Pomoc! Krvácam! X. (na ceste za polobohom)

Ak človek niečo hľadá, tak má väčšiu šancu, že to nájde, akoby mal čakať, kým mu to padne samo do náručia.
Niekedy i veci, ktoré sú hľadané, nám sami pomôžu k svojmu nájdeniu. Ale občas, akoby sa sami skrývali.
Ale odhodlanie...?

Sasuke skoro zletel zo stoličky, keď sa na neho zahnala čašníčka. Tak teda, i keď to bola obyčajná žena, bol to kus ženy. A keď poviem kus, tak akože fakt kus. Len tak sa stihol uhnúť, a aby nespadol, zachytil sa Sora, ktorého z toho trhlo, takže ho jeho reflex od seba odtrhol, takže Sasuke skoro znova zletel. Potom, čo čašníčka odišla s pyšným výrazom, chytil sa celého stola a povzdychol si.
„Na nebezpečné miesta ma to vedieš Soru.“
„Ako to? nemáš rád ľudí od vodopádov?“
Sasuke sa mierne poobhliadol s hlavou položenou na stole.
„Žartuješ? Je to tu samý šialenec!“
„Tak šialenec áno?!“
Soru si povzdychol a skĺzol na stoličke nižšie pod stôl. Tak teda, zdalo sa, že akonáhle Sasuke otvorí ústa, privolá problémy. A to si chceli pôvodne len oddýchnuť. Napiť sa, niečo zjesť a ísť ďalej. Možno si mali sadnúť dovnútra, a nie na terastu. I tak po nich všetci zle čumia. Soru teda rozhodne nemá rád, keď na neho niekto tak hľadí. Akoby im zožral celú rodinu, a teraz po ňom pasú.
Páni, akoby nás chceli zožrať...to nepočuli, že ninjovia s veternej a ohnivej sú len samá kosť a šľachy?
No asi nepočuli. Veľký ninja sa zohol k Sasukemu, ktorý sa automaticky odtiahol so znechutenou grimasou.
Oni si snáď neumývajú zuby či čo?
„Tak čo je? Zopakuješ mi to?!“
A ešte k tomu sú aj nedslýchaví!
Soru sa na plno začal venovať svojmu rámenu, akoby Sasukeho ani nepoznal. Púšťať sa do zbytočných hádok a bojov? No to vie...ninja vždy vie, kedy ustúpiť, a čo je najlepšie. Aspoň myslí, že Sasuke to vie...
No to je toho...
Oprel sa dozadu o stoličku a povystieral svalstvo.
„Vieš, čo mi povedal raz jeden múdry muž?“
Ale nie...zase s tým začína...chudák Itachi...
„...Nikdy nehas červený oheň vodou...“
Ninja ktorý mu chcel pôvodne jednu natiahnuť, sa teraz na neho nechápavo pozrel. Soru to už nevydržal. S paličkami v rukách a s miskou rámenu pred sebou, musel reagovať.
„Tak to nebolo...povedal, nikdy nehas vodu červeným ohňom...“
Zamudroval, po čom bol ninja vedľa nich ešte viac zmätený. Sasuke sa teda rozhodne s tým nezmieril.
„Ale to je hlúposť! Samozrejme, že voda sa nedá hasiť ohňom...“
„Ja viem, ale tak to povedal...“
„Ale taký blbec zase nebol!“
„...to ja viem, ale povedal to tak. Ja mám na také veci dobrú pamäť!“
„Na prihlúple hlášky môjho brata, áno?“
„Ty si povedal, že jeden múdry muž...“
„To aby to pridalo efektu vieš?“
Ninja od vodopádov už naozaj nevedel o čom tí dvaja hovoria. Ak oni sú blázni, tak títo dvaja sú zrejme na vysokom stupni bláznovstva.
„Tak dosť!“
Ninja bodol kunai do dreveného stolu, a tým utíchla výmena názorov Sora a Sauskeho.
„Hej, ukľudni sa...“
Ninja, ktorý sa vyťahoval zrazu padol na zem. Prekrížili sa mu oči a padol na zem ako poleno. Obaja pozreli na neho dole a potom na človeka, ktorý sa objavil za ním. Soru kývol plecom a znova sa venoval svojmu zeleninovému rámenu.
