Keď minulosť nedá pokoja...010

Ehem.. no, priznám sa, nechcelo sa mi samu seba cez sviatky zaťažovať robotou; ja to tak volám Tak ale lenivosť mi nesadne, ta som niečo splácala ;)

10,12 m od väzenia :D

Všetci čakali pripravení naproti otvoreným dverám, ktoré zívali temnou čiernou, vťahovali a pochovávali v sebe svetlo, ktoré by mohlo preniknúť dnu, ako nádej pre uväznených.Všetci z toho boli nervózni. Shikamaru si vyšľapal úzky pás trávy, Kakashi zahíňal a upravoval rohy na knižke, Sakura s očakávaním hypnotizovala dvere a robila zárezy do stromu, Hidan chodil palcom po obvode kosy, len Neji ticho sedel opretý o strom a mlčky premýšľal. Akoby sa ho to netýkalo.
-Myslíte si, že sa nám táto pochabá misia podarí?- spýtal sa narovinu to, čo si kládli duchu za otázky iste všetci. Kakashi ustal vo svojej činnosti zarovno so Shikamaruom.

-Neviem. Ale som rád, že sme nezobrali aj Naruta- zadíval sa na oblohu a hlboko si vzdychol. Nebol na nej jediný mrak, ktorý by zmiernil pálivú horúčavu letného slnka. Krása, o takomto čase máme pokapať? Irónia osudu uškrnul sa nad Nejiho obľúbenou vetou.

-Naruto. Keby tu len tak bol, pche- zasmiala sa Sakura. Pred odchodom ju strašne otravoval tým, že chce ísť s nimi.
Ako vždy.. Chudák, porúčal sa ku zemi po jedinom nemilosrdnom švihnutí Sakurinho miereného háku.

-Ak Itachi vyjde, Hidan pôjde dovnútra. Po telo.- zamračil sa Kakashi. Všetci naňho vyjavene pozreli. Asi si bol istý, že jej už niet. Hidan sa zamračil, no prikývol. Sakura senseiovi začala niečo vysvetľovať, no potom sa posadila vedľa Hidana.
Shikamaru a ostatní pokračovali v činnosti.

-Ešte si si to nerozmislela? Veď ty vieš, to..-zarazila ho prísnym pohľadom, ktorý ale ihneď zmäkkol. Usmiala sa naň.
-Teraz na takéto debaty nemáme čas. Ale rozmýšľala som o tom, často..- sklonila podvedome hlavu a vzdychla si. Na tvári jej nabehol rumenec. Hidan sa usmial.
-To je dobré. To je dobré...- povedal a oprel sa chrbtom o skalu, snažiť sa pôsobiť pokojne. Vnútro mu však skákalo a srdce po dlhej dobe cvičilo náročnú gymnastiku ()

Čupela pri ňom opäť, druhý krát, na tom istom mieste. S úžasom sledovala, ako sa opatrne hýbe a otvára oči, núti ústa do ponurého úsmevu.

Pochválil ju, za to, že unikla Peinovi, že sa dostala domov sama. Za to, že ho ošetrovala, aj keď na jeho záchranu to už nestačilo. Naklonil sa ku nej.
-Si silná, ako mama, Nanami. Nájdeš ju, tým som si istý. Na, ber si to..- nebol to jasný príkaz, skôr niečo na spôsob prosby, naliehavej prosby. Ako omámená počúvala, čo hovorí a ani nevedela ako, v ruke držala obe veci, čo jej ukázal. Spýtavo naňho pozrela.
- Lebo spomienky majú väčšiu cenu ako všetko zlato na svete. V medailóne. No teraz ma počúvaj- odkašľal si, každé slovo mu spôsobovalo bolesť- pôjdeš do Konohy, a.. a zabudneš,.. Nepýtaj sa ako, lebo ti to nepoviem. Ale.. ak si raz spomenieš, choď hľadať Lyru, tvoju mamu, len ona ti potom dokáže pomôcť. Mám ťa rád, tak padaj- zaúpel bolesťou a sledoval, ako sa pomaly zdvíha so slzami v očiach zo zeme.

