Kocúr v čižmách

Len tak medzi nami ninjami, ako často máte misiu, od ktorej očakávate, že od základov zmení váš život? Lebo ja na jednej takej práve som. Nie je to síce úplne oficiálna misia, ale však som si aj zobral na tento týždeň dovolenku. Tak čo? Temný hrad, nedobytne sa týčiaci nad mestom, je už na dohľad. Cieľ mojej cesty. Miesto, kde bol napísaný list, ktorého obsah mi stále nedáva pokoja. Ale teraz musím byť chladný ako oceľ. Toto je jedno z najlepšie strážených miest v krajine. Do jeho veže sa normálne možno dostať iba špirálou cestičiek, lemovaných strážnymi pozíciami. Práve tadiaľ však rozhodne nehodlám ísť. Je už dosť šero, takže sa ukryjem na okraji priekopy a čakám. Obrancovia sú disciplinovaní vojaci a všetko robia na povel. Vrátane zapaľovania lámp, keď sa zotmie. Hromadím čakru a natŕčam uši. Úspech záleží od načasovania. Teraz! Kým hrad zaplavuje svetlo lámp, ja už trielim naprieč vodnou priekopou k múru. Toto je asi najnebezpečnejší úsek cesty a najlepšiu šancu na jeho prekonanie mám, kým bystré oči strážcov zrazu ožiari svetlo lámp. Ani tak to síce nie je bez rizika, ale zdá sa, že si ma nikto nevšimol. Snáď nebol práve príliš blízko ani žiadny senzor, ktorý by zaregistroval čakru použitú na prebehnutie cez vodu. Ďalej však riskovať nemienim a na múr šplhám tým najklasickejším možným spôsobom. Presne ako som vycvičený, čo nakoniec potvrdzuje aj znak na mojom čele. Než by sa ktokoľvek nazdal, už tíško došľapujem na škridlách strechy a hľadám optimálnu trasu postupu. Rozvrhnutie jednotlivých častí hradu je podobné, ako u ostatných. Teda, až na par detailov, čo ma núti občas zastať a skontrolovať situáciu okolo seba. Každý krok na tomto mieste je spojený s rizikom prezradenia a ak mám byť úspešný, musím toto riziko znížiť na minimum. Vrhnem pohľad na vežu, ku ktorej smerujem. Tam je to čisté. Nazriem cez okraj strechy dolu, či sa žiadna stráž nenachádza príliš blízko miesta, kde chcem preskočiť na ďalšiu strechu. Stráže presne v miestach, kde som ich očakával a k tomu jeden muž, ktorý ...
Rýchlo sťahujem hlavu a srdce my začína zúrivo trepotať. Ten muž sa pozrel hore. Hádam ma nezazrel. Lebo to nie je iba tak niekto. Okolo pása má previazanú šatku so znakom OHEŇ. Jeden zo strážnych ninjov. Elita. Chvíľu mám obavy čo i len sa pohnúť, no zdá sa, že je všetko v poriadku. Huh, skoro som si cvrkol. Nuž áno, týchto ninjov je tu dvanásť a čím viac sa blížim k obytnej časti, tým väčšie je riziko, že na niektorého narazím. A to ešte stále nepoznám presnú lokalitu svojho cieľa vo vnútri hradu.
