...potom, čo si odišiel... V.

Chladným vzduchom sa ozval cinkot. Kunai ktorý preletel okolo Sasukeho tváre ostal zarezaný hlboko v strome a pútal celý jeho pohľad. Len ten jeden kunai, strom a...zvuk rolničiek...rolničky...
Srdce v hrudi mu divoko bilo a dorážalo divoké impulzy v jeho hlave.
Teraz! Alebo...
Prudko sa otočil. Do očí mu okamžite udrel obraz človeka, ktorý stál asi o päť metrov ďalej pred ním. Opieral sa o strom so založenými rukami.
...čo to kruci...
Neznámi na neho otočil hlavu a vtedy sa ozvalo znova to cink...cink...
Myšlienky sa mu rozleteli hlavou ako odfúknuté lístie. Zrazu neexistovalo nič, žiadny pocit, ani snaha o niečom premýšľať či niečo vypustiť z úst. Len bezmocný pohľad dvoch tmavých očí, ktoré hľadeli do diaľky na postavu zahalenú v plášti. Na hlave klobúk a to známe...cink...

„...ja ťa sledujem, Sasuke...za každým, keď začuješ zvuk rolničiek, budeš vedieť, že som nablízku...“

„...Ita...“
Jeho hlas ho prekvapil. Akoby nebol schopný sformovať zrozumiteľnú vetu. Prečo ho to prekvapilo? Keď o tom celý čas vedel? Vedel, že ten zvuk rolničiek neboli len dva voly v záprahu. Nebolo to vtedy prvý krát, čo začul rolničky a nebolo to ani prvý krát, čo začul jeho hlas po toľkých rokoch...
Akoby sa k niečomu schyľovalo. Prečo tak odrazu? To ho sledoval celý čas?
„...Sasuke...“
Chlapec otvoril oči dokorán. Bol to on! Skutočne to je on!
„Čo si...“
Jeho prekvapenie vystriedal nahnevaný výraz tváre, a celú túto formáciu zmyslov, mimiky a slov, prerušil nečakaný vpád jedného jounina.
„Tak som ťa našiel...“
Sasuke mu vrhol do očí svoje blesky ktoré priam sa dali dýchať. Naštvaný pohľad, ktorý Kakashiho absolútne omámil. Chlapec okolo neho prebehol a vydal sa k miestu kde stál pred tým jeho brat. Buchol do stromu.
„...Itachi!!!“

Nástenné hodiny lenivo presúvali ručičky po obvode dvanástich bodov. Žiarovka tiež svietila len preto, že musela, niežeby sa jej nejako obzvlášť chcelo. Na stole chladla večera a za tým stolom sedeli dvaja smutný ľudia. Obaja sa prehŕňali vo svojom tanieri.
Naruto si povzdychol a pustil paličky voľne do ryže v tanieri. Oprel si hlavu o ruku a díval sa kamsi von oknom. Na čo si všimol Sakurin pohľad, ktorý venovala tej bielej potravine.
„Sakura...on sa určite vráti...“
No Sakuru už nedokázal rozveseliť ani Narutov úsmev, ktorý tak rád každému rozdával, a to hlavne Sakure. Tá len znova klesla s náladou. Nešlo jej to do hlavy. Naruto toho vedel zaručene viac, ale nikomu nič nechcel povedať.
„Naruto! Povedz mi! Čo sa v tom lese skutočne stalo?“
Zarazene po nej pozrel, akoby sa ho pýtala na nejaké výsledok lineárnej rovnice. Len kývol plecami a znova sa usmial.
„Však som vám to povedal! Len sme začuli cink – cink, a on už bol z toho celý naježený!“
Sakura sa postavila s doprovodným zahrmením stoličky o dlážku. Naruto na ňu vyľakane pozrel, pretože jej pohľad už nebol ustrašený, ale skôr nahnevaný. Ani si netrúfol hádať, na čo myslí.
„...S...Sakura – chan...“
Bez slova odkráčala preč z kuchyne. Naruta konečne nakopol jeho strážny duch a vyletel za ňou. V behu si obliekol bundu a v zuboch držal pozostatok ryžového koláčiku, ktorý sa rozpadával. Cez to mumlal niečo ako...
„...čakaj...Sakura – chan!“
Lenže samo mu moc nebolo rozumieť ako viete, ak ste už rozprávali s plnými ústami. Sakura sa rozbehla kde ju viedli nohy a Naruto za ňou.

