Zmätený Kazekage 20.

„Naku...ona...“ nadýchol sa a zavzlykal, „potratila.“
Kankurou sa opäť rozplakal. Pomedzi prsty skrývajúce bolestivý výraz mu stekali slzy. Tanaris nechala spodnú sánku niekde na bielej podlahe a bezducho hľadela na ňu. Gaara sa radšej oprel o stenu a šokovane civel tiež niekde pred seba.
„T-tie bolesti, ktoré mala...“ začal rozprávať, no Tanaris ho prerušila.
„Ja viem Kankurou,“ sadla si vedľa neho a jednou rukou ho objala a položila na neho svoju hlavu, „je mi to veľmi ľúto.“

Nechcela tomu uveriť...zvlhli jej oči. Ich dieťa bolo zrazu mŕtve a ona bez tak mala problém sa z toho šoku dostať, nie to ešte upokojovať Kankura. Obzrela sa za Gaarom, teraz už sediacim na schodoch a stále uprený pred seba. Nie až tak poznaný pocit ho donútil sa postaviť a namieriť si to k nim.
„Brat,“ povedal potichu a na moment zrak schoval v rukáve, aby mu jeho slzy ešte viac nezhoršoval isituáciu.
Kankurou odhalil svoju tvár. Mal neskutočne červené a opuchnuté oči. Pod nimi kruhy od nevyspanosti, fialové líčidlá na lícach úplne rozmazané a v očiach otcovskú bolesť.
Červenovlasý roztvoril náruč a Kankurou ju prijal. Bolo to dlhé a hlboké bratské objatie. Gaara zvieral zúboženého súrodenca v náručí a súcitil s ním.
„Kankurou, sme tu s Tanaris pre teba...aj pre Naku. Pomôžeme vám sa s tým vyrovnať,“ Gaara otvoril oči a pozrel sa na Tanaris, ktorá súhlasne sa pousmiala.
Ozvalo sa tiché preglgnutie a hnedovlasý mlčky vďačne prikývol. Odtiahli sa od seba a Kankurou si sadol medzi nich.

„Viete, to že sme prišli o dieťatko je beztak hrozné, ale ešte horšie to je keď...keď...“ muž zovrel Tanaris dlaň.
„Keď? “ jemne sa spýtala hnedovláska.
„Keď...za to môžem ja!“ privrel oči a pustil pár sĺz.
„Ty?“ Gaarovi ušlo hlasnejšie než chcel a s Tanaris si vymenil mierne nechápavý pohľad.
„Áno. Keď som odišiel zachrániť Gaaru a doviezli ma takmer mŕtveho, babička Chiyo poslala Naku po niekom odkaz, že sa má prísť rozlúčiť, lebo do pár minút budem mŕtvy. Psychicky to nezvládla.“
„Kankurou,“ zdesene vzdychla Tanaris pri predstave, čo sa v Naku muselo odohrávať.
Mladá, čakajúca dieťa, ktorého otec zomieral.
„Tanaris, všetko je to moja chyba. Moja vlastná hlúposť. Preto si vy dvaja chráňte jeden druhého a ty už nerob hlúposti!“
„Kankurou,“ hlesla znova to isté, lebo hrdlom sa jej drásal nepríjemný tlak.
„To prejde,“ zašeptal Gaara, keď oná situácia začala naberať zvláštny nádych.

Z dverí číslo 27 vyšiel medik. Všimol si trojicu mladých, uklonil sa Kazekagemu a potom obrátil pohľad na jeho brata: „Kankurou-dono, vaša priateľka sa pred chvíľkou zobudila, tak ak chcete môžete ju ísť pozrieť.“
Tanaris sa dvihla zo stoličky: „Je v poriadku?!“
„Ako sa to vezme...fyzicky na tom nie je až tak zle aj napriek tomu, že stratila dieťa, no psychicky bude na tom určite zle. Mali by ste ísť všetci za ňou,“ pousmial sa medik a odišiel do vedľajšej miestnosti.
„Poď,“ Tanaris chmatla lútkara za ruku.
Nedovolil jej pohnúť s ním a okamžite sa jej vytrhol: „Nie, nejdem!“
„Prečo? Naku ťa bude chcieť vidieť.“
„Nejdem...nemôžem ju vidieť,“ Kankurou opäť cúvol.
„Kankurou, mysli na Naku,“ Tanaris sa k nemu priblížila a on začal odstupovať.
„Nie nemôžem ju vidieť, keď to, čo jej teraz je...je len moja vina!!! Nemôžem počuješ?!“ rozkričal sa na celú chodbu a zosunul sa naspať na zem.

