Urážky rámenu! Narutova pomsta. - druhá časť

Zdravia vás Maggie-chan a Rock Lee... pokračovanie nášho FF. Želáme príjemné čítanie

A tak vstúpili do veže, kde ich čakala....
... tma. Naruto sa otočil a zostal zarazený. Očakával, že za nimi bude vchod, ale na jeho veľké prekvapenie tam nebolo nič. Len tma. Už začínal panikáriť, keď Jahika odniekiaľ vytiahla fakľu, zapálila ju a priložila k niečomu naľavo od nej. Pravou rukou si zakryla oči. To niečo bola nádoba s olejom. Miestnosť zrazu zaplavila vlna svetla. To Naruto neočakával a zostal oslepený. Jahika si zložila ruku z očí a nevinne sa usmiala na Naruta. Ten to pochopiteľne nemohol ešte oslepený vidieť, ale cítil Jahikin pohľad. „To si ma nemohla varovať!? Určite si vedela, čo sa stane!“ Naruto si ešte stále pretieral oči.
„Možno keby si jedol viac mrkvy, tak by si mal lepšie oči...“ posmievala sa mu Jahika. „Tak, ale teraz už vážne. Vyzerá to, že sme práve prekonali prvú prekážku.“
„Ako si vedela, čo máš robiť?“ spýtal sa Naruto, ktorý už znovu videl.
„Nevedela som. Jednoducho som zapálila fakľu a všimla som si tú nádobu s olejom. Bolo to len šťastie.“
Naruto prikývol a začal si obzerať miestnosť. Nachádzali sa v dlhej chodbe, na konci ktorej boli dvere. Zvonku veža nevyzerala taká dlhá. Jahika sa pohla k dverám. Naruto sa k nej pripojil: „Tak si si istá, že nás tu už nič nečaká? O ničom už nevieš? Budem rád, keď ma budeš varovať dopredu.“
Jahika si vzdychla: „Ako som povedala, viem len, že prvé poschodie sa volá ´Nebežiace´. O tej tme som nevedela. A neviem, čo nás čaká na ďalších poschodiach.“ Už boli skoro na konci. „Ale počkaj. Teraz som si na niečo spomenula, čo mi hovoril môj kamarát Miko. Do pojedača kapusty, ja som zabudla. Hovoril mi o nápise na jednej zo stien tu na prízemí. Nikto nevie, čo tam je napísané, lebo kto to prečíta, tak sa zamiluje... Uzumaki? Krpec, kde si?“ Jahika si až teraz všimla, že Naruto už nie je pri nej. Úprimne si želala, aby nevedel čítať. Jej prianie sa ale nevyplnilo. Naľavo od dverí stál Naruto a pozeral zaujato na stenu. Celá stena bola pokrytá znakmi. Naruto si niečo brblal.
„Nie, to nie je možné. On vie čítať?“ vravela sama sebe. Rozbehla sa za Narutom a pritom sa snažila nepozerať na znaky napísané na stene. „Hej! Krpec, čo tam robíš? Musíme ísť ďalej a... čo to robíš?“
Naruto stál tesne pri stene, jednou rukou ju hladkal a pri tom šepkal: „Je to moc skoro, ale som pripravený. Sakura-chan nebude rada, keď jej to poviem, ale určite to pochopí. Ach, Jahika. Si prvá, ktorá sa to dozvie. Zoznám sa s mojou snúbenicou.“ a ukázal na stenu.
Jahika tam stála s otvorenými ústami: „Uzumaki, to, na čo ukazuješ, je stena. A nie si ešte moc mladý? Nemyslím si, že taký krpec ako ty by sa mohol už ženiť a...“ Ale Naruto ju nepočúval. Ďalej hladkal stenu a hovoril niečo o tom, že ju opatrne rozbijú a prenesú k nemu domov. Zrazu sa otočil na Jahiku: „Myslíš, že mi Sasuke pôjde za svedka?“
„Neviem, kto je ten Sasuke. A ty si uvedom, že to, čo považuješ za svoju snúbenicu, je STENA!“ posledné slovo zakričala až sa ozývalo po celej chodbe.
„Ja to viem. Ale keď ona je tak očarujúco ...... plochá. A tie znaky sú tak krásne hranaté.“
Jahiku prešla trpezlivosť. Schmatla Naruta za ruky a ťahala ho preč od steny k dverám.
