rada starších nejako nepodvedie. Akoby si ich nepoznal.“ Netušila som, kde sa vo mne tie slová vzali, ale keď už som ich vyslovila, rozhodla som sa, že si budem stáť za svojím. Musím. Je to moja jediná šanca.
Otcovi sa zúžili oči a v rukách praskol pohár. Črepiny sa rozleteli po celej chodbe.
,,Ty...ty! Ako sa opovažuješ!“ Prešiel ku mne a zdvihol zakrvácanú ruku, aby ma udrel. Zatvorila som oči a čakala na príval rán, ale nič sa nedialo. Zrazu som ucítila vánok. Neudrel ma. Pohladil ma po líci a tak mi na tvári zanechal šmuhu od jeho krvi. Naskákali mi zimomriavky pri jeho dotyku.
Otvorila som oči a čakala čo z neho vypadne. Jeho oči zmäkli a tvár sa zmenila.
,,Nebudem ťa biť. Pred svadbou sa nehodí, aby mala nevesta monokel. Pravda je, že som ťa nikdy neudrel až na ten jediný raz. Nebudem to už robiť, okrem toho, je tá najnevhodnejšia chvíľa. Ďalšia vec, Hinata, bude z teba dobrá vodkyňa. Ja rátam s tým, že rada sa ma pokúsi podraziť. Ale to sa im nepodarí. A som prekvapený, že aj ty si to myslíš. Milo prekvapený. Všetko mám premyslené.“ Hovoril to dosť divným tónom. Cítila som v ňom vyhrážky, ale aj hnev. Radosť, ale aj zlomyseľnosť.
,,Bež spať.“ Povedal, keď zložil ruku a ja som so sklopenou hlavou a vyvalenými očami odkráčala rovno do izby. Zatvorila som dvere a celá roztrasená som sa šla ukľudniť do sprchy. Keď som odtiaľ vyšla, zabudla som takmer na celý incident a ľahla som si do postele. Bola som neskutočne vyčerpaná, ale aj nervózna, keď som si uvedomila, že zajtra nastáva deň, na ktorý sa každá žena vždy teší. A aj ja som sa tešila. Bude to veľký deň. Nielen pre otca, Naruta, ale aj pre mňa. Taký deň zažijem len raz za život a preto si ho musím užiť. Radosť, strach, netrpezlivosť, bolesť, nervozita, všetko sa vo mne striedalo, keď som pomyslela na svadobný deň. Moje zmiešané pocity ma po dvoch hodinách nepretržitého prehadzovania sa uspali.

BUM!

Všetko sa otriaslo. Moja posteľ ma doslovne vyhodila z pohodlia na studenú dlážku. Posadila som sa a zmätene som sa rozhliadala okolo seba. Ďalší rachot a ostré svetlo preťalo nočnú oblohu a zo stropu sa na mňa zniesla omietka. Vyskočila som na nohy, pričom zo mňa opadával hrubý nános bieleho prášku a pohla som sa k balkónovým dverám. Mala som rozbité sklo, ale netrápilo ma, že po ňom šliapem, zarezáva sa mi do nôh a cítim neskutočnú bolesť. Musím vedieť čo sa deje. Roztvorila som to, čo zostalo z balkónových dverí a vyšla som von. Chytila som sa zábradlia, aby som sa udržala na nohách, lebo všetko naokolo otriasol ďalší výbuch. Zahľadela som sa na dav pod sebou, ako kráča ulicou a vystrašene sa obzerali. Netušili čo sa deje. A ani ja. Zoskočila som na zem len v nočnom úbore. Sykla som, keď som pristála na nohách a ucítila bolesť. Vyrovnala som sa a zamierila som do davu zanechávajúc za sebou krvavé stopy. Neriešila som, že mám na sebe iba kraťasky a ramienkové tričko. Na to nebol čas. Bosá s rozrezanými nohami som sa vydala na miesto odkiaľ sa ozývali tie otrasné výbuchy. Adrenalín v krvi spôsoboval, že som odrazu necítila tú bolesť. Napadli nás? Ale kto? Veď so všetkými máme spísanú mierovú zmluvu. Vie o tom Naruto? A čo Sakura, Sasuke, Kakashi, Gai, Kiba a ostatní? Predierala som sa davom ľudí, strkali ma a šliapali mi po nohách, ale ja som to nevnímala. Predrala som sa dopredu a rozhliadla som sa. Ďalší náraz a svetelný výboj cikcakovitého blesku sa objavil v diaľke predo mnou. Mala som pocit, že tuším kde to je. Na námestí. Kráčala som úplne prvá a rozhliadala sa. Všetci vyzerali nešťastní, vystrašení, ale keď ma zbadali, ich znepokojené pohľady sa zmenili na nenávistné. Nechápala som, prečo sa tak na mňa pozerajú. Myslela som si, že sa mi to len zdá, že si to namýšľam, ale cítila som ako ma prepaľujú ohnivými pohľadmi a želajú mi tú najhoršiu smrť.
