Always and forever 21 A videli oheň

„Daisuke, nešker sa tu a vysvetľuj, lebo jediný, kto tomu rozumie si ty,“ štuchol ho do chrbta Shinichi a Daisukeho trochu prehlo dopredu a prestal sa tváriť samoľúbo. Narovnal sa, ukázal dvojčatám grimasu a pustil sa do rozprávania:
„My všetci sme zomreli,“ ukázal na skupinku, ktorá tam už nejaký čas bola, no z nejakého neznámeho dôvodu vynechal Soru.
„To mi je novinka,“ skonštatoval Seiichi.
„Komentáre si nechajte na neskôr,“ oboril sa na nich Keita a Riko na nich hodila zamračený pohľad. Dvojčatá stíchli a Daisuke pokračoval.
„Až na teba,“ zabodol do nej pohľad a ona tomu stále nerozumela. Veď zomrela. Juugo zobral jej krv- jej kód- a potom ju našla Sakura. Ona videla ako zomrela. Nežije. Nikto z nich.
„Nie, nezomrela si,“ povedal. Už mala otvorené ústa, že mu to vyvráti, no on ju opäť predbehol, „Svet sa nehýbe, takže niekto musí byť ešte v Shinobi svete. Niekto ešte žije. Nezomrela si, Sora. Použila si svoju schopnosť?“
„Hej, predtým, ako som zomrela,“ posledné slovo zvýraznila, aby všetci pochopili, že to, čo Daisuke hovorí, je hlúposť.
„Nie,“ ozval sa Keita a ona k nemu otočila hlavu, „Daisuke má pravdu.“
„Môžeš sa tam vrátiť,“ povedala Riko a ona na ňu zmätene pozrela. A kam sa má akože vrátiť? Ktovie koľko času od jej smrti ubehlo. Možno už nie je žiadna Konoha.
„Nie, ona sa tam musí vrátiť,“ opravil ju Otany a všetky pohľady sa nasmerovali na neho.
„Presne!“ súhlasil s ním Shinichi, „Kým sa nevráti a nepríde normálne alebo úplne nezomrie, budeme v nehybnom svete a to sa mne nechce.“
„Tak, tak,“ prikyvoval Seiichi, „takže zdvihni svoj zadok, dáme ti požehnanie a potom môžeš skočiť do portálu. Šup, šup!“ súrilo ju jeho dvojča.
„Žiaľ, majú pravdu,“ pripustila aj Riko, „kým nejako žiješ v tom svete, tento nemôže fungovať.“
„A môžeš im pomôcť. Ak už aj bol použitý Smrtiaci nástroj, určite nezahynuli všetci. Sú tam ľudia, ktorí potrebujú tvoju pomoc,“ dohováral jej Keita a ona to chápala. Pomaly prikývla a pomohol jej postaviť sa.
Už nebola taká malátna ako na začiatku, cítila, že má dobité baterky. Zhlboka sa nadýchla a objala Keitu. Ten jej zašepkal, že jej drží palce a potom sa obrátila k portálu.
Ak to prežijeme, donútim Tsunade, aby ho raz a navždy zničila, predsavzala si a stlačila červený gombík. Portál sa rozozvučal a začal svietiť rôznymi farbami. Vykročila k nemu, keď ju zastavil Daisukeho hlas.
„Počkaj!“
Otočila sa mal v rukách akúsi žiariacu guľu.
„Čo to je?“
„To sú naše schopnosti,“ povedal a vystrel ruky aj s guľou pred seba. Nechápavo pokrútila hlavou.
„Čas darčekov!“ zvolali naraz dvojčatá. Oni jej chcú dať ich schopnosti?! Vypleštila na nich oči.
„Každú zo schopností môžeš použiť len raz. Na to nezabudni,“ kládla jej na srdce Riko.
„A ako si môžete byť istí, že to bude fungovať?“ pochybovala o tom.
„Daisuke to vypočítal,“ argumentoval Otany.
„A my sme pomáhali,“ hrdo vyhlásil Shinichi a ukázal na seba a svojho brata. Teraz sa už vážne necítila bezpečne s tými ich schopnosťami. Vedela, že Daisuke je chytrý, ale dvojčatá sa mu do toho iste iba plietli.
„Neboj, mali kalkulačku,“ upokojil ju Keita.