Ticho v lese upadalo potom, čo rozzúrený mladík pustil salvu tvrdých slov na svojho majstra, ktorý mal tú trpezlivosť a vypočul ho a až potom reagoval.
„Prečo ma všetci sledujete? Čo odo mňa chcete?! Nikomu som nič nespravil! Čím si toto zaslúžim?!“
Kopol do stromu. Do toho tak nepríjemného stromu, pri ktorom sa opieral On. Pre neho bude tento strom navždy „niečím zvláštnym“ spomienka naň mu bude pripomínať toho človeka a zvuk rolničiek.
„...dnes! mohlo to byť dnes! Všetci sa staráte len do mňa! Ja nie som už malé decko!“
Mal chuť po Kakashim hodiť niečo ostré. Lenže mohlo to dopadnúť len dvoma spôsobmi. Kakashi by buď obávanú zbraň chytil alebo sa jej elegantne uhol. No Sasuke i cez to, potreboval svoj hnev niekam odventilovať, a Kakashi bol jediný, kto by ho za to nenapadol. Teda vyšla prvá možnosť. Zachytil kunai letiaci k sebe. Obratne si ho otočil na prste a vydal sa k chlapcovi ktorý to už emočne nezvládol a zložil sa pod strom. Sklonil sa k tej kôpke, ktorá aký mala život dlhý zrejme nezažila nič čo by ju obšťastnilo.
„...Sasuke...“
„Nepotrebujem tvoju pomoc! Ani žiadne slová útechy! Obídem sa bez teba...“
„Tvoj brat sám, ti povedal, že všetko má svoj zmysel, ako si mi kedysi povedal...nemyslíš, že i to, že sa len tak nečakane objavil, má svoj zmysel?“
„Nie! Ja mu už neverím! A nikdy nebudem! Jediné čo od neho budem chcieť počuť budú jeho slová ako ma prosí aby som ho ušetril...“
„V tom prípade, ťa čaká ešte veľmi dlhá cesta...“
„Na tom nezáleží.“
Absolútne chladný tón jeho hlasu sa Kakashimu moc nepozdával. Nikdy nikto nevidel tohto chlapca prejaviť ako také emócie až na neho. Práve v túto noc, kedy by bol schopný bezhlavo konať a nechať sa aj zabiť. Otázne bolo skutočne to, čo by sa stalo, keby do toho stretnutia nevpadol. Bol by Sasuke na neho zaútočil? A bol by Itachi schopný ho zabiť? To nevedel, a ani sa netrúfol hádať. Jediné, čo je teraz dôležité, je to, aby Sasukeho priviedol spať z toho jeho zabarikádovaného sveta pomsty. Vedel sa predsa vždy tak skvele s ostatnými zabaviť, ale len čo sa zotmelo a jeho samota ho ovládla, zase mal v hlave samé zmätky. Práve preto bolo dôležité to, aby sa Naruto a Sakura nikdy nevzdali a i keď ich Sasuke odháňal boli pri ňom. A aj práve preto vymyslel tak celkom podarenú „misiu“ o upratovaní domu, v ktorom strávia tri dni. Chcel aby ho jeho spoločníci priviedli na iné myšlienky, a ukázali mu čo je naozaj dôležité, a či vôbec má zmysel zasvätiť svoj život iba pomste.
„Sasuke...stále plníš misiu! Nemôžeš len tak odísť z miesta určenia!“
„...ty teda vieš, čo povedať...“
„Ja len tak...nevinne...“
Pohotovostný úsmev očka.

