Hrob nemŕtveho 14 – Pred tvárou Jashina

Na čistine narazil na trojicu ANBU. Jedna z tých skupín, ktoré Tretí vyslal na hranice Ohňovej zeme zbierať informácie. Zastali tu, lebo niečo našli. Boli tu badateľné stopy boja. Tu a tam zabodnutý kunai alebo shuriken. Priamo pred ním utrhnutá noha. A niekoľko mŕtvol roztrúsených okolo. Kývol prekvapeným ANBU na pozdrav a zamieril k jednej z mŕtvol. K jedinej, čo bola zakrytá. Tušil, čo uvidí ... nie, vedel to! Ale niet pomoci. Musí zdvihnúť tú plachtu a pozrieť sa pravde do oči. Aspoň ukradomky, nakoľko mu svedomie dovolí.
Odkryl telo. Tak pre toto ju ako jedinú zakryli. Na spodnej strane plachty boli škvrny od krvi, no cez tkaninu ešte nepresiakli.
„Kedy ste ju zakryli?“
„Asi pred desiatimi minútami.“
Prešiel pohľadom po jednotlivých zraneniach a snažil sa nemyslieť na to, o koho telo ide. A už vôbec sa nehodlal pozrieť na Hatsuyukinu tvár. Tak to bude lepšie. Musí si zachovať chladnú hlavu. V priebehu krátkej chvíle sa mu začala rysovať postupnosť utrpených zranení a spolu s ňou pochopenie. Nebola zabitá počas boja, ale až po ňom. Dlhší čas po ňom. Až kým to niekto rázne neukončil. Nebolo času na ďalšie mučenie.
„Budem potrebovať odoslať do Konohy správu. Čo najrýchlejšie.“
„To sa dá zariadiť.“ odvetil jeden z ANBU.
„Zistili sme už smer, ktorým odišli, môžeme okamžite začať s prenasledovaním.“ poznamenal druhý.
„Nie, pôjdem iba ja. Zabezpečte, aby sa do Konohy dostala táto správa,“ podal im zapečatený zvitok, “a pokračujte v pôvodnej misii.“
Zobral mŕtvej z krku zakrvavenú šatku. Tyrkysová šatka so vzorom natoľko charakteristickým pre Zem horúcich prameňov, až by sa to mohlo zdať gýčové. To bude stačiť. Viac tu nemôže urobiť.
„Ďakujem, že si mi získala čas.“ povedal ešte mŕtvole a nasledovaný psom sa rozbehol smerom, ktorý určili ANBU. Ale čo z toho, že sa dostal do takej blízkosti tých, ktorých prenasledoval? To čo sa odohralo na čistinke bola jeho chyba. Nemalo k tomu vôbec dôjsť. Urobil viacero takých chýb a stálo to život mnohých ľudí. Aká bude jeho nasledujúca chyba?

Akokoľvek sa silil, výsledkom bola iba bolesť. Ale aká úžasná! Na luxus prišpendlenia o strom by si dokázal zvyknúť, keby ho netrápili obavy. Zatmenie skončilo už pred nejakým časom a nič. Nikto z jeho súvercov sa neobjavil. Že by plán zlyhal a všetci boli pobití? Nie, to predsa nie je možné. No dobre, on a jeho skupina boli síce porazení, ale iba kvôli tej poondiatej Yasu. A potom, je tam s nimi ten hadí xicht s asi tuctom ninjov zo Zvučnej. Akokoľvek je ponižujúce, že nasledovníci Jashina neboli schopní zastaviť Hatsuyuki a Konohákov vlastnými silami, keď narazia na hadieho xichta a jeho skupinu, bude to ich rýchly koniec. Ani veľmi nebudú trpieť – aká škoda. Ale čo ak hadí xicht zradil? Jashin predsa musí vedieť, že jeho oddaný služobník tu trčí prišpendlený o strom ako chrobák v ento-nejakej zbierke. Keby sa ho podarilo odpečatiť, už by bol iste tu. Napol svaly ako mu to len masívne kostené šípy dovoľovali, ale výsledkom bola znova iba bolesť, ktorú si v zajatí obáv ani nemohol poriadne užiť. Vtom zaregistroval pred sebou postavu v plášti a s kapucňou, ktorá sa objavila len tak z ničoho nič. „Môj Pán za mnou predsa len prišiel.“ prebleslo mu hlavou a do očí sa mu začali tlačiť slzy. „A je ho nemôžem dôstojne osloviť, lebo mám v ústach tento kus kosti.“ pomyslel si zúfalo. Postava sa k nemu približovala. Čo nevidieť nazrie do tváre svojho Pána. Už bola celkom pri ňom, zodvihla hlavu a pod kapucňou sa objavila ... Hidanova dojatá tvár.
