Zmar 05 – Iwanaga a Sakuya

Zo spánku ho prebral štipľavý dym. Horí? Nie, dym stúpa z ohníka založeného pri strome, stojacom na okraji mesta. A ako na potvoru sa vznáša práve k jeho hniezdu. Čo komu urobil, že sa tá trojica ľudí musela rozložiť tu, kde sú v tomto čase iba opustené skladiská? Nech idú preč! Ale nie, namiesto toho uvidel prikrádať sa ďalších, ktorí začali obkľučovať trojicu pri ohni. No pekné! Slušný vták tu už nemá právo na odpočinok?

Útok bol rýchly a organizovaný. Je až na počudovanie, že niekto z tých, čo sedeli okolo ohňa, stihol kopnúť do pahreby a nastala tma.
Dospelý muž vyskočil a zmizol v tej tme. Vrhli za nim tri tiene. Prvému niečo podrazilo nohy a druhý ho už nestihol preskočiť. Tretí prenasledovateľ zacítil, ako ho nejaké ručičky schmatli za nohu. Tú si zo zovretia ráznym trhnutím vyslobodil, nie však svoje nohavice, do ktorých sa následne zamotal a tresol na zem. Dievča, ktoré bolo za celé zodpovedné, už siahalo smerom k pahrebe, aby sa zmocnilo niektorého rozžeraveného konára. Vtom ju niečia ruka schmatla za vlasy a nešetrne tresla jej hlavu o zem, až takmer stratila vedomie. Pohľad jej zablúdil ku kolesu voza, za ktorým zazrela záblesk dvojice očí.
„Neblázni, musíme ju za každých okolností doviesť bez škrabnutia!“ vykríkol akýsi hlas z tmy. „Má tu byť ešte chlapec. Hľadajte chlapca!“
Stisk povolil a ona pochopila, že toto je šanca. Z hrdla jej vyrazil chrapot, akoby sa dusila a jej telo sa začalo skrúcať v kŕčoch záchvatu. Prítomní útočníci zatajili dych. Chlapec, ktorý dovtedy pričupený za kolesom nervózne hrýzol špáradlo, využil príležitosť a rozbehol sa preč.
„Za ním. Nenechajte ho ujsť!“
„No jasné, len ma skúste dohoniť.“ povedal si chlapec a skutočne s ním prenasledovatelia nedokázali držať tempo. Lenže tá druhá veta nebola určená im, ale mužom rozostaveným na možných únikových trasách. Pred ním vľavo sa objavil šľachovitý chlapík a napravo bradatý hromotĺk s previazaným okom. Za ním minimálne dvaja prenasledovatelia. Kadiaľ ďalej? Zamieril k jednookému bradáčovi a stalo, čo sa stať muselo. Navzdory pokusu o kľučkovanie ho ten so zarážajúcou šikovnosťou polapil a zodvihol do výšky.
„Je to dobré, mám ho!“ zakričal svojim kumpánom, ktorí s úľavou spomalili. „Nemykaj sa toľko, je to zbytočné.“ obrátil zrak k chlapcovi. „Ale ale, pozrime, čo zvieraš v dlani. Ulial si si nejaké drobné? Na nič ti nebudú, ukáž ich pekne sem.“
Posledná vec, ktorú v živote uvidel, bolo špáradlo na zuby.

„Už má ten harant, dosť!“ pomyslel si. „Začína spomaľovať.“
Nevedel počítať, takže nedokázal povedať, koľkokrát museli zabočiť pri jeho naháňaní, ale mal pocit, že už obehali skladiská krížom krážom. Mnohí z jeho kumpánov buď zaostali, alebo zabočili inokadiaľ v daromnej snahe odrezať mu cestu. Cez deň už v areáli skladov párkrát bol, ale netušil, na aké bludisko sa môžu zmeniť v noci. Ďalšia zákruta ... a zrazu pred nimi chlapec iba tak stojí a s oboma rukami napriahnutými dopredu niečo ukazuje. Inštinktívne sa pozrel dozadu, či nedáva znamenie niekomu za nimi, ale nie, bol tam iba jeho kumpán, lapajúci po dychu.
„Žiadne oddychovanie!“ skríkol na chlapca, ktorý už teraz ležal na zemi. „Vstaň, lebo ak ti pomôžem, budeš ľutovať.“ Napriahol nohu na kopnutie.
No, nielenže sa chlapec nepostavil, on sám zrazu padol na zem vedľa neho. S prerazenou lebkou.

