Pomoc! Krvácam! VIII. (Kam ďalej?)

Človek sa občas pomýlil. Človek robí chyby, a chyby robia človeka človekom. Spôsob oľutovania chýb, zase prezrádza povahu človeka.
Ale keď človek skrátka neľutuje, a nepriznáva si chybu...pýcha, ho môže vážne ohroziť!
A k tomu, existuje jeden človek, ktorého sa Soru bojí...áno, Soru sa naozaj niekoho bojí...
Sorova minulosť sa pomaličky začína odkrývať...objavujú sa veci, o ktorých nikto nevedel...

Ticho...ticho, ktoré v mnohých prípadoch lieči.
Ticho, ktoré dokáže ublížiť...
Ticho, ktoré túži rozprávať...
Ticho, ktoré túži byť vypočuté...

Nikdy mi nezáležalo na ľuďoch, ktorí dostatočne dokázali ničiť samých seba. Nikdy mi nezáležalo ani samému na sebe. Na čo je vlastne taký človek ako som ja? Koho mám prosiť o odpustenie? Kto mi povie „nič sa nedeje...“
Mám ten dar, ktorý dáva človeku na výber...dar, ktorým môžem zachraňovať.
Tým darom, je moja sila...sila, ktorú nemá nikto na svete...sila človeka, ktorý prežil, aby chránil...
Sila jedinca, ktorý žije, aby nedopustil aby sa znova opakovala história...krutosť ľudstva...
Prežil, aby zabíjal...
Práve pred vami stojí človek, ktorý zabíja bez rozdielu...mužov aj ženy...jedno dieťa...
Tak prečo? Prečo zabíjam? Aby som chránil? A kto ochráni tých, ktorí potrebujú ochrániť predo mnou? Chránim snáď tých, ktorý potrebujú ochrániť, keď prikladám čepeľ svojho meča k ich krkom? Mám ich ochrániť sám pred sebou?
...jediné, čo ich ochráni, je moja smrť...smrť, takých aký som ja...
Lenže, je to kolobeh...jeden obrovský kolobeh, ktorý sa nedá vysvetliť slovami...nedá sa nakresliť, nedá sa ukázať prstom, nedá sa naň dívať...je to kolobeh, ktorý trvá roky, občas sekundy, je to kolobeh, ktorý je cítiť...
Ten pocit, že vašou rukou vyhasína život...zázrak života, ktorý vznikal deväť mesiacov, umrie behom pár sekúnd...
Ten pocit, že váš rozum, má dôvod, nejaký dôvod, aby rezal hlbšie, a skončil to rýchlejšie.
Ten pocit, že to musíte urobiť, robíte to vy, a nie niekto iný, pretože, to skrátka máte urobiť...
Ten pocit, že vždy máte na výber, a nechápete tomu, prečo nedokážete odísť zo svojej cesty, ktorá vám prináša bolesť...
Ten pocit, vonku budú trpieť ľudia, vašim pričinením! Vašou vinou! Budú sa mstiť! Budú hľadať! Nebudú žiť...
Ten pocit, že každý má právo na život...
A ten navsugerovaný pocit, že vy, práve vy, smiete ten život vziať...vziať ho v záujme niekoho iného...
Ten pocit, že chránite ľudí, aby si nepošpinili vlastné ruky krvou, pretože vaše to už zažili, a znesú to znova a znova...
Ten pocit, že stačí jeden vrah, a nie desať ďalších aby sa pomstili ďalším desiatim...
Ten pocit, že svet sa bude predsa točiť ďalej, slnko svietiť, a dážď padať k zemi, i keď vám bude zase a znova mizerne...
Ten pocit, že nikto nikdy! Vám neodpustí!
Ten pocit, že kráčate po zemi len omylom.
Ten pocit, že sa šťastiu, ktoré vám darovalo život, odplácate vraždením...
Ja som prežil...prežil som, pretože mal život so mnou nejaký plán...nechal som mu voľnú ruku...a deň za dňom som robil to, čo chceli ostatní...
Stal som sa zbraňou ľudí, ktorí žili, pretože žiť mali...ja som ale len „blbou náhodou“ práve nesapl a tak som prežil...
...prečo som sa ale začal chovať akoby celý svet mal umrieť a len ja som mal prežiť, pretože sa jednej noci stalo to, čo sa stalo?
Vari si myslím, že som nejaký vyvolený?
Je veľa ľudí, ktorí žijú od dňa ku dňu...majú jedného človeka, jedno potešenie, rodinu, ich život, a ja to rozbijem, len preto, že niekto povedal?
Prečo som sa stal teda nájomným vrahom?
Odpoveď je jasná!
Eitan!
Eitan...on, totiž nevie kedy prestať...on, totiž zabudol...
Eitan...je človek, pre ktorého zabíjam!
Kto je Eitan?

