New Life 08

Kráčala som do budovy a pri vchode som zbadala postávať Niky.
,,Anamo-chan, čo tu robíš? Máš byť doma a odpočívať ak sa nemýlim... a čo tá maska?“ vrčala na mňa.
,,Niky-chan, upokoj sa. Idem len za Kazekagem a tú masku mi vrátila Temari-san.“ hneď som ju upokojovala no cúvla som o pár krokov. Nezabudnem na to ako po mne vrieskala, že mám byť doma a nevymýšľať. Kto by to do nej povedal. Taká milá, skromná a pokojná osoba, sa hneď vie zmeniť na desivú a divokú kunoichi. To bolo po prvý krát čo som ju tak videla, a dúfala som, že ju už v takej nálade neuvidím.
,,Vrátila? Prečo?“ spýtala sa ma už pokojne.
,,Keď ma Kazekage priniesol, tak ju Temari zobrala, aby mi ju mohla vrátiť.“
,,Aha, A prečo ideš za Kazekagem?“ tak táto otázka ma zaskočila. Hlavou mi stále vŕtalo, prečo bol v noci za mnou. Keby sa tak dostal k tomu, čo mi chcel povedať. V duchu som preklínala sestričku, že nemohla počkať o pár sekúnd dlhšie.
,,No, nemala som šancu sa mu poďakovať za záchranu života.“ úplne som očervenela. Niky si to všimla a začala sa chichúňať. Oči sa jej zlomyseľne zaleskli.
,,Jasné... a to je jediný dôvod?“ povedala to takým tónom, ktorý ma neuveriteľne vytáčal.
,,A pre aký iný dôvod by som tam mala ísť?“ prevrátila som oči aby som ju zmiatla. Ďalší dôvod bol, že som ho proste musela vidieť. Bol ako droga a ja som potrebovala ďalšiu dávku.
,,Keď si spala v nemocnici tak som bola pri tebe a čosi si mrmlala zo spánku.“ zalapala som po vzduchu, Ja rozprávam zo spánku? To som nevedela. Čo som hovorila?
,,Naozaj? A čo som hovorila?“ spýtala som sa potichu.
,,Splietala si čosi o Kazekagem... ale nerozumela som.“ bola som rada, že jej nevidím na tvár, pretože ten úšklebok by ma určite prenasledoval do konca života.
,, Eh... o Kazekagem?“
,,No.“
,,Nikto iný to nepočul, že? Niky-chan, o tomto nikomu nehovor... jasné?“ zrazu som bola na pochybách. Čo ak niečo povie? Cítila som sa trápne.
,,Nie nepočul, keď si spala bola som tam len ja. A neboj sa. Nič nepoviem. Sme predsa kamošky nie?“ ako som mohla pochybovať. Za to som si mala chuť poriadnu vraziť. Počkať, ale, v noci... keď som spala, Kazekage bol v mojej izbe. Myslela som, že na mieste zomriem. Dúfam, že som nič nehovorila. Očervenela som ešte viac a Niky si to všimla. Rýchlo som sa usmiala.
,,Niky, ja už idem dobre? Potom sa uvidíme.“ a už ma nebolo. Vošla som do bodovy a celá nesvoja som kráčala k jeho pracovni. Čím bližšie som bola, tým viac sa mi rozbúchalo srdce. Zastavila som sa pred dverami a chcela som zaklopať. Zodvihla som ruku, no zostala mi vo vzduchu visieť. Zrazu som mala divný pocit. Budem ho rušiť len kvôli tomuto? Môj dôvod mi pripadal byť taký chabý. Vzdychla som si a otočila som sa na odchod. Hrozne som sa vyľakala. Nečakala som, že za mnou bude stáť On. Odskočila som, nohy sa mi podlomili a spadla som rovno na zadok. Moja nešikovnosť. Na takéto situácie som mala vždy šťastie a talent.
,,Au,“ sykla som a vzhliadla ku Kazekagemu. On zostal na mňa hľadieť.
,,Si v poriadku?“ postavila som sa na nohy a celá červená som na neho pozrela.
,,A-ano.“ zakoktala som sa.
,,Hľadala si ma?“ spýtal sa.
,,No... nie... vlastne áno... ale nechcem vás zbytočne oberať o čas.“ mrmlala som.
,,Neoberáš ma o čas. Čo potrebuješ?“
,,To...bola to len maličkosť.“ nervózne som sa ošila. Kazekage otvoril dvere a pokynul mi nech vojdem. Nemala som na výber a tak som vošla dnu. Keď prechádzal okolo mňa bol tak blízko, že som ucítila jeho vôňu. Nevedela som k čomu ju priradiť. Bola taká sladká a svieža. Zakrútila sa mi hlava.