„Ako som si myslela“, ozvalo sa spoza sklenenej masky, „na teba moje prekliatie neúčinkuje. Takže tí sa blázni predsa len pokúsili vytvoriť „nesmrteľného“, napriek tomu, že im chýbal dostatok poslednej ingrediencie. Vytvorili iba nedokonalú verziu, neveľmi odlišnú odo mňa.“
„Ehmhm, hhhh, humhhh huhmhmh.“ začal Hidan zúrivo, ale beznádejne nezrozumiteľne protestovať. Nedokázal určiť, či ho ranilo viac, že pred ním zjavne nestojí Jashin, alebo, že bol nazvaný nedokonalým. Kto to je, že sa opovažuje takto znevážiť Jashinovo dielo.
„Kouhei mi zatajil, že s rituálom už tak pokročili. Keby už nebol tuhý, sama by som ho zabila.“ pokračovala, nevšímajúc si Hidanove pazvuky. Náhle naňho predsa len prehovorila.
„Získal Kouhei informáciu o dievčatku, ktoré hľadal?“
„Hmm?“
V ruke neznámej sa zablysla kusarigama, ale jej čepeľ sa neškodne odrazila od kosti v Hidanových ústach. Vidiac to, bez zaváhania zlomila druhou stranou Hidanovu čeľusť a kosť vybrala.
„Dozvedel s Kouhei niečo o tom dievčatku?“ zopakoval znova otázku.
„Oo-o Mik-chas-se?“ opýtal sa Hidan s námahou, keď mu svitlo, o čom je reč.
„Takže sa vola Mikasa? Výborne. Kde ju nájdem?“
„Ne-viií-em.“
„To je škoda. Rada by som ťa zabila, ale neviem ako. Taktiež by ma zaujímalo, ako rýchlo a akým spôsobom ti zrastie tá čelusť,“ vrhla pri tom pohľad na Hidanove zacelené zranenia z predošlého boja, „no nemám čas. Uži si to tu.“
„Kkk-too si?“
„Poznáš ma, len si to neuvedomuješ. Zalov hlboko v pamäti a nájdi si príslušnú pasáž Knihy.“ začul než zmizla.
Hidan poslúchol jej radu, ale nevedel na nič prísť. Kniha, hlboko? Ako by sa zmienka o ženskej so zrkadlovým ksichtom dostala do Knihy? Moment, a sakr ... no jasné, Shikamono. Ona ešte od čias zapečatenia Jashina žije? A čo do pekla chystá? Prečo hovorila, že je podobne nedokonalý ako ona? „Nie, nie, príliš veľa otázok!“ povedal si rozrušený Hidan a začal si trieskať hlavu o kmeň stromu. Až keď mu začal krv stekať po krku sa trocha upokojil a myseľ sa mu v rámci možností rozjasnila. Prišlo nepríjemné pochopenie, že s nechal zneužiť, ale aspoň jedna vec ho tešila. Neprezradil tej odpadlíčke od viery, že podľa Kouheia bola Mikasa tá mladučká kunoichi z Konohy.
A teraz naspäť k najhlavnejšiemu – musí sa dostať z tohto stromu...

