...potom, čo si odišiel... IV.

------------------------------

O tom, aké ťažké je žiť v dvoch svetoch, ktoré by mali tvoriť jeden. O tom, aké ťažké je sa rozhodnúť a kráčať ďalej celkom sám.
...o tom, ako dokáže mladého chlapca vyľakať jeden obyčajný cinkavý zvuk...
A hlavne o tom, ako prekonať svoj strach a priviesť si do života mier, pokoj a šťastie...

Naruto sa už od rána potĺkal po uliciach Konohy. Zamyslene prechádzal pohľadom po domoch, nevšímajúc si ľudí.
Niečo na tom rozhodne bolo. Lenže čo...ten včerajšok mu akosi nedal spávať. Nezdalo sa mu, že by sa Sasuke bál len dvojice volov. Určite ten zvuk pripisoval niečomu inému. Niečomu dôležitému.
Ale samozrejme, pre Naruta bolo lepšie pripísať dôvod Sasukeho takmer zrútenia sa dvom volom. Prečo by sa mu inak tak vyhrážal aby to nikomu nepovedal? A nakoniec, lepšie pre neho...
S úsmevom sa rozbehol na most, kde sa mal stretnúť so Sakurou, Sasukem a Kakashim.
„Meškáš!“
Ozvalo sa naraz od dvoch jeho rovesníkov. Narutovi skoro spadla sánka, až by prerazila most a ostala ležať na dne rieky. Oči mu skoro vyliezli samovoľne proti prírode z jamiek. Zdvihol prst na osobu pred sebou.
„...Ka...Kakashi...sensei...vy, vy...ste tu načas?!“
Nezaujatý jounin zdvihol jedno oko od knižky a venoval svoj pohľad Narutovi absolútne zničeného z poznania, že Kakashi prišiel asi prvý krát v živote niekam načas, a on meškal.
„Tak, keď sme tu všetci...“
Knižka s oranžovými doskami zaklapla a ocitla sa v Kakashiho vrecku.
„...mám pre vás veľmi náročnú úlohu!“
„Tak sem s ňou! Preto som sa narodil! Rozlúštiť nerozlúštiteľné! A nájsť nenájditeľné...“
Svoj preslov však nedokončil, pretože jeho myšlienky sa rozplynuli po zadunení v jeho lebke. Na čo prišiel na to, že to mala na svedomí Sakurina päsť. Sasuke na nich oboch zaškúlil a radšej ustúpil o krok od Sakuri.
„...Sakura, my ho potrebujeme...“
„Ah...áno, Kakashi sensei...“
Nahodila milé zelené očká na svojho učiteľa a po odvrátení svojej tváre pulzujúce čelo na Naruta, ktorý sa spamätával z hrče na jeho hlave.
Všetko by bolo ľahšie, keby si nebol tak zabednený Naruto! To Sasuke, ten by sa nikdy...
Zasnene pozrela po Uchihovi, ktorý sa znudene opieral predlaktím o zábradlie mosta a hľadel do zurčiacej vody.
„...no, keď sa Naruto spamätá, a Sakura prestane hádzať zamilované pohľady po Sasukem...môžeme pokračovať...“
Sakura sa prudko otočila od Sasukeho akonáhle natočil len o trochu svoju tvár a kútikom oka po nej pozrel. Mala pocit, že sa červená aj tam, kde sa to nedá.
Kakashi sensei!!!
Po desiatich minútach, od Sakurinho prezradenia vďaka niekoho „prerieknutiu“ sa dostal Kakashi konečne k veci. Naruto teraz stál vedľa Sasukeho, ktorý sa stále opieral rovnako o zábradlie. Sakura k ním podišla a Kakashi, ktorý bol „prinútený“ znova vytiahnuť svoju knihu aby zabil niečím čas, kým sa trojica ako tak ukľudní, bol prinútený svoju knihu znova schovať. Začal sa venovať svojim učňom.
„...vaša misia, sa bude konať tu, v dedine...“
„Skvelé, to si skočíme na rámen, že Sasuke?“
„Naruto...myslím, že na podobné veci budeš mať času habadej...“
Blonďáčikova tvár sa skrivila.
„Čo je to potom za nebezpečnú misiu, keď budem v nej môcť jesť?“
Protichodne sa teraz v nej objavil široký úsmev.
„Tak to sa mi páči!“
Cez ticho po Narutovom srdcervúcom vyznaní sa ozval len otrávený povzdych Uchihu. Na čo Sakura sklopila zrak a padli jej plecia.
„...no tak, Naruto...nech sa už dostane k veci...“
„Ako som už povedal, času budete mať habadej, len neviem, či nejakú chuť na jedlo budete mať!“
Kakashiho jedno očko sa usmialo.
„...no dobre...hroby kopať asi nejdeme, tak čo takto sa už konečne dosť k veci...“
Ozval sa unudený Sasuke.
„Vlastne...“
„Dobrý žart...“
Znova otrávený tón hlasu od ninju otočeného chrbtom k ostatným.
„...no dobre...“
Kakashimu opadol úsmev z očka a celkom vážne oznámil tému ich misie. Na čo sa Sakura skoro zrútila. Nie tým, že by jej to prišlo nepríjemné, ale práve naopak. Naruto na to nemal žiadnu reakciu, pretože si rozhodne nepredstavoval, že niečo ako...
„...strávite spolu tri dni v jednom dome. Tak sa naučíte spolu vychádzať, a spoznáte slabosť a silu svojich partnerov. Je to dobré a oplatí sa to v boji. Budete vedieť ako reagovať.“
...sa dá považovať za misiu.
Sasuke absolútne otrávene poslal svoj povzdych do diaľok.
„To je teda skvelý nápad Kakashi sensei!“
„...aha...“
Naruto mal podobné nadšenie ako Sakura, keď si predstavil, že bude tri dni s ňou v jednom dome. Lenže stále tu bol ten tretí, kto im kazil vo vzájomnom šťastí. A to isté si myslela i Sakura o niekom.
„...vidím, vo vás nadšenie...a čo ty? Sasuke?“
„...ja?“
Odtiahol sa od zábradlia.
„...mne je to jedno...ak mi to má nejako pomôcť byť lepším shinobi...“
„No, to je skvelé...začínate dnes od štvrtej poobede. Ukážem vám dom. Nie je to bohvie čo, tak sa nesťažujte. Prineste si tam svoje veci, ale nie je to žiadne sťahovanie...“
Pri tom pozrel na Sakuru, ktorá nevedela o čom akože rozpráva, takže len nechápavo zažmurkala.
„Tak, a...čo presne tam budeme robiť?“
„...spoznávať sa navzájom. Pretože sa mi zdá, že stále nie ste tak celkom zohratý tím...a to, by vám malo vadiť...“
„...mne vadí jedine to, že to bude trvať tri dni...“
Ozval sa Sasuke. Naruto na to prikývol, i keď videl možnosti, ktoré by mohol stvárať so Sakurou. Ale keďže nebudú osamote, tak nehrozí. Sakura si myslela to isté. Ak aj k niečomu medzi ňou a Sasukem dôjde, Naruto to svojou babravosťou zbabre.

