Zmätený Kazekage 34.

Sranda no..

Poviem Vám, čo sa mi dnes stalo na slovenčine. Spolužiačka odpovedala a tak som si zapla diel ZK, ktorý som si rozpísala minulý týždeň. A predstavte si, že učiteľka, ktorá si normálne nevšíma čo robím ma teraz ako to povedať "pristavila" a hovorí, že čo to máš... a ja jej na to, že nóo...to "kamarátka" píše poviedku a tak čítam a ona
"Aha.."
Odišla od stola a potom sa otočila: "A ty tiež píšeš?"
Začala som koktať a ona že beriem to ako áno a chcem si to prečítať tak som jej prosím pekne musela na jej UBS hodiť moju jednorázovku KEĎ ZAFÚKAL VIETOR...Aké z toho plynie ponaučenie?

....nečítajte na hodinách slovenčiny poviedky, lebo náhodou spravíte z profesorky Naruťáka
P.S.: Prosím držte mi palce...až ma nezabije, lebo ona je dosť taká... kontroverzná a pedantná a inak povedané úplna...ehm ehm

„Milí to ľudia,“ ozval sa Shikamaru vedľa nej a lenivo si zívol.
Zasnene sa usmievala smerom na Kameyo a jej rodinu: „Veru sú.“
Shikamaru si napravil plášť na hrudi a otočil sa naspäť smerom ku akadémii a pomaly vykročil: „Tak, vidíme sa večer.“
Tanaris dvihla ľavé obočie: „Večer? Niečo ste s Temari naplánovali?“ otočila sa za ním a on sa zvrtol na päte hneď, ako mu položila otázku.
„No...nie, predsa večer sa koná večierok pre všetkých senseiov školy.“
„Čože? Také niečo poriadate?“ zatvárila sa trocha otrávene.
„Ale no ták...príď večer sem, na akadémiu. Bude to príjemné posedenie na konci školského roka – hudba, dobré jedlo.“
„Hm...a to musím?“ nemala vôbec náladu na nejaké vysedávanie a bavenie sa.
„Mala by si. Slušnosť,“ prešiel si rukou po cope a pozrel na ňu jednoznačne.
„Fajn. Prídem,“ rozhodila rukami, „môžem si so sebou niekoho vziať?“
„S tým sa počíta. Kľudne aj dvoch,“ kývol hlavou a nechal dievčinu s gaštanovými očami pred akadémiou.

Cestou domov rozmýšľala, koho si vezme so sebou. Nadávala, že také koniny vôbec Shikamaru vymýšľa. Premýšľala nad Onakim a Mitsumi, napadla jej Hikari s Maoi...nevedela sa rozhodnúť. Rozmýšľala a rozmýšľala až ju nakoniec vyrušila Naku: „Tanaris! Tanaris, do pekla čakaj!“
Dobehla k nej s mokrým čelom, na ktoré sa jej lepili tenké, modré pramienky vlasov: „Bože...kričím na teba ako blázon.“
Opierala sa rukami o kolená a Tanaris sa jej smiala, odôvodňujúc, že si láme hlavu nad tým, koho vezme na večierok. Samej sa jej ísť nechcelo.
„Ups! Prepáč, ja som ti to zabudla povedať,“ chytila sa dlaňou za ústa.
„V poriadku,“ popri chôdzi sa postavila pred Naku, cúvala pred ňou a šialene gestikulovala, „keby henten nebol blbý, mohli sme ísť spolu.“
„Kašli naňho teraz,“ mávla rukou a odsunula rukou Tanaris vedľa, aby kráčala po jej boku a nie pred ňou, „nejaký kolega fešák z nemocnice?“
„Raizo?“ nahlas zauvažovala a položila sama sebe otázku, no hneď ju zamietla pokrútením hlavy.
„No tak si vezmi Masashiho,“ dvihla rameno a odbočila ku stánku s ovocím.
„Masashiho?“ Tanaris zastavila a pozrela na svoju kamarátku, ktorá tam už nebola.
Chvíľu ju očami hľadala rozmýšľajúc, keď ju konečne našla: „To by bolo divné, Masashi má ženu.“
Pristavili sa pri malom stánku so zeleninou a ovocím.
„Tak nech ide aj s ňou,“ očami behala po jablkách a vyberala si tie najčervenšie.
„To nie...venovali by sa jeden druhému a ja čo? Však kašľať to, pôjdem sam-“
„A čo nejaká kolegyňa?“ skočila jej Naku do reči, „alebo...kolegyne?“
Opatrne dokončila vetu a podala predávajúcej malé vrece s jablkami, ktoré odvážila a Naku zaň zaplatila. Dala na jej radu a hneď ako prišli k Nakininému domu, vyhŕkla: „Idem za dvoma medičkami z nemocnice. Obe sú dobré priateľky.“
„No vidíš,“ usmiala sa na ňu a v tom sa zasekla, „a Tanaris. Vezmi si šaty.“
„Č-O-Ž-E? “
„Počuješ. Je to trochu formálnejšia udalosť,“ dvihla ruky a rozhodila nimi.
„No...fajn. Ach, budem si musieť ísť kúpiť. No nič...maj sa Naku,“ zakričala na ňu, lebo už bola pár krokov od jej domu.