Jedna noha Inuzuky sa už dala na cestu k nemu, keď ju Gaarova ruka chytila za zápästie: „Tanaris...nemá to cenu. Nemôžeme ho silou mocou nútiť. Poď, ideme my.“
Prikývla a potichu vstúpili do izby. Naku ležala na posteli napichaná infúziou a mala zavreté oči.
„Kankurou, si to ty?“ prehovorila tenkým hlasom, no bolo v ňom cítiť potešenie.
„Gaara a Tanaris,“ Kazekage podišiel pokojne ku posteli.
„Naku!“ dievča sa rozbehlo ku posteli a chytila ju za ruku, „ako sa cítiš moja?“
„Tanaris moje telo je v poriadku, no veľmi ma bolí srdce,“ plač zavládol v jej intonácií a slza na lícach.
„Je nám to veľmi ľúto,“ Gaara pozrel na obidve ženy.
„Ďakujem,“ povzdychla a na chvíľku sa jej zasekli slová, „prečo neprišiel Kankurou?“

Tanaris len neochotne povedala, čo sa stalo na chodbe. Nechcela ju vyše zaťažovať, no ona by si nedala povedať, dokým by nepočula pravdu. Venovali sa ešte pár minút rozhovoru, predtým než Naku unavená znova zaspala.
Len, čo sa vytratili z nemocničnej izby, naskytoval sa im výjav Kankura, stále sediaceho na chodbe. Po dlhom prehováraní ho dostali konečne k nemu domov, kde Tanaris uvarila večeru, ktorú tiež len tak, tak napchali do Kankura. Unavený a nevyspatý ľahol do postele, kde zaspal.

Inuzuka sa snažila držať, no myseľ jej stále opantávali smutné emócie. Tváre oboch boli tak zúfalé a oči tak prázdne. Po večery sa Tanaris vybrala na balkón väčšieho domu.
„Pôjdem dať vedieť Temari čo sa stalo. Istotne o tom nevedia ani so Shikamarom,“ prehovoril potichu.
Až ho takmer vo vetre nebolo počuť, no keďže ju pozoroval niekoľko minút ako len stojí a pomaly ani nedýcha, vedel že by ju mohol vydesiť. Ešte k tomu, keď sa vedel plížiť potichu ako mačka.
„Dobre, pozdravuj,“ prehovorila so zmiešanými pocitmi.
„Zatiaľ ahoj,“ dal sa na odchod.
„Gaara!“ stopla ho Inuzuka.
„Áno?“
Tanaris naňho pár sekúnd len zírala a potom spravila pomalý krok...potom ďalší rýchlejší a nakoniec sa rozbehla k nemu a skočila mu do náruče. Gaara ju pevne tisol k sebe a jemne ju pobozkal do vlasov.
„Prosím povedz, že už sa nič zlé nám ani nikomu naokolo nestane,“ zavzlykala mu v náručí pridusená jeho pevným objatím.
„Nie, Tanaris. Už budeme všetci v poriadku a šťastní,“ aspoň túžil, aby to tak bolo.
No poznal realitu až moc dobre...

