Pomoc! Krvácam! VII. (uvidíme sa na svitaní)

Dala som si predsavzatie, že ak nenapíšem dobrý bojový diel, tak sa zastrelím
Po Staru, po domácky sa odbachnem a bodka. Len nie žiadne veľké broky, nechcem dopadnúť ako Kurt Cobain (Nirvana 4ever)
Eh, dám ich do poviedky
Hej, síce som to nesplnila, pretože je z toho tréning, ale i tak...nie je to na samovraždu...uf! a stretnúť Orochimara v pekle! No určite!
Žiadne kiksy Laterie...to som si hovorila, keď som začala písať...a hlavne kľud...pusti si niečo čo ti pomôže písať...niečo do nálady! Bojové!
No...človek si povie...a potom, kto má vymýšľať novým postavám názvy jutsu a prekladať ich do japončiny? Nie, arigato...inokedy...tak som sa poistila, a opísala som jutsu, takže som zakamuflovala potrebu mena...a keby niečo, tak nechápem na čo som to napísala...takže kľudne by ste si to nemuseli ani všimnúť jo? (ale tu to nie je za potreby, to až v budúcich dieloch...tam boj číha z kríkov ako ostreľovač s M16 to bude nárez, ak to pôjde ďalej podľa mojej predstavy pod vlivom mojich planétiek Neptúnu alebo Pluta...ehm, Pluto už vlastne nie je planéta, však? No skvelé...kto vie... )
Ehm...ja moc kecáááám!!!! Páni, už si pripadám ako nejaká animovaná postava so zlou karmou...no bléééé....
Takže...už len jedno, túto časť som písala asi týždeň! Fakt Laterie sa učí neklamať a zaokrúhľovať hodiny na dni
Miliardu krát...aha, zase preháňam...som to prepisovala, a nakoniec, chcem to venovať všetkým, ktorí so mnou od začiatku. Teda, čo som začala písať FF.
Páni, ty kecáš Laterie! Schlaď sa! skoč si do Oravy... no tak...daj si tisíc kopov a dvetisíc úderov svet bude greeeeen!

Dni uchádzali, menili sa na mesiace, a mesiace na roky...
Behom dvoch rokov, dokázal Ashiori veci, ktoré by sa na Akadémii nikdy nenaučil. No, ale to samozrejme nemohol vedieť, pretože akadémiu nedokončil...ale Luthi ho presviedčal, a Ashiori len zazeral...krása zelených studničiek v jeho očiach je skrátka neodolateľná...
Už zostávala len jedna vec...kto boli Ashioriho rodičia?

Kruh v ktorom sa práve nachádzal nikdy nekončil. Bol to večný kruh ktorý bol plný moci. Kruh, ktorý mu dodával nekonečný výber. Kruh, v ktorom bol uzavretý už dva roky a vyberal si z neho to, čo sa mu páčilo a čo mu šlo. Dnes, bol najvyšší čas, preraziť kruh, a vydať sa ďalej s tým čo má a zdokonaľovať to.

Mohol ho tak volať...zázračný desať ročný chlapec menom Ashiori Jatsuke. Lenže, dôležitejšie ako pomenovania bola sila. Musel chlapca naučiť životu. Bol sám, a on tu večne nebude. Vedel, že v Sowyane nikoho nemá, a jeho vrstevnici sa ho akurát tak boja, a jeho majstri na neho zazerajú.
Trvalo to dva roky, ale on prišiel na to, kým vlastne tento zázračný chlapec s nadprirodzene bielymi vlasmi je. Tajomstvá, ktoré skrývalo jeho meno, jeho tvár, jeho domov. Tajomstvá, ktoré nikdy nesmú vyjsť na povrch. Už vedel prečo.
I keď vedel, že sa Ashiori trápi. Za každým, keď sa vrátil Luthi zo Sowyani vypytoval sa ho či niečo nezistil o jeho rodičoch.
Každú svoju návštevu tohto veľkolepého snežného mesta, zistil Luthi pár informácii o jeho rodičoch, ktoré do seba zapadali ako puzzle. Nie, nebolo to práve najľahšie zisťovať, ale stačilo pár starých kontaktov a overenie starých priateľov.
Zapadalo to všetko do seba až tak perfektne, že každým týmto dielikom do skladačky zisťoval obraz pravdy. Taký obraz pravdy, ktorý Ashiori skrátka nemusí vedieť. A ak sa to raz náhodou dozvie, tak...jednoducho...známe veci... „Len pre tvoje dobro! Nehnevaj sa...“
Ale tie otázky...
Kto boli moji rodičia?
Ako zomreli?
A prečo?
...občas si musel zahryznúť do jazyka aby sa nepreriekol.
A jedného dňa to prišlo...

