Sensej - kapitola 05

Kapitola – 05

Svet sa zdal odrazu celkom iný, farby boli sýtejšie, vône silnejšie, vzduch priezračný ako už dávno nie. Len tak som sedel pod starým stromom neďaleko Konohy. Jeho silné konáre sa prehýbali pod ťarchou zeleného lístia, občas sa niektorý z nich uvoľnil a v kruhoch padal na zem. Vzduch takmer stál iba občas ma slabý vánok pošteklil na tvári. Bolo skoré ráno, slnko ešte iba pomaly vykúkalo spoza obzoru a zaháňalo tak sivú krajinu. Celé to bolo zvláštne, ale najzvláštnejšie bolo asi to, že som o takomto čase už hore. Možno by si niekto bol pomyslel že je to tým, že som nervózny, veď dnes ma čaká prvá naozajstná ninjovská úloha, ale aj k vlastnému údivu som necítil žiaden strach, ani nervozitu. Neviem čo ma nútilo vstať ešte pred východom slnka, čo spôsobil, že som prišiel sem a prečo tu vlastne teraz ležím. Do stretnutia s týmom mám ešte niečo vyše hodiny. Pravdou je že sa neviem dočkať.
Včerajšok bol desivý, skúška prežitia bola omnoho náročnejšia ako som si myslel, asi som tak trošku čakal podobné skúšky aké sme mali na akadémii, ale ako povedal strýko Shikamaru, „Byť ninjom neznamená iba poznať techniky a spamäti poznať zákony shinobi. Byť ninjom, znamená vybrať si vlastnú cestu, nájsť zmysel pre ktorý sa oplatí bojovať, pre ktorý sa oplatí riskovať svoj život.“ Večer som sa so strýkom veľa rozprával, dokonca som mu popísal genjutsu do ktorého ma Sensej chytil. Strýko sa uškrnul, naozaj by ma zaujímalo na čo presne myslel, povedal len toľko že každý človek má vo svojom živote isté etapy keď je prinútený sa zmeniť. Samozrejme vôbec netuším čo tým myslel.
Mamka bola celá unesená tým že som sa stal ozajstným ninjom, preto som aj strýka poprosil aby jej to o tom genjutsu nepovedal.
Bratranec je tento krát zase na nejakej misii takže zatiaľ nevie o tom že už aj ja som ninjom. Dúfam že ma čoskoro naučí nejaké úžasné techniky.
No asi pomaly vyrazím na miesto stretnutia.

Tri drevené koly stály na svojom mieste ako pripomienka na staré časy, aspoň pre tých ktorí považovali svoje spomienky za niečo čo už patrí do ďalekej minulosti.. Naruto stál opretý o prostredný z nich a so záujmom sledoval päť kamenných tvárí vytesaných do skaly vypínajúcej sa nad dedinou. Dnes prišiel trošku skôr, potreboval si utriediť myšlienky, sám nevedel aké pocity by mal mať, to že je sensejom sa mu zdalo rovnako neuveriteľné ako to že sa stal Hokage skrytej Listovej.
„Heh.“
Zasmial sa sám pre seba a zložil si dlane za hlavou tak ako mal vo zvyku.
„Bré ráno sensej.“
„Oh, ahoj Sumamaru, vyspatý?“
Naoko prekvapene zareagoval Naruto.
„Hej, cítim sa dobre ... vlastne tak trošku ani neviem ako sa cítim.“
Odpovedal Suma a uškrnul sa.
„Dúfam že Kurenai sensej nebola veľmi nahnevaná kvôli tomu genjutsu.“
Spýtal sa Naruto s obavou v hlase.
„Čo? Ach, nie mamke som o tom radšej nehovoril. Mamka bola váš sensej?“
„Nie priamo môj sensej, ale jej tým boli moji rovesníci, takže sme často boli na spoločných misiách.“
Naruto chcel ešte niečo dodať, ale zarazil sa a pozrel sa smerom ktorým pred chvíľkou prišiel Suma.