„Nie! To nesmieš, ty kapustová hlava! Nechaj ma tu. Nie! Stenička moja, ja sa vrátim!!!“
Naruto sa bránil zo všetkých síl. Jahika otvorila dvere. Za nimi boli schody, ktoré sa točili smerom nahor. Začala po nich vychádzať, keď Naruto zrazu prestal kričať a zmĺkol. Jahika mu pustila ruky a on klesol na schody. Vyzeral akoby spal, mal zatvorené oči a potichu chrapkal. Jahika ním potriasla: „Krpec? Uzumaki, vstávaj.“
Naruto sa zamrvil a otvoril oči. Posadil sa na schod a pozrel Jahike do očí. „Čo sa stalo? Nič si nepamätám.“
Jahika mu nechcela prezradiť, že úplne zabudla na stenu, a tak si začala vymýšľať: „Vieš, stúpil si na nejakú pascu a ochromil ťa nejaký plyn. Tak som ťa odniesla preč. To je všetko.“ vysypala zo seba rýchlu odpoveď. Naruto kývol hlavou a postavil sa. „Ďakujem.“ Povedal potichu a začal stúpať hore schodmi. Jahika išla pomaly za ním. ´Tak to bola naozaj pravda. Myslela som, že Miko mi klamal. Vždy si rád vymýšľa. A kto by už uveril, že existuje stena, do ktorej sa zamilujete?... To čo sa stalo tomu krpcovi si radšej nechám pre seba.´ Z premýšľania ju vyrušili dvere na konci schodiska. Naruto už stál pred nimi s rukou na kľučke. Pozeral sa na Jahiku.
„Pripravená?“ spýtal sa.
„Áno. Len nezabudni, že je to „Nebežiace„ poschodie. Tak nech sa deje čokoľvek, nebež! Len pomaly kráčaj k východu. Je ti to jasné, Uzumaki?
„Hej, hej. Tak, ide sa na to!“ a otvoril dvere. Vstúpili do izby, obaja naraz.

Naruto sa ocitol v Konohe. Vedel to, lebo neďaleko videl skalu s vytesanými hlavami bývalých Hokagov (neviem ako sa to skloňuje ). Pred ním niekto stál. Nejaký malý chlapec. Triasol sa. Narutovi sa zdalo, že počuje tiché vzlyky. Ten malý chlapec plakal. Naruto vykročil k nemu, keď sa zrazu okolo chlapca a neho začali zjavovať obyvatelia Konohy. Všetci sa pozerali na plačúceho chlapca. Na tvárach mali nenávistný pohľad. Naruto ho poznal veľmi dobre. Zrazu si niečo uvedomil a obrátil chlapca tvárou k sebe. Pozeral sa na svoje mladšie ja. Bol to on, keď ho ešte všetci nenávideli. Malý Naruto zmizol a teraz sa všetci pozerali na dvanásťročného Naruta. Zrazu ho pochytila veľká chuť utiecť. Pozeral na tie nenávistné tváre, ktoré mu neželajú nič pekné. Chcel utekať, utiecť čo najďalej. Utekať? Niečo mu to pripomenulo. Aha, už si spomenul – „Nebežiace„ poschodie. Poobzeral sa a uvidel to, čo hľadal – ďalej pred ním boli dvere. Pomaly išiel k nim. Po celý čas sa naňho pozerali. Sledovali ho, ako pomaly ide k dverám. Konečne sa k nim dostal, chytil kľučku a opustil prvé poschodie.
