Mŕtva láska - Útek (1.diel)

Čas sa vliekol v rýchlosti slimáka. Ležala na posteli v izbe zaliatej hrobovou tmou. Aj čisté biele periny pod ňou vyzerali byť šedé až skoro čierne. Rolety na oknách boli stiahnuté úplne dole, preto dnu neprenikalo absolútne žiadne svetlo. Strach musel ísť v ten čas bokom, mala totiž iné starosti.
Ležala uvoľnene, akoby sa chystala na spánok. Rozvalené nohy aj ruky a hlava s otvorenými očami zízala na strop. Cítila sa hrozne osamelá. Hlavou jej behali myšlienky najrôznejšieho druhu. V tej izbe bola obklopená tichom. Neskutočným tichom, ktoré ju niekedy privádzalo k šialenstvu.
„Prečo som tak sama?“ položila si otázku. Odpoveď na ňu okamžite našepkal rozum. Pretože si úbohá.
Namiesto toho, aby sa urazila a potom prešla do plaču, sa nad tým zamyslela. Je to pravda. Ja, Hyuuga Hinata, nie som nič iné ako príťaž. Príťaž, ktorá zavadzia ostatným pri plnení misií. Som slabá, nič nedokážem, vždy ma musia zachraňovať, keď sa dostanem do problému. Otec ma považuje za najslabšieho člena rodiny a Nejiho kladie na predné miesto, kam by som mala patriť ja. Trénuje ho a správa sa k nemu, ako k jeho vlastnému synovi. Ja som jeho dcéra, som členka hlavnej rodiny, Neji nie. A predsa. Naruto si ma nevšíma, je to, ako keby som sa nijak nesnažila získať si jeho pozornosť. Berú oni na vedomie, ako sa ja cítim? A vôbec, premýšľali niekedy o tom? Alebo som im totálne ukradnutá?
Hinata bola ponorená do svojich myšlienok tak hlboko, až si nevšimla, že niekto klope. Keď piatykrát zazneli údery prstov o drevo, vtedy sa strhla a posadila.
„Ďalej!“ povedala.
Dvere sa s vrzgotom otvorili a po dlážke sa rozliali teplé slnečné lúče. Do izby vstúpil chlapec. Bol vysoký, mladý a jeho nádhernú, no pri tom tak bezcitnú a chladnú tvár obaľovali tmavé havranie vlasy v strapatom účese. Svoje svaly skrýval pod bielou košeľou. Slnko spoza neho mu zohrievalo chrbát, no spredu, od Hinatinej izby jeho postavu pokrývala čierno – čierna tma.
Chvíľu tam postával a hľadel na ňu, ako si robí z rúk striešku nad hlavou, kvôli žiare spoza neho. Pálili ju oči a ani tá strecha nepomáhala. Sklopila zrak a zhodila nohy na studenú zem. Sasuke podišiel bližšie a natiahol k nej ruku. Do jeho dlane vložila svoju jemnú rúčku a on ju pevne zovrel. Pomaly ju začal priťahovať k sebe. Postavila sa, aby mohla ísť. Vytiahol ju až von pred dom a tam za ňou zavrel dvere. Hinata stále pozerala do jeho uhlovo čiernych očí.
„Pripravená?“ spýtal sa.
Ani trochu nezaváhala. Vedela, že toto je jediná šanca, ako nebyť slabá. Byť s niekým, kto je silný a vie ju urobiť rovnako silnou. Keby ostala v Konohe medzi ľuďmi, ktorí sa k nej chovajú, akoby neexistovala, tak by zoslabla ešte viac.
„Áno,“ odpovedala mu veľmi zreteľne a jasne. Bolo v jej hlase počuť, že si je istá a určite chce odísť.

Uchiha prikývol a otočil sa. Nenápadne odkráčali k hlavnej bráne. Útek mali naplánovaný na večer. Vtedy je tma a väčšina ľudí spí, takže možnosť, že ich vypátrajú bola minimálna.