Sasuke práve padol rovno na zadok do potočných kameňov v potoku. V hlave sa mu vyrojilo okamžite zo sto nadávok v troch jazykoch a ich večera odplávala.
Mal radšej, keď toto robil Naruto...ale Naruto tu nie je...
Postavil sa premočený z vody, ktorá mu siahala po kolená. Založil ruky v bok a zamračil sa na žblnkajúcu vodu.
Voda...nikto ju nezastaví...
„Ak premýšľaš nad tým, že ten potok vyparíš, tak si prestaň namáhať závity!“
Zakričal za Sasukem stojacom po kolená vo vode Soru ktorý sedel na strome.
Uchiha sa ani neobťažoval mu odpovedať, tak mu ukázal jednoduchý odkaz na svojej pravej ruke so zdvihnutým prostredníkom.
„Nechceš pomôcť?“
Ozval sa Ashiori ktorý si pral v tej istej rieke košeľu ktorú mal po poslednom boji od krvi.
„...nie, vďaka...“
Sasuke sa inteligentne postavil do vody, čo rozosmialo Sora.
„...Sasinko! to nie je čínska abeceda! Ale ryba!“
Tak dobre...za to, že rozmýšľa nad tým, ako uloviť bezbolestne rybu, už nemusí byť pokladaný za Shikamara.
„A žiadne Chidori!“
„...trhni si!“
Urazene sa mu otočil chrbtom a hodil sa do vody ani keby niekto do tej vody hodil veľký kameň.
„...skvelá stratégia...“
Sasuke sa šmatlavo postavil s dvoma rybami a pyšne kráčal k brehu.
„...dve sú málo nie?“
Ozvala sa vyčítavo Yonwa. Sasuke po nej zazrel. Bol pripravený sa o tie ryby aj pobiť. Schoval ich za chrbát a tak odporne na ňu pozrel, že keď si to všimol Soru, skoro spadol zo stromu. Niečo sa medzi nimi dvoma deje. Nevie, o čom sa to rozprávali, keď prišiel, ale odvtedy akoby si navzájom trhali vlasy a všetky končatiny. Akoby prepukla medzi nimi osobná vojna.
No skvelé...budem to musieť zo Sasukeho vytrieskať! A...to je nemožné! Nechcem s ním zase bojovať! Je ako šialenec! Kruci...Uchiha, čo sa s tebou zase deje?
„...každý za seba!“
Odvrkol Yonwe a kráčal ďalej. Na to Soru zoskočil zo stromu.
„..a nie sú dve ryby pre teba málo?“
Sasuke sa naštval a hodil ich na zem. Otočil sa k Yonwe. To by ešte nebolo tak zlé, keby mu do očí nevletel sharingan.
Nenávidí ju. Od chvíle, čo ju poznal, ju nenávidí. Ryje do neho, do Sora, do každého. Je ako Itachi. Prelietavá! Neverná! Hnusná Akatsuki, ktorá ich podvedie, pri prvej vhodnej príležitosti! Hnusná mrcha Akatsuki, ktorá mu chcela vziať človeka, pre ktorého žije...
Všetci mu môžu statne vyliezť na imaginárny hrb! Všetci do jedného sa môžu schovať! Nepotrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí sa stoj čo stoj snažia o jeho priazeň, niekam ho doviesť. Viesť ho...
Na čo má vlastný rozum? Aby ho druhý ťahali? Aby chladol v jeho hlave? Kto iný ho lepšie pochopí ak nie on sám?
Yonwa sa povedome uškrnula. Neveštilo to nič dobré. Ashiori na to okamžite reagoval. Chcel medzi nich skočiť, lenže ho zadržal Soru.
„...o čo ti zas ide Tenshi?“
„...Sasuke musí vedieť, čo je správne...a či sa mu vyplatí plytvať sily len pre pár rýb...“
„Nechápem, ale dobre...“
Soru po ňom pozrel akoby vedľa neho spadol z neba. Ashiori teda vedel ako sa nezastarať. Robiť sa idiotom, mu šlo nad mieru. Občas mal chuť ho podpichnúť, a dnes to nevydržal.
„...ignorácia ti ide lepšie ako genjutsu...“
„...to hovorí pravý odborník na ninjutsu...“
„Neber moje ninjutsu do úst nadarmo!“
„...a čo vieš? Jedno ninjutsu, ktoré ti zožiera osobnosť, a potom...“
Ashiori počítal na prstoch ruky, keď zistil, že mu na to nestačia, len nevinne sa usmial.
Soru založil ruky na hrudi a prikyvoval. Radšej si mal rozmyslieť čo mu povie, než začal. Ashiori sa začal zdráhať, až sa nakoniec urazil a otočil sa od neho.
„...a čo! Genjutsu ti život nezachráni...“
„...keci!“
„Tak fajn! Najlepší ninja sveta Soru Tenshi! Chceš to vyskúšať?!“
„...čo?“
„Moje ninjutsu proti tvojmu genjutsu!“
Soru na neho zažmurkal.
To myslí ako naozaj? Že ja mám bojovať proti ozajstnému skutočnému ľudu a neviem čomu ilúziami? Mu hrabe? A ešte vedome? To sa pomiatol?
„Ashiori, si si vedomí toho, že si práve povedal absolútnu hovadinu?“
„...áno...“
Obaja prikývli na uzmierenie a len očkom zachytili ako Sasuke kamsi zmizol aj s Yonwou.
„Niečo mi hovorí, že si nešli užívať...“