-Budeš v poriadku?- spýtala sa s nádejou v hlase.
Zakrútil hlavou.
-Ak chceš, aby som nezomrel nadarmo, tak sa prac, viem aký je to pohľad, choď!- z očí mu málom vytryskla slza, no pokúšal sa ovládať.

Prikývla a utekala preč, ani čo by vedela, kam beží. Jedného dňa hádam nájde to miesto, kam ju otec poslal.

Dospelšia obdoba si povedala rázne "dosť!" Chcela sa z tej nočnej mory pebudiť. Začala bojovať proti svojmu podvedomiu, netušiac, čo ju asi bude tam Vonku čakať.

Vonku

V vnútri niečo buchlo. Dverami sa vyvalil kúdoľ dymu a dve osoby. No len na chvíľu. V ďalšom oblaku prachu a dymu zmizli niekam inam. Zbehlo sa to prirýchlo.

-Do ri*i! Hidan, pohni si!- zajačal Shikamaru, aby prehlušil štiepiacu sa skalu. Hidana však už nebolo. Vo vysielačke bolo počuť už len :Som tu, počkajte ma a viac sa nikto neozval.

Neji skúmal Byakuganom okolie, no potom len sklamane povzdychol, na dôkaz, že nikto v okolí rozhodne nie je. Kakashi zaklial.

Všetci pohľadmi skúšali vypáliť dieru do mračna prachu pred nimi. O pár minút uvideli postavu. Hidan aj s kosou, cez plece prevesenú bezvládne dievča. Hrešil ako opitý námorník s odťatou nohou (poprípade hlavou), čím sa pridal ku nečakanej reakcii vždy pokojného Kakashiho.(oni plus moj dedo...super trio)

Shikamaru mu pribehol na pomoc, síce ju nepotreboval. Nanami bola skoro kosť a koža, skoro ju ani necítil. Len čo sa ku nemu priblížil, vyvedený z miery ustúpil. Opakom ruky si zakryl ústa a hrýzol si do hánkov. Výbuchy a Itachiho Katony nezanechali následky len v podobe dier v stenách. Pravú polovicu tváre mala spálenú a vlasy oškŕknuté. Nevyzerala ako tá Nanami, čo sa pred týždňom prechádzala lesom a nadávala na otravný hmyz... Bola to troska. Ale každý sa z toho raz musí dostať..

-Žije?- po mohutnej salve nadávok sa opovážil spýtať a spýtavo sa obrátil na Sakuru.
-Poďme do tábora- povedala potichy a sama sa ponáhľala napred, pripraviť obväzy.

-Pôsobivý únik, Itachi- ozval sa Pein, stáli od seba na desať metrov. Z oboch sršala pýcha a odhodlanosť. V jednom horel spravodlivý, no zbytočný hnev. Itachi sa krotil, veľmi sa premáhal, aby po ňom nevyštartoval. To by chcel. Nehodlal sa s ním rozprávať.
- Ale ale, došli ti slová? Ona sa preberie, verím tomu. No verím tomu, že dlho si nepožije. Ešte stále nechceš zaútočiť? jeho posmešný, no tichý hlas sa rozliehal lesom.
-Vďaka tebe- dokončil ešte tichšie a sledoval, čo to s jeho protivníkom spraví. Nič, ticho.
-Miluješ ju, tak sa pomsti, Itachi- nabádal ho k útoku. Itachi sa zatváril ľahostajne, nepristúpil na šéfovú hru. Pozrel sa s prvehnaným pokojom na oblohu a povzdychol si.
-Začneme to, áno? Chcem byť doma pred večerom..- zatváril sakyslo a v očiach sa mu opäť aktivoval Sharingan.
-Ako pri tréningoch, zbrane, taijutsu a ninjutsu. Genjutsu je proti pravidlám- akoby to bola hra. Mačka s myšou (zase svířatká)
Prikývol, no ani jeden sa nepohol. Mlčky čakali, až začne ten druhý..