Zmar 04 – Šťastné čísla

Vzrušovalo ju ísť podať lotériu hodinu pred losovaním, tak že ešte nevedela, aké zakrížikuje čísla na tikete. Ešte vzrušujúcejšia by bola polhodina, ale nechcela riskovať, že ju niečo zdrží.
Na telegrafickom vedení sedia štyria vtáci a ceduľka na jednom z obchodov hlása, že majiteľ príde o päť minút. Hmm, nejde na to príliš primitívne?
„Tsunade-hime, aha, stánok s novinami.“ ukázala Shizune. Áno, tam by sa našla inšpirácia.
Titulok jedných novín v stánku hlásal: ŽURNALISTA DO POSLEDNÉHO DYCHU. V noci zhorela dvojposchodová budova na rohu Hlavnej a Prístavnej ulice. Požiar mal jedinú obeť, šéfredaktora magazínu Žiara, ktorého redakcia tam sídlila.
Tsunade sa nad správou zamyslela. Dva alebo jedna? Čo takto dvadsaťjeden?
„Jéé. O chvíľu budú neďaleko predvádzať pravú sochu Iwanagi a vyjavia doteraz utajované proroctvo o získaní nesmrteľnosti.“ čítala Shizune iný titulok. „Ou, to som asi nemala!“
Skutočne. Tsunadina tvár sa zachmúrila a zaťala päste. „Stále sa s tým nedokáže vyrovnať.“ prebehlo hlavou Shizune.
„Tak nesmrteľnosť?“ šepla výhražne. „Ďalší podvodníci, ktorí vodia ľudí za nos takou hlúposťou? Ako si trúfajú profitovať z niečoho, čo neexistuje?“ Posledné slová vyslovila tak nahlas, že sa ľudia obzreli jej smerom.
„Tak na to sa pozriem!“ vyhlásila a vydala sa, sledovaná znepokojenou Shizune, smerom, kde malo k predstaveniu dôjsť. Ako sa priblížili – trvalo to 8 minút - ako si v duchu zmerala Tsunade – postupne rástol počet ľudí na ulici. „Shizune, zober Tonton do náručia, nech sa nestratí.“ prikázala Tsunade, ešte stále dosť podráždene.
„Tonton je predsa inteligentná, nie nejaký ... kde je Tonton? Tonton!!!“
Tsunade vediac, že Shizune Tonton nakoniec nájde, pokračovala ďalej a predrala sa davom až úplne dopredu. Prebehla pohľadom po prítomných. Tak toľkoto ľudí možno nalákať na hlúpe povery. Napríklad ten zhrbený dedko, ktorý stál v prednom rade a trasúcimi sa rukami zvieral palicu. Jeden by povedal, že ho sem nalákala prisľúbená legenda o získaní nesmrteľnosti, ale Tsunadinmu zraku neušlo, že jeho oči patria možno tak tridsiatnikovi- štyridsiatnikovi. Akokoľvek dôveryhodne hral rolu vetchého starca, bystrejšiemu pozorovateľovi muselo byť okamžite podozrivé, že sa nedíva na predstavenie, ale nasleduje dvojicu mužov v dave.
V čase, keď Tsunade prišla predstavenie už končilo, ale nevadilo jej to, lebo príbeh už od malička poznala: Ninigi no Mitoko, vnuk bohyne Amaterasu, od ktorého odvodzujú svoj pôvod všetci daimyovia veľkých národov, zišiel na zem za mudrcom Yamatumim, aby od neho získal pre ľudstvo sadenicu ryže. Ten si zadal podmienku. Ninigi sa musí oženiť s jeho dvoma dcérami, Iwanagou a Sakuyou. Ninigi súhlasil, no staršia Iwanaga sa mu vôbec nepáčila, preto sa podelil o svadobné lôžko iba so Sakuyou. Keď na to Yamatumi prišiel, povedal: „Sakuya je požehnaná prosperitou a Iwanaga večnosťou. Ty a tvoji potomkovia teda budete žiť v blahobyte, no preto, že si odmietol Iwanagu, budete odteraz všetci smrteľní.“
Predstavitelia Sakuye a Ninigiho, zelenooká dievčina so zelenými vlasmi a v zelenej yukate a blonďavý chlapec s modrozelenými očami, obaja asi trinásťroční, zmizli za oponou a na scéne ostal iba muž prezlečený za Yamatumiho a kamenná socha zobrazujúca Iwanagu. Navidomoči prichádza hlavný bod celého programu.
„Pravda je taká,“ ozval sa „Yamatumi“, „že Ninigi chcel napraviť svoju chybu, no bolo už neskoro. Iwanaga sa od žiaľu nad toľkou potupou zmenila na kameň. Ide o ten kameň, ktorý tu vidíte a ktorý je po tisícročia chránený v horskom chráme, neďaleko niekdajšieho Yamatumiho sídla. Raz za päťsto rokov však Iwanaga znova ožije v nádeji, že sa splní ďalšie proroctvo, ktoré Yamatumi vyslovil. Ak si totiž niektorý potomok Ninigiho vezme za manželku Iwanagu spolu s reinkarnáciou Sakuye, získajú on a jeho potomstvo nielen ohromné bohatstvo, ale aj nesmrteľnosť. Preto sa mnísi nášho chrámu pravidelne v stanovenom čase vydávajú hľadať reinkarnáciu Sakuye a spolu so sochou Iwanagi sa vydávajú na púť za naplnením proroctva. Doteraz sa však ani raz nepodarilo nájsť toho pravého.“
„ Takže to dievča je terajšou reinkarnáciou Sakuye?“ opýtala sa prekvapene jedna pani.
Ako keby práve na to čakala, objavila sa „Sakuya“ znova na scéne a formálne sa uklonila obecenstvu, ktoré zajasalo a odmenilo ju potleskom.
„Majú to dobre premyslené,“ pomyslela si Tsunade s úsmevom, „hoci hľadať potomkov Ninigiho a nezačať na dvore príslušného daimyoa, zaváňa obvinením za urážku majestátu. Teda ak by to niekto kompetentný bral vážne.“ Tušila, čo bude nasledovať. Chlapec, ktorý hral Ninigiho, teraz už v neformálnom oblečení, začal s miskou obchádzať prizerajúcich sa a žiadať o príspevok. Frajersky presúvajúc špáradlo z jedného kúta úst do druhého, žmurkal na jedno z dievčatiek, až sa tá v rozpakoch ukryla za matku. Keď prišiel k Tsunade, tá sa naklonila k miske, rýchlo zrátala mince - bolo ich 27 - a jednoznačným gestom dala najavo, že nehodlá prispieť. Chlapec odtrhol zrak od jej pŕs, nahnevane si odfúkol dlhú ofinu a počastoval ju podobne jednoznačným gestom. Tsunade to odignorovala. Viac ju zaujímalo, kam zmizli muž, prezlečený za starca, i dvojica, ktorú sledoval. „Ale nech,“ povedala si, „nezmeškám predsa kvôli tomu dnešnú lotériu.“