Že to nevychádzalo úplne podľa plánu, to Labeta vôbec neprekvapovalo. Podľa jeho názoru išlo o úplne zbytočnú akciu a pri takých sa rôzne patálie stávajú nepríjemne často. Ale kto je on, aby protirečil, keď si raz Batori niečo vezme do hlavy. Neplatí ho za to, aby sa staval do cesty jeho pochabým snom o získaní nesmrteľnosti. Kdeže. Nemôže logicky argumentovať, že ide určite iba o bandu podvodníkov, čo mimochodom potvrdil aj fakt, ako šikovne dvaja z nich unikli z obkľúčenia. Hádal, že neutekali prvýkrát. A potom ten príkaz priviesť všetkých živých. Môcť použiť dvoch – troch lukostrelcov, už by boli spolu so sochou a tým dievčaťom na ceste do Batoriho paláca. Takto sa bude musieť najprv postarať o utečencov. Nechať sledovať cesty a miesta, kde by mohli žiadať o pomoc – hoci pochyboval, že to urobia – to všetko je práca naviac.
Letmý pohľad mu odhalil ďalší problém, s ktorým síce rátal, ale netušil, že dosiahne takýchto rozmerov. Dievča bolo v poriadku a teraz, keď ju uspali chloroformom, ju nebude problém prepraviť do Batoriho paláca, tak, ako to robia zvyčajne. Avšak sochy sa jeho muži navidomoči stránia. Časť z nich sa jej bojí dotknúť z posvätného strachu pred božím hnevom, čo v ňom, vzhľadom na ich povolanie, nikdy neprestávalo budiť úžas. Ďalší proste verili, že pri kontakte s takýmito predmetmi dostanú prašivinu, že to prináša nešťastie a podobné báchorky. Môže ich síce donútiť, ale výsledok bude aj tak vyzerať.
Vtedy sa z tmy vynorili dvaja z jeho mužov, čo prenasledovali chlapca – a samozrejme bez neho. Na dôvažok bol jeden z nich slepý a odkázaný na pomoc druhého.
„Čo sa stalo? Kde je ten chlapec?“
„Prepáčte,“ ozval sa ten nezranený, „rozdelili sme sa a tak nejako nám ...“ nedopovedal, lebo mu tesne vedľa hrdla zašvišťala čepeľ a hlava bradatého hromotĺka padla na zem.
„Iba by nás zdržoval!“ poznamenal Labete. „A ty sa chop tej sochy, inak dopadneš rovnako!“
Z výrazu v jeho očiach vedel, že dosiahol požadovaný efekt. To bude stačiť.
„Ukryte mŕtvolu a ideme!“ zavelil. A čo sa týka utečencov. „Zavolajte lovcov!“

Konečne pokoj. Ohnisko už dotlelo, no hniezdo bolo ešte stále prečmudené dymom a aj perie zatiaľ darmo šuchoril, ten pach nie a nie vyjsť. Zdola sa ozval nový zvuk. Čo zas? Prichádzal akýsi starček s paličkou v jednej ruke a lopatou v druhej. Keď dorazil k ohnisku, niekoľkokrát doň rypol a poobzeral sa okolo. Pochodil rôzne miesta a klopkal pri tom do zeme, kým nenatrafil na to, čo hľadal. Čerstvo rozkopanú pôdu. Zaryl lopatu do zeme a s vervou nehodnou jeho veku sa pustil do práce.

Prebrala sa s okovami na rukách na tmavom mieste, podľa prúžku svetla, vykresľujúceho kontúry zamrežovaného okienka, zrejme nejakej cele. Hneď ako sa zorientovala, zistila, že nie je sama. Priamo oproti celkom zreteľne videla dve dievčatá. Telo mladšej bolo takmer celé obviazané handrami plniacimi funkciu provizórnych obväzov. Množstvo tmavých fľakov prezrádzalo, že nie samoúčelne. Celá sa chvela a rukou pevne stískala šaty staršieho dievčaťa, ktoré ju držalo v náručí. Jediné oko, ktoré jej vykúkalo spod obväzov, sa lesklo od horúčky. Jej stav bol možno dôvodom, prečo ako jediná nemala okovy. Tretie dievča ležalo napravo schúlené do klbka a vzlykalo. V miestnosti bol ešte niekto. Z rohu, kam žiadne svetlo nepreniklo, sa občas ozvalo zacinkanie reťazí a pravidelný tlmený buchot. Niekto tam búchal do steny. Rukami? Nie. Telom? Hlavou?
Obviazané dievča začalo hlasnejšie stonať a niekoľkokrát ňou zalomcovali kŕče.
„Si to ty, si to ty?“ predieralo sa jej z popraskaných pier
Staršie dievča ju utešovalo a hladilo. „Neboj sa, som pri tebe, nie si sama.“ utešovala ju.
„Si to ty, si to ty?“ ešte kŕčovitejšie ju zovrela, ako topiaci poslednú slamku.
„Som tu a veľmi ťa ľúbim. Všetci ťa veľmi ľúbime.“ Chlácholila ju a začala ju bozkávať na pery. Zapôsobilo to, zranená dievčina bola čoraz pokojnejšia, postupne ňou už aj prestala lomcovať triaška. Vlastne nie ... pravda bola omnoho prozaickejšia. Bola mŕtva.
„Volala sa Origa!“ ozvala sa po chvíli dievčina, ktorá stále držala mŕtvu v náručí. „Možno je to v našej situácii bezvýznamné, ale chcem aby sme si to pamätali.“
Utrela si slzy a pokračovala. „Ja som Mikasa. Ako sa voláš ty?“
„Moje meno je Saku ... Sakuya.“