Naruto i Sakura prehľadávali celé okolie už dve hodiny. Kúsok po kúsku. Na čo Naruto už zíval a nevládal ani moc vnímať okolie. Sakura na tom nebola o nič lepšie. Nakoniec, i keď protestovala ju Naruto prehovoril, že večer býva múdrejšie ráno. Tak sa vracali pomaly do domu s očami napozore, čo bol teda problém, keď sa im pomaly zatvárali.
„Ja padnem a spím...“
Posťažovala sa Sakura, ktorá vzápätí ostala zaskočene stáť a príkazy jej mozgu o únave vystriedali príkazy na údiv. Naruto napodobnil jej prekvapený výraz. Pred nimi, opierajúc sa ramenom o stenu so založenými rukami stál Sasuke a krútil hlavou.
„...mohli ste mi povedať, že máte rande...“
Sakura skoro odpadla, čo viac povedať a Narutovi tak prudko sčervenala tvár, že mal pocit, že ho za chvíľu príde odtrhnúť námesačný záhradník.
„Ja?! A Naruto?! Nikdy! Nikdy! Nikdy!“
Urazene, dotknuto a hlavne s hlavou hore kráčala hore schodmi. Už sa ani nepozastavila nad tým, kde sa Sasuke túlal celý večer. Naruto však nezabudol na to, čo je dôležité a na to, prečo celý večer prekutrával tie najtmavšie zákutia Konohy, a dva krát bol napadnutý zúrivým psom.
„...kde si bol Sasuke?“
Uchiha pozrel do zeme a tak troška znervóznel. No ako sa zdalo, znova sa dostával do svojej formy. Znova ten kamenný výraz tváre a rozvaha.
„...tak rôzne, prejsť sa...potreboval som po tom celodennom zhone na vzduch...“
„Aha, ja len ak sa niečo stalo...“
Ozval sa tak troška červenajúc sa Naruto a podišiel k svojmu kamarátovi.
„...môžeš nám to kľudne povedať...na to, tu sme...“
Naruto maximálne prepadol znova do rajčinového odtieňu a pobral sa radšej hore na poschodie do izby. A však už nevidel ten malinký Sasukeho úprimný úsmev.
Ak nabudúce začuje cinkanie rolničiek, bude vedieť kto to je a už aj čo sa deje. Bude vedieť, že si musí zachovať chladnú hlavu, a neprepadať v paniku. Však čo sa má stať stane sa. Bude proti tomu bojovať až do konca.
Zrazu ma potrebuješ? No, to sa ešte uvidí, či ťa budem potrebovať ja...pretože to tak nevypadá!

