Umenie zabiť 06 Nie je oddych pre prekliatych

Po dlhom čase strávenom iba vo svete smrteľníkov som sa opäť vrátila do záhrobia. Ak by som mala pravdu povedať, tak trochu mi to chýbalo. Po toľkom novom, čo som zistila a cítila a zažila, som chcela byť na mieste, kde je to pre mňa známe. Stále.
Keďže som odtiaľ pochádzala, mohla som sa dostať tam a späť kedykoľvek. Ďalšia vymoženosť nesmrteľníka. Smrteľník tu môže prísť až po smrti, a aj to nechce. Pre, dajme tomu, núdzové stavy, boli vystavané chodby, vstupy, dokonca dvere vedúce sem. Keby sa niečo stalo, keby nastala situácia, v ktorej by sme to museli použiť. Zatiaľ len stáročia zapadali prachom a hlinou.
Keď som vyšla z jedálne, ani som sa neobťažovala vyjsť z chrámu a až tak zmiznúť. Proste puf! a bolo. Nachádzala som sa doma.
Oči si privykli na tmu a ja som sa zhlboka nadýchla vzduchu plného síry – niet nad vôňu domova. Vydýchla som takmer všetok vzduch v pľúcach a vykročila som dlhým tunelom, ktorý sa rozprestieral predo mnou a v ktorom som sa ocitla. Hm, museli to tu od mojej poslednej návštevy prerobiť. Kedy to vlastne bolo? Už si nespomínam. Ďalšie detaily v mojom živote.
Tak som teda kráčala tmavým, vlhkým tunelom a pravou rukou som sa dotýkala jeho hlinenej steny. Necítila som tam žiaden život. Všetko, čo sa tu nachádzalo, bolo mŕtve. Alebo nesmrteľné. Do tejto hĺbky nič žijúce nemohlo preniknúť. Nebolo to možné, preto sa to volalo záhrobie.
Tma sa začínala strácať a ja som videla čoraz lepšie a lepšie. Kráčala som sebavedomejšie, lebo som pred sebou videla svetlo. Aké ironické! Uškrnula som sa. Svetlo na konci tunela. To si zo mňa robia srandu?
Vošla som do priestrannej okrúhlej miestnosti s kupolovitým stropom. Aj keď tu dole nesvietilo Slnko, bolo tu svetlo. Záhrobná mágia, ktorú Jashin použil, aby už nemusel počúvať Shinove sťažnosti, že pracuje po tme. Nachádzala som sa na jeho pracovisku.
Poobzerala som sa. Trochu sa to tu zmenilo. Bolo tu viac políc so zložkami plnými mien ľudí, ktorých som tu priviedla. Police z tmavého dreva zaplňovali celú polovicu steny a vedela som, že ich bude ešte viac. Našťastie, vojnové obdobie nateraz skončilo a tak to tu bude pribúdať pomalšie.
„Kedysi si si ich prezerala, pamätáš?“ započula som a myklo mnou. Nepočula som ho prichádzať, prekvapil ma. Páni, bolo to zvláštne, lebo to sa mi už dlho nestalo. Otočila som sa na päte a videla som ho tam stáť. V tejto miestnosti, ktorá bola tmavá, hoci tam svietilo neviditeľné svetlo, vynikal. Mal na sebe rovnaký plášť ako ja, ibaže bielej farby. Stál pri veľkom, zapratanom stole v strede miestnosti. Okrem políc a stola tu nič iné nebolo.
„Shin!“ zvolala som a môj radostný hlas sa zopakoval niekoľkokrát. Rozbehla som sa k nemu a objali sme sa. Koľko sme sa to nevideli? Pol storočia? Viac? Nepočítam tú udalosť spred troch rokov, to som ho vlastne ani nevidela.
„Llyn, čo ty tu dole?“
„Potrebovala som prísť domov. Čo to svetlo na konci tunela?“ ukázala som tým smerom a jemu zažiarili jeho zlaté oči na čiernych bielkach.
„Dobré, čo?“ nadvihol biele obočie.