Sumamaru sa tiež pozrel tým smerom, ale nič nevidel, až po chvíľke sa vystrčila blonďavá štica vlasov, po nej tmavozelené oči v ktorých sa blýskal divoký výraz . No bola to Yushina uháňajúca k nim, aj keď ešte mala dosť času.
„Ohayo sensej“
Vysypala zo seba pričom zhlboka oddychovala.
„Ohayo Yushina, vyspaná?“
Spýtal sa Naruto s úsmevom na tvári.
„Ani nie, ... dúfam že budeme mať prvú úlohu oddychovú.“
„Hmm, uvidíme.“
Zareagoval Naruto a premeral si ju očami.
„Zaujímavé..“
Povedal si viacmenej sám pre seba, ale Yushine ani Sumovi neušlo že sa pritom pozeral na ňu.
„Čo je na mne zaujímavé sensej?“
Okamžite zareagovala.
„Eh, tak trochu sa mi podobáš keď som bol v tvojom veku.“
„Naozaj?“
Vytešene reagovala Yushina.
„No áno tak trochu, aj keď ja som bol v tvojom veku omnoho väčšie nemehlo. Hehe.“
Yushina už nijako nereagovala a tak Naruto siahol rukou do vrecka, ale namiesto svojho plánu ruku vytiahol prázdnu a vrecko znovu pevne uzavrel.
„Ták vypadá to že môžeme vyraziť.“
V tej chvíli zbadali ako sa k nim po cestičke blíži posledný člen ich týmu.
„No to bude teda zábava, vyzerá to že ste všetci dochvíľni.“
Naoko sa posťažoval blonďavý sensej.
Keď už všetci stáli na dohodnutom mieste Naruto začal popisovať ich prvú úlohu.
„Takže, keďže ja sám neznášam úlohy s označením D, vybavil som vám C-éčkovú misiu, dúfam že ste spokojní. Malo by ísť o jednoduchú úlohu, podpora úderného týmu, ktorý sa vracia zo svojej misie, mali by sme sa stretnúť na hraniciach so zemou zvuku, takže asi tak dva dni cesty.“
Naruto sa usmieval, ostatní stáli s otvorenými ústami, všetci totiž vedeli že prvé úlohy budú zamerané skôr na výpomoc v dedine.
„Tak na čo čakáte? Choďte sa pripraviť na cestu, za hodinu vás čakám pri východnej bráne.“

Celou cestou z cvičiska domov som bol úplne neschopný premýšľať, šiel som spamäti, ani som nevnímal okolie. Takže prvá misia a hneď typu C? Keď som prišiel domov, zistil som že mamka tam nie je. Vybehol som preto do svojej izby a zbalil som si základné potreby na misiu ktorá by mala trvať štyri dni. Horšie to bolo s jedlom, na niečo podobné som nebol pripravený a času som už mal naozaj málo. Otvoril som preto skrinku s označením „Ninja zásoby“ a div sa svete našiel som tam pár balíčkov, cestovných ninja tyčiniek. Vyzerali síce už troška zašlo, ale tak sa mi marilo že Iruka sensej vravieval že ninja prídely v nepoškodenom obale vydržia snáď celú večnosť. Tak som ich teda pridal do batohu. Načmáral som ešte mamke odkaz a vyrazil na miesto stretnutia. Nakoniec som to stihol len tak tak, k mojej úľave som ale neprišiel posledný. Vlastne pri bráne som videl iba Fusaka. Ten vyzeral že si naozaj vzal iba to najnutnejšie, na pravej nohe mal priviazané bojové vrecko a na chrbte menší batoh so stočeným spacákom. Presne o ôsmej sa objavil sensej, ten pre zmenu vyzeral, že nie je zbalený vôbec.
„Kde je Yushina?“
Spýtal sa sensej.
„Ešte neprišla sensej.“
Odpovedal som a sensej sa len uchechtol.
„Sensej a vy si neberiete nič so sebou?“
Spýtal som sa ho.
Ten sa chvíľku ohmatával po vreckách a bojových kapsách.
