Sen (NS vs NH) - part4

Našli ju na streche budovy úradu hokage, stála tam vzpriamene v oficiálnom odeve piateho hokage a jemný ranný vetrík jej vlnil prečnievajúce vlasy a plášť.
„Tak si tu.“, povedala bez toho aby odtrhla zrak od dediny ktorá sa rozprestierala pod ňou. Aj keď hľadela smerom k budovám Listovej, jej pohľad bol zaostrený niekam ďaleko.
„Áno.“, odpovedal a s úctou pozoroval majestátnosť Godaime hokage pred ním.
Som rád babi, že ty si sa stala hokage.
„A je tu so mnou aj Sakura-cha ... eh Sakura.“, tá sa zamračila keď sa Naruto uškrnul. Ešte stále si na to nezvykol.
„Tak, čakali sme štyri roky, je len dobre že sme tu obe ...“, začala Tsunade, otočila sa od dediny a zahľadela sa Narutovi do očí.
Ten neuhol pohľadom, vždy bol priamy a nikdy nič neskrýval. Ešte skôr ako však mohla Tsunade pokračovať začal on sám.
„Eh,“ dal si ruku za hlavu, prsty zaboril do svojej zlatej hrivy a začervenal sa ale pokračoval.
„Viem čo chceš vedieť a poviem ti to, aj tebe Sakura, tak by som mal začať od začiatku.“, jeho pohľad sa stratil niekde v diaľke za Tsunade.
„To čo sa stalo pred štyrmi rokmi, keď som videl koľko toho bolo zničeného iba kvôli mne, koľko ľudí zahynulo, iba pre túžbu niektorých ľudí, ktorí sa ma snažili .., vlastne nie mňa, ale to čo mám v sebe, dostať, musel som sa rozhodnúť.“
Očami sa zabodol do zeme iba kúsok pred ním.
„A rozhodol som sa že môj život nestojí za životy všetkých tých, na ktorých mi najviac záleží, na rodine, ktorou sa mi táto dedina stala.“
„Ale toto si nám povedal už vtedy a aj keď som nesúhlasila s tvojim rozhodnutím odísť, vedela som, že dôvod ktorý si si vybral je pre teba dôležitý a že ťa nijako nemôžem zastaviť.“, povedala Tsunade a Sakura prikyvovala, znovu sa však pristihla že myslí na to, ako Naruta všetko to, čo sa vtedy stalo, zmenilo.
„Áno babi to som vám už povedal. Druhý a pre mňa rovnako dôležitý dôvod, bolo že som niekomu sľúbil, že nájdem tú správnu cestu, pre seba, pre nás, pre mier.“
„Myslela som si, že v tom bolo niečo také.“, pohľad Tsunade vyzeral odrazu sklenený a smutný, sklopila hlavu a nechala pramene bledých vlasov nech jej pod hokage klobúkom zakryjú tvár.
Sakura však nechápala.
„Komu si niečo také sľúbil?“, spýtala sa.
Naruto sa na ňu pozrel a jeho výraz, bol výrazom malého dieťaťa, hľadajúce niekoho s kým by nebolo samo.
„Sľúbil som to perverznému senninovi a ja svoje slovo neberiem späť, ale bolo v tom aj niečo iné Sakura. Ten starý perverzák nech už bol akýkoľvek bol pre mňa najbližšia rodina.“
„A, našiel si svoje dopovede?“, vložila sa do toho Tsunade.
V tej chvíli sa Naruto rozpačito usmial a znovu mu vystrelila ruka za hlavu.
„Heh, no na niektoré veci človek nepríde vytrvalým tréningom.“, zoširoka sa usmial. Táto prudká zmena postoja Tsunade vždy udivovala, v jednej chvíli beznádejný a stratený a v druhej, zase ten usmiaty a sebavedomý chlapec.
„Tak babi dúfam, že som ti odpovedal na otázky ktoré ťa najviac trápili, aj tebe Sakura. Nespal som už niekoľko dní, tak si pôjdem oddýchnuť, potom sa uvidíme.“, stále vysmiaty prešiel okolo Tsunade k zábradliu vyskočil naň a v zápätí zmizol, ako keby ho pohltil vzduch.
„Eh, už zase mi to urobil.“, napoly naštvane, napoly pobavene povedala Tsunade.
„Tsunade-sama?“
„To nič Sakura.“
Sakura stále sledovala miesto kde zmizol, ako keby čakala že sa tam znovu objaví, potom sa ale obrátila k hokage.
„Nikdy som si nemyslela, že Naruto má také myšlienky, vždy mi pripadal hlúpy, naivný a impulzívny.“
„Sakura, myslím že si sa nemýlila, taký bol a stále taký je, ale vždy v ňom bolo niečo viac, všimla som si to keď prišli za mnou aj s Jirayiom požiadať ma, aby som sa stala hokage.“
„Tsunade-sama?“
„Ľudia sa menia, štyri roky sú dosť, ale neboj sa, on bude vždy ten Naruto akého sme poznali, myslím že tu sa nezmenil.“, povedala a ukázala na svoje srdce.