„Shinigami, to bol tvoj nápad? Myslela som, že nemáš zmysel pre humor,“ poznamenala som so smiechom.
„No jasné,“ odfrkol si, ale usmieval sa. „To, že sme dvojčatá neznamená, že som rovnako nudný ako ty,“ štuchol ma do nosa a ja som zvraštila tvár.
Potom zvážnej a celú si ma premeral.
„Prečo si prišla, Llyn? Kvôli Hidanovi?“
„Čo o ňom vieš?“ odpovedala som otázkou, aby som sa vyhla odpovedi.
„Že o chvíľu o ňom budem písať spis. A potom ho založím do poličky s príslušným rokom. A že mojej malej sestre na ňom priveľmi záleží,“ prísne sa na mňa pozrel. Videla som na ňom, že to odsudzuje, ale aspoň mal toľko citu a nevyprskol mi to rovno do tváre. Tiež som vedela, že s takýmto niečím nemá skúsenosti. Ani ja som predsa predtým nemala. Toto nové zažívam teraz prvýkrát a preto som z toho taká mimo. Preto som musela utiecť z pozemského sveta sem.
„Nie som malá. Sme rovnakí, spomínaš?“ povedala som, aby som sa vyhla rozprávaniu o tom, k čomu v podstate smeroval. Akosi sa mi o tom nechcelo baviť.
„Nezahováraj,“ napomenul ma a založil si ruky na prsiach. „Je mi jedno, čo k nemu cítiš. O štyri roky chcem prísť po jeho dušu a zapísať si jeho meno,“ každé a jedno slovo starostlivo vyslovil a pozeral sa mi priamo do očí. Neuhla som pohľadom.
„Ty si myslíš, že ho nechám žiť?“ spýtala som sa prekvapene.
Smiešne! Hlúposť! To je porušenie prírodného zákona. To som nemohla urobiť, aj keby bol Hidan jediným dôvodom na môj život. Podstatou všetkého čo robím je, že všetci musia zomrieť – nie naraz, samozrejme- a teda aj to, že Hidan musí zomrieť tiež. Či chcem, alebo nie. Nemôžem sa tomu vzoprieť. Neexistujú výnimky.
„Mám isté obavy,“ odvetil, „a Jashin-sama tiež. Ohľadom jeho duše zvažuje plán B.“
„Plán B?“ vyhŕkla som naštvane. Vedela som, že to zvládnem. Verila som si. Nebol potrebný žiaden záložný plán. „Plán B?! Ja to zvládnem, Shin. Naozaj.“
Shin sa odo mňa tvárou odvrátil a nevyzeral, že by veril čo i len slovu, čo som mu povedala. Chcel mi veriť, ale akosi to nedokázal.
„Si na ľudskom povrchu častejšie ako ja, Llyn, no to neznamená, že ja sa nepozerám očami. Vidím, ako ľudia žijú, ako si prechovávajú city a ako si navzájom ubližujú. Viem, čo k tebe Hidan cíti. Videl som to skôr ako ty. Nerozumiem tomu, netvrdím to, ale vidím. A vidím, že tebe tiež nie je ľahostajný. Ale je to len človek! Nakoniec ti ublíži.“
Už som otvárala ústa, aby som sa bránila. Aby som veci uviedla na pravú mieru. Aby som mu povedala, že to rozhodne nie je možné. No on ma nepustil k slovu.