„S ktorou sa akurát tak hrali, takže všetko vypočítal Daisuke,“ dodala Riko a to Soru upokojilo.
„A teraz choď!“ zvolal Daisuke a hodil tú guľu do nej. Pálila ju na hrudi, ale necítila bolesť. Bola to príjemná horúčava a ona práve prepadla cez portál a letela do Sveta Shinobi.

„Takže oni ti dobrovoľne dali svoje schopnosti?“ spýtal sa jej na konci rozprávania Hidan a Sora prikývla, „Ešteže ju nedali dvojčatám,“ vydýchol si, „to by som ku*va vraždil.“
„Nemohli ju dať im,“ napomenul ho Atsushi a Hidan naňho hodil zlostný pohľad, „oni tu predsa zomreli, nie?“
Hidan nad tým len prevrátil očami a Atsushi sa uškrnul. Vyzeral lepšie. Vlastne, Tory musela pripustiť, že vôbec nevyzeral na to, že pred chvíľou spadol z hroznej výšky a pritom naňho dopadol dosť ťažký Smrtiaci nástroj, ktorý teraz ležal zlámaný neďaleko nich. Mira sedela, odkedy ho Sora vyliečila, vedľa neho a Tory stála neďaleko nich s odutou tvárou. Trochu na toho Atsushiho žiarlila. Ako rýchlo vedel upútať Mirinu pozornosť. No dobre! Tak skoro zomrel, ale to nie je to isté, ako keby skoro zomrela ona! Atsushi je nesmrteľný, tak prečo okolo neho robia takú vedu? Chcela nad tým pokrútiť hlavou, no zostala iba pri tom, že na nich zazerala.
Na chvíľu si prezrela aj ostatných. Všetci boli po boji zničení. Každý mal podliatiny, škrabance a modriny. Najprv ju napadlo, že by ich mohla Sora vyliečiť, ale Atsushi sa do toho vložil a povedal, že to nebude potrebné. Predsa len, ktovie ako sú zranení ľudia v Konohe. Ostatní s ním súhlasili. Dokonca aj Mira.
Všimla si, že Sora na ňu zazerá a pozrela sa na ňu pohľadom, ktorý hovoril: čo máš za problém? Sora na nej ešte chvíľu visela a potom veľmi pomaly preniesla svoj zrak na Atsushiho, akoby kontrolovala či ho dobre vyliečila. Tory nad tým pokrútila hlavou. Sora je divná! To sa radšej mohol vrátiť Daisuke! Alebo tie dvojčatá!
„Čo teraz?“ spýtala sa ich, lebo už sa nemohla pozerať na to, ako obskakujú toho Nasledovníka. Stála so založenými rukami na prsiach a čakala na odpoveď.
„Dobrá otázka. Mali by sme niečo urobiť,“ postavil sa Hidan, „zj*bať ho môžem aj potom.“
„Za čo?!“ zvolal Atsushi.
Za to, že nevieš zhodiť jeden krám, pomyslela si Tory.
„Za to, že si sa nechal stiahnuť Smrtiacou zbraňou. To ti úplne je*lo?!“ Hidanova odpoveď znela podobne ako jej myšlienka, a tak sa nad tým jednoducho musela uškrnúť.
„Ale veď...“ začal Atsushi, no vložila sa do toho Sora suchým hlasom.
„Povedal si, že to vyriešiš neskôr.“
„Fajn. Tak fajn,“ znel urazene Hidan a otočil sa k nej, „tak teda čo mám na práci?“
„Treba odniesť Orochimara skôr ako sa preberie, aby nenarobil problémy,“ ukázala na jeho telo ležiac neďaleko nej bez pohybu v divnej polohe.
„A kam ho chceš dať?“ spýtala sa jej Mira, keď sa zarovno s Atsushim postavila.
„Tam kam patrí,“ povedala ako samozrejmosť, „do väzenia predsa.“
Hidan vystrúhal grimasu, ktorá sa dala považovať za úškrn. „Vieš, že Konožskú väznicu krásne prerobili?“
Sora sa naňho nechápavo pozrela. Tory to takisto nechápala.
„Na vzor tej, ktorá bola v Oblačnej.“
Sora sa tajomne usmiala a očividne bola s touto správou spokojná. „Tak to sa mu tam bude páčiť,“ vyhlásila isto.