K večeru sa k nim dostal už tak blízko, že nepotreboval Práskačov čuch, lebo slabo cítil ich čakru. Aby zistili, či ich niekto neprenasleduje, umiestnili narýchlo pár dômyselných pascí, no Práskač ich vycítil a v pohode sa im vyhli. Všetka česť tej chlpatej potvore. A hlavne – zjavne nemali medzi sebou senzora. To je dobré, no aj tak bude musieť byť obozretný. Asi po desiatich minútach náhle zastavil. Pes naňho vrhol nechápavý pohľad. Iste, on podľa pachu ešte nemohol vedieť, že skupina pred nimi sa rozdelila na dve polovice. Šesťčlenná skupina pokračovala rovno a päťčlenná skupina odbočila priamo na sever, smerom do Zeme zvuku. Obom skupinám dominovali jedinci s desivo silnou čakrou. Orochimaru a Jashin sa teda rozdelili, ale ktorý je v ktorej skupine? V predvečer chuninských skúšok, počas ktorých sa údajne niečo proti Konohe chystá, by Orochimaru išiel do Zvučnej, alebo sa chcel skôr stretnúť s nejakým spojencom? Podľa Tretieho by Zvučná sama nemohla Konohu napadnúť. Koho teda sledovať? Mal nepríjemný pocit, že znova stojí pred rozhodnutím, ktoré môže byť fatálne. Rozum mu hovoril, aby sa pustil za Orochimarom, ktorý zrejme pokračoval rovno, lenže druhú skupinu má šancu rýchlo dohoniť, ak to vezme krížom. Do čerta ...

„Pozor, niekto nás sleduje. Je blízko!“ skríkol veliteľ eskorty a jeho muži pohotovo vytvorili obrannú formáciu proti prichádzajúcemu. Ešte než by zazreli protivníka, rýchly a masívny kostený šíp preletel popri hlave prvého muža formácie a zasiahol veliteľa, ktorý stál vzadu. Zvuční shinobiovia urobili školácku chybu, keď sa nechali na zlomok sekundy rozptýliť jeho smrťou. Prvý si to možno už ani nestihol uvedomiť a čepeľ Kaguye mu presekla tvár. Parťák po jeho pravici sa len s úžasom díval na tú samú zbraň, ktorá mu, rýchlo zmeniac svoj tvar a dĺžku, práve prebodla hruď. Posledný zvučný shinobi spoznal hrozbu a vrhnúc viac menej naslepo smerom k útočníkovi dvojicu shurikenov, uskočil. Dosť rýchlo na to, by si zachránil život, no nie dosť rýchlo, aby sa vyhol zraneniu.
„Tak a je to iba medzi nami dvoma, Jashin!“
„Ale! Tak iba medzi nami, hovoríš?“ ozvala sa eskortovaná postava hlasom, ktorý až veľmi dôverne poznal. Obrátila sa a pomaly si pri tom skladala kapucňu, „Povedz, čo pre teba tá žena znamenala?“ a odhalila svoju tvár. Nie svoju, ale Shizuninu ... vlastne nie, Hatsuyukinu.
„Vidím, že ťa to šokovalo, poď sem a vysvetlím ti to.“ vyzvala ho žena s úsmevom a natiahla k nemu ruku. Teda aspoň sa zdalo, akoby k nemu naťahovala, ale v skutočnosti aktivovala svoje jutsu a na mieste kde stál, ho prebodlo niekoľko ľadových ostňov, čo padli z oblohy. V obláčku prachu sa zmenil v poleno.
„Takže Výmena?“ konštatovala žena. „Ty budeš iste jeden z tých neodbytných chlapov, že áno?“ nahromadila ohromné množstvo čakry a blízke okolie začala bombardovať ľadovými ostňami ktoré sa tvorili niekoľko desiatok metrov nad korunami stromov z vlhkosti obsiahnutej vo vzduchu.