„Nie fyzicky. Ľudia ubližujú inak. Nepotrebujú k tomu dokonca ani zbrane. Zničí ťa tak, ako ťa nezničil ešte nikto. Zlomí ti srdce. Nie na polovicu. Na niekoľko častí. Jedna časť bude tvoja ochota mu pomáhať, ďalšia tvoja milosrdnosť, láska, porozumenie, dôvera a nádej. To všetko v tebe zlomí a ty si budeš myslieť, že z teba nič neostalo. To ti urobí, Llyn, a ja nedovolím, aby niekto niečo také urobil mojej sestre. Hoci som o tom len počul, a počúvam o tom neustále, dokonca vraj medzi ľudom existujú aj miliardy piesní ohľadom zlomených sŕdc – čo sa mi vôbec nepáči, nevedia spievať o niečom inom? -, nepáči sa mi to. Ja to necítim a tu dole asi ani nikdy nebudem, no ty máš k tomu nehorázne blízko. A viem jednu vec. Že by som toho bastarda stiahol z kože, keby ti to urobil. To by som akosi poškodil jeho dušu a teda by som to musel všetko zapisovať, aj okolnosti, aj dôvody a vieš ako...“
„Myslíš, že mi ublíži?“ spýtala som sa ho polohlasne, lebo ku mne doľahli jeho slová. Zlomené srdce. Shin povedal, že tomu nerozumie. Ale to som nemohla povedať ja. Veľmi dobre som chápala, čo hovoril. Počas toho, ako hovoril, mi zvierali vnútro tie najrôznejšie pocity a ja som ich nevedela ovládať. Zadúšalo ma to. V tej chvíli som si uvedomila, že Hidan ma má vo svojej moci a že už je jedno, čo urobím, nezmizne to. Vedela som, že o štyri roky budem mať zlomené srdce, ale nebude to Hidan, ktorého to bude vina. Ja sama si ho zlomím. Lebo ja sama ho zabijem.
„Áno, presne to si myslím. A myslím, že už je neskoro ťa varovať.“
„Budem v poriadku, Shin,“ povedala som klamlivo. Nevedela som, čo iné mu na to povedať. Myslím, že vedel, že klamem. Nepozerala som sa mu do očí a môj hlas bol akýsi zastretý. Sama som si neverila.
„Nebudeš. Už teraz nie si. Zabijem ho ja a ty naňho zabudni,“ povedal prosto. Úplne jednoducho to vyslovil, až som nechápala, ako sa mu to mohlo podariť. S vyvalenými očami som naňho pozrela.
„Nie.“
„Nie? Llyn, snažím sa ti pomôcť,“ chytil ma za ramená a tvárou sa naklonil ku tej mojej. Videla som presnú hranicu medzi zlatou a čiernou v jeho očiach a na svojich lícach som cítila prekvapivo teplý dych svojho brata. „Niečo k nemu cítiš. A to niečo ťa ničí. Ponúkam ti možnosť sa vyslobodiť z okov týchto citov.“
„A čo ak to nechcem?“ spýtala som sa ho úplne jednoduchú otázku, no tá ho ochromila.
„Nechceš?“ zamračil sa. „Akoto...akoto že nie?“
„Ja neviem,“ dostala som zo seba. Ako mu mám vysvetliť, že začlenením do života smrteľníkov, začlenením do Hidanovho života, sa cítim živá, normálna, súčasťou tohto sveta. Že sa cítim dobre, keď sa na mňa ľudia nepozerajú ako na monštrum. Že sa cítim dobre, keď dávam niečo dobré namiesto toho, aby som vždy brala. Nedokázala som to sformulovať do súvislých viet, hoci v mojej mysli zneli úplne prosto.
„Nemôžeš byť s ním.“
„Hidan nie je smrteľník.“
„Ale ani nesmrteľník, Llyn,“ Shin už začal zvyšovať hlas. Jeho trpezlivosť ubúdala a čakala som na moment, keď začne kričať. „Neviažu ho ani naše, ani ľudské zákony. Preto. Musí. Zomrieť. Bezpodmienečne, chápeš?“
„Chápem, veď zomrie. O štyri roky. Ešte mám čas všetko spracovať. Neboj sa o mňa, Shin, brat, ja si s tým poradím.“
A s týmito slovami som zmizla. Nechala som tam svojho brata zvierajúc vzduch v tmavosvetlej miestnosti so spismi o mŕtvych. Už pri tom, ako som vypúšťala slová spomedzi pier som myslela na niečo úplne iné. Myslela som na to, čo povedal.
Ani naše, ani ľudské zákony.