Neskoro večer hnedovláska zaspávala na gauči u Kankura a v tom sa otvárali dvere. Prišla Temari s Shikamarom doprevádzaní Gaarom. Blondínka mala slzy v očiach a Shikamaru mal pohľad ako týraný pes. Menší mladík sa v bielom rúchu ťahal za nimi. Všetci si posadali do obývačky a len nemo pokukovali po sebe. Nič nehovorili. Nedalo sa. Nakoniec všetci zaspali. Gaara s Tanaris v obývačke a Temari s Shikamarom v spálni.
Ráno sa ako prvý zobudil Shikamaru, ktorý preberal zo spania Konožanku. Jej nadávanie na to, že existuje ráno zobudilo aj Gaaru. O hodinku už spachtoška dňa bola schopná začať fungovať. Pri Temariných raňajkách bolo opäť ticho. Kankurou sa takmer ani nedotkol jedla, no sestra doňho pchala sústo po súste ako keby mal štyri. Po chutných, no deprimujúcich raňajkách si Gaara odkašlal, aby upútal pozornosť a začal rozprávať: „Kankurou...dnes bude s tebou Temari. Dohodli sme sa, že každý deň si nájde niekto na teba čas. Najčastejšie bude s tebou asi Tanaris. Vieš, že ja cez deň mám málo času a Shikamaru ten má na starosti celú akadémiu, Temari má nemocnicu, no a Tanaris povedala, že je schopná si veci zariadiť tak, aby mohla s tebou byť. Shizovi vybavím na dlhšiu dobu platenú dovolenku nebude chodiť na misie, takže bude s Naku...ale aj tak Kankurou...mal by si aj ty tráviť čas s ňou,“ dopovedal opatrne, aby zase brata citovo nerozhodil.
„Povedal som jasne, že nie... Nedokážem sa jej pozerať do očí, keď kvôli takému hlupákovi ako ja prišla o dieťa!“ treskol po stole a pri stole bolo zrazu o človeka menej.
„Kankurou!“ zakričala za ním Temari a už sa chcela stavať na nohy, „och môj bože, toto bude hrozné.“
„Zlatko kľud,“ jeho prenikavý tmavý pohľad jej vbehol pod kožu a ona si pomaličky sadla, „zvládne to. Veď mu pomôžeme.“
„To sa ti povie...je to môj brat a zle sa mi naňho takto díva,“ oprela si hlavu o ruku.
„Ja viem ani mne sa naň nedíva dobre, ale on to zvládne.“
„Pff, vždy len flegmatik,“ prevrátila očami.
„Temari,“ Shikamaru sa zamračil a pozrel na ňu dosť vyčítavo, radšej sa obrátil k Tanaris, „poď Inuzuka, musíme ísť do roboty.“
Prikývla a trocha neisto objala Gaaru. Venovala úsmev blondínke a nasledovala Shikamara. Kazekage sa pobral do svojej kancelárie, ku hŕbe papierov a Temari začala upratovať stôl po rodine.

Deň ubehol Konožskej kunoichi veľmi pomaly, tak ako všetkým. Prednášky o Konohe a jej histórií. Dnes absolvovala štyri a od zajtra už normálne učí. Jazyk ju bolel a v hlave sa jej už slová plietli. Shikamaru mal zas kopu papierovačiek. Poobede sa Tanaris išla naobedovať domov ku Kankurovi. Tam dostala porciu Temariného ramenu.

„Hmm...Temari je to naozaj skvelé,“ Tanaris zamávala paličkami a vyčerpane sa vyškerila.
„Som rada, že ti chutí. Dokonca aj Kankurou si dal plnú misu,“ pousmiala sa piesočná blondínka, ktorá si nervózne chodila prstami v copoch.
„Kankurou...“ povzdychla si, „pôjdem pozrieť Naku.“
„Išla by som s tebou, ale nechcem ho tu nechať samotného.“

Dievča dojedlo obed a vybrala sa rýchlo do nemocnice. Naku mala práve na izbe brata Shiza s deťmi. Shiro sa práve chválil, že sa naučil nové jutsu. Modrovláska v nemocničnom oblečení, ktoré jej moc nepristalo sa jemne usmievala a to Tanaris veľmi pookrialo. Jej slabo usmiaty výraz sa prehĺbil, keď zaznamenala Tanaris v miestnosti. Shizo im doprial súkromie a Inuzuka zamestnávala myseľ jej novej priateľky dojmami z akadémie. Hovorila jej čo všetko tam už robila a s kým sa stretla. Takto jej tam žvanila asi dve hodinky, potom už bolo celkom neskoro a spánok doliehal na Naku...

