Pátranie po neznámom, časť 4 .- Tá, čo prežila

Trojica šla spať až takmer nad ránom. Pred obedom ich zobudili kriky z vonka. Všetci traja vstali, niečo na seba hodili a vyšli von, kde sa zhromaždili ľudia na ulici tak natesno, že sa Hinata so Sasukem a Itachim ledva pretlačili dopredu. Na nosidlách vyrobených z dvoch drevených tyčí obviazaných a pevne upevnených prestieradiel odnášajú mŕtveho muža ležiaceho na kožušine. Muž má v sebe zabodnuté dva šípy. Jeden šíp je v ramene, pravdepodobne po nepresnom zásahu. Ten druhý mal v hrudy, len pár centimetrov od srdca.
„OTECC....OTEC!“ ozvalo sa z davu a z masy ľudí zhromaždených naokolo vybehla mladá dievčina s dvoma zapletanými vlasmi po ramená a oblečená v šatách, cez ktoré mala prehodený kožuch.
Pokľakla k otcovi, ktorého medzi tým položili s ležadlami na zem a s plačom objímala jeho studené telo. K nej po chvíli prišla aj staršia pani, pravdepodobne jej matka a pokľakla vedľa nej a hladila dievča smutne po chrbte. Potom ju vzala do náručia a pomaly odťahovala preč od tela ich manžela a otca. Za srdcervúceho plaču jeho dcéry ho dvaja chlapi v uniformách príslušníkov miestnych jednotiek vzali na nosidlách preč.
„Ak mi po tomto ešte niekto povie, že nič nevidel, nič nepočul, tak ho niečím ovalím.“ Povedal Sasuke po tom, čo sa dav rozpŕchol každý po svojom.
„Počkaj, Sasuke. Kam ideš?“ zastaví ho Hinata.
„Za tými ženami predsa. Zistíme viac.“
„Aké necitlivé.“ Povzdychol si Itachi.
„Teraz tam nemôžeme ísť. Pred pár minútami videli svojho otca a manžela mŕtveho. Čo im povieš.“ Hinata začne ironicky napodobovať Sasukeho. „Je mi ľúto vášho manžela a otca. Mimochodom ten šíp. Neviete, či nie je Shei-tanov. A len tak medzi rečou, neviete o ňom niečo?“
Itachi nenápadne odvráti zrak na uslzenú dievčinu, ktorej otca práve odniesli. Keď si všimne, že na ňu Itachi pozerá, odvráti späť zrak ku svojej mate. Itachi späť k Sasukemu a Hinate, ktorých preruší.
„Mali by sme ísť. Myslím, že si tu netreba robiť viac nepriateľov, ako zatiaľ máme. Aspoň nie do doby, kým sa nám nepodarí tú vec so Shei-tanom vyriešiť.“

Podvečer na dvere ich izby niekto zaklope. Itachi odíde otvoriť dvere. Vo dverách stojí dievčina, ktorej otec dnes ráno umrel. Vyzerala, že už je jej lepšie, aj keď v jej očiach bolo stále vidno žiaľ. Itachi si však všimol aj náznak strachu. So sklopenou hlavou prehovorila jemným hláskom.
„Počula som vás, keď ste sa bavili o Shei-tanovi.“ Potom pomaly zdvihne hlavu k Itachimu. „Ak je to možné, chcela by som s vami o niečo hovoriť. Týka sa to jeho.“
Itachi ju hneď pozve dnu. Dievčina vykročí neistím krokom pokorne dovnútra.
Dievčina stojí pri okne otočená tvárou k nim. Sasuke sa chrbtom opiera o stenu s rukami prekríženými na hrudy a jednou nohou jemne skrčenou. Itachi stojí pri kuchynskom pulte vedľa okna, kde stojí dievčina. Hinata sa posadí, keď jej odnesie čaj, ktorý jej pripravila a dala na parapetnú dosku vedľa nej.
„Ešte som sa vám nepredstavila. Prepáčte.“ Hovorí dievčina stále tenkým na neistým hlasom so sklopenou hlavou. „Moje meno je Juniko. Počula som vás, ako sa bavíte o tom Shei-tanovi.“
Všetci v jednom okamihu spozornejú.