Ohľadom Hidana neplatili žiadne pravidlá. Absolútne. Bol niečím novým, niečím, čo tu ešte nebolo a teda sme neboli ničím viazaní. Ani ja, ani on. On nebol viazaný chorobami, zraneniami, bolesťou a konečným dôsledkom týchto vecí – úmrtím. Ja som nebola viazaná tým, že s ním nemôžem nadviazať bezdôvodný kontakt. Teda som ho mohla navštevovať. Mohla som robiť čokoľvek, dokonca aj to, čo som si myslela, že mám zakázané. A len na to som vtedy myslela. Na všetky tie pocity, ktoré vo mne vírili odkedy som mu zachránila život. Nie. Nezačalo to vtedy. Neviem, kedy som pochopila, že svet to nie je len život a smrť, ale veľa vecí medzi tým a ja som teraz túžila iba spoznať tú medzeru. Teraz. Teraz je čas. Minulosť už nemôžem zvrátiť a ktovie, čo má pre mňa pripravené budúcnosť. Ktovie, čo urobí Shin. Povie to Jashinovi? Myslím, že nie, ale nemohla som si byť istá.
Bola som v Hidanovej izbe. Bola malá a skromne zariadená. Mal tam posteľ s tenkou prikrývkou a vankúšom, skriňu na oblečenie a písací stôl so stoličkou. V kúte som ešte zazrela truhlicu na zbrane a vedľa nej bola o stenu opretá jeho trojkosa.
Nebol tam a ja som začala prepadať nervozite. Začala som pochybovať. Áno, bola som rozhodnutá, že to zvládnem. Musela som to zo seba dostať, lebo to všetko ma dusilo. Tento život ma dusil a to som už nechcela. Chcela som to vypustiť a ak ma to tak veľmi topí, naučiť sa v tom plávať. Verila som, že to dokážem, ale každou sekundou to bolo ťažšie. Ani nie tak veriť, ako to, že ako to urobím, poviem. Nikdy som to nezažila, ako kopu iných vecí, a nechcela som to pokaziť a ešte viac zničiť ako vtedy v jedálni.
Dvere sa začali otvárať a všetko zmizlo.
Dovtedy som vnímala všetko. Každý zvuk, každý buchnutie dverí, posunutie stoličky vo vedľajšej izbe. Videla som ako sa vo svetle vznáša prach. Cítila som vôňu všetkých vecí a dokonca aj tú jeho, až ma to desilo.
A s jeho príchodom sa všetko vyplo. Akoby niekto šťukol vypínačom a bolo. Všetko zastalo a tak ako som ja videla jeho, videl on mňa. Len mňa.
„Llyn?“ neveril vlastným očiam. „Čo tu ty ku*va robíš? Myslel som, že nebudeš mať teraz čas.“
„Na niečo som prišla, Hidan,“ povedala som rýchlo, takmer nezrozumiteľne a aby som tú chybu napravila, povedala som to ešte raz a pomalšie.
„A na čo?“
„Dnes som ti hovorila, ako zvláštne som zviazaná s týmto svetom a že tu nesmiem robiť isté veci. Zistila som však, že u teba to neplatí.“
„Nie?“ snažil sa skryť radosť v hlase, no nešlo to. Bolo mu to vidieť aj v očiach. Pristúpil ku mne o niekoľko krokov, zastal naozaj blízko mňa. Zovrelo mi žalúdok, lebo som tušila, že príde niečo, na čo nebudem asi nikdy pripravená. Srdce sa tiež správalo inak ako zvyčajne a to ma vyvádzalo z miery.
„No...nie.“
„Tým mi chceš povedať čo, Llyn?“
„Chcem ťa,“ povedala som rozhodnem „so všetkým.“
Sú štyri veci, ktoré nemôžete vziať späť:
Premárnená príležitosť.
Minulosť.
Vystrelený šíp.
A vyslovené slovo.
Už nebolo cesty späť. Nechcela som mu dávať nádej, že by niečo mohlo byť, lebo vtedy som ani ja nemala nijakú. Teraz som mu dala tú svoju a on mi dal ten neskutočný pocit, keď sa jeho pery spojili s mojimi a ja som prestala myslieť na všetko ostatné.