Áno, ja viem. Celá tá moja akcia určite vyzerá byť improvizovaná a nedomyslená, ale berte do úvahy, že som mal iba málo času na plánovanie. Dnes ráno sa mi dostal do rúk list bez adresáta, ktorého vôňa vo mne prebúdzala zviera. Nerozvážne som ho otvoril a zistil som, že je určený akémusi Obiwanovi Kenobimu, ktorého žiada pisateľka, podľa kontextu nejaká mladá princezná, o okamžitú pomoc. On, alebo ten, koho na jej záchranu vyšle, môže počítať s jej nehynúcou vďačnosťou, oddanosťou a láskou. Žiadneho Kenobiho nepoznám a ani som nikdy o žiadnom nepočul (a to sa pokladám za celkom dobre informovaného), tak nech mi nikto ani nezazlieva, že som nestrácal čas jeho hľadaním a okamžite vyrazil na cestu. A nech si láskavo nikto ani nemyslí, že som len ďalší zúfalec, neschopný nájsť si partnerku iným spôsobom. Som síce dosť zaneprázdnený svojou prácou shinobiho, no aj tak sa poznám s viacerými bombovými kočkami. Napríklad taká Kira. Vždy tip-top, vtipná, inteligentná s krásnymi jasnými očami. Na potvoru je mojou sestrou. Síce iba polovičnou, ale náš klan je v týchto veciach prísny. Nie sme žiadni necivilizovaní barbari, čo nemajú problém prefiknúť hoci aj vlastnú praprababku. Mimochodom, mám fakt sexi praprababku, za ktorou sa kdekto otočí (a aj ona za kadekým) a každý hovorí, že sa na ňu veľmi podobám. Nečudo, že sa ku mne minule v mliečnom bare začala túliť jedna kočka, čo už tej noci zjavne prešla viacerými podnikmi a skonzumovala pri tom priveľa šantového vína. Ja som sa však zachoval ako pravý gentleman a nezneužil som tú situáciu. Strašne jej totiž páchlo z papuľky.
Konečne som vo vnútri veže a konečne zachytávam stopu. Je to až prekvapivo jednoduché. Nakoniec stojím pre miestnosťou, v ktorej nejasne cítim podobný pach, aký bol na liste. Toto je to miesto, za týmito dverami je moja vysnívaná princezná. Čaká na svojho osloboditeľa, alebo ju snáď už zmohla únava a ona leží s rozhodenými ... ehm ... teraz nie je čas na úchylné myšlienky, som predsa na misii. Opatrne odsuniem dvere a vkĺznem dnu. Predo mnou sa zaleskla dvojica jantárových očí a už som rozoznal aj obrysy hlavy. Áno, čaká tu na mňa bez akýchkoľvek šiat, iba s mašľou na pravom uchu. Moja princezná! Zajtra o takomto čase sa už budeme slastne olizovať a moja hlava spočinie na jej hebkej chlpatej hrudi. Vkĺznem dnu, keď zrazu vidím, že princezná krúti hlavou. Pozriem nahor, ale neskoro – už ma dvojica mocných rúk schmatla za predné labky.

„Óoo, prečo sa vkradol uprostred noci k mojej Tore nejaký mýval?“ skúmala ma začudovaným pohľadom madam Shijimi, diabolská väzniteľka spanilej Tory. Ani neviem, či je ponižujúcejšie nechať sa takto trápne chytiť, alebo, že si ma niekto pletie s mývalom.
„Ohohóo, aké má roztomilé šatočky a ten znak SHINOBI na jeho čele je na zjedenie,“ nadchýnala sa madam Shijimi. „Necháme si ho!“
„Je to ninja mačka, pani moja,“ ozval sa strážny ninja, pôvodca mojej zúfalej situácie. „Navrhoval by som ju uväzniť a prísne strážiť, kým neodhalíme jej zámery.“
„Ale čo to hovoríte? Také roztomilé zvieratko,“ švitorila pobavene madam Shijimi a začala mi poťahovať kožu na tvári, čo som pokorne znášal, lebo sa mi v hlave začal črtať plán na útek. Budem sa tváriť ako absolútne neškodný a keď získam voľný pohyb, ujdem spolu s Torou.
„Len akoby mu ešte niečo chýbalo,“ povedala si madam Shijimi, keď ju konečne omrzelo deformovanie mojej tváre. „Už viem,“ zvolala spokojne a z ktorejsi zásuvky vytiahla dvojicu čižmičiek. „Vy môžete ísť,“ povedala ninjovi a ja som v nasledujúcej chvíli prišiel na to, čo je úplne najviac trápne. Tie hlúpe čižmy. Ale pretrpel som to, lebo som sa už v duchu tešil, ako všetkým tým hlupákom prejdem cez rozum. Pani hradu už asi bola unavená, lebo čoskoro skončila s mojim šikanovaním a pobrala sa do svojej izby.
