New Life 09

,,Anamo-san, čo tu robíš tak neskoro?“ spýtal sa ma. Sedela som na zemi a trochu nervózne som sa usmiala. Stál nado mnou a znova mal na tvári ten svoj vážny výraz.
,,No, nemohla som spať, tak som sa bola prejsť.“
,,Naboso?“ spýtal sa. Ani som si to neuvedomila, že nemám boty, ale bolo mi to jedno. Piesok bol stále teplý od slnka a jemný.
,,No hej, je teplo.“ začervenala som sa. Kazekage tam tak stál a nič nehovoril. Čakala som čo povie, ale stále bol ticho. Zrjeme nad niečim premýšľal. Prezeral si detské ihrisko.
,,A čo tu robíte vy?“
,,Chodil som sem, keď som bol malý.“ povedal. Usmiala som sa. Predstaviť si ho malého bolo také zvláštne.
,,Áno?“ nabádala som ho aby pokračoval. Chcela som o ňom vedieť čo najviac.
,,Sedával som na hojdačke a sledoval deti ako sa hrajú.“ pokračoval akoby si ani neuvedomoval, že to hovorí nahlas.
,,Nehrali ste sa s nimi?“ spýtala som sa prekvapene. Odtrhol pohľad od ihriska a pozrel sa na mňa.
,,Nie, pre nich som bol monštrum.“ to ma prekvapilo. On?
,,Prečo?“ spýtala som sa. Nedokázala som skryť zvedavosť a on si to všimol. Zostal na mňa hľadieť.
,,Ja... prepáčte, ja len...“ zmĺkla som.
,,Len čo?“
,,Chcela by som vás lepšie poznať. Vedieť o vás viac.“ mrmlala som potichu so sklonenou hlavou. Myslela som si, že odišiel, pretože som nič nepočula, a neodvážila som sa pozrieť hore. No zrazu som vedľa seba ucítila pohyb. Kazekage si sadol ku mne na zem a oprel sa o skalu.
,,Naozaj chceš o mne niečo vedieť?“ spýtal sa. Mala som pocit, akoby sa bál mojej reakcie.
Zmohla som sa len na prikývnutie. Kazekage sa zahľadel na okrúhly mesiac a potichu spustil. Jeho hlas sa priam strácal v tom tichu.
,,Pred tým, než som sa narodil, môj otec dal do mňa zapečatiť Shukaku, pretože Suna bola oslabená, mal som poslúžiť ako ultimátna zbraň. Keď som sa narodil, moja matka zomrela a môj otec ma trénoval. Vychovával ma môj strýko Yashamaru. Keďže som mal v sebe démona a bol som malý, nezvládal som ho. Keď si to môj otec uvedomil, rozhodol sa, že ma dá zabiť. Žil som v strachu z toho, že ma chcú zabiť, že nemôžem spať. Deti a súrodenci sa ma báli, všetci ma nenávideli, a ja som si myslel, že jediný kto ma kedy v živote mal skutočne rád bol môj strýko. On mi vysvetlil čo je to láska, ktorú som nikdy nechápal a nikdy necítil, a čo je to bolesť. Väčšinu času som strávil otázkami, kto som, prečo žijem, prečo som monštrum, prečo ja. Raz v noci som sedel na streche ako každý večer a kládol som si tieto otázky, keď na mňa zaútočil neznámi ninja. Piesok ma sám ochraňoval, keďže som v sebe mal démona. Smrteľne som ho zranil. Triasol som sa od strachu a bol som v šoku. Prečo ja? Znova som sa pýtal tú otázku, ale nevedel som si na ňu odpovedať. Keď som mu dal dolu masku, zistil som, že to bol môj strýko. Dal mi odpoveď. Povedal, že mám v sebe démona, že som nikdy nebol milovaný, nenávidela ma aj moja matka a prekliala, nenávidel ma aj on, aj keď sa ma snažil mať rád. Jeho posledné želanie bolo, aby som zomrel, a tak sa ma pokúšal znova zabiť tak, že odpálil výbušninu, no piesok ma znova ochránil. Vtedy akoby sa vo mne niečo zlomilo, akoby sa vo mne prebudil Shukaku. Do svojich šiestich som žil v strachu zo svojich vrahov, ale od vtedy, som bol vrah ja. Rozhodol som sa, že ja milujem len sám seba, a bojujem len sám za seba.“ úplne sa ponoril do svojho príbehu a ja som ho počúvala. Bola som šokovaná. Myslela som si, že Naruto si toho vytrpel veľa, ale Kazekage to mal ešte horšie. Vlastný otec ho chcel zabiť.Prestal a pozrel sa na mňa akoby očakával, že s krikom utečiem.