„Tak? Čo ste zistili?“
Opýtal sa Sasuke potom ako sa napil. Ostal prstom krúžiť po okraji skleneného poháru. Ashiori si povzdychol, prekročil ninju, ktorému dal taký silný pohlavok, že ostal v bezvedomí a sadol si oproti Sorovi. Yonwa sa zohla zvedavo k ninjovi a skúsila mu tep. Bol síce spomalený, ale nič sa mu nestane. V očiach sa jej objavili hviezdičky.
„Ashiori, ty si tak úžasný...“
Sasuke sa skoro zadusil minerálkou keď to počul. Vyprskla mu z úst na stôl. Bože, to je snáď nejaké deja vi. Ešteže sa to deja vi netýka jeho.
Soru si to všimol. Len sa uškrnul a ulovil v miske koliesko paradajky.
„...no, v prvom rade, zistili sme asi toľko, že pred dvoma dňami sa tu potichu preplietla akási dvojica ninjov. Boli to cudzinci a nebolo im dobre vidno na štítky na čelenke, takže nikto nevie odkiaľ boli. Stačí vedieť, že to boli cudzinci. Po niečo prišli...“
Nastalo ticho. Sasuke pozrel otrávene na Ashioriho stískajúc v dlaniach pohár.
„...to je všetko?“
Ashiorimu navrela na čele žilka.
„Tak si choď zháňať informácie sám! Nie som žiadne KGB!“
„...no dobre...“
Odpovedal mu ľahostajne.
Ešte to by mi chýbalo...mať tu tajnú službu...
Zle zažmúril po Ashiorim, ktorý to uvidel, takže ho Soru skľudnil jedným svojim jutsu. Vystrel pred neho ruku kľudne pojedajúc svoj rámen. Ashiori, ktorý sa už postavil a chcel Sasukeho uškrtiť, tak bol odviaty späť na stoličku.
Sasuke len pokrútil inteligentne hlavou.
„No, mohli by sme ísť niečo vyšpióniť my. Čo povieš Soru?“
„...no, keď nič iné nezistili, tak asi niet čo zisťovať.“
Yonwa sa znudene hojdala na stoličke, a Ashiori urazený do kosti, že Soru na neho použil jutsu, bez jedinej známky znamenia ruky odmietal komunikovať. Veľmi dobre vedel, čo to znamená, keď Soru nepoužíva žiadne znamenie ruky.
„No, ako chceš...ja sa tu idem ešte poobzerať.“
Soru nabodol na paličku posledný kúsok paradajky, ktorú tam lovil. Sasuke sa postavil. Prekročil ninju a vydal sa do ulíc.
...tak to by sme mali. Mňamka...
Odsunul misku od seba. Položil do nej paličky a dlho si povzdychol. Pozrel na Ashioriho, ktorý stále naštvane pred ním sedel.
„...no tak...nebudeme po sebe predsa štekať, musíme držať pri sebe.“
„Mne sa tak zdá, že akurát vy dvaja držíte pri sebe.“
„...no, mysli si čo chceš...je pravda, že nemôžem Sasukeho nechať samého...má povahu, ktorá ho vždy dokope do problémov...“
Odsunul sa od stola a prekročil tak isto ninju. Nakoniec sa k nemu zohol. Dotkol sa určitého miesta na krku, pri čom ninja prudko otvoril oči a začal tekať po okolí.
„No, idem pohľadať Sasukeho...“
Postavil sa a kráčal pomalým krokom smerom, ktorým sa vydal Sasuke.
Ninja sa okamžite postavil, čo uvidel tú zamračenú tvár toho muža s bielymi vlasmi a odbehol kamsi preč.
Yonwa sa lenivo natiahla a zívla si.
„Som unavená...“
Pravda. Na oblohu už pomaly vychádzal Mesiac. Celý deň behali po meste a po jeho okolí aby niečo vypátrali, a tí dvaja budú nevďačný. No, Sasuke rozhodne nevďačný je!
Tie Sorove hlúpe nápady. „Pridáme sa k Akatsuki!“ Vedel ako to všetko skončí. Veľkou pohromou. To chce tak moc riskovať len aby aspoň na okamih uvidel svojho brata? Však podľa toho, čo počul v niektorých mestách a dedinách, ktoré navštívil, tak ten človek čo mal to zvláštne znamenie na tvári, bol dokonalé stelesnenie diabla v anjelskom tele. Jediný, kto to mohol byť...

