Keď minulosť nedá pokoja...005

Tak som si zasa raz musela sadnúť za klávesnicu..hmpf a vzniklo z toho toto tu čudo

Misia a vážny prúser....

Itachi bežal tmavým lesom, cez skratku, ktorou predtým šla Nan. Neprešiel tadiaľ bez pozastavenia sa nad odpíleným konárom stromu a malou mláčkou tmavej tekutiny, ktorá svietila na okolitej modro-striebornej tráve. Roztriasol sa mu žalúdok. Predsa len to mohla byť krv hocikoho iného, no on hneď myslel na najhoršiu možnú alternatívu. Porozhliadol sa po okolí. Nikde nikto, ani jediná živá duša. Zmocnilo sa ho nevýslovné zúfalstvo, no musel udržať chladnú hlavu. Kvôli jednej ženskej predsa nebudem panikáriť... Preletelo mu hlavou. Aj tak mal ešte namierené ku Asumovi, mohla byť pokojne tam a veselo sa zabávať. Mohla, no nemusela.
Podobné myšlienky mal, až kým nedorazil ku Asumovi. A bolo ich pomerne málo, lebo bol na mieste v rekordnom čase. Nevšímal si to, že je možno desať v noci, zaklopal mu na dvere, div mu ich nevyrazil. Potom už len nervózne postával na mieste a kopal do najbližšieho kameňa.
Asi o dve minúty sa konečne dočkal. Už chcel odísť, keď počul pokašliavanie, nadávky typu- ktorý imbecil chce spáchať samovraždu, a iné vyberané slovíčka, ktoré iste pochytil od Hidana. Nakoniec, po dlhšej odmlke konečne zaštrkotal v zámke kľúč. Spoza dverí sa vynorila strapatá, rozospatá tvár večného fajčiara Asumu.
„Hm? Čo chceš?“ mal tak nevrlý hlas, až začal Itachi premýšľať, či mu to vlastne má oznámiť. Nakoniec sa rozhodol. Musel predsa len niekoho zburcovať, aby s ním šiel za tou starou ženskou Tsunade. Asi by ho zavraždila na mieste.
„Ide o Nan“ Nebola tu?“ spýtal sa so štipkou nádeje v hlase, ktorá sa ale ihneď vytratila, len čo Asuma pokrútil hlavou a chystal sa zavrieť dvere. Itachi ho zastavil v polovici pohybu.
„Obleč sa, ideš so mnou za Tsunade“ jeho najhoršie tušenie sa vyplnilo. Nevedel čo má cítiť. Radosť, že myslel správne, alebo strach o svoju spolubývajúcu? Nakoniec zvíťazil strach. Prejavil sa mu aj na tvári. Asuma sa zmätene pozeral na ten výjav pred sebou. Vážne sa mohlo stať, že by nebola v poriadku? Dlho nad tým nerozmýšľal.