Skoro ráno sa ozvala siréna z izby Sakuri. Tá siréna bola jej hlas, ktorý jačal o sto duší. Naruto i Sasuke sa prudko vytrhli naraz zo sna, a v predpoklade, že niekto sa pokúša uniesť Sakuru obaja vyskočili z postele, vybehli zo svojich izieb a obaja do seba vrazili na chodbe. Padli na zadok a poriadne si na seba navzájom zakliali. Prebral ich znova až Sakurin krik.
Naruto prudko rozdrapil dvere a keďže sa do nich chceli vopchať obaja naraz, akosi sa tam zasekli, na čo Sasuke dal Narutovi po hlave, že sa večne niekam natíska a Naruto mu na to odpovedal hlasným zavrčaním a tým, že on tam bol prvý. Akosi zabudli na Sakuru ktorá poskakovala na posteli a sledovala niečo malé sivé ako to zmätene krúži po modrom koberci. Nakoniec si to všimli obaja chlapci a vyprostili sa z dvier.
„...veď je to len myš...Sakura...“
Oznámil s pretiahnutou tvárou blonďák a k nemu sa pridal i Sasuke.
„...zlá myš!“
„...odkedy sa myši delia na dobré a zlé?“
Opýtal sa vševedúco Uchiha.
„...chyťte to!“
Sakura aj zabudla, že sa nachádza vo svojej izbe skackajúc na posteli len v spodnom prádle a tenkom bielom priesvitnom tričku. Naruto si to všimol a vypustil pár sliniek z úst. Sakura si našťastie jeho slintajúci a zvrhlý pohľad všimla a napálila do neho vankúš. Sadla si na posteľ tisnúc sa ku stene a zabalila sa do periny.
„Naruto! Ty úchyl!!! Počkaj keď ťa dostanem do rúk!“
Hyperaktívny ninja silno prehltol veľkú guľu v hrdle.
„...Sasuke, asi radšej tú myš necháme...čo? zvieratkám sa nemá ubližovať...“
Vlastne mu to bolo aj jedno. Sasuke kývol plecami a pobral sa preč z izby.
„...ako chceš...“
Sakure padla sánka a začala sa dožadovať Sasukeho starostlivosti a pozornosti.
„Sasuke! Predsa ma tu takto nenecháš!“
„...si kunoichi! Strach z myší je neprijateľný!“
Ozvalo sa doznievajúc z chodby. Bolo poznať, že Sasuke sa vážne na to vybodol, nech ju tá myš aj zožerie.
...toto je moja šanca!
Uzumaki si v duchu pomedili ruky s úškrnom pravého zlého ninju. Hrdinsky sa postavil pred Sakuru a oznámil...
„Sakura! Považuj to za splnené!“
Vydal sa loviť myš, ktorá mu stále utekala kde sa na ňu len pozrel. Nakoniec padol pred prahom izby na zem a myš mu zakývala chvostíkom popred nos. To ho naštvalo div neozelenel a znova chňapol len na prázdno.
„Naruto! Si úbožiak!“
Oznámila krútiac hlavou Sakura.
„Ale, teraz je aspoň preč...“
„No áno! To aby som tu teraz ostala tie dva dni zabednená?!“
„Nič sa neboj! Ja ju chytím!“
Znova sa postavil na nohy s myšlienkou, že jedna myš ho predsa nepripraví o jeho povestnú slávu ninju, ktorý sa nikdy nevzdáva. Preto s novou šťavou a odhodlaním sa vybral na lov hlodavca až...
„...naozaj, tá myš mala ostať kde mala nie?“
Do izby vošiel Sasuke držiac malú trepúcu sa myšku za chvostík. Naruto v duchu klial a hulákal mlátil všetko čo sa dalo ako pravý pohan a barbar. Sakure sa rozžiarili očká a skoro by bola aj odpadla aký je jej Sasuke úžasný.
„Necháme si ju ako domáce zvieratko...“
Oznámil Uchiha s ohníkom v očiach, na čo sa tie Sakuriné zamlžili a padla bezvládne na posteľ. To, čo ju dostalo, bolo presne to, čo prepadlo jej obrazutvornosť v hlave. Obraz Sasukeho ktorý si založil zoo z myší, a dokonca sa na jednu z nich premenil, ako tak videla jeho pobláznený úsmev z toho šedivého stvorenia. Naruto prepukol v smiech a prstíkom pokúšal myšku, ktorá sa trepala v Sasukeho ruke.
„...pohryzie ťa...“
„Mňa majú myšky rady...áááá!“
Myš akoby mu chcela spraviť ešte väčšie naschváli, mu dokazovala, že na ňu skrátka tento hyperaktivista nemá. Naruto si už začal myslieť, že sa Sasuke v noci s tou myšou sprisahal aby mu robil zo života ešte väčšie peklo.
„Ja som ti to vravel...“
Naruto sa mu ublížene a hlavne urazene do krvi otočil chrbtom, takže nevidel ten Sasukeho pekelný úsmev a priam šialenstvo šialeného umelca v očiach.
„...dáme jej meno...Naruto...je taká šialená ako Naruto...“
Scéna vystrihnutá pre hrubosť a násilie...ktoré nie je vhodné pre žiadne vekové kategórie a ani pre mŕtvych...