Slnko už zapadalo za vysoké hory vo vzdialených častiach krajiny, keď stáli za bránou. Stráž sa akurát striedala a vďaka ich šikovnosti si nik nevšimol, že tadiaľ prešli. Hinata sa poslednýkrát obzrela. Zrak jej padol na budovy skryté medzi stromami, veď nie nadarmo sa dedina volala Listová. Šero napĺňalo ulice a lampy postupne osvetľovali každučký krok obyvateľa na území Listovej dediny alias Konohy.
Nemohla uveriť tomu, že odchádza. Navždy. Že už sa nikdy nevráti. Ale vďaka odchodu sa zmení veľa vecí k lepšiemu. Naruto, ty si ma nikdy nemal rád. Mal si oči len pre Sakuru. Na čo by som sa snažila, bol si ako všetci ostatný. Nevšímal si si ma. Teraz som nie len tebe, ale aj celej Konohe vrátila všetku bolesť, smútok, utrpenie a samotu mojim tajným odchodom. A ak naňho prídete, konečne vám docvakne, čo ste urobili. Pretože toto sa deje iba kvôli vám, pomyslela si. Naraz jej srdce nadobudlo chladný pocit, ktorý bol neopísateľne úžasný. Ani nemusela cvičiť, už vedela, že je silnejšia. Sebavedomie sa zdvihlo zo zeme, na ktorej ležalo celé roky a vystúpilo na najvyššiu priečku. Bolo pripravené aj spolu s odvahou zničiť všetko, čo mu príde do cesty. Milá, tichá a slušná Hinata sa zmenila na jej pravý opak. Ako Sasuke.

Pokračovali v ceste. Žeravá guľa zmizla za kopou zeminy a trávy a obloha bola čoraz tmavšia. Prenikli do lesných priestorov, kde sa pohybovali neuveriteľne opatrne. Nesmeli ich nachytať pri úteku. Hlavne Hinatu. To, že bol Sasuke nukenin vedel každý a stalo sa to už dávno, že odišiel, tento krát však bola nováčikom medzi utečencami ona. Ak by ju našli, mala by po chlebe a Sasuke by sa dostal akurát tak do väzenia.

Došli na miesto. Bolo ďaleko od akejkoľvek dediny. Aj by sa dalo povedať, že uprostred obrovitánskeho lesa a len okolo neho, čo bolo fakticky v nehorázne veľkej diaľke, sa nachádzali miesta obývané ľuďmi. Na pozemku, kde stáli, bolo postavených niekoľko menších domov. O tom mieste nikto nevedel, iba nukeninovia. A ak vedel, tak si myslel, že to je opustené, lebo zvonka boli domy tak zamaskované, aby vyzerali, že sú vhodné na zbúranie. To ale urobiť nikto nemohol, pretože majiteľ budov nebol známi a bez povolenia niečo také jednoducho nejde.
„Tieto lesy sa kedysi používali ako tréningové miesta. Viem, lebo sme sa o nich učili ešte v akadémii nindžov. Tiež si pamätám, vraj sa neskôr prestali využívať, lebo tu strácali decká. Tento les je ako labyrint, ver mi, ak nepôjdeš niekam so mnou, stratíš sa. Ja ho poznám ako vlastnú dlaň, keď som utiekol, denne som sa tu zdržiaval. Zvyknú sa tu ubytovať iné nukeninské tými, no dnešok som si rezervoval ja. Zajtra na obed musíme odísť, príde niekto iný,“ informoval ju Sasuke o mieste, kde sa práve nachádzali, zatiaľ čo strhával drevá z dvier, ktoré bránili vo vstupe dnu.
Tri domy, dve rovnako veľké a jeden menší boli natreté bielou farbou, ale veľmi zašpinené a niekde sa celé kusy farieb odlupovali. Strechy boli tiež zničené. Na dome, pri ktorom stáli bol dokonca zhodený strom a polovica strechy prepadnutá dovnútra. Okná mali vyrazené sklá, keď sa niekde nachádzalo železo, tak bolo zhrdzavené a po zemi sa povaľoval bordel. Hnusné a zanedbané miesto.
Posledný kus presekol mečom. Boky držali klince, ale tie mu už nezavadzali, tak ich tam nechal. Prekročil hromadu triesok a polien a vošiel do domu. Hinata ho nasledovala. Zaprášená šedá zem a ošúchané steny. Čo iné by ste čakali na podobnom mieste. Vzduch bol zatuchnutý, až sa tam nedalo dýchať. Sasuke pristúpil k diere, ktorá bola zastavaná tehlami. Začal ich vyberať a ukladať na zem vedľa svojich nôh. Dovnútra prenikalo svetlo z mesačného svitu. Ani by ste si nevedeli predstaviť, aká tma by tam ináč bola. Ešte lepšie uvideli celú miestnosť. Avšak mali taký pocit, že bolo aj lepšie, keď ju videli horšie. Bol to vážne hnus. Zavial vietor a Sasukeho takmer odfúkol od tej diery. Zložil zvyšné tehly a prešiel do druhej izby. Hinata sa okamžite rozbehla za ním.
„Kde chceš spať?“ Zhodil na zem meč, ktorý so štrngotom pristál a potom jej venoval jeden krátky pohľad.
„Radšej by som tam pri diere, lebo sa sem dostáva viac čerstvého vzduchu,“ zaznel jej jemný hlások.
Ledva dohovorila, už sa jej otočil chrbtom a zhodil z tela košeľu. Hneď jej začali červenieť líčka. Aby to zastavila a prestala byť tou starou Hinatou, ktorá sa vždy premenila na červenú rajčinku a potom omdlela, odbehla do prvej izby. Chytila zips a stiahla ho po koniec svetra. Svoj fialovo biely svetrík si vyzliekla a uložila na zem. Presne na taký kus, kde bolo najmenej prachu a špiny. Na zatuchnutý vzduch si zvykla, no stále jej to vadilo. Ľahla si a zacítila tú tvrdú a studenú zem. Najprv sa otočila na jeden bok, potom na druhý. Sama nevedela, ako má ležať, bolo to strašne tvrdé. Nakoniec predsa len zaspala...

