Bábkarka 7

Vydala ten typ výkriku, ktorý ľudia vydávajú tesne pred smrťou a začala sa na lakťoch plaziť dozadu. Neuvedomovala si, že zviera ešte viac znervóznie. V ušiach jej znelo len jej srdce, dážď a vrčanie. Žiadnu zbraň u seba nemala a chakru mala zablokovanú. Tmavý tieň sa ku nej blížil a ona cúvala, kým sa jej nepošmykla ruka a ona nespadla do blata. Okolo nej sa rozprsklo pár kvapiek vody. Zavrela oči a výkrik s ručaním sa zladili. Po pár sekundách jej prišlo, že je stále priveľmi živá. Otvorila oči. Medveď bol pred ňou tak isto, ako predtým, ale ležal a krk mal prepichnutý kunajom. Nepočula som to?

Niekto pri ňu zoskočil. Dúfala, že to bude Sasori, vedela, že to bude niekto z jej väzniteľov. Ale bol to len ten nový chlapec z tímu. Nikto iný. Pripadalo jej ako vo sne, keď znechutene pozrel smerom ku žene a zvieraťu a ona sa postavila. Podišiel ku nej, prehodil si jej ruku cez ramená a vybrali sa...niekam. Nevedela, kde. Oči mala takmer zatvorené, plytko dýchala a on ju skôr ťahal, než aby ona išla.
"Ako sa to voláš?"
"Akemi." Zavrela oči a prepadol ju spánok.

***

Keď ich otvorila, bodlo ju do nich Slnko a ona prudko zažmurkala. Chvíľu len ležala a dýchala. Až tretí nádych ju bolel. Okolo nej bola hlina. Ležala na chrbte, takže tvrdá zem ju akosi tlačila do lopatiek. Otočila hlavu na stranu. Zeleň a pár stromov. Premohla ju únava a ona potlačila zívnutie. Zavrela oči. Čo sa vlastne stalo?
Pozrela do neba. Cítila sa tak... prázdne.
"Stále nevyspatá?" spýtal sa niekto. Zadrhol sa jej dych, ale inak prekvapenie nedala najavo, takže pochybovala, že si toho všimol.
"Vyzerám tak?"
"Vyzeráš hrozne." Sasori sa v sede posunul tak, aby na seba mohli lepšie vidieť.
"Kde sú ostatní?" Kvôli vyschnutému hrdlu musela zakašľať.
"Išli napred. A nesadaj si." Varoval ju. "Ako ti je?"
Nevedela, čo povedať, tak len mykla plecom a trochu sa posunula. Pohodlnejšie jej nebolo.
"Vieš, kto to bol?"
Pokrútila hlavou a trasľavo sa nadýchla. "Tá žena...?"
"Je mŕtva. Bolo ich viac?"
"Bolo," snažula sa rozpamätať. "Myslím, že asi traja muži. Alebo piati?" Zápästím si prekryla oči.
"Musíme ísť.“ Kľakol si. "Pomôžem ti."
Jednou rukou ju podoprel a druhou ju opatrne, ale rýchlo vytiahol hore. Jej ľavačku si položil okolo ramien, zaťala zuby a spoločne sa postavili. Obzrela sa okolo. Viečka jej opäť padali a musela sa prinútiť ostať hore.
"Kde sme teraz?"
"Skoro pri hraniciach Zeme Vetra."
"A misia?"
"Akemi ich dostal."
***
Položila ruku na kľučku a vošla dnu. So Sasorim tam bol aj Komushi.
"Aneko!" pozdravil. "Pozri, čo mám!" Vrazil jej pred tvár ruku.
Prv si to nevšimla, ale potom jej to došlo. Bola drevená. Z dreva. Tak-tak udržala zdesený výdych. Mám niečo povedať?
Komushi jej to uľahčil. "Sasori to spravil! Že je to skvelé! Mám tam plno vecí, budem super bojovať, Sasori je tak šikovný..."
Jeho drmolenia si ani tak nevšímala, ako osobu, o ktorej hovoril. Jemne sa na neho mračila a jeho oči sa zabodli do jej. Bola v nich výzva.
"Tak ahoj!" otvoril dvere. "Sasori, strašne ďakujem!" Krátko sa na neho usmiala, zazubil sa späť.
Hneď, ako sa zabuchli dvere, úsmev zmizol a ona prekráčala ku nemu. "Čo robíš?"
"Ako to asi vyzerá?" začal sa hrabať v kope dreva a šrobovákov na stole.
"Nemôžeš to robiť!"
"Je to pre neho lepšie, než keby bol mrzák. Chce byť shinobi, nech ním aj je."
Musela pripustiť, že to bola pravda. Ale aj tak... Bolo to tak zlé, nesprávne.
"Čo keď sa mu niečo stane?"
Uvidela, ako len na stotinu sekundy zamrzol. "Hlúposť."
"To si myslíš len ty."
"Nič sa mu nestane."
"Sasori!" zvýšila hlas. Ignoroval ju, ako zvyčajne. Schmatla ho za zápästie a strhla tvárou ku sebe. "Komushi nie je bábka. Ak sa niečo pokazí, jeho neopravíš. Zomrie. Zomrie a nevráti sa."
Chvíľu len na seba pozerali. "Zomrel by aj tak."
Na jeho tvári pristala facka. Prekvapená bola aj ona, ale nevšímala si toho, keď vzlykla a odišla z dielne.