Potôčik sa stratil mimo zrak. Na vôkol bola len zeleň. Stromy a ďalšie stromy. Lesná zver nervózne opúšťala koruny stromov a vytrácala sa z diaľky dvoch ľudí, ktorí tam vpadli.
„Že ty ani nevieš, kam ideme?“
Oprela sa o strom. Sasuke sa k nej nahol. Mohla robiť čo chcela, ale jeho chladnému pohľadu sa neubránila. Sklonila pred ním hlavu. Videla jeho oči, vynoril sa jej Itachi. Cítila ho, cítila Itachiho.
Vzali jej ho! Tí odporní bastardi jej ho vzali! Nechali ho kľudne umrieť, pustili ho...len ona a Deidara, sa snažili ho priviesť späť. Ale do toho vletel ten vrah! Zabil všetko čo mala...i keď...radšej by umrela spolu s ním...
Itachi...
„O čo ti ide?“
Prerušil jej pohľad do minulosti jednoducho položenou otázkou.
„...sľúbil mi, že mi pomôže...“
„S čím?“
„...zabiť dvoch ľudí...“
„Deidara a Peina?“
Slabo prikývla. Sasuke od nej odstúpil pár krokov a porozhliadol sa po okolí, či nie je na blízku nevítaný hosť.
„...spoliehaš na Hidena?“
Nervózne sa pomrvila. Nerada o tom hovorila takto na verejnosti, v lese. I lístky stromov majú uši. Každé lesné zvieratko, ktoré bolo v ich blízkosti mohlo byť jej budúcou skazou.
„...Najsilnejší z Akatsuki...spoliehaš na to, že nebude brániť Peina...“
Sasuke sa uškrnul.
„...tak to, je omyl. Za prvé, nikto nevie, koľkých pomätencov ešte Pein za sebou má. I keď je Deidara už prakticky mŕtvy, tak Peina, nikdy, nedostaneš! Ani ty, ani Soru...nikto...“
„Ako to ty môžeš vedieť? Mal by si byť prvý, kto sa bude usilovať o jeho hlavu! Nenávidíš Akatsuki viac než ktokoľvek!“
„...môj brat, je mŕtvy, ak narážaš na neho...a s ním, umrelo pre mňa celé Akatsuki. Nehodlám, sa viac nimi zaoberať. A ak ti to Soru skutočne sľúbil, tak nemám o čom hovoriť ani s ním!“