Sadol si za stôl a so založenými rukami ma pozoroval. Cítila som sa ako v ten prvý deň, keď som tu stála. Bolo mi jasné, že budem musieť začať ja, pretože on sa k slovu zrejme nemal. Ako povedala Lin, bol veľmi tichý. Nevadilo mi to. Ani ja som nebola veľmi ukecaná.
,,No, ja som prišla, eh... ja nemala som šancu sa vám poďakovať za záchranu.“ trvalo mi kým som to povedala. Bola som úplne mimo z jeho zelených očí.
,,Nemusíš mi ďakovať.“ povedal. Prikývla som a premýšľala čo ďalej povedať. Kazekage pootvoril ústa, akoby mi chcel niečo povedať, ale hneď ich zatvoril. Vyzeral, akoby vo vnútri seba znova zvádzal boj. Spýtavo som sa na neho zahľadela a konečne to vyzeralo, že mi chce niečo povedať.
,,Gaaro, ideme dnu!“ ozvalo sa z chodby a hneď na to sa otvorili dvere. Do kancelárie vstúpila Temari s bratom Kankurom.
,,Anamo-chan.“ povedala udivene Temari.
,,Temari-san.“ zamrmlala som potichu. Chvíľu sme tam len tak všetci potichu postávali.
,,To je Kankurou, môj brat.“ rozhodla sa mi ho predstaviť, pretože Kankurou sa na ňu spýtavo pozrel. Prešiel ku mne a podal mi ruku.
,,Teší ma.“
,,Aj mňa.“ zamrmlala som a usmiala sa. Kankurou sa tiež usmial a otočil na Kazekageho.
,,Gaaro, už je čas ísť.“ povedal mu. Kazekage sa zodvihol a pozrel na mňa. Pohľad som mu opätovala.
,,No ja už tiež pôjdem. Dovidenia.“ zamrmlala som a už ma nebolo. Vyšla som z budovy a zastavila som sa ešte pri Niky.
,,Tak ja idem. Uvidíme sa zajtra, dobre?“ spýtala som sa.
,,Áno, jasné.“ povedala. Okolo nás práve prešli piesočný súrodenci. Zachytila som, ako sa na mňa Kazekage pozrel kútikom oka, keď prechádzal okolo. Kankurou sa zahľadel na Niky. To ma prekvapilo. Pozrela som na ňu a všimla som si, ako zmenila držanie tela. Úplne sa uvolnila a tiež na neho hľadela. Keď boli dosť ďaleko rozchichotala som sa.
,,Teda, Niky-chan.“ smiala som sa. Niky sa na mňa pozrela.
,,Čo je?“
,,Tak tebe sa páči Kankurou?“ povedala som už vážne.
,,Nie, … eh.. teda...“ koktala.
,,Môžeš mi to povedať, okrem toho je to vidno.“
Niky zvesila plecia a pozrela na mňa ako zranený pes.
,,Áno.“
,,Ale to nieje zlé.“ uistila som ju. Niky sa na mňa prekvapene pozrela.
,,Naozaj?“
,,Áno.“ povedala som úprimne.
,,Niky-chan, už idem dobre?“ nemala som náladu hovoriť o láske, alebo vôbec sa o nej dohadovať. Veď sama ani neviem, čo to je za cit, to čo teraz cítim, sama som v tom zmätená. Nebudem niekomu hovoriť niečo čo nemusí byť pravda.
,,Dobre.“
Rozlúčila som sa s ňou a ponáhľala som sa po ulici smerom domov. Kráčala som po preplnenej ulici až som sa dostala za partiu akýchsi dievčat, ktoré si niečo hovorili. Nemala som v úmysle počúvať, ale bavili sa o niečom, čo ma donútilo spomaliť.
,,...počula som, že tá ANBU zomrela.“ hovorila jedna.
,,Nie, vraj je v kóme, po tom čo ju Kazekage-sama priniesol.“
,,Áno, videla som, ako s ňou bežal cez celú dedinu až do nemocnice. Ľudia na neho len vyvaľovali oči, ale on to nejak neregistroval. Len stále niečo mrmlal tej kunoichi.“
,,Čo také? Ale ona je v poriadku. Moja mama, ktorá robí v nemocnici hovorila, že ju dnes prepustili. Určite tu niekde je.“ s nádejou sa obzrela a na chvíľu jej oči spočinuli na mne. Hneď som sklonila hlavu a ruku položila na ľavé rameno, aby nevidela môj vytetovaný znak, ktorý mali všetci ANBU.