„Ty im neveríš, že?“
Sasuke sa posadil na obrubník s povzdychom.
„...ale nie...len Yonwe neverím...“
„Ani ja...“
Ja som to vedel.
Soru si sadol k nemu a prekrížil nohy.
„Tak čo budeme robiť?“
„Ona, že sa chce pomstiť Akatsuki? A Peinovi? To si dala dosť vysoký cieľ!“
„...no...o tom som nehovoril.“
„No tak, Soru...síce som nikdy na vlastné oči nevidel tvoju kekkei genkai, ale určite nebude stačiť na to, aby zabila Peina. Však ten človek...je to človek, že?"
Soru sa uškrnul.
„Máš o mňa strach?“
„Ty hňup! Všetko prekrútiš!“
Sasuke ho štuchol do pleca. Soru stiahol svoj úsmev.
„...ja som jej to nesľúbil...ona to sľúbila sama sebe...ponúkol som jej len pomoc.“
„No, tak to má dievča dobré nervy a odhodlanie! Prečo to vlastne robí?“
Soru chvíľu váhal. Povedať mu to? alebo nie? možno, keď sa to dozvie, zmení svoj názor na tú večne podráždenú kunoichi, ktorá do nich oboch rýpe. Pri sebe to chápe. Ale čo také zlé jej urobil Sasuke?
„No tak! Ty máš tajomstvo! Máš mi to povedať!“
No tak fajn, koniec koncov má právo to vedieť.
„Ale sľúb mi, že to pred ňou nebudeš spomínať!“
„No áno! Čestné Uchihovské!“
Vystrčil k oblohe dva prsty.
„...vieš, potom, ako Itachi odišiel z Akatsuki, aby sa ti venoval, tak sa ho vydala Yonwa s Deidarom nájsť. Chceli ho priviesť späť.“
„Aha...stále to nevysvetľuje prečo to robí? Prečo sa chce pomstiť Deidarovi, keď ju ako jediný v tom podporil?“
„...ehm...“
Kruci ako mu vysvetliť? Podať tým kľudnejším spôsobom? Ja viem že on vyletí!
„...no, to je tak, že Yonwa a Itachi, oni boli milenci...“
Sasuke zažmurkal k dlažobným kockám ktoré pokrývali chodník. Itachi a Yonwa? No dobre, dáva to zmysel. Len ho to prekvapilo. Po pravde, hodili sa k sebe. Jeden hňup väčší ako druhý. Po tej myšlienke sa len usmial.
„A ako do toho zapadá Deidara?“
„...no, Yonwa podviedla Itachiho s Deidarom. Vtedy, sa Itachi rozhodol, že odíde z Akatsuki a dostal tú myšlienku, že vypátra teba.“
Sasuke mlčal. Zdalo sa, že o tom premýšľa.
Milostný trojuholník. Deidara, Itachi, Yonwa. Dáva to zmysel.
„Takže, Itachi sa dozvedel od Deidara, že ho s ním podviedla...“
„...áno.“
Chápem. Deidara sa cítil vinný za to, že Itachi odišiel kvôli nemu, tak sa vydal ho ísť hľadať s Yonwou. A keďže, to Itachi neprežil, tak začala nenávidieť Deidara, pretože, nebyť jeho veľkej huby, Itachi by nikdy neodišiel, a neumrel by...páni!
Sasuke potichu tlesol rukami.
„To sú mi veci...“
No áno, ale to je len polovica príbehu, Sasuke...
„Ale ako do toho zapadá Pein? Prečo chce zabiť jeho?“
„To neviem...“
„Ale vieš!“
Sasuke sa k nemu prudko nahol, až bol skoro na ňom nalepený. Hľadel mu priamo do očí s nevinne naštvaným výrazom v očiach. So Sorom to ani nehlo, tak Sasuke dal do toho svojho pohľadu viac hnevu. No nič.
„To nie je možné!“
Odtiahol sa od neho krútiac hlavou.
„...hneváš sa ty niekedy?“
„Prečo by som sa mal?“
„...ja neviem...“
Soru sa postavil.
„Tak čo? Chceš niečo vyšpióniť?“
„Si píš!“

Radnica už tíško spala, keď sklo dopadlo na koberec v kancelárii. Do vnútra vkĺzli dve postavy. Jedna ostala pri okne a druhá sa pustila do prehľadávania kancelárie.