Ako povedal Kakashi, dom to nebol nič moc, ale hlavne že to malo strechu a steny s oknami. Otvoril vŕzgajúce dvere a po hmate našiel vypínač. Sasuke vošiel dnu ako prvý. Do nosa sa mu dostal zatuchlý vzduch a hneď niekoľko giga várok prachu. Po čom bol prinútený si kýchnuť.
„...tu neostanem...“
„Ale, Sasuke, nevedel som, že si alergický na prach...“
„Na prach? Však to je...to je...továreň na výrobu prachu!“
Naruto vbehol dovnútra a pootváral všetky okná. Sakura sa porozhliadla a usúdila, že to bude treba upratať. O tom sa však Kakashi akosi zabudol zmieniť. A taktiež sa zabudol zmieniť o inej veci, na ktorú prišiel Sasuke celkom sám od seba. Kyslo sa zatváril, založil ruky a podupkával nohou.
„...to nie je tak celkom pravda, že?“
„Neviem o čom hovoríš...“
„...tento dom niekomu patrí, a my sme boli poverení ho niekomu upratať, že?“
Znova ten úsmev jedného očka. Sakura sa pridala k Sasukemu a Narutovi spadla na nohu roleta, tak ako sa rýchlo snažila narolovať na valec a vyletela z drážok.
„...berte to ako výzvu na zblíženie sa...“
„Beriem to ako výzvu, aby som sa poučil z chýb dospelých....“
Sasuke skonštatoval, že s tým skrátka nič nespraví, tak sa rozhodol, že sa predsa pokúsi vydržať tri dni s tými dvoma úbožiakmi.
Kakashi sa s nimi rozlúčil so slovami, že nech ten dom stojí, kým prejdú tri dni. Že nie je ani tak podstatné, aby bol vypucovaný až do poslednej špinky, len nech stojí. A taktiež povedal, že ich príde občas pozrieť, ako sa im vedie.
Dvere sa za jouninom zavreli a Naruto si sadol na gauč absolútne presiaknutý prachom. Ticho medzi trojicou, ktorá si nemala akosi čo povedať, prerušilo zaškvŕkanie v jeho bruchu. Doširoka sa usmial.
„...no, skôr než začneme, mohli by sme niečo zhltnúť, nie?“
„...Naruto...“
Len jeho meno vypadlo Sakure z úst, pretože Sasuke už otvoril dvere.
„...kto bude posledný, sa nikdy nestane Hokagem...“
To bol ako priamy povel pre Naruta. Sasuke akoby mu zapálil vatru pod zadkom. Prefrčal okolo neho a zanechal za sebou prachovú clonu, na čo sa Sasuke skoro zadusil, takže musel vypochodovať na slepo z domu, pri čom vrazil do steny.
„...nabudúce...skúsim niečo...menej drastické...“
Kýchol si až ho prehlo a ako tak sa rozbehol za Narutom, veľmi dobre vedieť kde ho nájde.