Bežiac sa pobrala do nemocnice za Masashim, aby sa ho mohla spýtať, či pustí Maoi a Hikari s ňou ako doprovod. On nemal nič proti, lebo Maoi už mala za sebou šichtu a Hikari sa akurát chystala domov. Tri kunoichi tak kráčali ulicami a jedna z nich zívla: „Ak si unavená Maoi, tak nemusíš ísť.“
„Kdeže čo, nie som. Nemôžem zívnuť?“ hanblivo sa zasmiala a štuchla do Tanaris.
„Udeľujem ti povolenie,“ ukázala na ňu prstom a mladá, dvadsať ročná Maoi ju pichla prstom do ramena.
„Inak...napadlo mi, nepotrebujeme formálnejšie oblečenia ako medické plášte a vesty?“ obzrela si svoje oblečenie a prehovorila na Maoi, ktorá navyše mala na veste trocha zaschnutej krvi.
„Máš pravdu,“ dala jej za pravdu Hikari a svoj pohľad premiestnila na Tanaris, „asi šaty, že?“
„Uhm,“ prevrátila Tanaris očami nad tým, že si zrejme bude musieť nejaké zohnať, „idem si teraz kúpiť.“
„Požičala by som ti...ale no...ehm,“ Maoi sa mierne začervenala a pozrela sa na svoj hrudník, „zjavne si vyše obdarená ako ja, takže by si sa ani do jedných mojich šiat nenavliekla. A Hikari? No tiež neviem, či by si sa do nich dostala.“
„To nevadí, ja šaty mám,“ blondínka mávla rukou a naznačila dvom ženám idúce vedľa jej ľavice, aby zabočili do inej uličky ako pôvodne mali v pláne.

„Kam ideme?“ spýtala sa Tanaris a otáčala sa smerom, kde mala ona namierené.
„Najprv do obchodu s oblečením a potom ku mne,“ na toto si Tanaris povzdychla.
Do toho sa im pripojila Maoi: „Výborne Hikari, ja pôjdem hneď z obchodu ku sebe a donesiem si veci.“
„A potom Tanaris pripravíme. Namaľujeme...“ Hikari sa nakláňala, aby cez Tanaris popri chôdzi videla na Maoi.
„A spravíme vlasy,“ takmer jej skočila do reči hnedovláska Maoi.
„Uooou, uoou, uou, tak počkať!“ zastavila Tanaris, postavila sa oproti nim a dlane dvihla smerom k nim, „žiadne také výmysly nebudete robiť, jasné? Stačí, že si kupujem šaty, nič viac.“
„Ale no ták, Tanaris,“ Hikari zaklonila hlavu a k nej sa pridala aj Maoi.
„A prečo nie? Aspoň sa budeš Kazekagemu páčiť, nie?“ zachichotali sa obidve.
Tanaris si dala ruky v bok a prevrátila očami: „Bože...on tam asi bude. Len to nie.“
„No tak Tanaris. Poď,“ obe ju začali ťahať za ruky a dovliekli ju až do obchodu s krásnymi šatami.

Predávajúce ženy boli zo Zeme Železa a pravidelne im ich krajčíri nosili do Suny tie najkrajšie šaty, aké ušili. V Sune ani nikde nablízku takýto obchod nebol a tak sa im veľmi darilo. Tanaris s nechuťou vošla dnu a zostala niekde uprostred, zatiaľ čo jej dve spoločníčky vybehli každá iným smerom, aby poobzerali a vybrali šaty pre Tanaris.
„Tie sú krásne...pozri,“ Inuzuka si sadla do kresla, ktoré tam bolo a Maoi k nej priletela so zlatými trblietajúcimi sa šatami.
„No hej,“ flegmaticky ich pochválila a obzerala si obchod.
„Och...“ odvrkla jej Maoi a išla si obzerať ďalšie nádhery.