„Kto ho tam vezme?“ spýtala sa priamo Mira. Pochybovala, že tam pôjdu všetci.
„Nech idú Hľadači,“ navrhla okamžite Tory a všetky pohľady sa presunuli na ňu, „vedia, kde to je.“
„To je pravda,“ konečne s ňou súhlasila Mira, „my vôbec netušíme, kde by mohla byť a Sora tu musí liečiť ľudí.“
„Tak to bude najlepšie,“ prikývla Sora a Hidan si povzdychol.
„No tak teda dobre. A čo budú robiť ony?“ ukázal na Miru a Tory.
„Tú najdôležitejšiu prácu,“ odpovedala mu Mira.
„Nebudeme zavadzať,“ dodala Tory a cítila sa ako za starých dobrých čias, keď nevideli portál a neprivolali žiadneho Pútnika. Časy, keď bola pre Miru dôležitejšia ako nejaký Nasledovník, ktorý nevie padať z Hory Kagov.
Hidan zamrmlal čosi neslušné a prehodil si Orochimara cez plece a pod jeho ťarchou sa trochu zatackal, ale vyrovnal to. Vydal sa smerom ku väznici a za ním šiel Atsushi, ktorý sa ešte než prešli za roh ešte raz obzrel na Miru. Nepáčilo sa jej to. Nielen preto, že jej kradol Miru. Niečo jej tu nesedelo. Predsa len, keď sa tie dvojčatá dozvedeli, že Atsushi je Nasledovník, tak mu zakázali sa k Riko priblížiť. A zneli vážne a to sa jej nepáčilo. Hoci poznala dvojčatá len chvíľu, vážne jej nepripadali. Ktovie, čo sa stalo s tým Hľadačom, s ktorým sa Riko zaplietla. Ešte jej dokonca nesedeli tie pravidlá, ktoré museli Hľadači dodržiavať. Zdalo sa jej to pritiahnuté za vlasy. A kto je ten Naoki?
„Tory?“ počula svoje meno a otočila sa tým smerom. Volala na ňu Mira, ktorá stála pár metrov ďalej ako predtým a začudovane na ňu pozerala. Sora bola dokonca ešte ďalej ako Mira a kráčala ďalej. Zrejme sa rozhodli ísť hlbšie do Konohy a ona ich prepočula, lebo sa sústredila na iné veci. Pobrala sa ich smerom.
Čím hlbšie šli, tým viac budov horelo. Oheň bol vyšší ako si Tory pamätala a všade navôkol boli sadze, popol a dym, cez ktorý pomaly nebolo vidieť. Zrúcaniny, ktoré bývali domami, tleli a sem- tam spadlo nejaké poleno, vydalo šúchavý zvuk a roztrieštilo sa na niekoľko častí, pričom vychrstlo niekoľko iskier. Tory podbehla a kráčala zarovno s Mirou. Sora bola niekoľko krokov pred nimi.
Obzerala sa okolo a nemohla uveriť, že za taký krátky čas sa Konoha zmenila na...ohnisko. počula praskanie ohňa, ale žiadne ľudské hlasy. Znepokojilo ju to. Žeby už boli všetci mŕtvi? Nie, pokrútila hlavou, možno len stihli všetci ujsť do bezpečných úkrytov. No nájdu ich, keď ledva vidia na pár krokov?
„Takto to bude trvať večnosť!“ zakričala na Soru, ktorá prudko zastala a obrátila sa k nim. Čakala, že na ňu nakričí, že ona je vo vedení a ona predsa nemá zavadzať. Ale nestalo sa tak. Sora prikývla a tým ju prekvapila najväčšmi.
„Mám ešte dve schopnosti,“ povedala, „Seiichiho a Keitovu,“ pri Keitovom mene bol jej hlas akýsi hlbší a Tory si spomenula, že s ním čosi mala. Nezaujímalo ju čo. Nikdy ju nezaujímali romantické veci.
„Ktorá nám môže teraz pomôcť?“ spýtala sa Mira.