,,Ja, chápem vás. Poznám človeka, ktorý mal rovnaký osud ako vy.“ mrmlala som potichu.
,,Ano?“
,,Z Konohy, Naruto Uzumaki.“ pri jeho mene sa mi pohli kútiky úst.
,,Poznáš Naruta?“ spýtal sa ma. Prekvapene som zažmurkala.
,,Hai.“
,,Naruto Uzumaki.“ zamyslel sa. S nádejou som čakala, čo bude.
,,Vďaka nemu už nie som vraždiaci stroj. Keď som bol na chuuninskych skúškach, po tom čo sme zaútočili na Konohu, keď sme boli podvedený Orochimarom, som bol zranený a musel som prebudiť Shukaku. Bojoval som so Sasukem a potom s Naurtom a po boji s ním som sa rozhodol, že sa zmením.“
,,Pamätám si na vás.“ povedala som. Pozrel sa na mňa.
,,Sledovala som hlavné boje, bola som medzi divákmi.“ rýchlo som mu objasnila.
,,Aha.“ povedal.
,,Po tom čo ste si prežili ste Kazekage.“ pripomenula som mu s úsmevom.
,,Áno, dal som si za cieľ byť Kazekagem. Chcel som aby sa ma nebáli, chcel som byť pre niekoho potrebný.“ zmĺkol.
,,Ste potrebný.“
,,Áno, ako Kazekage.“ zamyslel sa.
,,Nie, nielen ako Kazekage.“ protirečila som mu a to ho očividne prekvapilo.
,,Nie?“ spýtal sa.
,,Nie, Temari a Kankurou vás potrebujú ako súrodenca, potrebujem vás ja... ako...priateľa.“ posledné slovo som vyslovila potichu, ale v tom tichu znelo ako výkrik. Zostal na mňa prekvapene hľadieť.
,,Nemám veľa priateľov.“ šepol.
,,Tak teraz máte o jedného viac.“ povedala som a pozrela som mu do tváre. V jeho tvári som nevedela nič vyčítať, bola dokonale kamenná no jeho oči mi to povedali za neho.
,,Vážim si tvojho priateľstva.“ povedal potichu. Milo som sa na neho usmiala. Ani som si neuvedomila koľko je hodín a začala som byť unavená.
,,Mala by si ísť.“ povedal a vstal. Nasledovala som ho, až sme prešli do stredu ihriska.
,,Dovidenia Kazekage-sama.“ pozdravila som ho a ponáhľala som sa preč. Keď som zachádzala za roh ešte som sa obzrela. Kazekage stál uprostred ihriska a hľadel na mesiac. Konečne som ho spoznala. Konečne sme sa trochu viac zblížili. Bola som rada. Usmiala som sa a ponáhľala som sa domov.
Ráno som sa zobudila skoro. Stála som pred budovou ako každý deň a pozorovala okolie.
Po hliadke som sa po dlhom prehováraní rozhodla ísť s Niky, Lin aj s Torom na večeru do Asayake.. Celý večer sme sa rozprávali o vojne a premýšľali sme nad tým, čo Madara podnikne.
Niky vyrukovala s tým, že to podľa nej Madara vzdá.