„Spočiatku sa mi toto telo protivilo, lebo ma jeho vlastníčka, Surejji, celé veky držala zapečateného a bezmocného, no musím uznať, že techniky, ktoré som jeho posadnutím získal mi imponujú.“ smial sa Jashin, pokračujúc v bombardovaní. „Nie si ty náhodou ten Palantir, s ktorého menom na perách umierala posledná zo Surejjinho rodu? Haha. Tak ti neviem, či ťa volala, alebo preklínala. Bola skutočne desivo podobná tejto svojej predchodkyni, však?“
Ľadová smršť ustávala a Jashin pomaly prechádzal po obvode zničenej oblasti, kým nenašiel, čo hľadal. Na jednom ľadovom ostni, čo trčal zo zeme, uvidel krv. Prikúpil bližšie a dotkol sa jej. Od chrbta mu priletel kostený šíp, no uviazol v ľade, ktorý sa okolo neho vytvoril a neškodne padol na zem.
„Nie tak rýchlo“, ozval sa Jashin pobavene, „až na teba vrhnem kliatbu, nechám ťa na seba voľne útočiť. Som totiž nesmrteľný, ak by si to nevedel.“
Jeho telo v okamihu sčernelo a vytvoril sa na ňom biely obrazec. Stačil mu na to obyčajný kontakt s krvou obete a nepotreboval ani klasický kruh. Presne ako sa písalo v Knihe – jeho telo je kruhom.
„Neútočíš?“ zvolal Jashin smerom k svojmu protivníkovi, stojacom s kosteným lukom v ruke na pahýle jedného zo stromov. „Zľakol si sa, alebo máš zábrany kvôli mojej tvári? Keď nič nepodnikneš ty, ukončím to sám.“ v ruke sa mu začal formovať ľadový hrot. „Raz darmo, mal si utiecť kým bol čas.“
Nič však urobiť nestihol, lebo zo zeme na miest, kde stál, vystrelili kostené hroty a prebodnúc jeho končatiny na viacerých miestach, ho znehybnili. Kage bunshin, stojaci na pahýle sa s pufnutím rozplynul. Skutočný Palantir, ukrývajúci sa iba niekoľko krokov od Jashina, ho už nedokázal dlhšie udržať, ak mu mala ostať čakra na techniku, ktorú potreboval dokončiť.
„Iba čo si sa zbytočne sám zranil.“ posmieval sa Jashin. „To toto ma zadrží iba na okamih.“
„To bude stačiť.“ precedil cez zuby Palantir a položil zakrvavenú šatku na správne miesto.
V tom okamihu sa na zemi vytvoril obrazec a na mieste, kde stál Jashin, čierny kruh.
„Už neexistuje pečať, ktorú by som neprelomil.“ skríkol Jashin, keď uvidel, čo sa deje a zalomcoval svoji poprebodávaným telom, aby spôsobil svojmu protivníkovi čo najväčšie bolesti. „Iba sám seba zabiješ a mňa aj tak neporazíš.“
„Omyl, ja sa ťa nesnažím zapečatiť, ani zaútočiť na tvoje telo.“ ozvalo sa mu za chrbtom. „Ja proste odstránim z tohto sveta tvoju dušu. Na tú sa tvoje prekliatie nevzťahuje. Je úplne jedno, čo si vlastne za monštrum, táto technika, vytvorená Senju Tobiramom, ťa zdolá.“
Jashin zmrazil kosti, ktoré ho držali a začal ich chvatne lámať, ale z techniky už uniknúť nestihol. Vyrazil zo seba desivý výkrik. „Podarilo sa?“ kládol si otázku Palantir, ktorý zo svojho úkrytu nevidel na protivníka a bol natoľko vyčerpaný, že nedokázal vnímať ani čakru.
Kútikom oka zaregistroval pohyb. Zvučný shinobi, ktorého pred chvíľou zranil, vstal a blížil sa k nemu. Teraz by sa zišiel Práskač. Ale bolo treba niekoho poslať aj po stopách Orochimara. A beztak by sa možno len pobavene díval a chrúmal pri tom Kaguyu. On sám sa sotva držal na kolenách, nieto aby sa bránil. Zvučniak však neprešiel ani polovicu cesty a skolil ho ľadový cencúľ. Osoba, ktorá ho vrhla, podišla k Palantirovi. Takže sa podarilo?
„Ehm ..., dávno ... sme sa ... nevideli!“ povedal a chcel pridať ešte nejakú frajerskú frázu, no stratil vedomie.