,,To je ona!“
,,Tá čo to spôsobila!“
,,Že sa nehanbíš!“
,,Toto všetko sa deje kvôli tebe!“ ozývalo sa z davu a ja som ohromene zastala. Civela som na nich a vôbec som nechápala o čom hovoria. Prečo to hovoria...
,,Jedna žena!“ zasyčala stará pani vpredu s čiernym plášťom prehodeným cez plece. Pomáhala si pri chôdzi s paličkou.
,,Dvaja muži!“ doplnila ju druhá, ktorá ju podopierala z druhej strany a zabodla do mňa svoje prenikavé čierne oči. Vyzerala byť mladšia od nej.
,,Veľká láska!“ opäť povedala tá prvá a roztriasli sa jej starecké ruky.
,,Čo dokáže urobiť jedna žena s dvomi najlepšími priateľmi! Čo dokáže urobiť skazená láska jednej ženy s naším Hokagem!“ rozkričala sa tá, čo ju podopierala a ukazovala na mňa prstom. Znechutene si odpľula mojim smerom a opäť ma prebodla pohľadom.
,,Č-čože? Pro-sím? O-o čo-m to ho-voríte?“ zajakala som sa a úplne ochromená hrôzou som sa na ne dívala. Mala som pocit, akoby sa mi na celom tele usadila hrôza a samozrejme, že aj usadila.
,,Otoč sa a postav sa tomu, čo ťa čaká na námestí. Pozri sa na svoje dielo skazy.“ Povedal akýsi muž a strčil ma tým smerom. Chcela som sa od neho vzdialiť. Jeho ruky pálili od hnevu a zanechávali mi na tele pálčivú bolesť. Zatackala som sa a odstúpila som o pár krokov.
Dav sa začal na mňa valiť a ja som sa snažila ustupovať, až som sa nakoniec otočila a rozbehla som sa tým smerom, kde sa to všetko odohrávalo. Prišla som si ako štvaná zver. Ako líška, ktorú svorka vlkov ženie do pasce.
Prebehla som popri lavičke a cítila som, ako sa dav tých ľudí valí za mnou. Držali so mnou krok, ale nepriblížili sa a ani sa neoddialili ani o milimeter. Zastala som na konci ulice a obzrela som sa. Videla som ich nenávistné oči bažiace po mojej smrti. Cítila som pohľady mnoho ľudí a silný energetický výboj vo vzduchu. Otočila som sa tým smerom. Zrazu mi zostalo zima. Ruky som si ovinula okolo tela a so srdom až v krku som vyšla spoza rohu, aby som sa pozrela na to, o čom hovorili. Môj pohľad blúdil po zničenej fontáne z ktorej striekala voda na všetky strany. Kusy kvádrov z domov sa váľali po okolí. V zemi bolo niekoľko puklín. Vyzeralo to, že ju zasiahli blesky. Tých pár stromov, ktoré tu boli, mali obhorené koruny a kmene žalostne stenali, keď im oheň oblizoval konáre. Pohľadom som hľadala človeka, ktorý to všetko zapríčinil. Znovu sa zablyslo a osvetlilo dve postavy, ktoré stáli v tomto najhoršom výjave, aký som kedy v živote videla.
Dvaja najlepší priatelia, dvaja najsilnejší shinobi Konohy hluchý k svojmu okoliu, slepý voči budovám, fontánam ktoré zničili, s neskrývanou nenávisťou akú svet ešte nikdy nevidel sa na seba dívali. Prebodávali sa a ani jeden sa neopovážil spustiť čo i len na sekundu svoj pohľad z toho druhého.
,,Naruto-kun. Sasuke-kun. Č-čo to r-robí-te?“ môj hlas sa niesol tichom, ale neprišiel tam. Nepočuli ma. Bol príliš slabý. Nevideli ma. Bola som príliš ďaleko.
,,Toto je kvôli tebe. Bojujú o teba.“ Ozvalo sa za mnou, ale neobrátila som sa. Netrápilo ma, kto to povedal. Bol to neznámi hlas a mne bolo jasné, že to bol niekto z davu. Aj keby som sa chcela pozrieť na toho, kto mi hovoril tieto veci, nemohla by som. Nebola som schopná pohybu. Sila tejto vety a pohľadu, ktorý sa mi naskytol ma úplne odstavil. Telo odmietalo poslúchať. Mala som pocit, akoby moje vnútro niekto zalial olovom.