Jahika sa ocitla na lúke. Bola to obrovská lúka. A na nej sa páslo obrovské množstvo kráv. A všetky tie kravy momentálne sledovali Jahiku. Pomaly prežúvali a veľkými očami pozerali na votrelca na ich lúke. Jahika nasucho prehltla. V hrdle sa jej vytvorila veľká hrča. Vedela, že musí byť na prvom poschodí a toto je len pasca. Ale nikomu ešte nepovedala, že má neobyčajný strach z jedného druhu zvierat. Kráv. A práve tie ju nútili rozbehnúť sa od nich preč. Ale nerozbehla sa, vedela, čo by sa stalo. Zostala by tu uväznená navždy. A to s kravami! Poobzerala sa, či neuvidí dvere. Chytila sa jej panika, lebo žiadne neuvidela. Až keď sa jedna z kráv trochu pohla (pritom stále pozerala na Jahiku), odhalila, že za ňou len tak na lúke stoja dvere. Jahika sa k nim chcela rozbehnúť, ale ovládla sa. Pomaly vykročila k nim, pritom sa stále obzerala, či ju nejaká z kráv nechce napadnúť. Zdalo sa jej to veľmi dlho, kým prišla k dverám. Už len stačilo obísť kravu, ktorá stála pred dvermi. Zaťala zuby a opatrne začala obchádzať kravu, ktorá stále prežúvala a sledovala ju veľkými očami. Cítila, že už-už začne kričať. Jednou rukou hľadala kľučku. Pozrela krave do očí. „Dobrá kravička, ja len prejdem a nechám ťa s tvojou trávičkou.“ Ruka chytila kľučku a otočila ju. Dvere sa otvorili a ona konečne opustila veľkú lúku.
Ani nie o minútu sa znovu otvorili dvere a z nich vyšiel Naruto. Jahika sa zľakla, pomyslela si, že nejakej krave sa podarilo otvoriť dvere a prišla si po ňu. Keď uvidela Naruta, veľmi sa potešila. „Ach, Uzumaki, som tak rada, že si to len ty. Všetko v pohode?“
Naruto prikývol. Poobzeral sa. Nachádzali sa na ďalších schodoch, ktoré viedli na ďalšie poschodie. Ani jednému sa nechcelo hovoriť, čo prežili na prvom poschodí. A tak sa pohli ďalej. Schod za schodom. Pred dverami zastavili. Čo ich tam bude čakať? Spolu otvorili dvere a vstúpili na druhé poschodie.

Ocitli sa v úzkej uličke. Z oboch strán ich obklopoval vysoký živý plot. Nezostávalo im nič iné ako kráčať dopredu. Po nejakej chvíli sa chodba začala rozdvojovať. Jahika zastala: „Viem kde sme. Toto tu je asi bludisko. A určite veľké. Nebude ľahké dostať sa k východu.“
„Tak to by sme sa mali rozdeliť a hľadať východ každý sám.“ navrhol Naruto.
„Nie, zamietam.“ Jahika pokrútila hlavou. „Aj keby sa jednému z nás podarilo nájsť východ, čo spraví, aby dal vedieť tomu druhému? Nesmieme sa rozdeliť. Budeme hľadať spolu.“
A tak začali. Vybrali si ľavú cestu. Prešli pár krokov, keď sa chodba zasa začala rozdeľovať. Vybrali sa ďalšou chodbou, tentoraz pravou. A tak to išlo až kým sa nedostali k dverám. Naruto sa natešený k nim rozbehol. „Bude ťažké dostať sa k východu...“ napodobňoval Naruto Jahikin hlas. A otvoril dvere. Schody smerovali dole a nie hore, akoby mali. Jahika pochopila: „Ach, nie. Toto sú dvere ktorými sme prišli na toto poschodie. To znamená, že sme na začiatku. Je to ťažšie, než som si myslela.“ Tak to skúsili ešte raz. Tentoraz sa vybrali druhou cestou. Po nejakom čase sa ocitli zase pri dverách. To sa opakovalo ešte niekoľkokrát a vždy sa ocitli na začiatku. Jahika sa zosunula na zem.
Naruto zabuchol dvere a sadol si k Jahike. „A čo teraz?“ spýtal sa jej. „Budeme tu vysedávať a čumieť na tie kríky? To sa vzdávaš tak rýchlo?“
„A čo chceš robiť? To bludisko je obrovské! A nevzdávam sa! Len si potrebujem oddýchnuť a najesť.“ Jahika už vyťahovala nejakú zeleninu. Jeden dlhý kus ponúkla Narutovi. „Pochybujem, že máš niečo na jedenie. A toto je veľmi výživná zelenina. Dodá ti silu, krpec.“
Naruto si uvedomil, že má pravdu. Rámen zjedol včera pri ohni a tu by aj tak nemohli rozložiť oheň, aby si zohrial vodu. S tichým ďakujem si zobral ponúkanú zeleninu a začal ju jesť. Nechutila zle, ale na rámen nemala.
