Reset 31 - Špeciál 1.

Komentár, ktorý som písala k 30. dielu som presunula sem, aby som sa uistila, že ho všetci prečítajú. Zina296 tento diel je tiež pre Teba :)

Takže, všetkým vám veľmi pekne ĎAKUJEM za rozsiahle komentáre Dúfam, že ma nebudete zabíjať.
Osobne, aj ja som veľmi smutná z toho, že táto séria skončila. A nedokážem sa rozlúčiť s postavami, do ktorých som sa počas písania priam zamilovala.

A preto som sa rozhodla, že spravím ešte jeden záver. Bude to dlhšie - na niekoľko dielov - ešte si ich chcem trošku užiť. A chcem vás ešte aj potešiť ( dúfam teda, že poteším ), keďže niektorí ma plánujete ukameňovať, keďže to takto skončilo

So: toto je prvý koniec a v priebehu pár týždňov tu bude ďalší koniec. Komu bude ktorý vyhovovať, pri tom nech zostane Nenútim vás čítať to ďalej. Samozrejme, nemyslite si, že keďže tento koniec je sad, tak ten ďalší bude happy, to už nechám na konaní postav a sama netuším ako to bude ( Tak som to robila doteraz, pri svojich poviedkach nikdy neviem ako to skončí. Nikdy ich nemávam premyslené. Keď začnem písať, akoby ma samé viedli tam, kam chcú ísť )
Chcem výjsť v ústrety všetkým, tak dúfam, že sa mi to podarí

Som rada, že Eli-chan si prečítala venovanie a zastihla ho. Ďakujem, že Kami-chan ma tu rozosmievala svojimi komentármi(). Ďakujem Camelii za jej kritiku.
Kinatu, zina296,Uchiha Sayori, Yumiko-chan, SayoriRinYum - Vám Ďakujem za všetky pochvale, každý jeden komentár, každé slovo, ktorým ste sa rozhodli ukrátiť sekundy svojho života, aby ste mi tu zanechali komentár.
Nie som ani zďaleka spisovateľka hodná niektorých, ktorý píšu na Konohu a ich poviedky ma doslovne paralyzujú ich silou, ale cením si, že ste sa vyjadrili tak ako ste sa vyjadrili . Naozaj ma to neskutočne potešilo.
Nakoniec ďakujem aj Sarah Nare - ktorá mi vytvorila fanclub práve vďaka tejto poviedke . Je to pre mňa pocta.

ĎAKUJEM VÁM!

