Keď minulosť nedá pokoja...004

No tak po dlhom čase(dva dni asi) tu dávam niečo ako je toto.XD Malo by to aspoň trochu zaujať(nepíšte mi, že sa nemám podceňovať,aj tak sa budemXDXD)
Takže, tu to máte

Dievča....narazila....zdvihla zrak....uľavilo sa jej.... muž....červené mraky....rovnaké oči aj vlasy....slabý úsmev....krik....boje....plakala nanovo....schovávala sa v akejsi škatuli....stále proti sebe bojovali....zrazu bolo po všetkom....bolo ticho....niekto ju otvoril....zľakla sa....muž vo veste....slabo sa na ňu usmial....zľakla sa ho....vytiahol ju....skríkla....ruka na hlave....spánok....tma....

Opäť sa strhla z toho podivného sna. Už ju to pekne štvalo. Zakaždým sa prebudila s rovnakým pocitom povedomosti. Aj s rýchlym dýchaním a besniacim srdcom.
Keď sa konečne ukľudnila, zostala zarazená. Bola v miestnosti tri krát tri metre, so žiadnym oknom, ťažkými kovovými dverami, a takmer nedýchateľným vzduchom. Aj tak tam bolo chladno. Uvedomila si, že vlastne už na sebe nemá mikinu. Striasla sa ešte viac.
Ohmatala si boľavú hlavu. Na vlasoch mala stuhnutú krv. Deidara ju rozhodne nešetril, aj keď nebola v kondícii. Lebku mala trochu prasknutú, no to by zvládla. No na úzkej prični sa veľmi manévrovať nedalo. Aj keby chcela zliezť, hrubé, pevné reťaze jej to nedovolili. Nakoniec sa jej to akýmsi zázrakom(joga je sv*ňa môžem povedať) podarilo. Pokúšala sa viacerými spôsobmi dať si putá dole, no pohlcovali akékoľvek jutsu, a vysávali silu.
Keď už bola unavená, prestala s tým a obzerala si miestnosť ďalej.
Nechodili tu ani krysy. Tomuto miestu sa už asi naučili vyhýbať. Teraz by kľudne zjedla aj tie. Mala hlad ako pes(zasa zvieratká).

Začula kroky.
´To mi ešte chýbalo´ pozrela na dvere. V duchu sa modlila, nech to je aspoň niekto, s kým si ako-tak rozumela. Napríklad Kisame, alebo ten maník Kakuzu.
V zámke zarachotil kľúč a ona s napätím čakala, kto vojde. Prevrátila oči stĺpom. Tohto tu nečakala.... Mladý, nadávajúci, strieborno vlasý, úchy..... áno presne, bol to Hidan. V ruke niesol nejakú misku a nohou zatvoril dvere, akoby tam bol doma.
Potichu, bez pozdravu, slova, alebo dokonca nadávky(vážne hovorím o Hidovi?) si ku nej prisadol a podal jej tú tekutinu, ak sa to tak dalo nazvať. S určitým odporom a podozrením si ju od neho vzala. Predsa len, lepšie zomrieť po tomto tu, ako keby si ju mal vziať na rováš Pein. Pobavene sa na ňu pozrel.
„Aj ty si myslíš, že tam je nejaká brečka? Nebyť nesmrteľný, tak sa pri nich ani nenapchám.“ Zasmial sa na jej výraze a podstrčil jej to bližšie. Neverila mu, no tváril sa tak priateľsky.
„Ak chceš zomrieť od hladu, nech sa páči, mne chýbať nebudeš. Ale varil som to ja, takže pohoda. A ak by ťa chceli zarezať(no nwm,ci je to dobry vyraz), už by to boli urobili.“
Začal vyčerpávajúco filozofovať, čo všetko tam nahádzal, tak ho radšej nepočúvala. Už len preto by to prestala jesť. Potom sa rozhovoril o iných veciach, tak jedla a zaujato počúvala novinky z jej bývalej “partičky“. Vlastne to nebolo AŽ také zlé ako si myslela, bolo to ako od Itachiho. Itachi.. Itachi..kde si? Preháňalo sa jej hlavou.
Zrazu je po líci stiekla slza. Prekvapene zažmurkala, ani nevedela, kedy sa tam objavila. Hidan prestal s nudným monológom a pozrel na ňu. Oprela sa o stenu a zavrela oči, z ktorých jej už išli prúdom slzy.
„Koľko tu vlastne som?“ spýtala sa potichu a snažila sa ovládať. Neúspešne. Buchla hlavou o stenu a zúfalo zaskučala. Takto prázdne a beznádejne sa necítila už dlho.
„Asi tri dni. Teraz je noc, tak asi štyri?“ vyratúval Hidan na prstoch. Pozabudol aj na svoje typické prejavy „kultúrnej reči“- nadávky. Potichu prikývla.
Nevedel čo má robiť, a či má vlastne niečo urobiť. Tak urobil prvú hlúposť čo ho napadla. Pritisol si ju ku sebe a tíšil ju ako malé decko, pričom sa strašne červenal. Nevadilo jej to. Teraz potrebovala akúkoľvek známku súcitu s jej situáciou. A trochu sa aj zasmiala, keď Hidan neupustil od nadávok a šepkal jej ich miešane s útechou do vlasov. Bolo to smiešne.
Ukolísal ju takto do konečne bezsenného spánku. Položil ju na pričňu a potichu vyšiel von. Za dverami sa oprel o stenu a dal si jednu osviežujúcu facku.
„Ó Jashin, do ri*i, čo to robím?!“
Vypochodoval bleskurýchlo do tmavej noci, na čerstvý vzduch.

KONOHA: Pred troma-štyrmi dňami

Itachi chodil nervózne po byte, ako keby mali vyniesť rozsudok smrti. Nevracala sa už pekných pár hodín. Sem-tam pozrel na hodiny v kuchyni, no vždy rýchlo pokrútil hlavou a odišiel.
„Má tu veľa známych.... nemusím byť hneď paranoidný.“ Mrmlal si stále dookola, no sám tomu neveril. Ona taká nebola. Bola presná, nechodila neskoro. Po ďalších piatich minútach sa na to vykašľal, hodil na seba plášť a vyšiel do chladného podvečera. Pobehal Shikamara, Nejiho, dokonca aj Naruta našiel doma! No nikto nič. Ami bola na misii s Yuki, a ostatní mali prácu tiež. Zabehol dokonca aj ku jej rodičom, a keď už nebolo pomaly ani vidieť, začal stresovať. Nespoznával sa. Takýto nikdy nebol. Ešte ostávali Izuma a Kotetsu. Zase spali. Nešetrne ich zobudil a pýtal sa ich ako zmyslov zbavený. Vymenili si pár ospalých pohľadov. Izuma povedal, že ju možno, ale iba MOŽNO videl odchádzať ku Asumovi. Rýchlo im poďakoval, už ho nebolo. Dlhý plášť povieval nocou ešte dosť dlho, až kým ho neprestali sledovať. Zmizol v korunách tichých stromov...