Sensej - kapitola 06 (Nindou)

Kapitola – 06 (Nindou)

Oranžovú oblohu postupne vystriedalo tmavé nebo na ktorom sa začali objavovať malé svetielka. Iba tak som ležal a pozoroval oblohu, už mi dochádza čo na tom strýko vidí. Všetky problémy sa oproti veľkosti celého sveta zdajú také malé. To je ale asi zbytočná úvaha, pretože ja som tu dole a moje malé problémy ma zamestnávajú viac ako je zdravé.
Moja snaha pri tréningu kolísala presne ako mi povedal sensej, ťažko sa mi sústredí aj na takú malú úlohu ako je udržať kamienok na ruke iba pomocou chakry. Fusaku a Yushina boli ďaleko úspešnejší ako ja a ešte skôr ako zašlo slnko to zvládli.
Naozaj by som mal prísť na dôvod pre ktorý chcem byť ninjom. Doteraz som vlastne nič špeciálneho nezažil, jediný človek o ktorého som prišiel je môj otec, ale to sa stalo ešte skôr ako som sa narodil, takže vlastne ma to nijako nezasiahlo. Okrem mamky mám ešte strýkov Shikamara a Choujiho, krstnú tetu Ino, ktorí sú všetci v pohode. Konfliky sa Konohe vyhýbajú už desaťročie. Sakra, čo tu vlastne robím?
„Sumamaru.“
Sadol si vedľa mňa Naruto sensej, vlastne keby sa neozval ani by som nevedel že tu je, .... zaujímalo by ma čo je jeho nindou.
„Kľudne ma volajte Suma ako ostatní, sensej.“
Pozrel sa na mňa a zase sa usmial tým jemu vlastným spôsobom.
„Meno je dôležitá súčasť, ktorá robí človeka výnimočným. Konohamaru by ti o tom vedel povedať svoje.“
Tak to by vysvetľovalo, prečo ma jediný Konohamaru vždy oslovoval celým menom.
„Mal by si sa ísť vyspať, zajtra bude cesta náročnejšia ako dnes.“
Povedal mi sensej.
„Sensej, “
Je to ťažké pýtať sa niekoho na dôverné veci.
„Áno?“
„..eh, ... je ťažké nájsť svoj dôvod pre to byť ninjom?“
Naruto sensej sa zamyslel a vyzeral pri tom celkom komicky. Našťastie som sa dokázal ovládnuť a nerozosmial som sa.
„Ja vlastne ani neviem, vždy som vedel prečo chcem byť ninjom, ale viem si predstaviť že to pre niekoho môže byť ťažké.“
Odpovedal.
„A ...a aké je vaše nindou?“
Ostal som celkom prekvapený že som sa dokázal spýtať.
„Heh, myslím že to si necháme na zajtra Sumamaru, lebo by si asi nezaspal.“
„To je to až také strašné?“
Vydesil som sa.
Sensej sa rozosmial.
„To nie, ale viem si živo predstaviť ako by si o tom celú noc premýšľal, zajtra musíme dobehnúť to čo sme dnes zameškali, takže sa poriadne vyspi, tvoji tímoví kolegovia už tvrdo spia.“
Naruto sensej po tých slovách vstal a odišiel niekam medzi stromy.
No vlastne je pravda, že sa musím vyspať dnes, som mal toho cestovania dosť, zajtra asi umriem.