Áno, a tento diel je venovaný teda Zina296 dúfam, že ťa poteší pokračovanie

A verte - ja neprestanem písať :D

,,Nie!“
,,Hinata...“
,,Nie...“
,,Hinata, zobuď sa konečne!“ facka. V šoku som otvorila oči a prudko som sa posadila na posteli. Chytila som sa za boľavé miesto a otupene som zízala pred seba. Zbadala som fialovú stenu, stôl plný kníh, zvitkov a hlúpych románov, stoličku zahádzanú oblečením. Zrazu sa prudko odrhnuli závesy a oslepili ma slnečné lúče. Zatiaľ čo som si jednou rukou držala miesto, ktoré ma bolelo, druhou som si zacláňala oči.
,,No konečne. Teba prebrať je zázrak! Uvedomuješ si, že si zaspala?“ ozvalo sa švitorenie odkiaľsi z kúta miestnosti. Stále som sa nevedela nijako prebrať, nešlo mi dať sa dokopy, rozpamätať sa a vôbec spamätať z tak živého sna! Bol tak strašne skutočný! Tá panika, ktorá sa usádzala v každom kúsku môjho tela, tá otrasná bolesť, ktorú som cítila, akoby bola skutočná. Láska a strach ma ovládali ešte stále, aj keď som sa už prebrala.
,,Hinata, no tak!“ strhla som sa a vyjavene som hľadela na Hanabi, ktorá ma schytila za ruku a vytiahla ma z postele.
,,Utekaj do sprchy a švihni si. Ino ťa príde namaľovať. Prinesiem ti zatiaľ raňajky.“
Odrazu som sa ocitla v kúpeľni a počula som, ako sa za mnou zabuchli dvere. Cítila som sa tak divne, akoby som to ani nebola ja. Zahľadela som sa na seba do zrkadla a všimla som si svoje vystrašené oči, bledú pokožku a strapaté vlasy. Vyzerala som horšie ako len hrozne. A vtom som si uvedomila...
Pre Boha! Veď ja sa vydávam! Kedy? Koľko mám času? Otvorila som dvere a vykukla som z kúpeľne. Nástenné hodiny ukazovali, že je pol deviatej. V kostole mám byť na jedenástu. Prečo ma toľko Hanabi súrila a tvrdila, že som zaspala, keď mám toľko času? Rozhodla som sa, že sa nad tým radšej nebudem zamýšľať a tak som si začala čistiť zuby. Svadobné prípravy sú proste... zložité. Teraz som mala na mysli naliehavejšie veci. Preberala som si v hlave celý sen kúsok po kúsku.
Stúpla som si do sprchy a pustila na seba horúcu vodu. Pred očami sa mi vynárali obrazy Naruta a Sasukeho. Ich uplakané tváre, ukrivdené a smutné oči a my... spolu, mŕtvi. Striaslo ma aj napriek tomu, že som na seba púšťala horkú vodu. Takto som stála v sprche niekoľko minút a nakoniec som vyšla do zaparenej miestnosti. Nahmatala som umývadlo a obalila si okolo tela osušku. Bol to len sen... presviedčala som sa vkuse už hodnú chvíľu. Na ňom nezáleží... nič to neznamenalo. Máš len výčitky... áno... a práve v tom bol ten problém. Tak strašne ma hrýzlo svedomie za to, čom som urobila. V sne sa to tak odrazilo a ukázalo to svoju pravú tvár, že som si to uvedomovala ešte viac ako pred tým. A to už je čo povedať.
Vyšla som do izby kde ma už čakala Hanabi a naraňajkovala som sa. Hanabi sa ma v kuse niečo pýtala a ja som jej zádumčivo odpovedala.
,,Čo je dnes s tebou?“ spýtala sa po chvíľke a starostlivo sa mi zahľadela do očí. Položila som lyžičku na stolík a pousmiala som sa.
,,Nič, len som nervózna.“
,,Och, to chápem. Ja som vzrušená.“ Zašvitorila nadšene a v očiach sa jej objavili dva plamienky. Usmiala som sa. Nevedela som ako inak jej odpovedať a okrem toho, nechcelo sa mi rozprávať. Keď som dojedla, vstala som zo stoličky s tým, že odnesiem podnos do kuchyne Ai, aj keď nemala som chuť pozerať sa na svadobnú výzdobu, ktorá bola dolu určite už pripravená a vôbec sa mi nechcelo vidieť otcovu tvár. Ale Hanabi mi to uľahčila a vzala mi podnos aj s raňajkami z rúk.