Sakura sa zatiaľ znova rozhliadla po dome. Vôbec sa jej nechcelo pustiť do upratovania. Vydala sa teda hore po drevenom schodisku, preskúmať ostatok domu.
Asi o hodinu čo sa Naruto so Sasukem vrátili, ani jeden neveril vlastným očiam.
„...tá je rýchla...“
Z nábytku dole v obývačke bol už utretý prach. Matrace boli v oknách a knihy v policiach vytiahnuté.
Neveriacky hľadeli pred seba. Ich absolútny šok prerušil Sakurin hlas zo schodov.
„No tak, chalani...čím skôr to budeme mať, tým viac času nám ostane na leňošenie...“
Narutova hyperaktivita sa práve hodila. Vzal všetky utierky na prach ktoré mohol, takže sa Sasuke zohol na prázdno. Naruto za sebou zase nechal prachovú spúšť, na čo sa Sasuke zložil na zadok na zem a rozkašľal sa.
...ja tu umriem alebo čo...
Malátne sa pobral k oknu kde do neho vystrčil hlavu a zhlboka sa nadýchol. O malý okamih sa ozvalo z poschodia hrmenia. Ani nie tak celkom hrmenie, ako to bola riadna delová rana. A za tým dievčenský výkrik, ktorý oznamoval jedno meno...
„NARUTO!!!!!!“
Po tej rane Sasuke vyletel a skoro sa buchol hlavou o rám okna.
„...s nimi sa skrátka nedá spolupracovať!“

O pár hodín už bola obývačka vyupratovaná, a taktiež dve horné izby. Jediné, čo ostávalo bola kuchyňa. Trojica stála vedľa seba a hľadela na ten nekonečný bordel nekonečnej mastnoty, špiny a...
„Šváby!!!!“
Sakura skočila Sasukemu okolo krku, pričom ju nie moc dobrovoľne musel zachytiť inak by padla na zem a to by mu potom svedkovia vyčítali donekonečna.
„...sú to len šváby Sakura...“
„Ale hnusné kuchynské šváby...“
Zatrepala nôžkami v Sasukeho náruči a pritisla si hlavu k jeho hrudi, na čo Narutovi sa natiahol výraz tváre a div nevyletel z kože. Urazene sa vydal k tej spúšti. Sakura sa ešte viac pritisla k Sasukemu, a Naruto začal pomocou nôžiek zašliapavať šváby. Pri čom Sakura výskla.
...ja mám toho už dosť...
Sasuke pomaly zložil dole Sakuru a chystal sa spraviť pečať, keď obaja po ňom skríkli.
„Sasuke!!!“
Ten pripravený spopolniť všetky šváby zamrkal po svojich tímových parťákoch.
Urazene zdvihol hlavu a založil ruky na hrudi.
„Chcem len pomôcť. Ste nevďační aby ste vedeli!“