„Ó, a aby som nezabudla,“ otočila sa ešte madam Shijimi ku svojej komornej, „hneď zajtra ho dajte vykastrovať. Upokojí ho to a ušetríme si množstvo nepríjemnosti,“ a odišla zjavne spokojná sama so sebou.
Spokojný ale rozhodne nie som ja, ba práve naopak, chvíľami sa mi ježia chlpy a chvíľami ma obchádzajú mdloby z toho, čo som práve počul. Moje guľôčky!
Vtom sa na hlavu jedného zo strážcov, ktorí ma držali, zniesol akýsi tieň a mocný švih chvostom do tváre ho prinútil pustiť ma. To je technika môjho klanu. Záchrana, zajasal som, no na oslavy nebolo času. Omotal som sa okolo ruky druhého z mojich väzniteľov a zatlačil som na tlakový bod, po čom okamžite ochromený padol na kolená.
„Pôsobivé,“ prehovoril útočník, z ktorého sa vykľula útočníčka, „ty si Denka, však?“
„Prišla si v pravej chvíli a ... ehm ... si z nášho klanu, poznáme sa?“ opýtal som sa.
„Nie, nevyrastala som v Sora-ku, ale to nechajme na neskôr,“ odvetila. „Hneď máme spoločnosť.“
Mala pravdu, lebo komorná vybehla z izby kričiac, že je tam besná mačka. Sústredil som čakru do predných labiek a maximálnou silou som sa odrazil k strážcovi, ktorý ešte stále kričal, oslepený švihnutím chvosta. Kopol som ho priamo do okna, ktoré váhou svojho tela prerazil, no než by stihol vypadnúť, dosadol som naňho elegantnou piruetou a strhol naspäť do izby.
„Cesta voľná,“ obrátil som sa k neznámej mačke, „no ešte než pôjdeme, povedz mi svoje meno. Chcem umrieť s tvojim menom na perách, keby niečo,“ snažil som sa urobiť dojem.
„Nezdáš sa mi až taký slabý,“ usmiala sa a vyskočila. „Volám sa Hina,“ začul som ešte.
Už som sa chystal skočiť za ňou, keď ma niekto oblapil. Ou, úplne som zabudol na Toru, ktorá ma teraz držala a dívala sa na mňa prosebným pohľadom.
„Tak dobre, pevne sa ma drž!“ povedal som a vyskočili sme.

„Neko-baa prišiel ráno list, v ktorom stálo, že jeden člen nášho klanu je v zajatí na hrade daimyoa Ohnivej zeme,“ vysvetľovala Hina. „Pri kontrole chýbajúcich sa našiel v tvojej izbe list s pachom hárajúcej mačky a bolo zrejmé, že si bol vylákaný na záchrannú misiu. Keďže som sa zdržiavala najbližšie, bola mi poslaná správa, aby som ti zabránila vniknúť do hradu, alebo ťa aspoň vyslobodila. Tá potvora,“ pozrela na Toru, ktorá zlostne zaprskala,“ si odniekiaľ zaobstarala pachovú stopu nejakej cudzej mačky, poslala naslepo list do Sora-ku a ešte sa aj poistila, keby záchranca zlyhal.“
„Akože cudzej mačky?“ divil som sa a pritom ma hrýzlo, že sa vopred rátalo s mojím neúspechom.
„Cítil si snáď niečo po celý čas, čo je s nami? Tora je sterilizovaná,“ vysvetlila Hina, na čo Tora nazlostene odvrátila hlavu.
„Máš pravdu,“ priznal som neochotne a vzápätí zajastril ušami. „Ale teraz niečo cítim. Obkľučujú nás a ... je ich stále viac.“
„Je ich až priveľa,“ prisvedčila Hina, „že by klony?“
Tora začala vyľakane ježiť srsť a zjavne nevedela, čo si počať.
