Sen (NS vs NH) - part3

Otvoreným oknom prúdil do kancelárie Godaime hokage príjemný čerstvý vzduch, ktorý tak vymenil často známy pach alkoholu a papierov. Tsunade sa oddávala obedňajšej pauze, sklesnutá sedela v kresle otočenom bokom k stolu a dverám, a sledovala svet za oknom. Začínala sa tu cítiť ako v klietke, dookola tie isté povinnosti a prázdnota, ktorá z nej robila už iba stroj chrániaci listovú dedinu. Lenže aj keby zatúžila opustiť múry tejto miestnosti, budovy, dediny, čo by ju tam čakalo? Stále tá istá prázdnota, stále tá istá samota.
Na okenici pristál malý pestrofarebný vtáčik, akého ešte nikdy nevidela. Vtáčik chvíľu ostražito otáčal hlavu zo strany na stranu a pozoroval okolie ako keby sa obával nejakého nebezpečenstva. Po chvíľke sa však ukľudni, potriasol perím a začal si vyrovnávať pokrčené pierka na krídlach a chvoste.
Tsunade ho zo záujmom pozorovala, vtáčik bol slobodný a mohol sa túlať po svete, .... a určite nebol sám.
Keď si vtáčik poupravoval perie tak ako bol spokojný, odskákal na svojich malých nôžkach od otvoreného okna ďalej a tak nútil Tsunade pomaly sa za ním otáčať. Nevyzeral však vystrašený tým, že by ho pozorovala.
Vtáčik ešte raz nazrel do miestnosti cez sklenenú tabuľu jedného zo zatvorených okien, zatrilkoval zvláštnym spôsobom, roztiahol krídla a už ho nebolo.
Tsunade ešte chvíľu hľadela smerom ktorým odletel a potom sa rozhodla vrátiť sa k práci. Keď sa však otáčala k stolu všimla si, že za otvoreným oknom stojí postava. Tvár skrytá v tieni kapucni a tmavý plášť. Najprv si Tsunade myslela že je to nejaký člen jednotky Anbu, ale ten čo tam stál nemal na tvári masku.
„Smiem vstúpiť dnu?“, ozval sa hlas spod kapucne a vyrušil tak Tsunade z rozmýšľania.
Tsunade váhala, ale keby mal v úmysle niečo horšie ako len porozprávať sa, mohol tak urobiť bez toho, aby sa vôbec ukázal. Kývla rukou na znamenie že môže vôjsť dnu a sama sa lepšie usadila v kresle, aby v prípade nutnosti vedela rýchlejšie reagovať.
Muž, teraz už nebolo pochýb že je to muž, vstúpil dnu a postavil sa pred jej stôl tak ako to robil každý ninja s ktorým sa tu rozprávala.
Rozmýšľala ako začať, ale neznámy zjavne vedel čo chce povedať a tak sa nezdržoval. Keď sa na neho Tsunade pozrela zložil si kapucňu a usmial sa.
„Ahoj babi Tsunade.“
Tsunade zalapala po dychu.
„N-Naruto.“, vydýchla, ale potom si uvedomila ako sa na neho vlastne hnevá a tak nasadila ten najhorší výraz aký vôbec vedela.
Naruto chvíľu len tak stál a rozmýšľal čo ten výraz môže znamenať, po tvári sa mu ale rozlial široký úsmev a začal sa smiať.
To už Tsunade nevydržala a obula sa do neho.
„Len tak si prídeš, po tom všetkom, a ešte sa mi tu smeješ.“
„Babi prepáč, ale ten tvoj výraz, to sa nedalo vydržať, som myslel že ma zješ ako hladná žaba muchu.“, uškrnul sa Naruto a prehltol ďalší smiech.
„No dobre, ... som rada že si sa vrátil.“, zatvárila sa naoko kyselo, ale bolo na nej vidieť, že je živšia ako za posledné mesiace.
„Doteraz ti neverím, že dôvod tvojho odchodu bol iba ten ktorý si mi vtedy strčil pod nos.“, spýtavo pozerala na Naruta, ktorý sa medzitým začal tváriť ustarane.
„Je to zložité, ale to čo som ti vtedy povedal bol jeden z hlavných dôvodov.“
Naruto zavrel oči a po chvíľke ich otvoril, aby sa zahľadel na panorámu za Tsunade.
„Vieš babi veľmi dobre, že som nemohol ohroziť životy a existenciu celej listovej dediny iba tým, že by som tu ostal.“
„To si uvedomujem, ale chcela by som poznať všetky tvoje dôvody.“, povzdychla si Tsunade a pokračovala.
„Nechcem aby si ma vynechával zo svojho života, aby si vynechával svojich priateľov, ktorým na tebe záleží, zo svojho života.“
Naruto odvrátil pohľad, až priveľmi dobre si uvedomoval ako tým mohol zasiahnuť všetkých priateľov ktorých mal a ako sa asi cítili keď odišiel bez vysvetlenia. O tom čo povedal vtedy Tsunade vedela ešte jedna osoba, a tou bola Sakura, ale ani tej nedokázal povedať všetko, celý dôvod, celý zmysel.
„Máš pravdu babi, nemal som to urobiť tak, ale už sa stalo a vtedy, ...myslím že by som to ani inak nedokázal, odísť.“, pozrel sa pritom na svoje dlane a rozmýšľal ako týmito dlaňami nedokázal ochrániť tých ľudí, ktorí boli pre neho dôležití.
„Dobre chcel som len prísť sem, nájsť dôvod vrátiť sa a myslím, že som ho našiel. “
Tsunade nechápavo na neho pozerala. Naruto sa uškrnul tak ako to robieval vždy keď mal dobrú náladu.
„Dobre babi, prídem za pár dní a prosím ak môžeš nikomu to nehovor, ešte si musím premyslieť čo každému poviem.“
„Naruto?“, Tsunade stále nerozumela.
„A potom ti aj ja, pravý ja, poviem všetko čo chceš vedieť. Tak zatiaľ babi.“
Ešte raz sa usmial a rozplynul sa v bielom dyme.
„Kage bunshin, to som si mohla myslieť.“, tvárila sa mrzuto, ale po chvíľke sa jej na tvári usadil malý úsmev, už dávno nemala takú dobrú náladu.