Po ťahaní akýchsi špáratiek, ktoré Sakura našla v skrine nad kuchynskou linkou a ktoré nalámala na rôzne veľkosti, sa rozhodlo, že ten kto vytiahne najdlhšiu, bude umývať riad. Nekonečná mastnota vyšla na Sakuru, ktorá síce vzdorovala ale nič z toho nemala, pretože dva pohľady ju priam odšikovali k tej diere v kuchynskej linke so špinavým nádobím
„A kto bude utierať?“
Naruto sa k nej nahol s veľkým úsmevom, pričom mu to Sakura opätovala a tak sa konečne dali do umývania obávaného riadu. Sasuke si zatiaľ so spokojným výrazom hazardného hráča, ktorý vyhral čo sa dalo sadol za stôl a vyložil naň nohy.
„Tak ako? Darí sa?“
Sasuke hojdajúc sa na stoličke z nej skoro zletel, keď začul za sebou hlas. Bol tichý ako vždy a vedel prekvapiť ako vždy. Pozviechal sa pridržiavajúc sa stola a otočil hekticky hlavu dozadu.
„...Sasuke? si v poriadku?“
Naruto sa zamyslene kukol na Uchihu, ktorý div nevyletel z kože.
...on mi ešte chce tvrdiť, že sa nič nedej? A že je v pohode?...
„Som v poriadku! Prečo by som nebol? Prečo sa ma všetci pýtate či som v poriadku? To mám snáď na čele napísané „zrelý na cvokáreň?“
Prudko sa postavil a prefrčal okolo Kakashiho ani vietor. Na čo všetci ostali ticho stáť ani keby práve Sasukemu Uchihovi narástli na hlave rohy a zo zadku mu vyšvihol chvostík.
„Čo to s ním je?“
Naruto pustil utierku na drez a smutne pozrel do zeme, pričom upútal Kakashiho i Sakurinu pozornosť.
Sľúbil mu, že to nikomu nepovie, a jeho hrozby z temných očí boli teda silné. Ale ak mu tým pomôže, tak prečo nie? Nech aj znenávidí ak mu to pomôže a prestane byť takýto napätý, a skvelý kandidát na srdcovú príhodu.
Odpusť Sasuke...skúsim to...
Kakashi nakukol na chodbu a ku schodom aby sa uistil, že je čistý vzduch. Naruto sa potom posadil za stolom a Kakashi sa postavil ku dverám. Sakura si sadla k Narutovi.
„...bolo to, včera...no, boli sme len tak sa prejsť v lese, a...keď sme sa vracali, začuli sme zvuk rolničiek...Sasukeho to absolútne vytočilo...bol ako časovaná bomba...nikdy som ho takého nevidel...“
„Rolničky vravíš? Zaujímavé...“
Kakashi vyzeral teda zaručene na roztrhnutie ako usilovne premýšľal. Nevedel presne čo to znamená, ale poznal človeka, ktorý by to vedieť mohol.
...tak takto...Sasuke...
Zrazu sa oblaky rozprášili a nasledoval Kakashiho povestný úsmev očka. Mrkol na dvojicu.
„...no ja musím už ísť...“
Naruto zrazu dostal diabolský nápad, priam mu to narazilo na mozgové bunky, ktoré sa rozpálili.
„Neostanete na večeru? Kakashi sensei?“
Ich majster po nich prekvapene pozrel, na čo Sakure došlo, o čo sa stále Naruto pokúša. Pozrieť sa pod masku. Sakura sa preto pridala a hneď začala skákať od jednej skrinky ku druhej, aby zistila nasledujúcu vec...
„Ehm...Naruto...my, my...nemáme žiadne potraviny...“
„...ale, to nič...“
Zamával ospravedlňujúcu Kakashi rukami a vydal sa znova s úsmevom preč.
„...pokúsim sa niečo zistiť o tých rolničkách...vy dajte zatiaľ pozor na Sasukeho. Nikam ho samého nepúšťajte...“
„...čo sú to za rolničky?! Kakashi sensei!“
No Narutova otázka ostala vo vzduchu. Ich majster bol skrátka už preč ako to on vždy vedel solídne vykonať.

...keď vyrastieš, budeš...
Sasuke zahnal svoje myšlienky a znova sa ponoril do večernej oblohy.
„...skoro som kvôli tebe ani nevyrástol...“
Zovrel silnejšie zábradlie balkóna.
„...skoro som ani nebol!“
„Sasuke-kun!“
Ozval sa dievčenský hlas z izby pri ktorej bol vstavaný balkón. Otvoril oči do diaľky mesta, a skôr, než ho Sakura stihla zahliadnuť, preskočil zábradlie a vzápätí zmizol do tmy.
Vstúpila na chladnú dlážku balkóna. Večerom povieval chladnejší letný vetrík, ktorý osviežoval v tej horúčave. Poobzerala sa po okolí, či ho náhodou neuvidí niekde pred domom. No jediné, čo našla bol kunai zarezaný po rukoväť v stene.
...tak čo sa deje? Sasuke...?

Noc bola čoraz viac chladnejšia. Ozýval sa ňou cvrkot cvrčkov vo vysokej tráve a zvuky nočných tvorov. Ozýval sa šuchot v tráve a v kroví, ktorý dokázal vyviesť osamelého chodca z miery. No on len kráčal stále pred seba, nezávisle od toho kto alebo čo tie zvuky vytvára.
....tak je to správne...tak to má byť...
Večerným tichom sa ozývalo pravidelné šuchotanie. Jediné, čo dokázalo mladého chlapca vyviesť z mieri bolo jedno meno, a s ním spojené určité veci. Snažil sa vyprázdniť si myseľ, ale všetko, všetky jeho myšlienky sa zrazu rozbili, keď mu preletel vedľa hlavy kunai, ktorý sa zabodol do kmeňa stromu. Absolútne všetko sa v ňom tým momentom zlomilo...
„...cink, cink...braček...“