Po tom, ako mu Luthi nechal voľnú ruku výberu zbrane, ktorá ho najviac priťahuje, a najviac sa mu páči, a učil ho remeslu s ňou, mal prísť skutočný tréning pre skutočných chlapov. A to, že postarší pán Luthi, mal tak trocha nelegálny sklad zbraní vo svojej pivnici...tak to, mu musel Ashiori prisahať, že to nikomu nepovie.
Samozrejme, Ashiori po ňom každý deň jeho života zazeral. Neveril tomu, že môže jounin, starý veterán zo Sowyani len tak zahodiť život ninji a odcestovať kamsi na koniec sveta...
Lenže, Luthi, hajzlík jeden, s prepáčením...ehm...ten človek bol väčší tajnostkár, než tisíce Sorov... (to jest autorská poznámka )
Ale nakoniec, bol to schopný jounin, a Ashiori schopný shinobi... kto ho povýšil? On a jeho ego samozrejme...
Jeho dlhočizný tréning poskladaný z mnohých skúšok, ktorý ho takmer pripravil o život, mohol začať výpravou do lesa!

ODVAHA & ROZVAHA!
(...prvá časť tréningu...)

Áno, v Snežnej, v Sowyane a v jej okolí padala noc skôr ako v ostatných krajinách. Hviezdy na nebi boli chladné, neosobné, Mesiac bol vzdialený a zimne bledý. Všetko to vyzeralo ako obraz namaľovaný dosť sugestívnym štýlom. Obraz, ktorý sa nikdy nerozpustí, nikdy nezmizne. Obloha v Snežnej, mala len dve podoby. Tá jasná, chladná ako teraz, a tá zamračená, tajomná a rozhnevaná, aká bola pri búrkach.
Povrávalo sa, že v Snežnej zemi, sú určité miesta, na ktorých človek umrzne behom pár hodín. Ak nie ste práve Snežný muž, ako väčšina ľudí z týchto chladných krajín, tak takéto legendárne končiny radšej nenavštevujte.
Áno, celá Snežná bola opradená legendami a bájami. A rozoznať pravdu od obyčajnej ľudskej fantázie bolo ťažké. Preto aj sami obyvatelia Sowyani, mali občas problémy s tým, čo je pravda a čo nie.
A tak vznikali nemalé rozpory a dokonca aj komické situácie...

