Prečo si musel.............7

Sama neverím ale budiž
„ČOŽE?!“ prenikavý výkrik preťal kľudné večerné ovzdušie. Tsunade sedela vo svojej kancelárii a pozerala na Sasukeho, ktorí so sklonenou hlavou stál pred jej stolom. Práve jej oznámil čo videl.
„Ako si to predstavuješ že si tomu nezabránil?! Shizune!“ spoza dverí sa ozvali rýchle kroky a Shizune sa vrútila do miestnosti.
„Ha-hai, Tsunade-sama.“ Zastavila vedľa Sasukeho, čakajúc na rozkazy.
„Zavolaj čo najlepší tím ktorí bude schopný vystopovať Akatsuki. Uniesli Sakuru.“

„Itachi... mohol by si ma už konečne položiť? Ten kúsok prejdem aj po vlastných.“ Sakura sa nespokojne mrvila v jeho náručí. S menším úškrnom ju nakoniec postavil na zem.
„Ďakujem.“ Venovala mu v tej tme žiarivý úsmev a pokračovala po teraz už rovnej ceste rýchlim krokom. Uprostred húštiny sa nakoniec objavilo malé svetielko. Sakura nečakala na povolenie - rovno sa rozbehla k dverám. Keď naťahovala ruku že ich otvorí, niekto jej zakryl oči. Tie ruky boli iné, príliš jemné na Itachiho. Natešene vypískla a rýchlo sa otočila. Stála rovno oproti Deidarovi *no dobre... mať Deiove ruky na očiach asi fakt nie je práve vrchol romantiky XD*. Stískal ju v pevnom objatí tak že jej chýbal kyslík.
„Sakura.“ Zamrmlal a skôr ako jej dovolil chytiť dych ju pobozkal.

Tím nebol veľký, tvorený prevažne ANBU. Shizune odporučila tiež Nejiho s Hinatou kvôli ich byakuganu. Hnali sa tmavou nocou smerom ktorí určil Sasuke až kým neprišli na miesto kde stopovanie vzdal. Začali horúčkovite prehľadávať blízke okolie až kým niekto nenašiel zopár ružových vlasov. Okamžite sa k tomu ANBU rozbehli. Ukázal smer ktorým predpokladal že Itachi s unesenou bežal. Znova nasadili rýchle tempo. Ako skákali cez koruny stromov Sasuke musel premáhať zlosť. Itachi mu nikdy nenechá šťastný život.

„Sakura!“ natešene vykríkla Konan keď spolu s Deidarom a Itachim vošla do miestnosti. Natešene sa postavila a išla privítať kamarátku.
„Konečne si tu! Ani si nedokážeš predstaviť ako si mi chýbala. Medzi toľkými chlapmi je to už otrava.“ Veselo kecala nevšímajúc si Deidaru ktorí objímal Sakuru okolo pása.
„Tiež ťa rada vidím Konan.“ Usmiala sa na ňu Sakura.
„A mňa rada nevidíš?“ urazene sa ozval Hidan z pohovky.
„Jasné, mrtvolka.“ vykrútila sa z rúk ktoré ju doteraz objímali a išla ho buchnúť do pleca. Keď sa so všetkými zvítala bolo skoro jedna v noci. Nebola schopná ani sa postaviť, takže zaspala Deidarovi na nohách stočená do klbka. Prikryl ju svojím plášťom a sledoval, ako sa zvyšok organizácie potichu vytráca do svojich izieb.