Kráčala po prázdnom chodníku. Naokolo ohýbal ranný vánok položltú trávu a vniesol jej do nosa vôňu jesene. Lúka, ktorou viedol chodník sa zdala byť prázdna. Len tu a tam rástlo niekoľko stromov, ktoré narušovali jednotvárnosť krajiny okolo nej. Kráčala a užívala si túto príjemnú chvíľu, ale bolo v tom niečo viac ako iba čaro prírody. Dnes ráno sa k nej doniesla správa, tá správa na ktorú čakala celé roky. Vrátil sa. Bolo to už tak dlho, tak dlho že najprv tomu nemohla uveriť. Ale teraz, keď ho mala pred očami vo svojich myšlienkach, presne takého akého ho videla naposledy, vedela že to je pravda, cítila to v srdci. Už nebude musieť čakať. Jej úsmev, tak málo vídaný, jej rozžiaril tvár. Očami blúdila naprázdno po okolitých kopčekoch porastených trávou až sa jej zrak zastavil na troch drevených koloch. Spomienky. Tu mu popriala šťastie pred záverečnými súbojmi Chunninskej skúšky. Oči jej skĺzli z toho miesta na malý kopec neďaleko nej. Zalapala po dychu a dlaňou pritisknutou na hrudi pocítila, ako jej začalo prudko biť srdce. Ležal tam zdanlivo nevidený, s rukami za hlavou a tvárou vytrčenou k nebu. Jeho jednoduchý odev, plátené bledé tričko a o niečo tmavšie nohavice splývali s okolitou trávou. Žlté vlasy sa hýbali vo vetre spolu so steblami trávy okolo neho. Jej prvá myšlienka bola že sa za ním rozbehne, ale ako tam tak ležal, uvedomila si že spí. Nie nechce ho takto prepadnúťa zbudiť ho. Pre túto chvíľu bude stačiť ak ostane tam kde je a bude sa aspoň môcť pozerať. Pozorovala ho a mala strach sa čo i len silnejšie nadýchnuť, aby sa náhodou ten obraz ktorý mala pred očami nerozplynul. Nie tentokrát to nieje sen. Myšlienky, ktoré ju zvyčajne unášali do snových svetov až zabúdala na čas, tentokrát ostávali iba pri tom jednom, chcela byť s ním, je to predsa iba pár krokov.
Zatvorila či a rozhodla sa, tentokrát už nebude čakať. Zdvihla nohu zo zeme, ale keď znovu otvorila oči jej srdce sa zastavilo. Bol preč.
Bolo to zvláštne sklonila hlavu a z úst sa jej vydral vzdych. Len malý okamih delil jej sny od reality, okamih na ktorý si bude musieť znovu počkať.
Okolo pliec ju objali čiesi ruky. Prudko otvorila oči a zhlboka sa nadýchla.
„Ahoj Hinata.“, do ucha jej zašepkal známy hlas.
Teplo jeho dychu ju zahrialo na šiji, bolo jej to tak príjemné, až ju z toho zamrazilo. Ten okamih ako keby trval večne, cítila že jej horí tvár, nedokázala sa ubrániť a pohltila ju temnota.

Cítila sa príjemne, v prvej chvíli nevedela prečo. Spod zatvorených viečok vnímala svetlo, ktoré menilo farby. Cítila ako ju na tvráti a na rukách chladí vietor. Hlavu a chrbát mala opreté o niečo mäkké a teplé. Pomaly sa jej zdvihli viečka a pred očami sa jej rozprestierala krajina ako z rozprávky, vlastne nebolo na nej nič výnimočné, ale cítila sa ako v sne. Čo sa to vlastne stalo?
„Tak už si sa prebudila?“, ozval sa poloospalý hlas.
Mykla sa a odskočila od hlasu, ktorý počula. Celá červená sledovala Naruta ako sedí opretý o strom. Škvrny svetla prenikajúce stromovím a lístím menili svoje tvary podľa nárazov vetra.
„N-Naruto-kun.“, potichu povedala a jej pohľad sa zaboril do zeme pár centimetrov pred ňu.
„Úplne som zabudol, že sa ti to občas stáva, teda asi som ťa nemal takto prekvapiť.“, so širokým úsmevom a privretými viečkami povedal Naruto.
Očervenela ešte viac, zdvihla zrak a pri pohľade na jeho úsmev sa bála, že znova omdlie.
„N-Nie, to nieje tvoja chyba.“, dostala zo seba.
„Hlavne, že už si v poriadku.“
Mlčala, nevedela čo by mala povedať, tak dlho čakala na to kým bude s ním a teraz nevedela zo seba nič dostať. Prečo je to všetko také ťažké? Nie tentokrát už to nenechá len tak, musí niečo povedať.
„Bol si dlho preč.“, vysúkala nakoniec zo seba.
„Dlho, to máš pravdu Hinata.“, pri týchto slovách trošku zvážnel.
„Ale teraz som už tu, takže ... “, nedopovedal a po tvári sa mu rozliala slabá červeň.
Zdvihol sa zo zeme a rukami si pooprašoval odev. Jeho modré oči, občas zablúdili k nej a vždy keď sa ich pohľady stretli usmial sa.
„Tak mal by som ísť navštíviť aj ostatných.“, povedal keď sa zbavil prachu, listov a trávy z odevu.
„Pridáš sa?“, spýtal sa.
Nič nepovedala, len kývla hlavou na súhlas a vstala. Pravou rukou urobila jednoduchú pečať a všetky nečistoty z jej odevu spadli na zem.
„Téda, toto ma musíš niekedy naučiť.“, povedal s veselým hlasom keď ju videl.
„Tajomstvá rodu Hyuuga nemôžem vyzradiť nikomu kto nieje z rodiny.“, vyslovila s úsmevom, ale keď si dodatočne uvedomila ako to mohlo vyznieť, očervenela v tvári tak, ako ešte nikdy pred tým.
Naruto sa iba usmial a poobzeral sa po okolí.
„Tak teda poďme.“
Prikývla a kráčala dva kroky za ním, nerozmýšľala kam ju vedie a bolo jej to jedno, to nejdôležitejšie bolo, že mohla ísť s ním.