Boli raz dvaja bratia...
Starší brat, bol nadaný, úžasný, skvelý ninja, ktorého všetci uznávali, i keď bol z úbohej chudobnej rodiny. Jeho rodičia dávali takmer všetko len na jeho štúdium. Už vo veľmi nízkom veku, deviatich rokov, dosiahol úrovne chuunina. Trénoval deň čo deň, len aby bol silnejší a dokázal ľuďom, že nezáleží, z akej vrstvy človek pochádza, stále môže byť svetu prospešný, a úžasný ninja.
Mladší brat, mal jednoducho, smolu?
Tieň svojho staršieho obľúbeného brata...
Vopred odsúdený k obyčajnému sedliackemu životu, pretože jeho rodičia si priali aby sa niekto staral o statok.
Mladší brat, ktorý sa vždy díval ako jeho starší brat usilovne trénuje. Ako ho od seba odháňa, keď je jeho tréning moc nebezpečný.
Starší brat, ktorý mu vždy hovorieval...“nech sa deje čokoľvek, ochránim teba! Celú našu rodinu! Na ničom inom nezáleží! Len na vás! Ste mi prvoradý!“
Mladší brat mal víziu...raz byť tak dobrým ako je jeho nadaný starší brat...
„Neboj sa, akonáhle sa vrátim z tejto misie, budem ťa učiť! To ti sľubujem!“

Bola raz jedna dedina menom Kuro Sabaku...
...tá dedia ľahla popolom...
...starší brat, už nedodržal svoj sľub...
A mladší, ktorý to prežil, bol tak slabý, že nikomu nedokázal pomôcť, len sa zbabelo skryť...
Áno, príbeh dosť podobný jednému osamelému chlapcovi, ktorý prežil len chladnosťou jeho brata...
Príbeh tak podobný, že dva životy sa zliali do jedného...
Lenže môj brat...môj brat...kiež by bol radšej mŕtvy...
Radšej ho stratiť smrťou, ako odlúčením...
Nenávidím sa za to...
Žijem a unikám...
Chránim každého, akoby to bol môj brat...
Môj brat, Eitan...ktorý ma už nechráni, nestará sa o mňa...i keď to sľuboval...
Stratil som ho...nemá o mňa záujem...
A prečo by aj mal mať, veď som bol len „mladší otravný braček.“ I keď hovoril niečo iné, cítil som to...
Ja viem...nie som tak silný, aby ma potreboval...
Nikdy nebudem tak silný ako je on.
Nikto, nie je silnejší, než môj brat Eitan... nikto...
...a ja, a môj život, ktorý som daroval Sasukemu, nachádzame cestu, ktorá nám môže vrátiť rodinu...
...rodinu...

„Mal som ti to povedať...“
Sasuke potichu kráčal dole kopcom do doliny v sprievode Sora. Yonwa s Ashiorim šli popredu.
„Máš pocit viny?“
„...mal by si ma chápať...“
„Ale, naozaj? Je to snáď niečo, o čom niečo viem?“
„...hľadal si ho...“
„Soru!“
Sasuke sa zastavil.
„Môj brat je mŕtvy! Hľadal som ho len preto, aby som ho zabil! Nie, nechápem ťa! Pretože mne pojem rodina už dávno unikol z mysle...“