Chladná, temná noc, bez jedinej vločky snehu. Nebo bolo čisté, tmavé, a tak i studené. Na konároch zimných stromov, ako takmer všetky ihličnany, sa vytvárali cencúle. Sneh na povrchu primŕzal. Rieky a potoky, mali zmrznuté stojaté vody. Chodníčky ktoré viedli pomedzi stromy boli len jemne vyšliapané. Nikto sa v týchto končinách moc nezdržiaval. Kde tam boli stopy snežných zvierat, ako bola líška alebo zajac.
Mal pocit, že zvuk, ktorý vydáva sneh pod jeho čižmami počuje každý v okruhu desiatich štvorcových kilometrov. Cítil sa ako na obhliadke. Všade medzi korunami stromov akoby niekto stál a sledoval každý jeho krok.
Ani o tom sám nevedel, ale spravil jeden dlhší krok a tak prekročil nastavenú pascu. Nastražený drôt. Luthi musel zamrkať nad tým, aký inštinkt malo to škvŕňa vybudovaný. Už aj chápal, prečo sa ho všetci báli a mali odstup. Skrátka, to čo ľudia nemôžu ovládnuť, toho sa boja a držia sa od toho. Ashiori bol pri moc nespútaný a potreboval voľnosť ako všetko v tejto zmrznutej krajine aby prežilo. Bol to síce zábavný chlapec, ale tak hyperaktívny, že neobsedel hodinu v triede a tak bol väčšinou poslaný sa prebehnúť. Aspoň stokrát okolo celej akadémie. A ak viete, ako vyzerá tá v Konohe, tak toto bolo oproti nej Koloseum. Ashiori sa však pri behu usmieval. Bežal po odhrnutých chodníkov pri teplote mínus desať stupňov s úsmevom a elánom.
Naozaj by sa bol radšej stokrát prebehol okolo Akadémie, ako stáť o tri štvrte na dvanásť uprostred starého zabudnutého lesa s tým šialeným starcom, ktorý bol k tomu ešte aj tajnostkár. No nikoho iného nemal. Toho si bol vedomí. Musí byť silnejší, aby zistil pravdu...a pravda, tu, v Snežných kopcoch, má cenu zlata...
„Máš strach?“
„...ja? nie...“
„Každý správny ninja, má strach...“
„Ale ja nie.“
Ten sa rozhodne nedá. Zdá sa, že ho neovplyvní ani sám čert či anjel. Zarytá a tvrdohlavá osobnosť v tak mladom veku, keď ostatné deti majú svoje vzory, sny. On len stále ostáva s tými otázkami o jeho rodičoch. No, len aby sa z neho nestal nejaký pomstychtivý namyslený fagan.
„Sme na mieste...“
Ashiori si stiahol z hlavy huňatú kapucu a prezrel unudene okolie. Luthi by prisahal, že taký znudený výraz tváre ešte nevidel. A k tomu aká mohla byť len tá ojedinelá zelená v jeho očiach otrávená.
„Tak, a čo teraz? Rozložíme oheň a dáme sa do strašidelných historiek?“
„...nie...poznáš tento les, však?“
„...ako pardon, ale všetky lesy v Snežnej sú nejak prekliate...“
Luthi sa pousmial. Ani si to neuvedomil. To je ešte lepšie. Ak tomu chlapec verí, bude to bod len pre neho.
So strachom v srdci...ehm...on nemá strach...tak znova. Bude si tak veriť, že všetky tie povery...nie, to nie je dobre...ten chlapec sa snáď nikoho nebojí! Toto...no, dnes sa to určite zmení!