„No vyzerá to že mám všetko čo potrebujem.“
Ľudia ktorí prechádzali bránou dnu a von sa na nás často zvedavo pozerali, až neskôr som si uvedomil že sa nepozerajú na nás, ale na senseja. Vlastne už z diaľky bolo jasné že je trochu zvláštny. Namiesto bežných tmavomodrých ninjovských nohavíc mal oranžové, od lýtok dolu stiahnuté bielym pásom. Na širokom opasku mal pripevnené dva zvitky, jeden zelený a druhý neurčitej tmavej farby, jeho blonďavé vlasy trčiace snáď do všetkých strán tiež pridávali na nevšednosti jeho zjavu. Okrem toho mal bledé tričko s veľký znakom pre oheň na chrbte a zvláštnymi špirálami na ramenách. Zbrane nemal viditeľné žiadne, ale na opasku mal pripevnenú jednu kapsičku z ktorej vždy vyťahoval ten svoj zápisník do ktorého čas od času niečo písal a na pravom stehne mal klasickú ninja kapsu na malé zbrane. Vlastne ma celkom udivovalo, že si nevzal jouninskú vestu, ninjovia ju radi používali, pretože sa do nej dalo veľa vecí uložiť a proti slabším útokom vedela poskytnúť aj dobrú ochranu. Aspoň tak sme sa to učili na akadémii.
Asi desať minút po ôsmej konečne dorazila aj Yushina. Naruto sensej jej trochu odľahčil od vybavenia ktoré si s sebou priniesla a odložil to u strážcov brány.
Yushina bola pekne nahnevaná.
„Ale senseej! Prečo si to nemôžem vziať so sebou?“
Teda fakt je že sa mu vôbec nedivím, veď kto by bol taký strelený aby si so sebou bral meče a ešte aj celú sadu fuuma shurikenov?
„Ideme na prvú misiu, nepočítaj s tým že by ste sa zapojili do boja, ale hlavne, dôležité teraz je aby si sa naučila ovládať svoju chakru, veľké zbrane ťa iba spomalia.“
Sensej tento krát hovoril s úplne vážnou tvárou, na chvíľku som mal pocit ako keby sa mu niečo mihlo v očiach keď bral Yushine fuuma shurikeny.
„Ach jo...!“
Odfrkla si sama pre seba.
Naruto sensej pomaly vykročil k bráne a konečne sa znovu usmial.
„Tak vyrážame, po ceste vás čaká ťažký tréning, tak nerátajte s tým že to bude oddychová prechádzka.“
Zdvihol som svoj batoh a vykročil.

Okolo štvrtej poobede sme zastavili na jednej malej čistine, na jej okraji tiekol potok a tak sme sa tu rozložili.
„Pre dnešok sa tu utáboríme.“
Rozhodol sensej a odišiel k potoku. My ostatní sme si začali vybaľovať jedlo, od rána sme jedli iba málo, pretože sme sa nezastavovali. Tak som si vytiahol ninja tyčinku a s nevôľou som sa na ňu pozeral. Už počas cesty som zistil že mi ninja prídely nechutia. Ale keďže som iné so sebou nemal tak som sa zahryzol, pretože som mal pocit že môj žalúdok už požiera sám seba.
Yushina ohŕňala nos nad niečím podobným tomu čo som konzumoval ja, a aj keď som bol pekne unavený z cesty prišlo mi to strašne smiešne.
„Čo sa smeješ!“
Vybehla na mňa.
„Ja len, vyzeráš že ti nechutí.“
Povedal som cez slzy od potláčaného smiechu.
„A tebe to snáď chutí?“
Pohoršovala sa.
„Čo, toto? No je to fakt hnusné.“
Odhryzol som si a kyselo sa zatváril.
Tento krát sme sa rozosmiali obaja. No možno nie je až taká strašná ako som si myslel.
Fusaku pre zmenu jedol niečo čo pripomínalo sušené mäso. Ako jediný z nás nevyzeral otrávene.
Sensej sa vrátil a na tvári mal podivný úškľabok.
„Keď dojete, tak začneme s vašim tréningom.“
Na rozdiel od mojich kolegov genínov, ktorí vyzerali že sa tešia, ja som mal náladu pod psa. Predsa len po takej ceste by som si rád oddýchol.
