Keď minulosť nedá pokoja...011

Wuaah, zimný spánok nezabral.. Tak sa na to vrhnem po hlave (kto tu sem dal ten monitor...!?)

Boj o realitu

Po viac než unavujúcom vnútornom boji, ktorý mohol trvať sekundu, alebo týždeň, sa konečne vymanila zo zovretia spomienok, ktoré ju dusili ako dobre utiahnuté obruče okolo hrude. V zmätenej mysli jej skákala jedna otázka a hlásila sa o pozornosť: Prečo mi zo všetkéhgo ukázal práve toto? Neposedná otázka si nedala pokoj a vyvádzala ju zo sústredenia. Pevnejšie zovrela oči, stiahla pery a sedela v priestore. Telo by sa jej duševnou námahou chvelo, no teraz vlastne nijaké nemala.

Bingo! Ucítila pod sebou chladný povrch. Nebola hore, bola niekde na hranici, kde si pamätáme sny. Bola niekde, ani nevedela kde, no hlas jej našepkával postaviť sa. Otvorila oči. Tma. Prvé, čo jej preletelo hlavou bolo; Nie som hádam mŕtva? Jej myšlienky sa sformovali do slov, a aj keď pery nechala zomknuté, počula samu seba v miliónových ozvenách. Nevšímala si to.
Vykročila. Po tomto jedinom pohybe sa v miestnosti okamžite rozsvietilo pár stoviek imaginárnych faklí. Zdesene sa otáčala na mieste. Čoskoro zistila, že stojí uprostred kruhu zrkadiel. Bolo ich zo dvadsať. Zvedavosť ju popohnala, tak vykročila k najbližšiemu. Naklonila hlavu a opatrne doňho šťuchla prstom. Sklo sa zavlnilo a ukázalo obraz. To isté sa stalo aj s ostatnými, až na to, že v každom bolo niečo iné.
Vydesene skríkla. V každom bol jej najbliižší, bol tam dokonca aj Tretí. Každý v údesnom výjave smrti. Zrkadlo, do ktorého strčila, znázorňovalo Itachiho. S takmer nebadaným úškrnkom na doráňanej tvári, očami otvorenými dokorán a katanou v hrudi ležal na zemi, mŕtvy. Nemohla zavrieť oči. Nemohla nič, len sa pomaly otáčať ku každému z výjavov. Bolo to tak reálne, no jedna stránka jej mysle sa spamätala z otrasenia šokom, a bila na poplach ostatným častiam tela. Zatriasla hlavou a opäť jej strvdol výraz v tvári. Vtedy začali sklá meniť farbu do mliečnej, takej, aká je hmla. Zakrývali obrazy jeden po druhom, no v poslednom stála malá osoba. Na tvári mala diabolský úškrnok, plavé vlasy mala elegantne uhladené dozadu. Bola to ona, asi pred pätnástimi rokmi.
"Nanami" prehovorila sama na seba sladkým hlasom, no tá sa stiahla odporom. Malá si to nevšímala.
"ostaň s nami, je tu nádherne, nie" zasmiala sa na vlastnom vtipe. Dospelá mala čo robiť, aby si neodpľula. Podišla ku nej bližšie.
"My nie sme rovnaké. Ja som narozdiel od teba skutočná, ty si iba spomienka." snažila sa ju vyviesť z miery. No nemalo to žiadny efekt. Malá sa ešte viac usmiala.
"Ale Ja som Ty" povedala, akoby to bolo nad slnko jasnejšie. Nanami sa znechutene napriahla a vrazila do skla.
"Nie, nie si, teraz nie si nič" usmiala sa pre zmenu ona. Po hánkoch jej síce tiekla krv, no sledovať zdesený výraz toho malého démona bolo ako rajská hudba. Pritlačila. "teraz môžeš ísť strašiť niekoho iného, maličká" zrkadlo sa rozbilo. Neostalo nič. Len jeden srdcervúci výkrik a všetko sa zlialo do jednej masy. Teraz sa ňou Nanami nechala pokojne unášať, vediac, že ústi do bezpečia...