„Ak je to tak, dnes bude najlepšia príležitosť, nebudeme čakať!“ rozhodol muž v čiernom, keď mu jeho podriadení podali správu. „Bude to o niečo komplikovanejšie ako zvyčajne, budeme potrebovať aspoň tucet mužov a niečo nenápadné na prevoz. Zožeňte ...“ náhle ho prerušil šramot z postrannej uličky. Jeho muži sa okamžite vrhli za pohybom, ktorý zachytili. Čo primälo stvorenie v uličke k behu.
„Hah, iba nejaká krysa, alebo pes.“ Konštatoval jeden z prenasledovateľov a obaja zastali. Muž v čiernom dokončil inštruktáž a vydal sa svižným krokom referovať Batorimu výsledky. Za rohom takmer vrazil do starca, no nevenoval tomu pozornosť.

Kým sa objavila Shizune s Tonton v náručí, Tsunade už podala čísla a čakala na výsledok žrebovania. Hneď spustila: „Tsunade-hime, Tonton sa stala svedkyňou niečoho strašného. Nejakí banditi chcú ukradnúť Iwanagu. Mali by sme niečo ...“
„Iba hlupáci strkajú nos do problémov, ktoré sa ich netýkajú. Nebudeme zasahovať.“ odvetila Tsunade.
„Ako môžete byť taká, veď ...“ Tonton zrazu začala rozrušene kvíkať „...čo, čože?“ opýtala sa jej Shizune. Na to sa obrátila k Tsunade a šepla.
„Vidíte tam toho chlapíka v čiernom? Tonton hovorí, že to on je veliteľom tých banditov.“
Tsunade sa nenápadne pozrela smerom, ktorý určila Shizune. „Takže on? Hmm!“
„Poznáte ho?“ zaujala Shizune jej reakcia.
„Osobne nie, ale viem, že v Čajovej zemi je na jeho hlavu vypísaná odmena. Údajne pochádza zo Zeme železa a je bývalý samuraj. Jeho skutočne meno nikto nepozná, prezývajú ho Labete. Tu, v Ohňovej zemi, pracuje ako vedúci ochranky finančníka Batoriho. Takže osoba na tých krytých nosidlách, s ktorou hovorí, musí byť ...“
„Potom je situácia ešte vážnejšia, stavím sa, že ...“
„Vyhrala si stávku!“ skočila jej do reči Tsunade.
„Čo-čože?“
„Za odmenu si môžeš určiť ďalší cieľ našej cesty. Ale musíš odpovedať okamžite!“
„Ale veď ... ehm ... to predsa ... Tanzaku-gai.“ vyhŕkla zmätená Shizune.
„Prečo práve Tanzaku-gai?“ nepoľavovala Tsunade. Zmiasť Shizune a dostať ju pod tlak bol jeden z osvedčených spôsobov, ako odvrátiť jej naliehanie.
„No, ešte sme tam neboli a tamojšie pamiatky ...“
„Tak choď zbaliť veci, o pol hodinu vyrážame!“ dala Tsunade za celým bodku, nepúšťajúc pritom pohľad zo svetelnej tabule, na ktorej sa postupne ukazovali výherné čísla.
„Pol hodina? Takto predsa nemôžete ... jaj, nestihnem to!“
Shizune spolu s Tonton odbehla a aj hlúčik ľudí, čakajúcich na vyžrebované čísla, sa pomaly sklamane rozchádzal. Tsunade však aj naďalej nespúšťala zrak zo svetelnej tabule.