„...takže, ja ťa tu teraz nechám, a ty sa dostaň odtiaľto sám...budem ťa čakať nad ránom nasledujúceho dňa...“
Ashiori na neho zažmurkal. To si naozaj myslí, že za to, že má desať, je celý s prepáčením posraný od strachu? Kde tí dnešný dospelý na to chodia? Za ich časov...v období doby bronzovej, sa zrejme strašili tieňmi na hrboľatých skalnatých stenách.
Div mu nepadla sánka, keď to začul...
Luthi sa vo vnútri smial. Skákal od radosti po Slnko a odniesol si aj jednu hviezdu.
Tak predsa som ho dostal...panáčik namyslený...
„...dohodnutí?“
„...ehm...a čo presne mám robiť?“
Luthi kývol plecami. Pozrel k oblohe.
„...ja neviem, skrátka sa odtiaľto dostaň! Alebo chceš aby som ti rozpísal jednotlivé kroky?“
Fakt vtipné! Haha...pozri ako mi to trhá žilou! Naozaj nesmierne hriešne vtipné!!!!!!
Ashiori mal na jazyku otázku, lenže Luthi sa rozplynul v obláčik.
No, to predsa nič nebude. Pôjde cestou, ktorou prišiel a...
Poobzeral sa na všetky strany. Nikde nič. Až teraz si uvedomil, aký je les tichý. Až príliš nadprirodzene tichý. Stále cítil tie pohľady v korunách stromov. Na zemi pod snehom po ktorom kráčal. A čo bolo horšie, cesta, ktorou prišiel ako sa zdalo, už nebola. Nebola tam žiadna cesta. Len čerstvo napadaný sneh v mýtine na ktorej stál. Všade dookola samí strom. Dokonca aj šľapaje ktoré urobili zmizli.
Ale nie! to si fakt myslí, že sa budem báť? Nájdem si nejakú cestičku...tak, kde je Polárka?...
Zahľadel sa na nebo, lenže...
Ashiori hľadel s otvorenými ústami na kedysi tmavú oblohu posiatu hviezdami. Teraz boli na nej za pár sekúnd nakopené mraky, ktoré skryli hviezdy.
Začalo snežiť...
Kruci! Ja som vedel, že ten starý ma chce zabiť!
Hlavne kľud! Kľud Ashiori! Musíš sa odtiaľto dostať! Hádam nechceš umrznúť!
S rozvahou!
Vie predsa, z ktorého smeru prišli, nie?
Bol rád, že opustil tú mýtinu. Pripadal si tam ako na odstrele. Pomaly kráčal cez hustý les, po čerstvo napadnutom snehu. Nevýhoda toho všetkého bolo to, že ak bola niekde nastavená pasca, sneh ju dôkladne prikryl. Rozhodol sa preto, že si cestičku bude odkrývať nejakou vetvičkou. Snažiť sa vyliezť v tomto nečase na strom bolo to isté, ako hľadať na mori ostrov za hmly.
Vychádzalo mu to. Odhalil dve pasce. Takže, už vie, kde sa Luthi túlal posledné dva dni. Nech si nemyslí, že mu zožral, že ide do Sowyani novou cestou, skratkou. Veď on uvidí, nastaviť mu tu pasce a...
Pustil vetvu na zem. Možno mal len vidiny, alebo to robila hra svetla a snehu, ale pred ním stál dvojmetrový mohutný biely medveď. S pohľadom upreným na to veľké zviera nahmatal na chrbte meč.
Toto nie je dobré! Dá mi jednu po hlave, a zatlačí ma do zeme!