„Rozhodne Keitova.“
Sora sa im otočila chrbtom a ruky vystrela do oboch strán. Čakali, čo sa bude diať. Najprv sa nič nestalo a Tory si začala myslieť, že Sora tú schopnosť vyčerpala, ale iba na to zabudla. Vtom začala pomaly, veľmi pomaly dvíhať ruky nahor a zem sa začala jemne triasť. Zo zeme začala zurčať voda a začala sa ťahať po všetkom v okolí. Najprv po zemi, potom na spadnuté a obhorené časti domov, neskôr na samotné domy až úplne všetko pozakrývala. A dialo sa to všade. Sora mala ruky už úplne hore a odvšadiaľ bolo počuť syčanie a vidieť oblaky pary vznášajúc sa k oblohe.
„Voda,“ prehovorila Sora a znovu dala ruky do pôvodnej pozície. Pravú ruku a nohu dala dozadu a napriahla sa a otočila sa okolo svojej osi. Rozfúkal sa silný vietor a odfúkol paru a dym preč. Konoha bola očistená od ohňa, ktorý ju popálil. Oheň, ktorý tam dovtedy plápolal, zmizol. Zostala po ňom iba spúšť.
„Vzduch,“ vydýchla si Sora a spustila ruky k telu.
„Zrazu je tu akási tma,“ zašepkala Mira a Tory s ňou v duchu súhlasila.
„Na to nám postačí Seiichiho schopnosť.“
„A to je čo konkrétne?“ dožadovala sa Tory.
Sora jej neodpovedala, iba sa sústredila na svoje ruky, medzi ktorými sa jej formovala akási hmota a žiarila krásnym jasným svetlom. Svetlo. To bola Seiichiho schopnosť. Vyhodila svetlo do vzduchu ako loptu a to letelo hore a hore, kde potom vybuchlo a zalialo Konohu svetlom, ako za slnečného dňa. No svetlo nezmizlo. Viselo vo vzduchu ako mini Slnko. Tory žasla.
„Neviem ako dlho to vydrží, takže hľadajte každého zraneného.“
„Aj mŕtvych?“ spýtala sa okamžite Mira.
„Schopnosti ostatných mi nebrali žiadnu chakru, no o tej mojej sa to povedať nedá. Najprv budem zachraňovať tých, čo sú ešte nažive a potom uvidím či mi ostane sila aj na ostatných.“

„Tak!“ vydýchol si Hidan, keď hodil Orochimarovo bezvládne telo do cely. Tsunade, ktorú stretli po ceste a ktorej všetko prerozprávali, mu nasadila tie špeciálne putá a zamkla celu. Spolu mlčky vyšli von, no niečo sa mu hneď nezdalo. Keď vchádzali, bola noc. Rozhodne bola noc. Cez vchod prechádzalo denné svetlo ako na pravé poludnie.
„Čo to má byť?“ zamračila sa Tsuande a pridala do kroku. Ozvena jej ráznych krokov v topánkach na podpätku sa odrážala od kamenných stien. Keď vyšla, prudko zastala, čo sa Hidanovi nepáčilo, a tak podbehol dopredu a hvizdol.
„Ku*va,“ zatiahol. Pozeral sa na žiaru, ktorá sa vznášala nad Konohou. A neboli jediní. V diaľke videl pár ľudí ,ktorí prežili katastrofu a ktorí sa na to tiež vyjavene pozerali. To svetlo im hádzalo na tvár čudné tiene, no nehrialo ako Slnko. Iba svietilo, no to nateraz úplne stačilo. Schopnosť jedného z klonov, pomyslel si Hidan, no neodvážil sa hádať, ktorý z nich to je.
„Páni,“ hlesol Atsushi, „Takže toto je sila Pútnikov?“
„Ani sa nečudujem, prečo ich chceli Akatsuki na svojej strane počas Štvrtej veľkej vojny,“ poznamenala Tsunade, „toľké množstvo sily. Ešteže si vybrali neutrálnu stranu a starali sa iba o seba.“
„Vieš, čo bude chcieť, že, Tsunade?“ spýtal sa jej a odvrátil zrak od toho svetla, lebo ho už začali bolieť oči. Pozrel sa na Tsunade a tá tiež preniesla svoj zrak naňho.
„Bude chcieť, aby sme zničili portál.“
„A tentoraz by mal zostať zničený,“ odporučil jej, „lebo potom ťa zaj*be a nebude brať ohľad na to, že si Hokage.“
„Ja viem, Hidan, ja viem,“ povzdychla si.

