Keď minulosť nedá pokoja...008

Nech žije mestská knižnica! Vďaka nej môžem konečne byť tu a písať! Trikrát sláva! Okey, keďže hodinka je obmedzený limit, tak idem na to...

-Ja som tušila, že ti nemáme veriť, ty bas*ard!- ozvalo sa zrazu a zo stromov nad nimi sa na nich vrhli ostatní členovia Itachiho tímu. Obaja boli prekvapení, nestihli zareagovať ako sa na situáciu patrilo, a o chvíľu o sebe nevedeli.......

Zobudila sa na svetlo...
Kde to som?

Pred očami jej prebiehal nanajvýš zmätený film, sled udalostí, ktoré, ako si jej podvedomie uvedomovalo, boli tesne späté s tým, čo prežila. Zrazu sa obrazce udalostí zasekli.

Videla svetlo, to svetlo, ktoré ju tak bezohľadne zobudilo. To svetlo, ktoré jej bolo známe a predsa ho nepoznala. Príjemné, hrejivé odtiene korkovej, upokojujúcej farby.
Niečo však nebolo v poriadku. Ona nebola v poriadku. Vedela, že sú to jej spomienky, ale že sa doslova stane ich súčasťou? O takejto pečati jakživ nepočula, a popravde, aj keby počula, vôbec by ju to nezaujímalo. Takže nevedela, na čom je a to ju dosť znepokojovalo.

Smiešne, dospelí vravia, že keby sa dalo, vrátia sa s ochotou do detských čias.Ale nie, žeby to chceli doslova.
No čo? Nič sa nedá robiť, rezignovala dosť rýchlo v duchu.
Bola zvedavá, čo sa bude diať.
Bola nič, v tejto chvíli nič neznamenala.
Nič nebola, len nehmotný prízrak, odtienok budúcnosti.
(zvláštne, ako poeticky sa dá povedať, keď je človek v r*ti)

Sedela na posteli, neovládala "svoje" telo. Mohla sa len prizerať, vlastnými očami sledovať, čo bude ďalej robiť.

Dvere na priestrannej izbe sa otvorili. Stál v nich o. Ten, o kom sa hovorilo ako o legende dvoch klanov, krutému bojovníkovi... Ktorého si mohla predstaviť z rozprávaní, jej otec. Aspoň tak sa to javilo. Hikashi Maru. Stále tomu nechcela uveriť, no niečo jej hovorilo, že by to už mala začať chápať. Teraz, keď tam len tak stál a žiarivo sa usmieval, nič z tých rozprávaní jej neprišlo skutočné. Všetko jej pripadalo až príliš
prikreslené. Neskutočné.

"Tak ty si už hore? To je dobré, poď sa najesť, chcem ti niečo ukázať slniečko." Tak týmto ju úplne presvedčil o jej identite. Jej starostlivo budovaný a upravovaný svet sa začal rúcať. Ešte bola nádej, že to nie je ona, že vidí očami niekoho iného. No samu seba sa jej presvedčiť nedarilo. Vedela, že to je pravda.

Jej menšie "ja" s radosťou prikývlo, vyskočilo z postele a začalo na seba hádzať nejaké tie vecičky, čo mala v komode. Nebolo toho veľa, ale jej to nevadilo. Bola spokojná. Pravá podoba(neviem ako to mám popísať) si všimla, že ju asi do vecí Akatsuki nechcel veľmi zaťahovať. Mohla sa hrabať sama sebe v myšlienkach. Dosť ju to bavilo. Zistila, že okrem občasných výletov ani nebola von. Uškrnula sa. ´S takou povesťou by som ani ja dieťa nevodila medzi ľudí´
Zbehla dole, čakalo ju tam dosť veľké prekvapenie. Príjemné..

V "REÁLNOM SVETE"

-Au, Jashin! Do frasa, moja kotrba..- zaskuvíňal prekvapivo Hidan
-Veľa ti z nej neodpadlo, nemalo z čoho.. Ksss. Pravé rameno asi prežilo tesný stret s našou ružovovláskou..- doberanie mu išlo najlepšie aj v krajných situáciách. Obaja muži sedeli opretí o strom, pripútaní lankami. Určite sa niekto nudil a dal si na tom záležať.

´Čo som zasa urobil?! Och bože, snáď oni... To hádam nie! Ale pre nich to muselo vyzerať ako.. Och bože, ja som idiot! No ale...´

Itachi sa začal smiať. Nie tak nepríjemne ako mal vo zvyku, teraz to bol smiech číro ironický. Došlo mu, čo si asi tí ľudia mysleli.

-Ehem..- votrel sa do jeho pozornosti Kakashi.Oslovený si zahryzol do jazyka. Potláčal trpké slzy. Tak oni si tu majú rozbroje a hádky pre totálne blbosti, a Nanami je niekde s Peinom v jednej miestnosti?! To je teda super, fakt výhra! Používajú týto ľudia pojem logika?!

-Mohol by si nám aspoň povedať, čo ťa tak rozosmialo?- v Kakashiho hlase zneli pochybnosti. (dusevne zdravie?) Itachi mu s radosťou vyhovel. Čo všetko mal na mysli, vmietol mu do čoraz červenejšej tváre. Od pľúc mu vynadal a upokojil sa. Dobre urobil.

Keby takto pokračoval ďalej, ušla by sa mu od Hidana silnejšia rana, než len kopanec do nohy... Bolo vidieť, že má dosť.

-Ak tudo r**i chceš len sedieť pri táboráčku a kecať o detičkách, pokojne, mám dosť času, som slobodný! Ale ak chceš niekoho zachraňovať, tak láskavo drž hubu!- po tomto určite vyčerpávajúcom prejave neostal ticho len Itachi. Stíchli všetci. Toto od neho nečakali.
Iniciatívy sa chopil Shikamaru. Rozhodne im preťal lanká a pomjohol im na nohy. Varujúc pohľadom oslovil Hidana.
-Ešte ti neverím, a myslím že ani nebudem. Ale máš pravdu, takže ak nikto nenamieta..-
-Ja som zásadne proti! Tohto tu nechcem mať v žiadnom prípade pri sebe!- skočila mu do reči, ktorú asi dlho pripravoval, Sakura.
To už ale naštvalo vždy pokojného Hyuugu. Oboch usadil ranou do tváre.
-Je mi jedno, že si žena. Ideme.- autorita nečakaná. Síce, od do krajnosti vytočeného Hyuugu. To by vzbudilo rešpekt v hocikom (aj vo mne XD)
Boli tak blízko, každý bol nervózny. Nechceli to pokašľať, nie teraz, keď bol cieľ skoro na dosah.

Koňec XD