„No, síce si to nezaslúži, ale ešte raz jej môžeme pomôcť,“ rozhodla sa Hina a premenila sa na Toru. „A na dôvažok nepotrebujem, aby ma s ňou nikto zazrel a popri tebe hľadali za únos aj mňa,“ dodala sarkasticky.
Tiež som sa premenil a vtom vyšiel z krovia jeden blonďavý chlapec s čelenkou Konohy a zarazene sa na nás díval.
„Hej, odkiaľ vie tá mačka kage bunshin?“ skríkol šokovane a začal si nás dôkladne prehliadať. Vymenili sme si s Hinou pohľady. Tento človiečik bude z tých jednoduchších. Medzitým chlapec priblížil na dosah Tore a tá ho škrabla na tvári. Chlapec sa rozplynul v obláčku pary a zdesená Tora vybehla na stom.
„Práve sa všetci dozvedeli našu polohu,“ konštatovala Hina a rozbehli sme sa preč, aby sme odlákali lovcov. Pekných pár som ich zlikvidoval presne mierenými sekmi pazúrov, ale ich počet nebral konca. Akurát som sa presekával cez niekoľkých z nich, keď na mňa niekto použil ohnivú techniku a ja som len tak tak uskočil a dopadol do krovia. Zasialo mi to nohy a v bolesti som neudržal Henge.
„Pomiatol si sa, Sasuke?“ začal vykrikovať blonďák. „Mohol si z nej urobiť hromadu uhlia.“
„Našou misiou je neustále to isté,“ zasunul si tmavovlasý chlapec ľahostajne ruky do vrecká a vrhol na svojho kolegu pohŕdavý pohľad, „nájsť tu mačku a doviesť ju naspäť. Nie je zmienka o tom, či živú,“ dokončil chladným tónom a zjavne ho bavilo, ako jeho parťák, červený od zlosti, nevie prísť k slovu. Blonďák sa nakoniec rozhodol nehľadať ďalej slová a rovno schmatol svojho kámoša za golier.
„Daj si pohov, usuratonkachi, beztak to nakoniec nebola tá naša mačka,“ škeril sa tmavovlasý chlapec. „A dával som pozor.“
„Na tom nezáleží, podstatné je, že ...“ blonďák nedokončil, lebo si obaja náhle siahli na slúchadla vysielačiek a rozbehli sa preč. Zjavne mali ešte nejakých spoločníkov, ktorí prišli Tore na stopu.
„To, to, to bol predsa ...“ zahabkal som polohlasne, ešte stále trocha v šoku, dívajúc sa za odbiehajúcimi chlapcami.
„... Sasuke Uchiha!“ dokončila Hina, ktorá sa znenazdajky objavila vedľa mňa.
„Už je z neho genin a zdá sa, že má za úlohu nájsť Toru,“ pokračovala. „Nebolo by šťastné, keby vysvitlo, že sme to my, kto mu v tom bráni. Nakoniec to už ani nie je naša vec, však Denka?“ vrhla na mňa pohľad s neskrývanou výčitkou. Čo na to povedať?
„Heh, a je po čižmách,“ zmenil som radšej tému a ukázal na svoje nohy, z ktorých ešte viselo pár tlejúcich kusov obuvi.
„Aj tak si v nich vyzeral ako idiot,“ uškrnula sa Hina. „Inak si v poriadku?“ opýtala sa následne a začala mi olizovať niektoré drobné zranenia. To je ale kočka. S takou by som mohol ...
„Počuj, dokážeš urobiť jazykom uzol na čerešňovej stopke?“ opýtal som sa pre zaujímavosť.
„To si píš, že áno,“ odvetila a začala ma olizovať za uchom. A ja som si uvedomil, že som už navždy stratený.

Poznámky: 

bezmála 12k znakov Postavy: Madam Shijimi, Tora, Hina, Denka