S nepríjemným pocitom som zhltol aj posledné sústo, vypil snáď celú cestovnú fľašu a čakal na mučenie s názvom tréning.
„Tak, vyzerá že ste pripravení. Pri cestovaní som si všimol že ovládanie chakry vám ešte robí značné problémy. Aby som to ujasnil, na pomery ninjov sme cestovali naozaj pomaly, striedali sme cestu po zemi a cestu po stromoch. Pre rýchly a vytrvalý pohyb ninjov je dôležité dobre ovládať chakru a to nielen byť schopný ju použiť tak aby ste zvládli výkon ktorý požadujete, ale aj aby ste na ten výkon použili čo najmenšie množstvo chakry.“
Všetci traja sme na neho pozerali s otvorenými ústami, keď si to všimol rozosmial sa.
„No vyzerá že to nie úplne chápete. Popravde sám sa divím že to takto vysvetľujem, keď som bol vo vašom veku musel som sa všetko učiť prakticky.“
Sensej vstal a vybral z vrecka tri malé okruhliaky a položil ich na zem. Potom na ne položil dlaň a následne ruku zdvihol. Kamene mu ostali prilepené na dlani.
„Toto je veľmi jednoduchá technika a zároveň jedna z najpoužívanejších. Prichytil som chakrou svoje telo k inému predmetu. Nie sú potrebné žiadne pečate, stačí ak sa budete sústrediť. Neskôr túto techniku využijeme účelnejšími spôsobmi. Vašou úlohou je udržať takto kameň aspoň hodinu. Teda je to zároveň aj fyzický tréning.“
Sensej dlaň otočil a kamene v nej zovrel.
„Tak tu máte každý jeden, môžete začať.“
Keď podával kameň mne tak sa na mňa zadíval až som musel odvrátiť zrak.
„Sumamaru, poď nachvíľku so mnou.“
„Hai sensej.“
Sensej kráčal smerom k lesu a keď sme už boli mimo dosluch Yushiny a Fusaka, pokračoval.
„Všimol som si že máš problém s koncentráciou. Už pri cestovaní si mal nestále uvoľňovanie chakry. Takže si myslím že sú dve možnosti. Trápi ťa niečo?“
Či ma niečo trápi? To je otázka.
„Nie sensej nič ma netrápi.“
„Hmm, tak potom už ostáva iba jedno. Vieš čo znamená byť ninjom?“
„Hej, chrániť život a prosperitu Konohy.“
„Áno to je poučka, ale vieš čo to znamená naozaj?“
„Eh..“
„Byť ninjom znamená riskovať život, bolesť, zranenie, ale hlavne to znamená byť pripravený život vziať. To sú veci ktoré normálny človek nedokáže a nemôže urobiť. A tými normálnymi ľuďmi myslím teba, mňa a aj ostatných ninjov, ktorých poznáš.
Sumamaru, prečo myslíš že sme schopní vziať niekomu život, a prečo sme ochotní obetovať ten svoj? Každý ninja ktorý toto dokáže má svoju vlastnú cestu, svoje nindo (cesta ninju). To znamená len toľko že každý si našiel ten správny dôvod pre ktorý premieňa svoje úsilie pri tréningu na výkony ktorých sú schopní len ninjovia a pre ten istý dôvod sú ochotní sa obetovať a dokonca aj pošpiniť svoju dušu vraždou. Chápeš čo sa ti snažím povedať?“
„Hai sensej“
„Teda už vieš aké je tvoje nindo?“
„... nikdy som nad tým nerozmýšľal.“
Naruto sensej sa usmial.
„Správne, nemal si dôvod myslieť na podobné veci, ale ak chceš byť ninjom musíš si sám pre seba ten „dôvod“ nájsť. Ber to ako ďalšiu misiu len pre teba. Kým sa vrátime do Konohy skús nájsť svoje nindo.“
„Hai.“
„Dobre teraz sa vráť a trénuj s ostatnými na tom kameni.“
Otočil som sa a s plnou hlavou nezodpovedaných otázok som sa rozbehol k Yushine a Fusakovi. Snáď mi tréning pomôže v tom utriediť si myšlienky.