Kde si, kam si sa mi stratil? Nevidím tvoje stopy v zasneženom údolí. Len na okraji hmly vidím tvoj nejasný obrys, bežím, tak blízko a predsa neviem na teba dosiahnuť. Prečo ma tu nechávaš samú, bez teba, prečo nezotrieš slzy ktoré za tebou plačú? Už nevládzem, ten kopec je tak vysoký, si za ním, viem, ale nohy ma nechcú už niesť. Nebo ma drží na mieste, kvapky ma spútali, vietor zachytil a ty, ty si už tak ďaleko. Tak prečo sa na mňa usmievaš? Veď moje srdce chce byť s tebou a predsa je bez teba. Kde si? Ja som tu a čakám. Príď si po mňa. Viem že ak natiahnem ruku a budem dosť silná, otočíš sa a nájdeš ma. Nájdeš ma, viem to.
Smutné oči sa otvorili do ďalšieho rána a jej dlaň zotrela z očí zvyšky sĺz.
„Kým neprídeš, utriem si ich sama.“

Do skál nad dedinou vytesané tváre piatich predchádzajúcich hokage, dávali pozor na svoj odkaz v podobe ľudí pod nimi. Na obzore sa črtal prísvit nového dňa.
Jemný vietor mu hýbal so žltými vlasmi a vzduchom sa niesla známa vôňa, vôňa domova. Stál tam na vrchole a tak ako tváre hokagov pod ním sledoval svoju dedinu, svoj domov, svoju rodinu. Červený plášť so vzorom čierneho ohňa na okraji vial ako keby sa tešil, tak ako on sám. Na chrbte niesol veľký zvitok, zvitok ktorý zdedil a ktorý ho ešte viac pútal s ľuďmi dolu pod ním. Zvlhli mu oči, asi mu do nich vietor navial nejaký prach. Na tento pohľad čakal celé štyri roky.
Stále je tu, stále sú tu, nezabudli na mňa.
Prvé slnečné lúče sa mu opreli do tváre, zatvoril oči a roztiahol ruky, ako keby chcel lietať. Cítil to, teplý vzduch si ho privinul do svojej náruče ako matka, ktorá našla dlho strateného syna.
„Tak som tu dattebayo!“, zakričal vetru, ale jeho hlas zanikol v priestore pred ním. Takže ho nik nepočul.

Sakura sa prebrala na stole v pracovni centra výskumu. Zaspala, to sa jej nestávalo. Ale cítila sa zvláštne dobre, ako keby ju v hrudi niečo hrialo. Mala pekný sen, áno tým to bolo, určite bol pekný, ale aký to bol sen?
„Dnes bude dobrý deň, musí byť.“, usmiala sa sama pre seba a tentokrát ten úsmev vychádzal zo srdca.

Kancelária Godaime hokage bola prázdna, pretože dnes Tsunade stála hore na streche úradu hokage, tak ako každý deň odkedy prišla správa od Naruta. Splnila Narutovu žiadosť a nikomu neprezradila, že sa vráti, aj keď možno chcela.
Už čoksoro, príde..