O ďalších desať minút už stáli na prahu pracovne Piatej. Nerozhodne tam postávali, až jeden z nich otvoril dvere a vošli. Tsunade tam ešte bola. Ku podivu, nebola opitá, nespala, ale pracovala zhrbená nad kopou dokumentov s perom v ruke. Keď ich zaregistrovala, pozrela na nich dúfajúc, že nejde o nejakú zlú, poplašnú, alebo inak negatívnu správu. No o takomto čase to už nemohlo byť niečo iné. Nádejný pohľad vystriedala nevrlosť.
„Si tu dva týždne a už máš problémy?“ otázka bola smerovaná asi ku Itachimu. Nerozhodne prikývol.
„No, tak nejak... Ide skôr o... No, ide o Nanami.“ Zdvihla zrak a prebodla ho pohľadom.
„Čo sa jej stalo?“
„Nie som si istý, ale... asi ju našli tí dvaja, Tobi a Deidara.. V lese, išla ku Asumovi“ nedokázal zo seba dostať jednu súvislú vetu. Asuma stál v rohu miestnosti, nedosiahnuteľný Tsunadinmu prívalu hnevu. No keď padlo jeho meno, jeho neviditeľnosť sa rozpadla.
„Verím ti. SHIZUNE!“ zakričala na plné hrdlo. Jej asistentka sa ihneď zjavila vo dverách. Zmätene zapisovala všetko, čo zo seba Tsunade vyplavila v prívale zlosti. Itachi si vydýchol. Jeho táto vlna našťastie obišla. Ľutoval osobu, čo pred ňou nestihla pomaly registrovať príkazy. Nakoniec vypadla z miestnosti a ostalo v nej smrteľné ticho. Tsunade naštvane buchla po stole. Ten nápor vydržal, len sa trochu otriasol v základoch a ticho zavŕzgal.
„Máš svoju prvú misiu triedy S, ako jounin z našej dediny. Choď sa pobaliť, o pol hodiny čakaj pred bránou na svojich kolegov!“ doslova vyštekla naštvaná Hokage.
„Asuma, choď si zobudiť Shikamara a vysvetli mu to. Po ostatných som poslala Shizune“ Asuma bol mimo hry. S ním sa na tejto misii nepočítalo. Mohol len sedieť doma a byť zbytočne nervózny. Itachi tam už nebol. Radšej vypadol aj on. Tsunade naštvane siahla pod stôl, vytiahla svoju železnú zásobu saké a riadne si z nej uhla.(to by nebola ona)

Pol hodina? Itachimu to pripadalo ako smrteľná strata drahocenného času. Bol hotový za polovičnú dobu a už len nervózne čakal pri bráne, pripravený vyraziť. Shikamaru pribehol o niečo skôr. Bol na tom rovnako, možno lepšie. Vymýšľal všetky možné stratégie boja aj obrany. Obaja boli ticho. Nerušili ho, bolo ukľudňujúce. Narušili ho až prichádzajúci. Shizune im povedala len o obyčajnej záchrannej misii. O nikom konkrétnom sa nič nespomínalo. Preto Sakura, len čo zbadala Itachiho, podrobila ho paľbe otázok.
„Ako sa má Nan? Je v pohode? A...“ zarazila sa uprostred vety. Pozeral sa na ňu vraždiacim pohľadom.
„To keby som vedel, nestál by som tu.“ Snažil sa ovládať, no nejak sa mu nepodarilo zakryť zúfalstvo. Muž s knižkou spozornel.
„To ideme zachrániť ju?“ skryl knihu. Toto muselo byť dosť vážne.
„A kam vlastne ideme?“ opýtal sa ticho ďalší spolubojovník. Všetky oči sa upreli na Itachiho. Zadíval sa na mesiac. Premýšľal, kam odvážali väzňov, ktorý boli celkom bojaschopný a prežili ich výpady. Svitlo mu
„Neviete kde to je. Pôjdem popredu. Shikamaru, stratégiu nám povieš za pochodu, nemáme čas.“ Odpichol sa od hradby a postavil sa im tvárou. Ostatní ticho prikývli a povstávali zo zeme.
Vzduchom bolo počuť zasvišťanie a tam, kde ešte predtým stáli, sa víril prach. Bolo vidieť už len päť rýchlo sa mihajúcich tieňov rútiacich sa oproti mesiacu.

Väzenie Akatsuki: Prítomnosť....

Hidan sedel na kameni pred vchodom do podzemia. Bol naštvaný, ani nevedel prečo. Hnev si vybil na nič netušiacom kuse horniny. Rozpolil ho kosou a jednu časť odkopol čo najďalej. Narazila do niečoho čierneho. Topánka.... Zamračil sa a postupoval vyššie. Čierny plášť, červené mraky, autoritatívny úsmev, vlasy a oči farby čerstvej krvi a všade piercingy. Prišiel šéf....

TO BE CONTINUED