Ak si však myslel, že je to všetko, tak sa mýlil. K veľkému medveďovi pribudli tri zjavne vyhladovaný vlci, líška a skvost Snežnej, biela puma...
Tak tej, Ashiori neutečieš!
Zovrel silnejšie svoj meč.
No tak...musíš rozmýšľať ako oni...neviem, či nad niečím rozmýšľajú...asi sú hladný...takže, keby som bol hladné zviera, čo by som...blbosť som lovený!
No divoká zver nečkala na stratégiu rodiacu sa v jeho hlave. Mala hlad, a to veľký hlad
Jasné! Ako to, že tak spolupracujú?! Kruci?! Odkedy sa vlky, líšky, medvede a pumy spolčujú?
Usmial sa.
Jasné, genjutsu...
Spustil meč k telu a kráčal k naježeným dravcom. Boli zjavne zmätení z jeho odhodlaného výrazu. Zabodol meč do snehu a priamo sa zahľadel do tých hnedých vlčích očí. Spravil znamenie ruky.
„Rozptýliť!“
Usmial sa keď sa z oparu stratili vlci i líšky aj medveď...
Vytiahol meč a sebaisto vykročil dopredu, keď mu do cesty skočila puma.
„...čo je? vada materiálu“
Ukázala mu svoje tesáky, takže zjavne výplodom nebola.
Nikto nie je rýchlejší než puma!
Nemal sa kde skryť. Ani na zemi ani na strome. Jediná cesta, ako sa odtiaľto dostať, bola cez hladnú pumu, ktorá určite niekde schovávala svoje hladné mladé.
Toto nie je vôbec dobré!
Puma sa odhodlala spraviť prvý krok. Skočila po ňom. Ashiori sa v poslednej chvíli uhol a vrazil do stromu. Možno to bolo tým nárazom, ale niečo mu napadlo.
„Tak poď cica...uvidíme kto z nás je rýchlejší!“
Presmeroval chakru do nôh. Nesmie zaváhať. Ak stratí čo len sekundu na otočke, môže byť po ňom. Videl, čo tieto šelmy dokážu. To nie sú obyčajné pumy, ktoré sa dajú obrovským revom zaplašiť. Zdalo sa, akoby oni samé ovládali nejaké jutsu. Akoby boli trénované.
„...ak toto prežijem...už nikdy nebudem ukazovať prstom na veveričky!“
Puma sa znova pripravovala k výskoku. To bude jeho príležitosť. Napriahla sa. Vtedy sa okamžite v behu prudko otočil, div nevrazil do stromu. Dal sa v neuveriteľný beh za pomoci chakry. Hnala ho túžba po živote nič iné mu neostávalo.
Došlo mu, že to nie je obyčajná puma. Musela vycítiť genjutsu a tak sa zamaskovať pri tých prízrakoch. Moc chytré zviera.
Teraz mal však iný problém. Aby v tej rýchlosti sám nepadol do svojej pasce, ktorú prichystal pre ňu.
Bola každou sekundou bližšie pri ňom. Takmer ho už udrela veľkou packou, keď zavrávoral, prehol sa dopredu, spravil kotrmelec letmo a takmer sa udrel hlavou do kmeňa stromu.
Počul už len výbuch a jeho výdych, ktorý bol silnejší než čokoľvek, dokonca i ako jeho prudko búšiace srdce.
Tak predsa len na niečo boli dobré tie natiahnuté drôty. Pasce...ešteže ich neponičil. Hodili sa...
Lenže, teraz mal kus cesty pred sebou...
...takto sa so mnou zahrávať...už som mohol byť na cucky...fakt milé! No...nebudem tu predsa zimovať...to by som tu strávil dosť rokov...