Hľadela k bránam do dediny, slnko však ešte iba vychádzalo, len pomaly sa jeho lúče rozhodli dotknúť sa kamenných tvárí za ňou. Náhle sa otočila a sledovala ako skala nad ňou žiari a tam ho uvidela. Bol iba maličkým bodom na vrchole, ale vedela to.
„Vrátil si sa.“, chytila sa zábradlia a cítila ako ju tie slnečné lúče hrejú, aj keď k nej ešte nedosiahli.

V uliciach sa to hmýrilo ľuďmi, každý šiel buď za svojimi povinnosťami, alebo sa iba tak flákal, deti vybiehali von aby sa vrhali do nových dobrodružstiev detského života.
Dnes je naozaj krásne.
„Niečo mi ale chýba. Hmm.“, potľapkal sa po bruchu a oči mu zablúdili k jeho obľúbenému stánku s názvom Ichiraku. Zatvoril oči a zaspomínal na staré dobré časy. Ako v polosne vykročil smerom ktorým ho to ťahalo.
Nevšimol si, že ľudia na neho hľadia s otvorenými ústami. Sadol si na stoličku a slastne privrel oči.
„To je vôňa.“
„Dobré ráno, čo si dáte?“, ozval sa hlas spoza pultu.
„Dobré ráno starký, dám si misku toho najlepšieho ramenu široko ďaleko.“, s veselým úškľabkom a radosťou hlase vyhlásil Naruto.
Starček sa otočil od hrncov, aby sa prizrel príchodziemu.
„Tuším ste už u nás jedol.“, zareagoval starý muž a privretými viečkami sledoval tú kopu blonďavých vlasov trčiacich snáď všetkými smermi a prihlúply úsmev ....
„Narutooo!“, otočil sa už teraz celkom starký a s ústami dokorán hľadel na Naruta. Ani si nevšimol že zo sitka, v ktorom mal slíže, mu kvapká voda na zem.
„Takže najlepší ramen vravíš? Hneď to bude.“, otočil sa späť k hrncom a venoval sa už príprave jedla.
„Takže si sa vrátil, dúfam že ostaneš dlhšie.“
Naruto si dal pravú ruku za hlavu a začal sa uchechtávať.
„Hlavne si musím dať ramen od Ichiraku, lebo už asi neprežijem.“
Potom ale zvážnel a pokračoval.
„Neviem starký ako bude ďalej, ale chel by som tu ostať.“, Kým hovoril miska pred ním sa začala plniť všetkými možnými ingredienciami, až nakoniec ostal s polootvorenými slintajúcimi ústami, trasúcimi sa rukami v ktorých zvieral paličky a pohľadom upretým do misky ako v tranze.
„Tak Naruto, dnes to máš na účet podniku, ale počítam s tvojimi pravidelnými návštevami.“, usmial sa starký.
„Itadakimasu!“, vykríkol Naruto a nedočkavo sa vrhol na svoje najobľúbenejšie jedlo.
„Fo muou moefefe pofífať.“, s plnými ústami povedal Naruto starkému.
„He?“, ten s nechápavým pohľadom hľadel na Naruta.
Naruto prehltol a zopakoval.
„So mnou môžete počítať starký.“ A zoširoka sa usmial.

