Sakura vs. Sasuke

„Chceš si znova dokazovať, že na to nemáš?“
Po týchto slovách som mala slzy na krajíčku. No nedala som to na sebe poznať. Nedala som mu pocítiť môj žiaľ.
Bolo to v poradí už druhé stretnutie so Sasuke-kun. Stále som si v duchu opakovala, že ak to neskončím ja, ukončí to s ním Konoha. Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho života. Sama som neverila tomu, čo sa chystám urobiť.

Zabiť Sasuke-kun? Ako by som len mohla. Nehľadiac na jeho silu, ktorú teraz má. Je oveľa väčšia ako na Akadémií. Ale trápilo ma čosi úplne iné. Ako niekto môže zabiť milujúceho človeka. Je to vôbec možné? Nájde niekto v sebe silu toto urobiť? A keď to urobí. Nebude ho dokonca života prenasledovať pocit viny? Viny typu, že všetko mohlo byť inak. Alebo že ako niekto môže zabiť niekoho, na kom mu tak záleží?
Čo keby som vtedy na Chuuninských nabrala dostatok odvahy na to, zachrániť Sasuke-kun pred Orochimarom. A musel to byť práve Naruto, ktorý ho vtedy zachránil, keď tam úbohý Sasuke-kun stál ako paralyzovaný? A prečo som ja nemohla nič urobiť. Bola som naozaj tak zbabelá?

Možno že môj život je zbytočnejší ako jeho. Ale kto má vlastne právo určovať, koho život je vzácnejší a koho nie.
„Sasuke!“
V tom ma z myšlienok vytrhol ženský hlas. Karin pribehla k Sasukemu oblečená v plášti organizácie Akatsuki. Rovnakého, aký mal aj Sasuke.
„Tá má teda guráž sa sem opäť vrátiť.“
Povedala a pozerala sa na mňa spoza okuliarov nenávistným pohľadom.
„Nech to být, nevzdám se. Dlužím ti to za svůj život.“
Po tom, čo som predniesla myšlienku, že sa nevzdám, smerom ku Karin, pozrela som sa na Sasukeho. Chcela som vedieť, či s ním táto veta pohne. No nič sa nestalo. Stále tam tak stál. Stále. Ako na začiatku. Žiadna emócia, žiaden úsmev ani chvíľkové prekvapenie. Vtedy som pochopila, že mu to bolo jedno. Som mu stále ukradnutá. Bola som. Aj budem.

A nie sú to dvere k citom voči Sasukemu. Myslím, že toto som už dávno vzdala. Dvere, ktoré ukončia túto hlúpu vojnu. Ale čo tam potom nájdem? Toľko sa toho zmení. Môj drahý Sasuke-kun už nebude nažive. A ja. Ja už sa ďalej nebudem trápiť. Nebudem sa trápiť pri pohľade na neho. Na pohľad do jeho očí. Alebo budem? Budem sa trápiť ešte viac, ako teraz? Niekedy premýšľam, prečo ľudia nemajú možnosť hľadieť do budúcna. Potom by aspoň vedeli, či to, čo chcú urobiť, bolo správne, alebo nie.
Zdvihla som hrdo havu.
„Tak to ukončíme, Sasuke!

Sasuke sa len pousmial. Neveril, že to dokážem. On mi neveril! Neveril, že by som toho bola schopná.
Ale nemôžem mu to mať za zlé. Sama sebe neverím.
„Hej ty. Ružovo-vláska,“ oslovila na Karin. „Ak chceš Sasukemu ublížiť. Musíš sa najskôr zbaviť mňa!“
Karin urobila krok pred neho.

Kým posledný krát nevydýchnem. Sasukemu neskrivíš ani len vlas. Možno bol kedysi členom tvojho týmu. Ale teraz patrí do nášho Tímu.“
Kričala po mne, kým ju Sasuke nestopol.
„Sklapni, Karin.“
„Ale Sasuke...“
„Ty sa do toho nepleť. Toto nie je tvoja vec. Vypadni odtiaľto. Straťte sa. Ty, Suigetsu aj Juugo pokračujte v ceste.“ Zrazu sa jeho pohľad presmeroval ku mne. „Ja to tu dokončím a dobehnem vás.“
Na moje prekvapenie ho Karin poslúchla a zmizla za horami.
„Vytiahneš si aj kunai? Alebo ma chceš zabiť holými rukami?“ povedal Sasuke provokačne.
Bol vždy taký. Bavila som sa na tom, keď to hovoril iným. Ale teraz to hovoril mne.

Áno, je to tak trochu klišé. Sasukeho by to isto teraz pobavilo. Povedal by mi, aká som naivná. Alebo niečo podobné.
Pozrela som sa na neho presne tak, ako sa on pozeral na mňa. Chladne.
Siahla som do zadnej kapsy po kunai. Stále som s ním udržiavala očný kontakt. Keby som ho stratila, využil by toho a napadol by ma ako prvý. To som nemohla riskovať.
Vzala som teda do ruky kunai a čakala na vhodnú príležitosť.
„Je to práve teraz? Teraz je tá vhodná doba?“ opakovala som si v duchu takmer každú minútu.
No ako náhle som zbadala, že jeho ruka sa blíži k meču, ktorý mal prehodený cez rameno, uvedomila som si, že práve toto je tá vhodná príležitosť. Ak nezaútočím teraz, jeho meč sa mi zabodne do tela. A skončím. V jedinej sekunde skončím. Bez šance na ústup, bez šance sa únik. Bez šance na obranu.