Večer sa všetci zišli u Kankura až na Gaaru.
„Do pekla, kde je toľko? Je už desať hodín a on ešte nie je doma?!“ nervózne pobehovala Temari po kuchyni.
„Temari, ukľudni sa. Gaara nemá päť rokov, že sa nevie o seba postarať. Veď sa stará o celú Sunu. Má asi dnes vyše práce, no...Temari, nebuď problematická,“ Shikamaru nenútene sa postavil a zozadu ju objal.
Tanaris mala tiež trocha strach. Tak neskoro veru nechodieval z roboty. Jej myšlienky prerušila piesočná žena prskaním o tom, jak veľmi neznáša, keď jej niekto hovorí, aby sa ukľudnila. Ubehlo asi tridsať minút, ktoré odstopovalo zaklopanie na dverách. Tanaris vletela do chodby otvoriť.

„Tanaris...“ jeho hlas sladko šepol do nočnej tmy a tlmeného svetla v chodbe.
Hodili sa jeden druhému do náručia.
„Som strašne šťastná, že ťa vidím,“ zabrodila ruku do jeho krvavých vlasov a nasala jeho vôňu.
„Chýbala si mi dnes,“ privinul si ju k sebe najsilnejšie ako mohol tak, aby jej neublížil.
„Gaara!!!“ trocha nepríjemne sa vložila do situácie Temari, „kde si tak dlho bol?“
Menovaný len neochotne odlepil dievča od seba a objal sestru, ktorá sa na neho tiež zvalila.
„Prepáč Temari ak som ťa vystrašil, ale bol som za Naku,“ obhájil sa Kazekage trocha krčiac sa viac do priestoru za ním.
„Máš šťastie! Poď sa navečerať,“ začala ho ťahať do kuchyne.

Bolo už uprostred noci, keď Gaarove oči skúmali ju ako spí. Veľmi nepokojne, stále sa trhala a mykala. Okovy bdelosti ho spútavali, stále musel myslieť na jeho brata a nádejnú švagrinú.
„...ani ty nemôžeš spať?“ ozvalo sa a jemu sa skoro od ľaku zastavila krv v žilách.
„Kankurou,“ mladší brat si objal hrudník v snahe ukľudniť srdce.
Otočil sa za tmavou postavou a spravil jej miesto na gauči.
„Mám neustále výčitky. Neustále a neustále,“ sadol si k nemu, „preto ak ju máš rád, tak sa snaž nič nepokaziť ako ja.“
„Je to veľmi komplikované s ňou,“ smutno si povzdychol.
„Prečo by malo byť?“
„Nebudem ťa zaťažovať ter-“
Starší brat ho prerušil: „Ale no tak, Gaara.“
„Nie...“
„Gaara,“ opäť namietol, tento krát však ráznejšie.
„Povedal som nie!“ vynervačil sa vodca dediny a vzápätí toho ľutoval.
„V poriadku...Prečo si prišiel tak neskoro?“ odbočil od témy lútkar, „Temari strašne stresovala, počul som to až hore do izby.“
„Bol som v nemocnici.“
„Hm...“
„Kankurou, musíš ísť za Naku,“ netrvalo mu dlho než sa odvážil toto povedať, „naozaj by si mal.“
„Už mi dajte s tým pokoj...neukážem. Nemôžem sa jej ukázať na oči. Nezaslúžim si vidieť ju.“
„Ale ona ťa potrebuje!“ mladíkov šepot znel neústupne.
„Áno. Ona potrebuje niekoho, kto jej bude len ubližovať!“ začal aj on silnejšie šeptať.
„Ty...och, ty si to nedáš vysvetliť. Týmto jej ubližuješ!“
„A ja ti hovorím, že-“
„Do pekla ...aj s vami, čo tu v noci vrieskate?!“ zobudená kunoichi veľmi nepríjemne zasiahla do dialógu.
„Prepáč, Tanaris,“ ospravedlňoval sa Kankurou a Gaara hádzal omluvné pohľady.
„Eh, Kankurou...to si ty? Prepáč, nepostrehla som ťa,“ letmo sa usmiala.
„Dobrú noc.“
„Aj tebe a bež spať!“ usmiala sa a uľavujúco spustila hlavu do vankúša.
Gaara zaľahol vedľa Inuzuky, Kankurou zas vo svojej izbe plnej lútok.