Prešla som okolo nich a ponáhľala sa preč. Nemala som záujem počúvať ako sa rozplývajú nad Kazekagem.
Prišla som domov, a hneď som si ľahla na posteľ. Bola som unavená, v nemocnici som nespala takmer vôbec po tom čo Kazekage odišiel. Zaspala som, len čo sa moja hlava dotkla vankúša.
Zobudila som sa na hluk, ktorý sa ozýval zdola. Vzala som kunai zo stola a potichu som sa zakrádala po schodoch do kuchyne odkiaľ ten buchot vychádzal. Skoro som dostala infarkt. Predo mnou sa vynoril otec s panvicou v ruke a vyzeral byť naštvaný.
,,Nevidela si olej?“ spýtal sa ma. Ja som tam stále stála s kunaiom v ruke a vystrašeným pohľadom.
Keď si uvedomil v akej som pozícií, nadvihol obočie.
,,Ty si na mňa chcela zaútočiť?“ rýchlo som sklonila kunai a usmiala sa.
,,Nie, ale myslela som si, že nás tu niekto vykráda, okrem toho, vynoríš sa predo mnou s panvicou v ruke tak čo čakáš?“ nahnevane som prešla k stoličke a sadla som si.
,,A nevidela som tvoj olej.“
,,Prepáč, nevedel som, že robím taký hluk.“ ospravedlňoval sa mi a popri tom ho hľadal ďalej .
,,V poriadku.“
,,Ako si sa dnes mala?“ typická otázka od otca. Uvolnila som sa a podoprela som si hlavu rukou.
,,Dobre, ako vždy.“ zamrmlala som.
,,Aha,“
,,A čo dnes? Nejaké nové správy ohľadne Madary?“ spýtala som sa.
,,Nie. Nič, ten slizký had sa stále skrýva... a keď ho dostanem do rúk tak, AHA! TU JE!“ otec víťazoslávne zakričal a ja som sa skydala zo stoličky. Rýchlo som sa postavila a vzala kunai do ruky. Podrobne som prezrela celú miestnosť a hľadala ho, no nenašla. Keď som sa pozrela na otca, ktorý mi stál chrbtom a v ruke držal olej, ktorý práve vytiahol z elektrickej rúry, myslela som, že ma snáď porazí. Hodila som kunai na stôl a začala nadávať.
,,Môžeš s tým prestať? Chceš ma dostať do nemocnice? Ak si si nevšimol, práve som z nej vyliezla!“ vrčala som na neho a on sa na mňa prekvapene díval.
,,Prepáč.“
,,Ako môžeš nechať olej v elektrickej rúre?“ spýtala som sa nechápavo keď som sa ukludnila a sadla som si.
,,Ja ani neviem, som zamyslený.“ pokrútila som hlavou, vstala som a vybrala som sa do izby.
,,Idem spať. Som unavená, dobrú noc.“ a vybehla som do izby. Zamkla som za sebou a zvalila sa na posteľ. Za oknom bola tma. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali desať hodín večer. Snažila som sa zaspať, ale nešlo to. Nahnevane som vstala a vyšla na balkón. Noc bola veľmi teplá. Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela sa na veľký mesiac. Nechcelo sa mi byť doma. Bez toho aby som si uvedomila čo robím zoskočila som z balkóna a kráčala cez tichú Sunu tam, kam ma nohy niesli. Vôbec som nechápala, čo to do mňa vošlo, len tak sa potulovať po Sune uprostred noci, ale bolo mi to jedno. Teraz som bola rada, že konečne môžem byť sama. Ocitla som sa na prázdnom ihrisku, kde sa hrávali deti. Kráčala som naboso po jemnom piesku až ku skale kde som si sadla, oprela sa o ňu a ďalej pozorovala mesiac. Mala som chuť zobrať sa a ísť do Konohy, no predsa len som tu chcela zostať. Držal ma tu on. Ale prečo? Prečo som zmätená z pocitov keď ho vidím, prečo sa vždy roztrasiem a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Prečo túžim vrhnúť sa mu okolo krku a nikdy ho nepustiť? Žeby som sa naozaj zamilovala? Konečne našla lásku? Len matne som si uvedomovala moju poslednú myšlienku pred tým než som omdlela, ale myslela som si, že som si to myslela len z toho šoku. Ale čo ak to je pravda? Naozaj milujem Kazekageho Sunagakure no Sato?
Dopadol na mňa tieň akejsi postavy. Pozrela som sa na ňu a údivom mi div nevypadli oči.
,,K-kazekage-sama?“