„Je to strata času...“
Ninjovi, ktorý stál pri okne pristal vedľa hlavy kunai. Len si povzdychol. Už bol na takéto attaky od neho zvyknutý. No áno, dalo mu to prácu a čas, kým sa prestal pokúšať z neho vytrieskať za to dušu. Po niekoľkých márnych pokusoch zistil, že to je naozaj nemožné.
Úžasné! On ešte po toľkých rokoch verí na rozprávky.
Ninja pri okne založil ruky na hrudi a pokrútil hlavou. Druhý ninja, sa začal prehrabávať v papieroch v šuflíku.
Až zo samého spodku zásuvky vytiahol červený zvitok. Chvíľu naň hľadel.
...má to...
„Tak? Je to ono?“
Nemohol uveriť, že takú cennú vec, hodili len tak na dno šuflíka. Možno ani nevedeli, čo skrývajú. Mimo to, obsah zvitku, je sám o sebe zbytočný, ak sa nespojí s ostatnými zvitkami, ktorí tvoria ostatok tej skladačky, ktorú skladá. Ninja ukázal smerom k oknu.
Ten je zase zhovorčivý.
Vyskočili na strechu.
„Tak čo? Je tam nejaká mapa pokladu? Alebo tak?“
„...ešte raz sa pokúsiš byť vtipný, tak ťa začnem oberať o tvoje prsty...“
A jéje, už je to tu zase...celé dni neprehovoril ani pol slova, a teraz ako pravý...
„Máme spoločnosť...“
Obaja ninjovia spozorneli. I Keď ten druhý, ktorý bol vyrušený zo svojich myšlienok nikoho nevidel.
„Zdá sa, že nie si jediný, kto to hľadá...“

Po dlhom kutraní po všetkých možných kútoch mesta, sa rozhodli, že by nebolo od veci vydať sa do nejakého toho archívu. Možno aj do kanclu, a tam si prečítať pár správ. Možno sa dozvedia niečo užitočné. To Ashioriho teda rozhodne nenapadlo. On a niekde sa vlúpať? To je už za ním.
V archíve ich zavalila stovka zvitkov, ktoré Soru nedopatrením prerezal. Boli zviazané veľkým povrazom, ktorý ich držal po kope. Soru sa zachytil o ten povraz opaskom, a preto nehľadiac na to, o čo sa zachytil, prerezal ten povraz, a tak ho zasypala tá hromada. Sasuke sa mohol od smiechu len tak pučiť. Len škoda, že to nešlo hlasnejšie.
„To ma podrž...kazisvet, pohroma menom Soru Aidara...“
Soru sa vyhrabal z tej hromady. Nakoniec, nič moc tam nebolo. Pobrali sa teda cestou ktorou prišli preč. Po rímsach sa dostali až na strechu a chceli skočiť do kancelárie, keď si Sasuke všimol, že okno je rozbité, a Soru hneď za tým niekoho začul.
„Kto to kruci je?“
„Nech sa deje čokoľvek, ostať ticho stáť...“
Tma ich pohltila na okraji strechy.
Dvaja ninjovia pred nimi len ticho stáli a dívali sa smerom k ním.
Kruci! To nie je dobré...cítim, niečo...
Soru samovoľne siahol na rukoväť katany a pevne ju zovrel.
„No tak, nebudeme sa zaoberať takými hlúposťami...“
„To nebudeme...“
Obaja ninjovia sa otočili na odchod.
„Ale...“
Soru si všimol, že jeden z nich niečo drží v ruke. Práve ten ninja sa zastavil.
„...zdá sa, že sme ich predbehli...“
„Predbehli?“
Sasuke mal chuť tam vletieť a vymlátiť to z nich. Stále sa ukľudňoval, aby nespravil nejakú hlúposť. Soru naproti nemu mal chladnú kamennú tvár. Takto ho dávno nevidel.
„Nepáči sa mi, že by sme mohli mať potenciálnu konkurenciu.“
„Ale no tak...sú to len nejaké dve zatúlané mačatá...“
„...Geii?“
Ninja sa na neho otočil.