Jahika začala plánovať ďalší postup: „Musíme si premyslieť, čo urobíme ďalej. Cez plot sa pozrieť nedá, lebo je príliš vysoký. Druhé dvere by mali byť oproti týmto,“ ukázala na dvere vedľa nich, ktoré viedli na prvé poschodie, „aspoň si myslím. Ale zatiaľ sme vždy skončili na začiatku. Keby nás bolo viac a mohli by sme sa rozdeliť, bolo by to jednoduchšie. Čo je na tom smiešne, krpec?!“
Naruto sa pozeral na Jahiku so širokým úsmevom. „Že ma to hneď nenapadlo. Mám taký nápad.“ Naruto sa postavil, urobil pečate a vyslovil: „Tajuu Kage Bunshin no Jutsu...“
Okolo sa začali objavovať Narutove klony. Jahika vyskočila na nohy a pozerala na ten chaos. Keďže chodba bola úzka, klony sa začali objavovať aj v iných chodbách. Jeden bol dokonca zapletený do plota a po chvíli zmizol. Jahika sa otočila k Narutovi: „A to ťa napadlo len teraz? Mohol si nám ušetriť kopu času. A čo to vlastne robíš?“
Jahiku poklopkal po ramene jeden z Narutov: „Ja som originál. A nie som ninja pre nič za nič. Toto je jedna z techník, ktoré ovládam. A nemusíš mi ďakovať.“ Naruto sa otočil k svojim klonom a začal im vysvetľovať: „Tak, všetci. Zahráme sa hru ´Kto prvý nájde východ´! Hra sa môže začať.“
Klony sa rozbehli do rôznych smerov. Jahika a originál Naruto zostali pri dverách a počúvali krik klonov niekde vpredu. Zdalo sa, že niekoľko klonov sa dostalo do problémov. Museli naraziť na nejaké pasce. Po chvíli sa k Jahike a Narutovi rozbehol jeden klon. „Vyhral som. Našiel som východ. Poďte za mnou...“
Jahika a natešený Naruto kráčali za klonom. Ten ich viedol chodbičkami bludiska. Cestou stretávali ďalších Narutov, ktorí ešte stále hľadali východ. Klon, ktorý ich viedol si ticho opakoval: „Teraz doľava a doľava, potom rovno a na tretiu odbočku zatočiť doprava.“ A ako hovoril ocitli sa v slepej uličke. Klon zastal a poškrabal sa na hlave. „Ups, asi som zle odbočil.“
Jahika, už s nervami v koncoch, sa pozrela na originál Naruta: „Aký originál, taký klon! Teraz sa nedostaneme ani na začiatok!“
Naruto podišiel k svojmu klonu. Ten len kývol a začal v jeho ruke robiť Rasengan. Jahika si spomenula, že niečo také už videla, keď ju Naruto bombardoval vajíčkami v Ichiraku. „Uzumaki? Čo to robíš?“
„Uvidíš. Už ma nebaví tu len tak behať. Tak si urobím vlastnú cestu!“ a použil Rasengan na plot. Tam vznikla veľká diera, cez ktorú mohli prejsť na druhú stranu. Naruto s klonom celý postup zopakovali a vytvorili ďalšiu dieru. Postupne sa k nim pridávali aj ostatné klony. Keď Jahika prešla cez dieru, vždy sa k nej otočila a niečo jej zašepkala. Diera hneď zarástla. Mala tohto bludiska už plné zuby, ale nemohla sa len tak pozerať, ako nejaká rastlina trpí. A tak použila techniku, ktorú jej rodina používala na rýchly rast zeleniny. Fungovala aj na tieto kríky. Pred ňou Naruto víťazoslávne zakričal: „Tu sú. Našli sme ich. A schody vedú nahor. Našli sme tie správne dvere.“
Jahika zrýchlila. Naruto medzitým odvolal svoje klony. Bol unavený. Klony a Rasengan ho dosť vyčerpali. Keď sa obrátil za Jahikou, všimol si, že ploty sú už opravené. „Ako si to spravila?“
Jahika sa len usmiala. „Vravela som, že ovládam pár techník aj keď nie som ninja.“ Viac neprezradila. Dvere už boli otvorené, tak začali pomaly stúpať hore schodmi. Bludisko nechali za sebou. Na konci otvorili dvere a vstúpili na tretie poschodie.

A onemeli od úžasu.