,,Nechaj tak... ja to odnesiem.“ Povedala, napravila pohár na tácke a vybrala sa z mojej izby. Otvorila dvere a v tom som počula, ako sa veľa ľudí dolu dohaduje a bol tam ruch. Keď sa dvere zatvorili, nastalo ticho. Všetci sa tam náhlia, pripravujú a ja sedím v izbe... ach... mám výčitky svedomia. Tak strašné pri predstave, že si mám vziať Naruta a on nevie, čo sa všetko udialo. Nevie o mojej nevere. A ten sen. Tak strašne mi stískalo hrudník až som nemohla dýchať.
,,Hinata! No výborne, sadaj, idem ti spraviť make-up a účes. Nemáme na to celý deň a ešte ma čaká aj Hanabi a ja sa tiež musím pripraviť.“ Do izby mi vtrhla Ino s plným kufríkom čohosi, čo mi určite príde hrozné.
,,No téda. Vyzeráš desivo. Čo si celú noc nespala?“ spýtala sa ma bez toho, aby som stíhala reagovať.
,,Ahoj.“ Povedala som celkom vyvedená z mieri , ale to ma už chytala za ruku a usádzala do kresla pred mojím zrkadlom.
,,Takže, asi začneme najskôr nejakými krémami a potom budeme riešiť ostatné.“ Mala som pocit, že rozprávať sa s ňou teraz nemá vôbec žiadnu cenu, pretože ona si tam hovorila svoje a mňa aj tak nepočúvala a tak som sa radšej usadila do kresla a hľadela som do nejakého slepého bodu. Nechala som ju, nech si so mnou robí čo chce a radšej som sa snažila spať s otvorenými očami. Po pol hodinke prišla Hanabi a rozprávali sa s Ino. Nevenovala som im pozornosť. Mala som čo robiť, aby som nevyletela zo stoličky, aká som bola sama sebou zdesená.
,,Tak... hotovo. Ukáž sa nám.“ Povedala asi po hodinke a otočila ma na seba a Hanabi.
,,Výborne.“ Povedala s úsmevom pochvalne sestra a ja som sa na seba zadívala. Bola som jemno namaľovaná, akoby mi chcela Ino pridať na krehkosti. Snáď to pomôže, keď sa Narutovi budem priznávať a nezabije ma – preletelo mi hlavou, lebo už som vedela čo mám urobiť. Premýšľala som nad tým celý čas kým ma Ino šticovala a líčila.
,,Dolu ťa čaká auto a to ťa odvezie do kostola kde máš šaty. Tak šup-šup, nech všetko stíhame.“ Súrila ma a prevliekala mi cez hlavu opatrne tričko. Paráda. Cítila som sa ako batoľa. Natiahla som na seba kraťase a s poďakovaním som vyšla z miestnosti.
Kým som kráčala dolu schodmi, zbadala som samé biele ruže a tulipány všetkých farieb, krásnu výzdobu a pobehujúci personál. Pozdravila som sa a rozhodla som sa, že si to zamierim rovno k autu. Nečakala som na otca. Nemala som ani náladu sa s ním rozprávať. Ani keď som počula, ako na mňa volá z obývačky som sa neotočila. Zabuchla som za sebou dvere a nastúpila som do auta, kde bolo slávnostne napísané – Mladomanželia. Šofér, ktorého som nepoznala sa na mňa stále pozeral v spätnom zrkadle, ale nevenovala som tomu pozornosť.
,,Taká krásna nevesta a v deň svadby tak smutná.“ Preniesol potichu a tým ma prebral z premýšľania. Pozrela som sa na neho a jemne som sa pousmiala, čo znamenalo, že mu ďakujem za kompliment. Ostatné som sa snažila ignorovať. Nevedela som totižto, čo by som mu povedala.
,,Netešíte sa z dnešného dňa? Je predsa váš. Teda... prepáčte, že sa starám, ale nejde mi to do hlavy. Tvárite sa, akoby ste šla na pohreb.“ Ozval sa znovu.
,,Nie, nie, teším sa... len som... neviem to opísať. Asi mi to ešte nedochádza.“ Povedala som po chvíľke zvažovania, načo sa on usmial a ja som mu úsmev opätovala.
,,Bude úžasný. Uvidíte. Tieto dni vždy sú.“ Žmurkol na mňa a potom sme už mlčky pokračovali v ceste.