Na bojisku
Tiahne sa to ako lacná telenovela prebleslo Itachimu mysľou. Akokoľvek zaútočili, dokázali to bez námahy vykryť. No síl ubúdalo aj tak. Obaja mali reflexi spomalené natoľko, že sa ledva registrovali. Teraz každý naberal silu na posledný výpad. Itachi sa poobzeral po tej spúšti, čo narobili. Jeden slušný kráter a vykácané stromy, vyplavená rieka.. Dinamický súboj.
Pein sa postavil ako prvý. Jeho nepriateľ ho okamžite nasledoval. Teraz to bol zápas hlavne o výdrži a namierenej rane. Na druhý útok už nebude šanca. Obaja si to uvedomovali.
Itachi sa naňho vrhol so všetkými ostatkovými silami. Pein sa rozbehol oproti nemu s kunaiom v ruke. Itachi bodoval. Zasiahol svojho bývalého šéfa do ramena. Konečne. Škodoradostne sa usmial a odskočil od neho. Popritom sa musel vyhýbať spŕške shurikenov.
"Mám ťa" zamrmlal si potichu. Začal robiť pečate. Neskontroloval však situáciu okolo seba, čo sa mu vyplatilo shurikenmi do nohy. Bolesťou zaťal zuby a sústredil sa na ostávajúce pečate.
Keď bol hotový, skusmo zaťažil zasiahnutú nohu a vrhol na mŕtveho súpera nevrlý pohľad. Nemohol uveriť svojmu šťastiu. Zabiť Peina bolo prakticky a dokonca aj teoreticky nemožné. No on to dokázal, aspoň si to myslel.
S námahou kríval ku miestu, kde mal byť podľa jeho orientačného zmyslu tábor.

V úzadí pozoroval celý ten súboj muž s oranžovými vlasmi v plášti s mrakmi. Široko a hlavne spokojne sa usmial. Podišiel ku svojej podobe a začal ju ošetrovať. Boj jeden na jedného. Pre Peina to znamenalo s jedným v zálohe. Nechal sa zabiť dosť rýchlo. Jedom, ktorý sám vymyslel, ktorý bol na špičke kunaia. Ktorý sa zásahom techniky rozšíril do celého krvného obehu. No prežil, a to bolo hlavné. Teraz sa chcel stiahnuť do úzdia. Ešte im niekedy spraviť peklo zo života.
Férová hra, pche, zásady Uchihovcov sú niekedy skľučujúco trápne...

Itachimu bolo čoraz horšie. Jed, ktorý sa mu dostal do nohy ho závratne rýchlo oslaboval. No v diaľke videl plameň ich ohňa. Nádej sa mu vrátila, a s ňou aj ostatky jeho sily. Zodvihol jeden kameň a hodil ho smerom ku táboru. Hidan by to mohol poznať, pomyslel si a klesal pomaly ku zemi.
Stalo sa, jeho prosby boli vyslyšané. O pár minút ho čiesi ruky pevne zdvihli zo zeme a on mohol vidieť dve tváre: Hidanovu a Sakurinu. Obaja boli vydesení, no radi, že majú tú blbú msiu konečne za sebou. Doniesli ho do stanu ku Nanami, ktorá v tom čase ešte bojovala o reallitu, do ktorej by sa mohla vrátiť. Shikamaru chcel vydať zvuk sprevádzajúci jeho obľúbenú vetu, no prestal s tým a začal ošetrovať.
Hidan vyšiel z medického stanu a natiahol sa. Kakashi po ňom hodil zvedavý pohľad. Ticho poznamenal: "Tí si už odbojovali na rok dopredu..."
Hidan len prikývol a stratil sa v lese... nič nezvyčajné..

Neviem, ako túto kapitolku ukončiť ^_^" tak som ju nechala rozrobenú xD