Keď minulosť nedá pokoja...007

Tak ma asi kopol prúd a rozhodla som sa to len tak rýchlo neukončiť.... Neviem, či som urobila dobre.. Ale, to radšej posúďte sami.

KMNP...007= Pečate a Problémy

Väzenie v Akatsuki

-Akú pečať?!- vybehla naňho naštvane.
Toto sa jej prestávalo páčiť. Prestávala mať situáciu v rukách, pod kontrolou a to ju dosť znervózňovalo.

Pein sa jej očividne snažil niečo nahovoriť, no ona to nechcela brať ako pravdu. Nijakú pečať na sebe nikdy v živote nenašla, tak prečo by ju mal niekto zrušiť? A prečo Itachi, ktorý o nej nevedel ani zbla. S otázkou v očiach sa otočila na svojho bývalého šéfa.

Ten sa dobre zabával na zmene jej pocitov odrážajúcich sa na jej tvári. A nielen na tom. S výrazmi sa komicky menila aj farba jej tváre. Z naštvanej červenej, cez nechápavú normálnu až po vydesenú bielu. Nakoniec opäť nasadila ten svoj neprístupný výraz a spýtavo naňho už len hľadela.

-Pečať, proste pečať, jutsu, techniku, zámok, a inak pomenovaný jav- išiel na to filozoficky, čo ju nazúrilo do kritického bodu jej nervového vypätia. (kto povedal, že na to filozoficky nepôjdem aj ja?) Všimol si toho nebezpečného výrazu. Rozhodol sa jej to vysvetliť polopatisticky.

- Tento druh pečate je zvláštny. Zvláštny v tom, že ho nie je vidno, nie je možné ho nositeľom pocítiť, a je veľmi ľahké ju zlomiť. Teda... ako pre koho.- odmlčal sa, aby svojim slovám dodal patričný, ťaživý význam.

Ako to všetko vie? Kto vlastne je a koľko toho o mne vie? Súvisí to nejak s tým snom? S tými vidinami? Je to vlastne všetko pravda? A čo ak je? Čo potom? A čo ak nie je a on si zo mňa strieľa?...... takéto a mnohé iné myšlienky jej prechádzali pred očami ako zhmotnené vety. Bola v takom strese, že sa nezmohla nato, opýtať sa niečo iné. Stále dookola opakovala pár slov:
- Zvláštny? Ľahké zlomiť ako pre koho?- nechápavo si mlela sama pre seba.
Pein mučivo pomaly prikývol.

- Myslím, že to bol nejaký typ citovej prekážky. Jednoducho, ten, kto ťa zapečatil, si ustanovil spôsob, ako to všetko odvolať a bol si istý, že to nikto nespraví. Vzhľadom k Itachiho naivite, myslím, že tou zázračnou podmienkou mal byť cit.... Konkrétne láska, ako sa mi zdá. A Itachi túto bariéru prelomil, hlupák. Mávaš čudné sny, je to tak?- vysypal na ňu množstvo informácií naraz. A nakoniec tá otázka.

Takže predsa je to pravda. Vie o mne, mojich snoch, čím ma ešte prekvapí? Rozhodne ničím. Viac už vedieť nemôže, veď to som nevedela ani ja!Uvedomila si, že za tým niečo bude. Niekto ďalší, niekto blízky.
- Pochopila si to. Veď čo iné sa dalo čakať od dcéry Hikashiho?- konečne prešiel k jadru veci, ku svojej metóde číslo jeden.

Zarazene a ohromene naňho pozrela. Akoby neverila vlastným ušiam, vlastnému mozgu, že jej podstrčil do vedomia toto meno. Zrazu sa to s ňou začalo krútiť. Bola zoslabnutá.

- Takže to meno bolo onen spomínaný spúšťač? Zaujímavé, Hikashi, tak toto si ty dokázal? Tohto si bol schopný na svojom potomkovi? Neuveriteľné..“ mrmlal si sám pre seba Pein a pozoroval tú náhlu zmenu. Zosunula sa z prične, pokiaľ jej to reťaze dovolili. Boli dosť dlhé, a keď s rachotom dopadli na zem spolu s ňou, Pein zistil, že aj dosť ťažké. (druhý krát za deň) Neveriacky zakrútil hlavou a zaujatý niečím, o čom vedel zrejme iba a len on, odpútal ju. Po chvíli zvažovania ju nechal tam.

- Podľa toho, čo si mi hovoril,.... bude mimo ešte dosť dlho aby dohnala to, čo zabudla- zasmial sa potichu a neskrýval škodoradosť a úprimný záujem nad dielom svojho bývalého kolegu. Hikashi Maru. Povedal si v mysli, čo sa ešte o tvojom živote nedozviem? Bol si zaujímavý človek. Veľmi zaujímavý...Tvoja dcéra je toho skvelým dôkazom...

Blízko, veľmi blízko...

-Ale, ale, čo ty tu?- zastavil sa udivene, a zároveň posmešne človek, ktorého Itachi momentálne nemal chuť vidieť.
- Teba to trápiť nebude.- zavrčal naoplátku, no na jeho vlastné udivenie, bielovlasý mladík sa len rozosmial a do boja sa nechystal.
- Jashin, to je taaak dojímavé, ideš si po ňu, čo? Alebo po to, čo z nej ostalo? Vieš, ono je teraz len na Peinovi, či ju nechá nažive, alebo nie.- Itachi stuhol. Takže Hidan ju videl, bol pri nej, niečo o nej vedel. A z jeho slov ešte mohla byť nažive.
- Ak ťa to tak trápi, áno, beriem si ju späť. A hovorím ti, ani tvoja poondená kosa ma už nezastaví, ani sa o to nepokúšaj... A.. Vlastne, kde ju máš?- snažil sa to zahrať do autu, aspoň preladiť na konverzáciu, kým si ostatní všimnú, že je preč až príliš dlho. Hidan by bol ťažkým súperom aj bez kosy, o tom nepochyboval.
-Itachi. Nie som až taký blbec, ako vyzerám. Ak chceš, choď si po ňu, mne je to jedno, ja ti brániť nebudem, sme kamaráti, ale neviem ako Pein, nezabúdaj na jeho šesť podôb.- podišiel bližšie
- Koľko vás tu je?- vyzvedal potichu s diabolským úškrnom na tvári.
- Dosť na to, aby si sa ešte mohol pridať.- Itachi zrazu zmenil postoj. Pokojne by ho uvítal do tímu a Hidan vyzeral, že proti nim nič nemá. Spokojne sa odtiahol.

-Aspoň tých pripečených imbecilov presvedčím o tom, že ešte nie som až tak mäkký, ako si myslia. A aj tak ma to tam už pekne nudilo. Vieš, na starobu človek dostane aj rozum- zasmial sa stále potichu, akoby sa bál, že ich niekto sleduje.
-Len pozor, aby si nám neumrel-(priznávam, mám to od Kameko-sama, nemohla som si pomôcť) robil si zo svojho bývalého kolegu vtipy Itachi, z ktorého zrazu vyžarovalo sebavedomie.

-Ja som tušila, že ti nemáme veriť, ty bas*ard!- ozvalo sa zrazu a zo stromov nad nimi sa na nich vrhli ostatní členovia Itachiho tímu. Obaja boli prekvapení, nestihli zareagovať ako sa na situáciu patrilo, a o chvíľu o sebe nevedeli.......

Zobudila sa na svetlo...
Kde to som?