O niekoľko minút som stála v kostole v miestnosti so zrkadlom od zeme až po strop. Bola som oblečená v svadobných šatách. Práve som si nazúvala topánky a stála som otočená k oknu. Odhrnula som biely záves a vykukla von. Ľudia sa už začínali zbiehať. Zbadala som vonku Hanabi a Ino so Saiom. Sakuru v ružovkastých šatách.
Otec sa práve zvítaval s pánom Fugakom Uchihom a do otvorených dverí prúdil dav priateľov.
Niekto zaklopal na dvere. Obrátila som sa za tým zvukom a ocitla som sa tvárou v tvár Uchiha Mikoto. Och... tak dlho sme sa nevideli. A ja som jej sľúbila, že sa uvidíme.
,,Mikoto-sama,“ zašepkala som v nemom údive. Zatvorila dvere a pristúpila ku mne. V jej očiach som videla lásku a nehu.
,,Hinata. Si taká prekrásna. Chcela som ťa vidieť a popriať ti veľa šťastia. Vieš, si mi ako dcéra.“ Povedala s úsmevom, načo sa mne v očiach zaleskli slzy dojatia.
,,Ďakujem vám. Neskutočne si to cením.“ Mala som čo robiť, aby som sa nezajakala a nemohla som si dovoliť rozplakať sa. V tom ma objala a ja som mala pocit, akoby som objímala svoju mamu.
,,O chvíľku vstúpiš do niečoho úžasného.“ Ozvala sa po chvíľke, ale ešte stále ma nepúšťala.
,,Áno-“
,,Hinata! Musím s tebou hovoriť!“ niekto sa ozval vo dverách, a ja som hneď vedela, že to je Ino. S Mikoto sme od seba odstúpili a počuli sme, ako Ino od prekvapenia zjojkla.
,,Prepáčte.“ Mierne sa zháčila a pousmiala sa na nás.
Mikoto sa ospravedlnila a opustila miestnosť. Nervózne som sa ošila, lebo som tušila, že bude mať otázky.
,,Od kedy sa tak bavíš s Mikoto Uchiha?“ spýtala sa a zatvorila dvere.
,,No, to je zložité. Je mi ako matka. Pripomína mi ju.“ Pokrčila som plecami, aby som dala jasne najavo, že je to tak, ako hovorím. Nemala som v pláne jej hovoriť o Sasukem.
,,Aha.“
,,No a prečo si sem tak vtrhla? Deje sa niečo?“ pristúpila som k nej bližšie a napravila som si spodničku.
Ino sa plácla do čela a zatvárila sa zhrozene.
,,Tvoj obrad! Začína o pol hodinu a svedkovia by tu mali byť aspoň hodinu dopredu!“ hovorila rýchlejšie ako rýchlo a tak mi chvíľu trvalo, než som pochopila význam vety.
,,No a? Veď si tu.“ Nadvihla som obočie, lebo mi prišlo vtipné, keď som videla ako panikári za nič.
,,Ale Sasuke tu nie je! A on má svadobné obrúčky!“ konečne sa dopracovala k podstate veci a mne až skrútilo žalúdok a zbledla som. Nie!
,,Musíš ho nájsť Ino, určite sa niekde zdržal. Choď!“ zvreskla som so stiahnutým hrdlom. On mi chce skaziť svadbu? Má tu byť a on to veľmi dobre vie! Roztriasla som sa.
,,Nechápem prečo mešká. On to nikdy nemá vo zvyku.“ Zamračila sa.
,,Možno sa mu niečo stalo, možno zaspal, možno... no hocičo. Popozeraj sa všade.“ Zaprosila som ju načo sa ona zvrtla na päte a vybrala sa von. Minúty sa vliekli a nemohla som dýchať. Chodila som po miestnosti hore-dole a snažila sa ukľudniť. Každú chvíľu som vykúkala von oknom a dúfala, že zbadám Ino vo fialkových šatách so Sasukem ako sa náhlia dnu. Ani po štvrť hodine sa nič nezmenilo.
,,Hinata.“ Ozvalo sa v izbe, načo som sa zvrtla v očakávaní, ale stál tam Naruto. Nemal by ma vidieť pred svadbou. Všetci si na to potrpeli. Len my dvaja nie. Skôr či neskôr by sme sa stretli. Musela som sa s ním pozhovárať. Stál vo dverách v čiernom obleku a usmieval sa na mňa.
Snažila som sa tváriť pokojne, ale podlamovali sa mi kolená od strachu. Rukou som sa zachytila operadla stoličky a dúfala, že Naruto si nič nevšimol.
V hlave mi šlo všetko jedno cez druhé.
Sasukeho neprítomnosť, ten sen čo sa mi sníval a Naruto... vedela som tak či tak, že ho pred obradom vyhľadám, ale snažila som sa to čo najviac oddialiť. Mala som strach. Ale teraz nastal ten čas. Už nemôžem cúvnuť. Rozhodla som sa, že mu to poviem. Bude to lepšie, akoby som mu to mala oznámiť až po svadbe. Bolo by to ešte podlejšie ako teraz. Bude to voči nemu aspoň trochu spravodlivé. Bude môcť zrušiť všetky plány ak bude chcieť. Bude ma môcť poslať ku dnu. Kvôli Hanabi by bolo lepšie, keby chcel so mnou zostať aj napriek tomu, čo som spravila, ale nemôžem ho klamať. Je to... bože, je to akoby som narážala hlavou proti múru. Srdce mi stískalo od strachu.
,,Naruto-kun.“ Mala som čo robiť, aby som sa nezakoktala. Zatvoril dvere a s úsmevom prešiel až ku mne.
,,Ako sa cítiš?“ spýtal sa a priložil ruku na moje čelo.
,,Ja... j-a...“ ale nie. Už je to tu. Koktám.
,,Neboj sa. Všetko bude fajn.“ Povedal to tónom, ktorý mi mal dodať odvahy, ale namiesto toho mi navrela v hrdle ešte väčšia hrča.
,,Musím ti niečo povedať.“ Odvrátila som od neho pohľad a pozrela som sa na krémový huňatý koberec.
,,Áno?“ znel celkom zvedavo a ja som sa snažila dodať si odvahy.
Hinata, zvládneš to. Musíš mu to povedať. Nemôžeš do konca života žiť s tým, že si ho klamala. A nemôžeš si dovoliť povedať mu to až po tom všetkom. Bude to voči nemu nesprávne. Nie že by to čo bolo doteraz, bolo správne, ale aspoň bude mať právo sám sa rozhodnúť ešte pred tým ako sa to všetko začne. A ja s tým nič neurobím. Budem niesť následky.
,,Ja... j-a...“ stratila som hlas a otvorila som ústa, no žiaden zvuk z nich nevyšiel.
,,Áno?“ vyzval ma a tak som si odkašľala.
,,Vieš... nechcem kla-mať... už nemôžem... Ja.. a... a Sas-uke... my sme... boli spolu... počas zásnub... je mi to ľúto... ne-nečakali sme to...“
Ticho. Nič viac. Cítila som ako stuhol. Neodvážila som sa na neho pozrieť. Pozrieť sa do jeho očí.
Bože, teraz som ľutovala, že som mu to povedala. Ako sa zachová Naruto voči Sasukemu? Možno som práve privolala skutočne ten sen. Na to som nepomyslela. Triasla som sa na mieste a snažila som sa ovládnuť vzlyky.
,,Musela som ti to povedať Naruto... musela... odpusť mi. Budem niesť následky za svoje konanie. Ale Sasuke za nič nemôže. Naozaj. To ja som bola... kvôli mne sa to stalo...“ stále som hľadela na koberec a stále žiadna odozva.
,,Prosím... povedz už niečo...“ na koberec dopadla kvapka mojej slzy a béžová sa sfarbila do hneda.