Ráno ju vzbudili prvé lúče slnka, ktoré jej svietili priamo do očí. Na rozbitej stene, teda v tej diere, sedel vtáčik a vyspevoval jedna radosť. Zamračila sa a pretrela si oči rukou. Jednou sa podoprela a posadila. Bolelo ju celé telo. Cítila stuhnuté svalstvo aj kosti, trochu ju bolelo v hrudníku. So stonaním sa postavila. Dala ruky v bok a zahla sa dopredu, potom dozadu, do boku. Všade zapukala, čím si napravila kosti. Vzduch bol chladný a triasla sa od zimy. Pozrela na zem, tam jej ležal sveter všelijako pokrútený a pokrčený. Zobrala ho, otočila a oprášila. Znovu si ho obliekla a už bez sprievodu vtáčikovej piesne zašla do Sasukeho izby.
„Dobré ráno, Sasuke,“ pozdravila. Oprela sa rukou o obitú stenu z ktorej trčali tehly. „Kam pôjdeme teraz?“ Prehodila nohu cez druhú.
Stála v peknej póze, telo mala oblečené v sieťovanom tričku a cez to prehodený sveter. Dlhé fialové vlasy zakrývali celý chrbát a končili až pri zadku. Úsmev na čistučkej snehobielej tvári hladkej ako povrch vyrovnanej múky spolu s netypickými očami, ktoré mali skoro priesvitnú dúhovku, ho lákali prísť bližšie. Vyzerala tak dobre. Žeby si to mladý pán Uchiha nikdy pred tým nevšimol, alebo to robí iba ten čas, že ju naozaj dlho nevidel? Pátral v myšlienkach, ale nespomínal si na niečo také, ako že by sa mu Hinata páčila. Najprv na ňu len pozeral, potom prehovoril.
„Čo si sa zrazu tak rozrečnila?“ položil jej otázku zvedavý na odpoveď.
„Už nikdy viac nebudem Hinatou, akú ma všetci poznali.“ Hodila rukami od seba. „Mám toho dosť!“
„Dobre, ako myslíš, rád by som sa o tom aj presvedčil,“ zaškeril sa.

Obaja vyšli von na trávu.