...rodina?
...je vari brat, ktorý nedokázal pomôcť svojej rodine, svojmu bratovi, ešte s niekým rodina?
Ja nežijem pre nikoho, než pre tých ľudí, ktorí potrebujú chrániť.
Zmývam snáď tým krv z mojich rúk?
Zabil som Eitana ja?
Však, ja, démon vo mne, môžeme za to...sme vinní...ja som vinný...
Keby som bol silnejší, démon do mňa nevstúpi...
Keby som mohol...
Je to moja vina...
Ničím, ju neodčiním...
Nepokúsil som sa mu pomôcť, preto, je teraz sám, nezvestný...
Keby som bol silnejší...pomohol by som mu a...
Silnejší...

„V živote predsa nejde len o to, byť silnejším a mstiť sa...“

Umrieme, všetci raz umrieme...je len na nás, či to bude skôr alebo neskôr...
A ak Yonwa, robí naozaj to, čo robí, tak ma dovedie priamo k večnej sláve...

„Šibe ti?!“
Sasuke div do neho nenapálil nejakú ohnivé jutsu. Chytil ho za plecia a začal Sorom hádzať zo strany na stranu.
„Nikdy v živote! Počuješ?! Nikdy Soru Tenshi!“
„No čo je? čo sa deje?“
Opýtal sa Ashiori zo stromu, ktorý bol na hliadke.
„Vy ste pomätení! Teda! Naruto je oproti vám budhistický mních!“
Sasuke sa postavil a vydal sa do lesa. Soru bežal za ním s celým zástupom argumentov, ktoré dokazovali, že jeho plán je takmer bezchybný. A keďže nie je nič dokonalé, tak mu našiel dve chybičky. Ale len maličké...
prvá: Sasuke sa môže pri tom vážne zraniť.
Druhá: Sasuke môže umrieť, alebo ho unesú...
Ale to sú predsa len zanedbateľné chybičky. Soru ho predsa ochráni i vlastným životom. Čímkoľvek.
„Hovadina! Jeden ťa zabije! A ostatných osem či koľko ich je, zabije mňa! Bohovská ochrana životom! Čo si myslíš že si mačka?! Že máš deväť životov?“
„Ehm...stačí mi tých sedem...“
Sasuke sa zastavil.
„Kde sú ďalší traja?“
„...asi mŕtvy...“
Uchiha chvíľu uvažoval. Založil ruky na hrudi, a zase vyzeral ako taký zamyslený Shikamaru. Toto už nie je možné, čo sa deje s týmto svetom. Že Sasuke Uchiha bude trpezlivý Shikamaru? He he he...
„Ani nápad! Stále ich je moc! A vôbec, nikto na svete nevie, koľko takých pošťukancov skrytých niekde pod hubami patrí ešte k Akatsuki...“
„Tak sa k ním pridáme...“

Ticho...
Ticho...
...a jedna pekná rana po hlave od Sasukeho Uchihi.
„Nechcel si náhodou nájsť Eitana?! Ty pomätenec?!“
Soru sa pošúchal po boľavej hlavičke pod veľmi škaredým pohľadom a hroziacou päsťou Sasukeho. Usmial sa na neho, div mu úsmev nepokryl celú hlavu.
„Nevyškieraj sa na mňa!“
„...no tak, cez Akatsuki nájdem Eitana ľahko...“
„Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie! Nie!“
„...čiže si to ešte rozmyslíš?“
„Chceš to Svahilsky alebo čo?!“
Sasuke už s ním strácal trpezlivosť. No toto svet nepočul! Aby sa on pridal k Akatsuki! Fúúúúj! Radšej skočí späť do Konohy a pozametá ulice.
„...rozmýšľaj predsa! Jednou ranou osem či...to je jedno koľko ich je teraz múch! Infiltrujeme sa k ním!“
„Ale ty baka Tenshi! Toto nie je akčný film!“
„...kľudne, fajn...aspoň viem, aký je Sasuke odvážny!“
...kde sa podelo moje priezvisko?
Aký som ja? Odvážny? Ja? Sasuke?! Však uvidíš!