***
Zatvorila za sebou dvere.
„Aneko, už si doma?“ zavolala na ňu mama. Prelhtla.
„Áno.“
Mohla len dúfať, že to nevyznelo tak, akoby práve plakala.
„Si v poriadku?“ V duchu zakliala.
„Áno.“
Vošla do izby a oprela sa o stenu. Hánkami si utrela oči, posadila sa na zem a chrbát si oprela o posteľ. Do stropu pozerala niekoľko minút, než sa dvere otvorili a žena vošla dnu. Aneko si ju obzrela, nikdy na to nemala veľa šancí. Ak sa mala podobať aspoň na jedného z jej rodičov, bola to mama. Tmavé vlasy, zelené oči a niekoľko rysov tváre.
„Čo sa stalo?“ posadil sa ku nej, ale ani sa jej nedotkla. Aneko jej za to bola vďačná. Nemala rada fyzický kontakt.
„Sasori,“ pozrela na ňu, „je iný.“
„Nebol vždy?“ ľahko sa usmiala matka.
Pokrútila hlavou. „Ľudia okolo neho zomierajú a jemu to je jedno. On sa...mení.“
„Len si neuvedomuje, čo robí, on z toho vyrastie.“
Pochybovala o tom. Staršia žena si toho všimla.
„Aneko,“ povzdychla si. „Ste ešte deti, aj keď to tak nevyzerá.“
Postavila sa a opustila ju. Ste ešte deti.
Ľahla si a zaspala.

***

Asi prvýkrát za niekoľko dní mala pravdu ona.
"Zachráň ho!" vrieskala žena. "ZACHRÁŇ HO!"
Stisla viečka. Nebolo ľahké to počúvať. Len pred chvíľou výkriky chlapca utíchli. Sedela vonku, takže nemala ani poňatia, ako to tam vyzeralo, ale dokázala si to živo predstaviť. Bolo už od začiatku jasné, že Komushi neprežije, keďže jed bol od Sasoriho a ani Chiyo ho nedokázala zachrániť.

Srdce jej prudko bilo a dýchanie stále zrýchľovalo. Myslela si, že ju pretrhne, keď sa dvere prudko rozrazili a ona sa v tom istom momente postavila. Kútikom oka videla v miestnosti pár osôb a vyvýšený stôl. Sasori sa zarazil, keď ju uvidel a pozrel jej do očí.
„On bude žiť,“ prehlásil sebaisto a odkráčal preč.
Čo tým chcel povedať, nepochopila.