„Nikdy nepodceňuj súpera...“
„No áno, ale však sa skrývajú v tieni ako také dve vyľakané detičky.“
Geii sa snažil svojho parťáka nejak obmäkčiť, ukľudniť. Chcel to už mať z krku. Nechcelo sa mu dvakrát bojovať po tej výdatnej neskorej večeri. To zase bude noc. Zdá sa, že ho nedokáže presvedčiť. Keď si ten človek niečo zaumieni, tak s ním nehne ani párom volov. Tvrdohlavec!
No nič, myslím, že to bude chcieť skončiť rýchlo. Takže sa nemusím báť nejakého súboju. To jed dobre. Nemá rád, keď, sa mu niekto pletie pod nohy. Problém, treba odstrániť pri zárodku, i keď je to len podozrenie...
„Tak vylezte...“
Sasuke sa zamračil do tmavej noci na dve siluety. Najradšej by tam hneď vyrazil, lenže čakal na Sora. Ten sa ani nepohol. Len stále držal rukoväť katany pripevnenej na chrbte.
„No tak...kašlime na nich...sú to len dve vykopávky.“
Ozval sa Geii.
„...vieš čo sa hovorí, Geii, keď nepríde hora k Mohamedovi, príde Mohamed k hore...“
„Kde je?“
Ozval sa Sasuke s očami do korán.
To bola teda rýchlosť.
Soru okamžite vytasil katanu a zablokoval ňou pokus o svoju vraždu. Sasuke sa mierne stiahol.
Tak toto, som ešte nikdy nevidel...tá rýchlosť, pohyb, a ten štýl útoku...
Soru držal nad sebou celú váhu i tlak ninju, ktorý na neho zaútočil. On mu totiž na Sorovu katanu vyskočil a až potom na ňu udrel.
Kruci! Mohol ma zabiť! Už som mohol byť mŕtvy. Je pri moc rýchli! Toto nie je normálne...keby najprv udrel katanou, nestihol by som reagovať, zabil by ma.
Sorove ruky pomaly púšťali katanu k zemi pod váhou ninji, ktorý svoju váhu ešte aj ubral pomocou chakry. Ostrie sa dotklo zeme a ninja po ňom skĺzol na zem.
„...deje sa niečo? Vidím v tvojich očiach strach...“
Sasuke pozrel po ninjovi, ktorý mohol behom sekundy Sora odpraviť na druhý svet.
Tak to je zlé...z tohto sa len tak nedostaneme...
„...shinobi, by nemal ukazovať svojmu protivníkovi city...môže toho využiť...“
Sasuke sa pripravil na možný útok.
Kruci! Je tak rýchli!
Pri jeho krku sa už v mesačnom svetle zablyslo ostrie meča. Sasuke prešiel po ňom očami až k rukoväti na ktorej bola uviazaná čierna stuha.
Nevie, prečo mu to blyslo hlavou, ale spomenul si, že Soru má na svojej rukoväti červenú stuhu.
To je toho! Kopa ninjov, má stuhy na katane...
„...tak čo? Odhadol som tvoje pocity správne? Máš strach, že zabijem tvojho priateľa? No...na hranici smrti, a predsa chce brániť...nemá strach o svoj život. Shinobi až za hrob, že?“
Do piesku!
„...nevidím vo vás žiadnu možnú hrozbu...ale ak na vás ešte raz natrafím, namiesto slov, pocítite moju silu...“

„Do piesku!“
Sasuke si sadol na strechu. Stále nemohol uveriť tomu, aký bol ten ninja rýchli a chladný. Pozrel na Sora, ktorý ostal stáť s katanou v ruke a díval sa pred seba.
Zdalo sa, že to nesie pomerne horšie ako on.
Kruci! Mohol nás oboch zabiť!
Tak toto Soru len tak nepredýcha...
Hľadel k miestu, na ktorom stál. Na miesto, z ktorého sa dokázal pohnúť tak rýchlo, že ho ani nevidel. Na miesto, na ktoré sa vrátil tak isto rýchlo, ako sa z neho pohol. Na miesto, z ktorého odišiel do tmy.
Tie slová...
„...shinobi by nemal ukazovať svojmu protivníkovi city...“
Kde som to už len počul...
„Shinobi musí cítiť. Pretože len keď shinobi cíti, tak žije. Inak je z neho chodiaca a bojujúca mŕtvola...“
To nie je možné...žeby...