Keď minulosť nedá pokoja...006

Konečne som sa vrátila ku svojmu prvému "dieťatku", no a dosť ma prekvapilo, že som ho tu nedala (viete, starecká skleróza nepustí)
Ospravedlňujem sa za meškanie (asi ani nemám komu, česť a vďaka výnimkám )
Dúfam, že to aspoň postačí, keďže som sa rozhodla to ukončiť o dva dieliky veeeľkým...(ach bože, ten spoiler je sv*ňa) Tak, venované ako sa patrí, kushinka-hime(lu-senpai) a kyuubi_42 , prechádzam po dlhom keci k príbehu(toto je dlhšie ako príbeh samotný)

KMNP...006 Tajomstvá a Prekvapenia

Prišiel šéf... Zamračil sa na kameň, ktorý mu bolestivo zasiahol prsty. Odkopol ho nevedno kam, a ďalej sa mu už nevenoval.

Mal namierené rovno do dverí za Hidanovým chrbtom. Ten len pozoroval, ako sa šéf blíži, ako konečne vystúpil len kvôli jednému zajatcovi zo svojho úkrytu. Už len to dodávalo tomu všetkému vážnosť.
Až vtedy si bielovlasý muž uvedomil, že ONA musí byť niečím dôležitejšia ako ostatní. Niečím zvláštnym, o čom možno nevedela ani ona sama, len to tušila. A to tušenie jej ochromovalo myseľ natoľko, že by prijala útechu od hocikoho.

Možnože ja som bol iný, že mňa mala úprimne rada, ozval sa v jeho mysli slabý hlások nádeje. V poslednej dobe strašne mäkol. Aj Kakuzu si to nanešťastie všimol a dával mu riadne zabrať.

-Brý, šéfe..- zamumlal skôr sám pre seba a podával mu zväzok kľúčov. Bez slova mu ho hodil a odišiel preč.

Cestou sa mu v hlave prekrývali jedna myšlienka za druhou. Najviac myslel na Nani, na jej hebké vlasy, na jej pravidelný dych na jeho hrudi, na... vyfackoval sa a už vážne zašiel ku niekomu,. S kým sa o tom mohol otvorene rozprávať.

O pár stoviek metrov ďalej

Razantne vkročil do tmavej, neosvetlenej a hlavne aj pre jedného malej miestnosti, no ona ďalej spala.
Spala konečne vykupujúcim, bezsenným spánkom bez pocitu, že tam niekoho pozná.... Dopomohol jej k tomu aj Hidan...

Triasla sa od zimy, on od nedočkavosti. Odkašľal si. Škodoradostne sa usmial, keď sa vydesene mykla, a vzápätí to prekryla stenou ľahostajnosti. Dych sa jej okamžite upokojil, akoby stačil jeden povel a telo ju bude poslúchať na jediné slovko.

Odmerane sa premeriavali pohľadmi od hlavy po päty. Kvôli dlhej štici vlasov toho síce nemal čo vidieť, no usúdil, že od ich posledného stretnutia sa dosť zmenila. Už nebola tá silná, tá neohrozená, tá večne tárajúca ironické poznámky..... Teraz nemala zbrane, nebola upravená a sebavedomie jej dosť pokleslo.

Po troch dňoch na jednej tvrdej prični bola celá špinavá, na hlave ešte pramienok krvi. Pein teraz vyzeral presne ako ona. Ako Nanami, keď niečo dokázala. A keď sa falošne tešila z úspechov tejto organizácie.

Jeho úsmev sa roztiahol ešte viac. Bolo vidieť, akú má radosť z toho, že ju konečne dostali. Pretočila oči stĺpom, niečo si zamrmlala a znova padla pohľadom na postavu stojacu pred ňou.

Zableslo sa mu v očiach... Ten pohľad poznal. Síce ho naposledy videl strašne dávno, no nedalo sa naň len tak ľahko zabudnúť.

- Vážne si myslíš, že trucovaním niečo dosiahneš?- prehodil svoj hlas na stupnicu milú, tolerantnú...
- A ty si asi vážne myslíš, že ti naletím na sladké rečičky, vrhnem sa ti okolo krku a začnem všetko úprimne ľutovať?- na otázku otázkou. To bol poväčšine jej štýl rozhovoru s niekým nepríjemným a dotieravým.
- Chvíľu som si to myslel. Hlavne potom, čo ti Itachi uvoľnil tú pečať.-
Zmätene sa naňho pozrela, a ani neskrývala údiv nad tým, čo práve povedal.
-Akú pečať?!-

Začalo sa jej to pekne skladať, no stále si niečo nechcela pripustiť.

Pár kilometrov od väzenia.:

-Itachi! Takto pokračovať nemôžme, minieme si všetku silu a neostane nám z nej na boj!- zakričal za ním už dosť uťahaný Shikamaru. Oslovený len sklonil hlavu a rukou naznačil, aby ostatní zastali.

-Aj tak sme dosť blízko- zamrmlal potichu.
Snažil sa zakryť svoje vyčerpanie, no nedokázal to. Vždy, keď bol silami na dne, vždy si pomyslel na ten sladký bozk, z neznámeho dôvodu mu to vždy pozdvihlo náladu a vždy mu to vlialo novú silu. Stále dookola rozpitvával ten okamih. Stále dookola si ju pripomínal a zároveň odmietal potvrdiť to, že ju miluje. Že ju naozaj, úprimne miluje, viac ako brata, viac ako Konohu, viac ako všetkých ostatných.

- Si v poriadku?- až vtedy si uvedomil, že sedí opretý o strom, má zavreté oči a vytekajú mu z nich slzy. Stáli nad ním. Všetci. Shikamaru, Kakashi, Sakura a dokonca aj Neji to so záujmom sledoval.

Pozrel sa na bok, zatriasol hlavou, aby vyhnal, aj keď nechcel, tie nádherné spomienky, ten jediný okamih....

- A nemal by som byť?- tón jeho hlasu naznačoval, že by bol rád, keby mu už nekládli žiadne otázky a on nemusel odpovedať. No to by musela ružovo vlasá kunoichi skrotiť svoj apetít po nových poznatkoch. Ihneď sa ku nemu nahla.

- Ja len tak. No, pozrime sa... sedíš tu asi desať minút na zemi, nereaguješ, z očí ti tečie ako keby si tu chcel zavlažovať a akurát zachraňujeme tvoju milenku.“
Na poslednom slove si dala mimoriadne záležať, čo nesmierne zaujalo Kakashiho až natoľko, že zdvihol oko od knižky, a keby nemal tú priblblú masku, určite by sa škeril od ucha k uchu. Fľochol po nich nevrlými pohľadmi, a s tým, že si musí odskočiť zmizol v kroví a nechal ich nevyslovené otázky nezodpovedané.
Predieral sa hustým porastom, lakťami si prebíjal cestu konármi, až vyšiel na trochu vyvýšené miesto v nekonečnom mori stromov. Zalapal po dychu. To, čo tam videl, rozhodne nečakal....