„Odvolaj súboj so Sorou!“ dohovárala Sakura Tory v ich dome, ktorý akosi záhadne prežil útok a kde zatiaľ s Mirou mohli bývať. Tory na ňu pozerala ako na blázna a rázne pokrútila hlavou. Sakura vedela, že bude ťažké ju presvedčiť, no aj tak sa na to podujala. Chcela najprv poprosiť Miru, lebo vedela, že na ňu Tory dá, ale tá bola kdesi vonku s Atsushim, ktorý sa mal čoskoro vydať s Hidanom na cesty.
„Prečo by som mala?“
„Neprežiješ to!“
„Páni, tak tomu sa hovorí dôvera,“ odfrkla si Tory a vôbec ju nebrala vážne. Sakura si rozhorčene povzdychla.
„Toto nebude také jednoduché, ako si to predstavuješ.“
„A ty vieš, ako si to predstavujem?“ nadvihla blond obočie.
„Sora bude brať tento súboj inak ako keď ste sa dohodli.“
„Vážne?“ zasmiala sa Tory, „Súboj ako súboj. Je jedno ako ho kto berie.“
„Tak to asi ťažko. Aspoň v Sorinom prípade.“
„Ja viem, že Sora je divná a jej chovanie je nevyspytateľné, ale poznám človeka, ktorý je jej v tomto podobný. A toho človeka veľmi dobre poznám.“
„Mira?“ spýtala sa zarazene Sakura a nechápala tomu. Mira predsa takáto nikdy nebola.
„Nie! Ja!“ ukázala na seba, „Ja!“ tak to už dávalo zmyslel, pripustila Sakura, ale aj tak jej nemohla dovoliť, aby bojovala so Sorou.
„Sora sa spočiatku s tebou chcela iba pohrať. Nič viac, nič menej. Trochu by si s tebou zabojovala, ale nakoniec by si skončila iba s menšími zraneniami. Teraz sa na to celé pozerá inak. Premýšľa nad tým, čo jej povedal Orochimaru. Verí tomu, že ty si zodpovedná za smrť Pútnikov, lebo ty si spustila portál, čím si spustila toto celé.“
„Ja za to nemôžem, že Orochimaru to využil pre svoj plán! To jej to nemôžeš vysvetliť?!“ rozhodila rukami Tory.
„To by sa rovnalo samovražde. Jednoducho ten súboj odvolaj. Všetci vedia akú má Sora náladu a čo sa jej víri hlavou. Nikto ti to nebude mať za zlé.“
„Ja sa nevzdám. Nie som zbabelec. Ak to urobím, ja si to budem mať za zlé! A prečo sa vôbec obťažuješ zachraňovať môj život? Veď je úplne zbytočný! Dokonca aj Mira má radšej toho Atsushiho,“ jeho meno vypľula, „ako mňa!“
„To nie je pravda!“ protestovala Sakura.
„Že nie?“ znova nadvihla obočie, „Tak kde je teraz? Pri mne alebo s ním?“
„Atsushi čo chvíľa odchádza z Konohy a Mira vie, že ho už nikdy neuvidí, tak s ním chce stráviť nejaký čas!“
Tory sa zarazila. „Nikdy?“ Sakura pokrútila hlavou a videla, že Tory bola ústupčivejšia vo veci Mira- Atsushi.
„Ale prečo ti záleží na mojom živote? Keby som bola Mira, tak to chápem. Je to Sasukeho sestra a on je tvoja veľká láska,“ znechutene zvraštila tvár a Sakura sa musela zasmiať.
„Mire na tebe veľmi záleží. A ešte niekomu...“
„Komu?“ spýtala sa horlivo a v očiach jej zažiarilo.
„Počula som o tom, ako ste bojovali proti Juugovi,“ začala Sakura, „ako Daisuke obetoval seba a svoj kód, aby ti náhodou Juugo neublížil. Myslím, že si dal dosť záležať na tom, aby si žila. Tak prečo by som mala nechať Soru, aby ťa zabila, hm?“ a usmiala sa na ňu.
Tory sklopila zrak a mierne sa začervenala. „Daisuke...on by nechcel, aby som proti nej šla bojovať?“
„Nikdy z tej predstavy nebol bohvieako nadšený,“ prezradila jej a Tory sa jemne usmiala.
„Aká je šanca, že Sora prijme moju kapituláciu?“ spýtala sa nakoniec a Sakure sa uľavilo.
„Mizivá, ale aspoň jedna strana je proti tomuto boju.“