Sakura pobehovala od stola k stolu a sledovala priebeh a výsledky pokusu na ktorý sa pripravovala už niekoľko týždňov. Občas pribehla k stolu plnému kníh a listovala v nich, alebo si prezerala zvitky s neúspešnými pokusmi. Začínala mať pocit, že tento deň predsa len nebude taký dobrý, aký sa jej najprv zdal. Ale tým sa nemohla nechať odradiť, mnoho pokusov prinieslo so sebou najprv veľa nezdarov kým sa dosiahol úspech.
Sadla si na stoličku, kontrolovala posledný zvitok a premýšľala kde mohla urobiť chybu.
Na chodbe za dverami sa ozvaly kroky. Po chvíľke sa dvere pomaly otvorili a do miestnosti vošli dve mladé kunoichi a ticho sa rozprávali. Boli to študentky ktoré sa chceli stať medic ninjami a tak sa učili pod dozorom Sakury. Dnes však boli obe pohrúžené do vzájomného rozhovoru a keďže videli, že Sakura je zabratá do vlastného výskumu, nevyrušovali ju.
„... a nevieš ako vyzerá?“
„Nie ja som ho nevidela, ale vraj je to fešák.“, usmialo sa jedno z dievčať a potichu sa chichúňalo.
Ach mladé dievčatá, nemyslia na nič iné ako na chlapcov, pomyslela si Sakura, ale zarazila sa, keď si uvedomila, že bola presne taká istá.
„... no do Ichiraku.“
„Tak to je škoda že bývam opačným smerom, takto som ho nemohla vidieť.“
„Ale, tak snáď tu chvíľu ostane a uvidíme ho.“
„Určite sa nevrátil po takom dlhom čase len aby si zašiel do Ichiraku.“
„No tak to neviem, počula som že ramen miluje.“
„Možno miluje nejaké dievča viac ako ramen.“, začali sa obe chichotať.
Sakura sa snažila nevnímať ich rozhovor, ale nejako sa jej nedarilo sústrediť sa na prácu.
„Však uvidíme či sa nejaká objaví po jeho boku, ak nie tak bude môj.“, veselo sa usmialo jedno z dievčat.
„No to si nemyslím, veď ani nevieš ako sa volá.“
„Neviem, no zabudla som a bola som ešte malá. U nás sa o ňom nesmelo moc hovoriť, tak ako sa volá?“
„Predsa Naruto, Uzumaki Naruto.“
Odrazu sa ozval zvuk ako keby niečo spadlo na zem. Obe dievčatá sa prudko otočili smerom k Sakure. Tá sa na ne pozerala s vytreštenými očami a zvitok, ktorý držala v rukách jej ležal pri nohách.
„Sensei, stalo sa niečo?“, ozvalo sa jedno z dievčat a obe tŕpli, či nevyviedli náhodou niečo za čo ich Sakura potrestá.
Tá ale vstala zo stoličky a vybehla von z miestosti bez toho aby odpovedala.
Dievčatá na seba iba bezradne pozerali.