Ráno som sa zobudil snáď ešte unavenejší a boľavejší ako som včera zaspával. Ako dnes môžem takto cestovať? Najradšej by som bol doma v posteli a preležal celý deň.
„Suma, vylez už z toho spacáku!“
Aj ja ťa ľúbim Yushina, pomyslel som si a nahodil ten najkyselejší výraz akého bola moja tvár schopná.
Pomaly som sa vyhrabal zo spacáka a nevšímal si neustále brblanie našej tímovej hviezdy.
„Tak mládež, rýchlo do seba ešte niečo hoďte a vyrážame. Dnes dostanete zabrať.“
Povedal sensej vysmiaty ako ranné slnko.
Zbalil som si veci a bol som rád že som si nevzal toľko vecí ako Yushina.
„Čo zazeráš?“
Odvrkla keď si všimla ako ju sledujem pri balení jej nie práve malého batoha.
„Ále nič.“
Odpovedal som bez záujmu a otočil sa iným smerom.
Ešte chvíľu som cítil na svojom chrbte jej pohľad. Vytiahol som svoju rannú tyčinku ninja prídelu na cesty, vážne netuším aký je rozdiel medzi rannou, obednou a večernou, pretože všetky chutia rovnako hnusne.
Po pár minútach sme vyrazili. Z celej cesty si toho naozaj veľa nepamätám, cestovanie samo o sebe bolo dosť nezáživné, okrem toho som sa musel naozaj sústrediť aby som sa pri každom druhom kroku nezrútil. Cestovali sme totiž prevažne po stromoch, ku podivu som zvládol celú doobednú časť bez väčších problémov.
Okolo poludnia sme konečne zastali a dali si obedovú pauzu. Yushina vyzerala v pohode, Fusaku pre istotu nedával najavo žiadne emócie, myslím si že som jediný vyzeral ako vyschnutá mŕtvola.
„Dáme si hodinovú pauzu, tak si oddýchnite, väčšinu cesty už máme za sebou.“
Naruto sensej vyzeral rovnako čerstvo ako keby práve vyliezol z postele.
Napil som sa vody a zjedol ďalšiu hnusnú tyčinku, vlastne mi teraz ani neprišla až taká nechutná.
„Tak ako Sumamaru?“
Spýtal sa sensej keď ma videl sedieť polomŕtveho, opretého o strom.
„Nič moc, ale zatiaľ žijem.“
Odpovedal som.
„Uvoľňuješ priveľa chakry, ale ja by som nemal asi nič vravieť v tvojom veku som na tom s chakrou nebol o nič lepšie.“
„Sensej, poviete mi teraz aké je vaše nindou?“
Spýtal som sa odvážne.
„Dobre, ale poviem to vám všetkým.“
Potom zavolal aj zvyšok tímu päť. Keď sa obaja usadili tak aby ho dobre počuli, sensej začal.
„Sumamaru sa ma spýtal, prečo som sa rozhodol byť ninjom.“
„Čo to je za sprostú otá..“
„Je to dôležitá otázka.“
Prerušil Yushinu sensej.
„Ty Yushina máš svoj dôvod, chceš byť neprekonateľná kunoichi, Fusaku má tiež svoj dôvod. Aj preto som sa vás pýtal na vaše sny v deň keď sme sa stali týmom päť.“
Naruto sensej sa na chvíľku zamyslel.
„Každý dobrý ninja má svoj dôvod pre ktorý sa ním stal, pre ktorý sa stále snaží zlepšovať. Mojim dôvodom, bolo stať sa hokage.“
Yushina sa začala smiať.
„Áno, je to taký detský dôvod.“
Usmial sa aj sám sensej.
„Až neskôr som si uvedomil, že pravý dôvod prečo som chcel byť hokage sa skrýval v mojej samote, v tom ako mnou ľudia opovrhovali. Vlastne som len chcel aby si ma ostatní všimli a uznali ma.“
„Ale sensej, prečo by vami ľudia z Konohy opovrhovali?“
Skočila mu do reči blonďavá kunoichi.
„Tak to je iný príbeh, ktorý vám poviem niekedy inokedy. Takže, to prečo som sa stal ninjom, prečo som tak úmorne trénoval a bojoval, všetko to bolo preto aby som nebol sám. A keď som konečne našiel ľudí ktorí ma prijali, tak sa mojim celoživotným snom stalo chrániť ich aj za cenu svojho života.“
Sedeli sme tam a hľadeli na senseja ako na svätého muža, alebo prinajmenšom som ja na neho tak hľadel. Po tom čo nám povedal, že jeho snom je získať celoživotnú permanentku na ramen zadarmo, by ma naozaj nenapadlo že jeho dôvody môžu byť také hlboké.
„Tak Sumamaru, je to pre teba dostatočná odpoveď?“
Pohľad jeho modrých očí akoby prenikal až do môjho vnútra.
„Hai sensej.“
Usmial sa a dodal.
„Je mi jasné že to asi nie je možné plne pochopiť, teda aspoň pokiaľ sám na vlastnej koži nezistíš aké to je. A tak dúfam že som ti aspoň trošku pomohol.“
Yushina sa zjavne spamätala prvá.
„Sensej, kedy nás naučíte nejaké silné jutsu?“
Blondiak sa rozosmial.
„Keď sa vrátime v poriadku do Konohy, pustíme sa na to. Môže byť?“
Yushina celá žiarila.
„HAI!!!“
Vyskočila a s bojovým pohľadom sa zadívala niekam do diaľav, ako keby ten deň keď je neporaziteľnou kunoichi už bol na dosah. Vtedy som si uvedomil že jej závidím.
„Tak zbaľte si veci, vyrážame.“
Povedal sensej.
Keď sme všetci stáli pripravení na ďalšiu cestu vyhlásil.
„Tím päť VYRÁŽA!“