„Takže ty si jedna z tých, ktorá v neho verí, alebo nie?“ Povie Sasuke.
„Nie len že verí.“ Juniko zdvihne odvážne hlavu k nim. „Ja som prvá, čo ho videla a prežila.“
Všetci traja vypúlia prekvapene oči. V miestnosti na okamih zavládne hrobové ticho.
„A- ako to?“ Povie Hinata jediné, na čo sa v tej chvíli zmohne.
Juniko im vyrozpráva svoj príbeh.
„Keď sa to v dedine pred mesiacom začalo šíriť, príliš som tým veciam neverila. Pomyslela som si, že ľudia nemajú čo iné na práci, iba klebetiť. Jedného dňa som išla do lesa doplniť jedlo do kŕmelcov pre lesné zvieratá. Poslednou dobou sa nám niektoré druhy premnožili a aby prežili, chodíme ich občas prikrmovať, pretože potravy je na toľko zvierat málo. Ako som tak išla hlbšie a hlbšie, počula som mužský krik. Bolo to síce iba na chvíľu a potom bolo zrazu ticho. Myslela som si, že polárny vlk napadol nejakého človeka, ale žiadne vrčanie ani brechot psov som nepočula. Strašne som sa zľakla, a tak som sa ukryla do neďalekej jaskyne. Chvíľu som tam ostala a snažila sa upokojiť, keď v tom som počula kroky. Neviem, čo to do mňa vošlo. Z nejakého dôvodu som chcela vedieť, komu tie kroky patria. Keď som sa mierne vyklonila z jaskyne, neverila som vlastným očiam. Len pár metrov odo mňa stál chrbtom otočený ten, o ktorom všetci v dedine hovorili. Jaskyňa, v ktorej som bola, bola pomerne malá a bola skôr vsadená do zeme, asi preto si ma nevšimol. Ihneď som sa znova ukryla. Dala som si obe ruky na ústa, sediac na zemi a dúfajúc, že ma tu nenájde. Keď som sa uistila, že je naozaj preč, vynorila som sa z jaskyne a bežala ako o život. Doteraz neviem, ako som sa mohla vrátiť živá.“
Všetci traja sa ticho pozerajú jeden na druhého.
„Videla si aj tie šípy, ktoré mal tvoj otec v tele? Vieš ich opísať?“ Ozval sa z rohu miestnosti Sasuke.
„Boli také priezračné. Ako sklo, alebo skôr ľad.“
To všetkých troch utvrdilo v ich teórií. Teraz už bolo úplne jasné, prečo si to ľudia pred zásahom nevšimli. Keď letí veľkou rýchlosťou niečo priezračné, je nulová šanca si to všimnúť.
„Vie o tom niekto, že si ho videla? Myslím niekto z rodiny. Mama, strýko, súrodenci...“ Opýta sa Hinata.
„Nie. Vy ste prvý, s kým som sa o tom odvážila hovoriť. Verím, že vy ste tí, ktorý s tým skoncujú.“
Juniko stiekli slzy a telo sa jej začalo triasť.
„Môžem sa na niečo opýtať?“ Ozval sa po chvíli Itachi.
Juniko mu opatrne prikývla, odpila si z čaju a položila ho späť na parapetnú dosku okna.
„Prečo sa všetci tak boja o tom hovoriť?“
„Niektorý majú strach. Veľký strach. A keď má niekto veľký strach, nechce si niektoré veci pripustiť. A tak si radšej povie, že Shei-tan neexistuje. A keď sa takého človeka na niečo opýtate, je to ako pichnúť do sršnieho hniezda. Pravda, sú medzi nami aj taký, ktorý v neho veria. A rozprávajú o tom v nádeji, že ich vypočuje niekto, kto sa odváži Shei-tana nájsť a ochrániť dedinu pred ďalšími obeťami na životoch.“
Juniko sa razom rozplače.
„Prosím. Musíte Shei-tana nájsť a zastaviť ho! Ste naša jediná nádej.“