Rozbehla som sa teda s kunaiom v ruke proti nemu. Prečo? Zachraňovala som si život. Nemá mi, kto iný pomôcť. Ani nechcem, aby mi ktokoľvek iný pomáhal. Sme tu iba on a ja. Naše zbrane sa stretli. Opierali sa o seba. Jeho meč a môj kunai. Bolo to kto z koho. Rozhodla som sa nevzdať. Už som tak blízko.
Vtedy som si spomenula na vetu, ktorú mi povedal Naruto pri pátraní po Sasukem.

Vtedy mi to nedávalo zmysel. Ale už som pochopila, čo tou metaforou vtedy myslel. Ak sa zo všetkých síl bude snažiť presvedčiť Sasukeho, aby sa vrátil. Ak zabije všetkých jeho spojencov a pôjde bezhlavo ďalej, uzná ho Sasuke? Na túto otázku nepoznal odpoveď.
V tom som pocítila silnú bolesť v bruchu. Kopnutie. Letela som pár metrov, až som dopadla na kamenistú zem. Iste, trochu som sa poranila. Škrabance som mala po celých rukách aj nohách. Niektoré dokonca krvácali. Ale nebolo to nič v porovnaní s bolesťou, ktorú som cítila v duši. Vedela som, že Sasuke to myslí vážne.

Čo sa vlastne aj stalo. Už neustúpim. Nie je cesty späť. Povstala som teda a odhodlane stála oproti neho. Nahlas som lapala po dychu.
„Chcelo by to pauzu,“ pomyslela som si.
Ale v skutočnom boji, ako je tento, vám nikto čas na oddych nedá. Nepriateľ využije vašu slabosť a zaútočí. V boji prestávky na oddych a načerpanie síl neexistujú.
„Ako dlho to chceš ešte naťahovať?“ pozeral sa na mňa Sasuke, keď som sa pomali zdvíhala zo zeme.
„Dokud si nesáhnu na věčnost, kterou jsi mi vykreslil,“ odpovedala som mu odhodlane.
„Setřesu vše, co jsi o mně řekl zlého,“ pokračovala som. V zapätí som si začala ošetrovať niektoré rany. Len tak na rýchlo.
„Večnosť, ktorú som ti vykreslil...“ pousmial sa ironicky Sasuke „Obaja vieme, kto v tomto boji vyhrá. Obaja vieme, ako to dopadne. Tak prečo to zbytočne naťahovať? Ja mám aj iné veci na práci.“
Ovládla ma chvíľková slabosť. Zrútila som sa k zemi, ani som nevedela ako. Videnie som mala rozostrené. Je možné, že som stratila veľa krvi.
Nejasne som videla, ako sa ku mne Sasuke rozbieha s mečom v ruke. Prečo som v tú chvíľu nič neurobila? Neviem. Asi mal pravdu. Sama by som to nikdy nedokázala. Bola som hlúpa, ak som si myslela, že ja proti Sasuke-kun vyhrám? Nevládala som. Zvyšky síl som použila, aby som si vyliečila niektoré poranenia.
Sasuke sa čím ďalej tým viac približoval.
Bol to môj koniec. Bola som zmierená s chýliacim sa osudom.

Zrazu som zacítila prach na tvári. Vošiel mi do nosa aj do úst, a tak som si odkašlala. Že by Sasuke-kun v poslednej chvíli zmenil svoje rozhodnutie a pribrzdil tesne predo mnou? Keď som otvorila oči, aby som zistila, čo sa to deje, predo mnou stál Naruto. Holými rukami držal železnú čepeľ meča. Tú časť, ktorou mi chcel Sasuke-kun ublížiť. Ruka mu krvácala. Muselo ho to veľmi bolieť. Ale za nič na svete neprestal. Na zem dopadaly kvapky jeho krvi. Obaja sa na seba nenávistne pozerali.
Pomaly som sa stavala na nohy. Trasúc sa.
„Stačí!“ skríkla som.
Sama som bola prekvapená, akým mocnými hlasom som začala kričať.
Naruto pustil čepeľ Sasukeho meču. Uskočil dozadu a popritom vzal aj mňa do náručia. O pár metrov ma pustil ma zem.
„Kde si sa tu vzal?“ pýtala som sa ho, kým som mu ošetrovala zvyškom mojej čakry ranu.
„Vedel som, že si sa oddelila od skupiny, aby si našla Sasukeho sama. A tak so požiadal Kibu a Akamara, aby vyňuchali Sasukeho pach. Zvyšok už nebolo ťažké. A prišiel som v pravej chvíľi.“
„Naruto...“ Po tvári mi stekaly slzy.

Pokračoval Naruto s úsmevom na tvári. Mal hlboké poranenia na ruke a aj tejto chvíľi sa dokázal usmievať. Zatiaľ čo mne iba tiekli slzy. Už zase som bola ja tá uplakaná. A pri tom som nemala dôvod. Zato Naruto by ho mal. No neuronil ani slzu.
Zrazu zdvihol zrak.
„Sakura-chan!“
Obrátila som sa smerom kam pozeral. Kunai, ktorý letel priamo na mňa, ma zasiahol do brucha. Cítila som ako krvácam. Bola som ešte slabšia, ako pred tým. Cítila som, ako padám k zemi. Niekto ma chytil. Rozostrením zrakom som videla, ako ma Naruto drží v náručí. Niečo na mňa kričal. Niečo hovoril. Ale nepamätám si čo. Zrazu bola tma.
Neviem, ako dlho som bola mimo. Keď som otvorila oči, stál nado mnou sensei Kakashi, Sai a Ino, ktorá mi liečila zranenie.
„Naruto,“ volala som tichým hláskom, ale nikde nebol. Neskôr som sa dozvedela, že sám odišiel za Sasukem.