Sakura utekala čo jej sily stačili, míňala ľudí ktorí ju zdravili, ale nevšímala si ich. Jej myseľ bola akoby niekde inde. Prudké ranné slnko ju oslňovalo, aj tak však nespomaľovala, sama rozmýšľala prečo koná tak impulzívne, ale niečo vnútri ju nútilo takto konať.
Kým takto premýšľala dobehla k stánku Ichiraku a bez rozmýšľania odhrnula záves.
„Naruto!“, vykríkla, ale stoličky boli prázdne.
„Eh, Sakura.“Otočil sa k nej starký, ktorý práve odkladal použité misky.
„Ideš neskoro, Naruto tu už nieje.“
Sakura zhlboka dýchala a ešte stále skákala pohľadom po stoličkách ako keby čakala že sa tam zrazu objaví a usmeje sa na ňu s paličkami v ruke a miskou ramenu pred sebou.
„A neviete kam šiel?“, spýtala sa.
„No to neviem, ale hovoril že sa zdrží, takže sa neboj určite ho čoskoro uvidíš.“
„Uvidím.“, povedala Sakura skôr sama pre seba a vybehla zase na ulicu a vybrala sa smerom k Narutovmu bytu.

Zastavila sa pred dverami a zhlboka dýchala. Bola z formy to si musela priznať, venovala sa skôr iným veciam ako telesnému tréningu, ale to teraz nebolo dôležité. Strčila ruku do kaspičky, čo nosila a nahmatala kľúč, potom ho však pustila a ruku vytiahla. Priblížila sa ešte viac k dverám, ale za dverami nebolo počuť žiadne zvuky, nič čo by naznačovalo že tam niekto je.
Jej ruka sa pomaly dvíhala až nahmatala kľučku a zovrela ju. Na malý okamih bola presvedčená že dvere sú zamknuté, ale len čo pootočila kľučkou, tie sa pootvorili. Vstúpila dnu, bytom vial jemný vánok ktorý unikal okolo nej cez dvere von. Dvere za sebou zatvorila a pohľadom skúmala prostredie ktoré tak dôverne poznala. Prvé čo si všimla bolo, že na posteli bol položený veľký zvitok a vedľa neho uložený oranžový odev s červeným plášťom a ochranná čelenka so znakom listu. Pri posteli bol položený pootvorený vak a vedľa neho zošednuté ninja sandále.
Pomaličky sa priblížila k posteli a zaujato hľadela na všetky tie veci ktoré znamenali že sa vrátil. V tej chvíli jej padol pohľad na obrázok, ktorý bol znovu starostlivo uložený vedľa postele na stolíku.
Keď vchádzala do kuchyne zastala, bol tam, opretý o okno s pohľadom upretým niekam ďaleko. Jeho pekne stavaný šľachovutý trup sa v slnenčný lúčoch vynímal a bledé vlasy mu splývali takmer až na ramená. Zdalo sa že si ju nevšimol.
„N-Naruto.“, vyjachtala zo seba.
„Dnes je skvelý deň na návrat.“, vietor mu zatiaľ ešte viac rozstrapatil vlasy. Otočil sa a zahľadel sa na ňu.
„Nemyslíš, Sakura-chan?“, dodal s prihlúplym úsmevom.
„To je.“, odpovedala, ale potom sa zamračila.
„Už niesom malé dievča, nemusíš mi chovoriť Sakura-chan.“
„Eh, no ako chceš.“, naoko prekvapene chytil uterák, ktorý mal preložený cez stoličku a nasmeroval si to do sprchy.
„Trošku sa opláchnem a potom pôjdem za babčou Tsunade. Niečo som jej sľúbil a bolo by fajn keby si tam bola tiež.“
„Jasné, pôjdem s tebou.“
„Takže to bude rande?“, rozžiarene sa spýtal.
„Eh?“, nevedela ako má zareagovať
„He, to bol len vtip, Sakura-chan.“, úškŕňal sa Naruto.
„Naruto!“
„Ja viem, ja viem, SA-KU-RA.“, vyhláskoval a so smiechom sa zatvoril v sprche.
Sakura stála ako obarená.
Rande.
Otočila sa k oknu celá červená.