Obchod mal pekne omietnuté bordové steny a po stenách biele papierové lampy, ktoré svietili bledučkým svetlom a tak dodávali obchodu útulnosť. Pri pulte, kde by mala teraz sedieť predavačka, bola len prázdna zamatová stolička a vedľa pultu bol zas pult krajčírsky. Na ňom položené rôzne kúsky látok, ihly, gombíky, strieborné stužky, nožnice a kotúčik čiernej nite. Na opačnej strane obchodu sa vynímali na pravej stene samé zrkadlá a na ľavej pozavesované šaty a sukne, v ktorých sa dve medičky prehrabávali.

„Prosím prajete si? “ Tanaris až skoro vyľakala predavačka s metrom okolo krku, ktorá mohla mať asi okolo šesťdesiatky.
Pozerala na ňu ponad okuliare a Tanaris sa nejako prebrala: „Prepáčte, prišla som si sem vybrať šaty, najlepšie tak červenej farby.“
„Na akú udalosť?“ opýtala sa jej a na to si jej kamarátky všimli, že už prišla predávajúca a prišli k nej, „ach...dobrý večer Hikari-san.“
Úctivo sa poklonila: „Dobrý večer.“
„Tak, mali by sme sa do toho pustiť,“ staršia paní sa na Tanaris milo usmiala a vyzerala nadšene, čo sa o Tanaris povedať nedalo.
„Na akú udalosť to potrebujete?“ vybrala sa k šatom a prešla dlaňou po hŕbke šiat.
„Dnes večer sa na akadémii chystá večierok pre senseiov.“
„Aha, takže niečo formálnejšie...a hovorili ste, že červené. Hneď sa vám na to pozriem,“ žena sa začala prehrabávať medzi šatami zavesenými na ramienkach a hneď vytiahla troje.

Maoi ich schytila do rúk a položila na malý gauč, na ktorom predtým sedela Tanaris. Pomaly ani nepoložila tú svoju várku šatov, prišla k nej vysmiata Hikari s ďalšou. Tanaris len s nadávaním zobrala prvé a vliezla do kabínky.

„...tak ako to ide?“ blondínka sa postavila na špičky a nedočkavo postávala neďaleko kabíny.
„Bože Hikari, veď tam s týmito nie je ani minútu,“ s úškrnom ju zahriakla Maoi, „nechaj ju dýchať.“
„Nechám, ale toto sú posledné červené šaty a sú aj najkrajšie z nich. Musia sa jej páčiť. Musia.“
„Neboj sa. Sú úžasné a keď už tak nemá inú možnosť,“ založila ruky pri hrudi a pozerala na predavačku, ktorá mala v tvári podobnú nedočkavosť.

Po malej chvíľke Tanaris vyšla spoza závesu v červených šatách z jemného monofilu, na drobnučko sieťkovaná látka. Na hrudníku a v pase boli šaty obtiahnuté, no sukňa sa rozprestrela do nadýchanej vrstvy látky.
Tanaris s úsmevom prehovorila: „Tak tieto.“
Predavačka založila rukami so smiechom: „Ááách, ja som vedela, že sa vám tieto budú páčiť, preto som ich aj nechala na koniec,“ podišla k dievčaťu v šatách a chytila ju za ruku, „veľmi vám sedia. Červená farba vám vskutku sekne a ladia vám k tomu aj tie znaky na lícach.“
„Tanaris si dokonalá,“ v úžase vzdychla Hikari a Maoi zasnene prikyvovala.

Žena s vráskami a metrom okolo krku držala Tanaris za ruku a otočila krásku okolo svojej osi: „Ste nádherná. Tie šaty sú jedny z najluxusnejších aké máme,“ chytila kúsok látky nariasenej sukne medzi prsty, „monofil je obyčajne veľmi drsná, nekrčivá a málo poddajná látka, no tento materiál, ako vidíte a aj sama cítite, je omnoho príjemnejší. Je totiž tkaná spoločne s hodvábom. Vďaka tomu je mäkšia a aj na pohľad krajšia – lesklejšia. Látka je nariasená na sukni aj na hrudníku. Má niekoľko vrstiev, takže sú aj teplejšie. Určite ste si všimli, že najprv je našitý biely monofil a potom na ňom červený.“
„Ďakujem veľmi pekne. Sú naozaj pekné a viete čo...idem už aj v nich,“ kývla hlavou na predavačku a ona jej odstrihla štítok zo šiat.
Potichu sa premiestnila za pult a začala niečo ťukať do kasy. Tanaris sa naspäť obzrela na seba do zrkadla a po veľmi dlhej dobe sa cítila krásna. Otočila sa na dve kolegyne a s pýtavým pohľadom sa na ne pozrela: „Tak?“
„Naozaj Tanaris sú...skvelé, úžasné!“
„A vidíš ako si nechcela ísť,“ rozložila rukami Maoi, „asi by sme si už ale mali pohnúť.“
„Jasné, idem zaplatiť,“ Tanaris sa usmiala takým neveriackym štýlom a pretrela si čelo.