O pár hodín neskôr sa ocitol na nejakej zvláštnej čistinke. Znova les stíchol. Už tušil, kde sa nachádza jeho milovaný majster. Je niekde v korunách stromov, a sám mu nastražuje pasce, a aby ich nemohol vyhľadať, chystá mu ich priamo!
Nemá žiadnu šancu predvídať jeho kroky. Bude sa musieť spoľahnúť na svoj silno vybudovaný inštinkt.
„Už mám toho fakt dosť!“

„Genjutsu...prvá skúška...“
Eh, tá puma, tam nemala čo robiť...to som nebol ja...

Už ani nedúfal, že môže byť lepšie. Bolo. Bolo tak lepšie, že odniekiaľ sa začali na neho vrhať kunaie a shurikeny.
Do svojho tela dostal presne dva kunaie a jeden shuriken. A pár škrabancov na tvár. Zložil sa za stromom. Jedna rana v nohe, druhá v ramene a shuriken v ruke. Ten bol najmenší problém. Nebol hlboko. Odmotal si od krku šálu a natrhal ju na obväzy. Nebude môcť utekať, ak ho náhodou stretne ďalšia hladná mamička, ktorá musí kŕmiť rodinku, alebo nebodaj sa príde pomstiť otecko.
Vytiahol s bolestnou grimasou kunaie a odhodil ich do snehu. Obviazal si nohu i rameno.
Nemôže predsa na mňa hádzať kunaie jeden človek z troch strán...buď je tu s ním ešte niekto alebo je to znova len pasca!
Vyštveral sa na nohy. Pozrel do koruny stromu.
Ja ti dám po mne strieľať!
Vyštveral sa na strom. Všimol si totiž, že kunaie leteli dosť nízko. Ani jeden neletel hore. Možno to oľutuje, ale vyskúšať to za to môže.
Dúfam, že tento krát to bude nejaký sokol čo ma zďobe dole...
Už chcel preskočiť na druhý strom, keď sa zastavil. Zaryl nechty do kôry stromu a zamračil sa do čerstvého snehu na zemi. Jeho stopy zmizli prirýchlo. Ani nevedel, že v tak hustom lese môže tak rýchlo napadať sneh. Rozhodne sa tu deje niečo viac, než len obyčajná skúška.
Počul o niektorých skúškach v Konohe. Vraj to dáva naozaj zabrať. Obrovské zvieratá, jedovaté rastliny... ale rozhodne boli informovaný o tom, koľko ľudí tam ide, a čo všetko sa smie. On bol sám v obrovskom lese, v ktorom v živote nebol. Nevedel aký je veľký, čo všetko tam žije, a kto všetko tam je. Vedel len o svojom majstrovi Luthim, ktorý sa zrejme skrýval niekde v lese a nastrážal mu pasce. Ani v tom si už nebol tak istý.
„Sakra! Nie som žiadny...“
Stiahol sa za kmeň stromu. Vedľa hlavy mu pristal shuriken.
„Bude ma mať na svedomí!“
Zoskočil rovno na tú čistinku, ktorá ho tak doráňala. Otrel si z líca krvavý pramienok.
Buď bude zo mňa ihelník, alebo sa konečne pohnem a vypadnem odtiaľto! Ashiori!!!!
Prudko sa rozbehol cez desiatky kunaiov a shurikenov. Akoby leteli z každej strany až z hĺbky lesa. Zdalo sa mu, že nech by šiel akoukoľvek cestou, na všetkých by dostal aspoň jeden kunai do tela. Tie hnusné nože akoby rástli namiesto šušiek na stromoch.
...nie!
Nevedel, čo presne to bolo, ale bolo to veľké, snáď nejaká kopia. Letela priamo spredu jemu medzi oči. V poslednej chvíli stihol ľahnúť k zemi a dostať tak kunai do ruky. Okamžite sa postavil a zároveň vytiahol meč. Podarí sa mu zastaviť aspoň nejaké. Nemôže ich byť milión. I keď vzhľadom na to, čo Luthi skrýva vo svojej pivnici, zrejme mohlo..
Rozbehol sa čo mu to zranenia dali a v behu odrážal letiace zbrane. Kopil sa v ňom hnev. Toľko hnevu, že keby dokázal horieť, roztopí ten zmrznutý les a vyparí z neho všetku vodu po jeho rozmrznutí. Úplne ho vysuší!
„Luthi! Ty baka!“
Ozval sa lesom nahnevaný hlas.

„ehm...ehm...taijutsu...druhá skúška...“
...nevedel som, že na to príde tak rýchlo..

Ashiori naštvane div nezačal kričať do lesa potiahol za drôt pripevnený k jednému zo stromov. Každým svojim krokom zatiahol za drôtik a tak spustil tú salvu. Na zemi v snehu ich musela byť snáď stovka.
Ten veteránsky Jounin bol akýsi vtrelý. Teda, pracoval snáď ako pyrotechnik, alebo čo. Naklásť na zem nástražné drôty a mechanizmus, ktorý spustí jedným pohybom z diaľky zbrane, chcelo teda určité vedomosti.