Zaplatila a rovno v šatách s kapsou v ruke, kde mala svoje veci, sa vybrala s Hikari do jej domu. Medzitým, Maoi odskočila k sebe. Jej dom bol iba o dva ďalej ako Hikarin. Ako sa Maoi vrátila, čakala Tanaris úprava vlasov, ktorú tie dve výmyselníčky plánovali. Samozrejme, že z toho nadšená moc nebola. S nekonečným hundraním sa nakoniec dala prehovoriť a dovolila im, aby s ňou niečo spravili.
Po necelej pol hodinke mala Tanaris svoje vyše pliec vlasy natočené do ľahučkých vĺn a jej oči Hikari zvýraznila čiernou ceruzkou a riasi špirálou. Nechýbal červený rúž, bronzová farba na líčka a trojica mladých kunoichi sa vybrala na večierok konajúci sa na akadémii...

Na dverách sa ozvalo trieskanie.
„...veď áno, idem!“ muž zišiel zo schodov, „ach...každý ma len naháňa v poslednej dobe.“
Po ceste zakopol a zanadával. Dotrepal sa ku dverám a otvoril ich: „Prichystaný, Kankurou?“
„Ach, veď hej! Och, nenaháňaj ma toľko!“
„A prečo by som nemohol? Trvá ti to toľko, že Naku šla popredu s kolegyňami,“ rozložil rukami a jeho brat sa zapozeral na jeho oblečenie.
„Hmm...musím povedať, že dobre si sa obliekol,“ poznamenal Kankurou.
„Ďakujem. Osobne si myslím, že mám dobrý štýl obliekania,“ hrdo prehlásil Gaara a pozrel sa sám sebe na oblečenie.
Čierne nohavice, čierne tričko s obdĺžnikovým výstrihom a na ňom červený plášť – jednoduché ale elegantné.
„Keby som išiel v kage rúchu bolo by to zvláštne, nie?“
„Nepolemizuj a poď,“ brat zamkol dom a pobehol tri kroky.
„Ja zdržujem polemizovaním?“ zamračil sa.
„Vidíš zase polemizuješ, či zdržuješ polemizovaním, tak nepolemizuj o tom, či nás tvoje polemizovanie zdržuje a poď,“ rozhadzoval muž rukami.
„Kankurou, kam na toto chodíš?!“ Gaara sa chytil za čelo a konečne sa pohol...

„...inak...je ti jasné, že tam bude Tanaris?“ prehovoril Kankurou po nejakej chvíľke, lebo až teraz našiel odvahu.
„Hm, no viem,“ povedal celkom skleslo, naposledy čo sa stretli to vyzeralo, že to skončí ako riadna fraška, ale nakoniec to skončilo slzami a objímaním.
„Ale veď, keď ste sa tak...no ako to povedať. Hm, celkom udobrili, tak by to mohlo byť fajn,“ uvažoval jeho brat a škriabal sa na brade.
Gaara si tiež uvedomil, že by to nemuselo byť až také hrozné: „Máš pravdu. Bude to fajn.“ pozrel sa pred seba a videl v diaľke akadémiu s rozsvietenými svetlami vo veľkej aule.
„Mimochodom, Gaara, keď sme pri Tanaris, tak vyhral som stávku,“ brat sa s víťazným úsmevom pozrel na Kazekageho.
„To nie je možné,“ udivene sa naňho pozrel.
„Poviem ti, že ja som sa od začiatku videl ako porazený, no náhoda je fakt blbec.“
„Takže ty mi chceš povedať, že Temari nevyklebetila Shikamarovi, že som Tanaris zase objímal? Ako o tom vieš?“
„Dnes som sa ho na to pýtal a zostal z toho riadne mimo.“
„Fajn. Tak teda po mne môžeš chcieť jednu vec – tak sme sa dohodli nie? Čo to bude?“
„Ešte neviem, to musí prísť so situáciou,“ pokrčil plecami lútkar.
„Ako povieš, brat môj,“ kútiky sa červenovlasému mladíkovi trocha zdvihli do úsmevu.

Prešli pár krokov a boli pri vchode na akadémiu. Kankurou s Gaarom vošli cez dokorán otvorené drevené dvojdvere do auly. Všetky zraky sa premiestnili na muža v červenom plášti. Ľudia stojaci uprostred auly sa uhli na bok, aby mohol Kazekage nerušene vstúpiť do samého srdca miestnosti, on pár krokov podišiel a kývnutím hlavy na jednu aj druhú stranu všetkých zdravil a keď na konci davu ľudí zbadal pri stole Tanaris, zastavil sa a skoro s ním aj krv v jeho žilách.