Netušil, koľko mohlo byť hodín, ale začínal tušiť, čo ten starý blázon na neho prichystal.
Uvidí sa, kto z nás je chytrejší...i keď mám len desať...to sa nepočíta! Som predsa, zázračné dieťa! Nie? ak ma sleduje, tak je len dobre...
Vytiahol zo zeme jeden z kunaiov. Odmotal kus drôtu a prerezal ho. Namotal si ho na ruku a kunai zabodol do kmeňa stromu. Môže byť kdekoľvek. Vyskúšal na ňom už genjutsu, i taijutsu za pomoci zbrane a úhybných manévrov. Teraz môže prísť už len jedno! Ninjutsu! Však on mu ukáže kto tu lepšie „čaruje!“
Čakaj nečakané...páni, nevedel som, že to môže byť tak ťažké! Najprv ma ide zožrať puma, potom sa zo mňa chystá urobiť stojan na zbrane do svojej dielne, a teraz? Čo bude teraz? Musím byť pripravený!
Jediné miesto, kde sa mohol ako tak pohybovať boli stromy. A to, že pasce neboli na stromoch bolo asi aj preto, že boli zmrznuté a klzké, takže stromy sami o sebe boli nevyspytateľnou pascou.
Preskákal od stromu k stromu, až došiel k ďalšej čistinke.
Tak tu si ma chceš otestovať čo? Nasmeroval si ma...a čo keď spravím toto?
Snažil sa nenápadne uviazať drôt o konár. Prešiel na druhú stranu stromu a zadíval sa do tmy mierne osvetlenej odrazom svetla od snehu.
Počká si, kým nezaútočí? Alebo...
Rozptyl chakry. Niečo k nemu smerovalo... z diaľky uvidel letieť ľadový šíp. Uškrnul sa do tmy.
Takto ma podceňovať...začína najpomalším jutsu.
Zľahka sa mu uhol. Šíp sa rozpustil o kmeň.
Viem! Kde si!
Otočil sa späť a preskočil na strom za ním. Šiel ďalej od čistinky, opačným smerom ako letel šíp. Drôt sa za ním ťahal. Prudko zaň zatiahol a priviazal ho o druhý strom. Vyšvihol sa na konár vyššie.
Nastalo ticho. Len stál nehybne pri kmeni stromu.
...musí mi to vyjsť!
Vykukol mierne spoza stromu.
Áno! Mám ťa!
Spravil znamenie ruky a prudko zatiahol za drôt. Vzduch sa rázom viac ochladil. Drôt sa zachvel a celá časť pod ním zmrzla.
„Kruci!“
Ashiori sa postavil na konár. Založil ruky na hrudi a zhora pozrel na svojho majstra. Pokrútil hlavou nad jeho pokusom vytvoriť si z kosy ľadovú šabľu a zoťať strom aj s ním dole.
Luthi ležal natiahnutý na zemi. Nestihol pri vysokej rýchlosti zastaviť a vrazil do ľadovej steny.
„...tak toto som nedomyslel...“
Priznal zbierajúc sa zo zeme.
„Sensei?“
Luthi si pošúchal čelo s bolestnou grimasou.
„...nešiel ste na plno...“
Luthi sa uškrnul.
„...vďaka...“
Les zrazu ožil. Zdvihol sa jemný chladný vetrík a prejavil sa i život.
Vedel, že jeho majster je zvláštny, ale mohol si byť istý, že nedovolí aby sa mu stalo niečo vážne...až na tú pumu, tú si predsa mohol odmyslieť.
Márne sa ho po ceste domov snažil presvedčiť, že tá puma s ním nemala čo robiť. Ashiori si húdol svoje krútiac hlavou. Zaručene, to bola dlhá noc. Tak dlhá, že ledva kráčal po toľkých zraneniach, takže ho Luthi chcel vziať na chrbát. Však je to len desať ročné decko...ale Ashiori sa čestne bránil, až nakoniec padol do snehu, takže ho predsa len vzal na chrbát. Celý čas sa tváril otrávene a nekomunikoval.
„...Vy mi neveríte...mohol ste byť tvrdší!“
„...nevrav, a kto povedal, že je koniec!“
„Fakt vtipné...“
Ashiori sa oprel o jeho chrbát a pred očami mu zamával zväzkom papierových bômb.
„...ja som vedel, že si ich nemám dávať do zadného vrecka!“
Ashiori sa usmial a strčil si ich za pás.
Známy rev...
Pomaly sa otočil. Najprv nevedel ako to má oznámiť, keď sa mu z hrdla vydralo...
„...p..pumáááá!“