,,Prečo by to vzdával? Veď sa spojil so Zvučnou. Určite niečo spraví.“ protirečila som jej. Niky sa zamračila.
,,Určite chystá niečo, čo nás dosť prekvapí. Prečo by zhromažďoval ninjov? Má ich dosť, teda, mal ich dosť. Z niektorých bitiek sa stiahol, pretože to jeho ninjovia neprežili. Zatiaľ je ticho, ale niečo pripravuje.“ mračil sa Toru a ja som s ním súhlasila. To isté som si myslela aj ja. Lin sa neozvala. Len nás počúvala ako sa dohadujeme.
,,Na Sunu neútočil?“ pýtala som sa. Pred pár mesiacmi zaútočil na Konohu, ale to sme boli pripravení.
,,Nie.“ povedala Lin.
,,Zaútočil snáď všade, ale na Sunu ešte nie.“ zamyslel sa Toru.
,,Vyzerá to tak, že hľadá slabiny.“ skonštatovala Niky.
,,,A čo ak sa pripravuje na to, aby zaútočil na Sunu?“ zamračila som sa. Všetci sa na mňa pozreli.
,,No tak uvažujme. Zatiaľ nezaútočil len na Sunu, takže je to možné.“
,,Nie, už sa s nami stretol na bitevnom poli, a musel sa stiahnuť. Pokiaľ máme Kazekageho, netrúfne si na nás.“ povedal hrdo Toru. Prevrátila som oči. Bolo mi jasné, že Kazekage bol jeho idolom.
,,Toru, ale veď Konoha má Hokageho, Kumo má Raikageho a tak ďalej, ale to mu nezabránilo, aby zaútočil.“ schladila ho Lin. Toru sa niekedy skutočne správal ako Naruto, a to bol veliteľom našej skupiny. Musela som sa zasmiať. Rozoberali sme to dosť dlho, až som sa rozhodla, že pôjdem domov. Rozlúčila som sa s nimi a vybrala sa po ceste až k domu. Keď som dorazila pred dom, namiesto toho, aby som vošla dnu, som pokračovala v ceste rovno na ihrisko. Otec ešte nebol doma, nesvietilo sa v oknách, a ja som nechcela zostať sama. Nudila by som sa. Prišla som na ihrisko a zostala som tam prekvapene stáť na mieste ako prikovaná. Bol tam Kazekage. Stál mi chrbtom a znova pozoroval mesiac. Premýšľala som či mám odísť alebo nie, zrejme chce byť sám a už som sa otáčala k odchodu keď som počula jeho hlas.
,,Nemusíš odchádzať. Zostaň tu.“ váhavo som sa k nemu otočila. Stál predo mnou a hľadel na mňa. V šoku som zažmurkala. Vôbec som ho nepočula ako sa presunul.
,,J-ja nechcela som vás rušiť Kazekage-sa-ma.“ mrmlala som a nadávala som si, že znova koktám. Z neznámych príčin ma uvádzal do rozpakov.
,,Nerušíš ma, a prosím, hovor mi Gaara.“ povedal a ja som ešte viac vyvalila oči.
,,Ehm, dobre.“ zamrmlala som.
,,Ja, premýšľal som, včera som ti povedal o sebe veci, ktoré by som nepovedal hocikomu. Chcem vedieť o tebe viac, ak smiem.“ povedal a ja som sa zamračila. Nebolo toho veľa čo by som mu o sebe mohla povedať. Prešla som popri ňom a ako predtým som si sadla na zem a oprela sa o skalu.
,,Čo by ste chceli.. prepáč...chcel vedieť?“ spýtala som sa.
,,Vtedy vo veži, som videl, že používaš blesk a vodu. Ovládaš dve podstaty. Samozrejme, ako ANBU sa to od teba dá očakávať. Ale všimol som si, že používaš aj Chidori.“ povedal a sadol si ku mne.
,,Mojou hlavnou podstatou je voda. Bleskovú ma učil otec už keď som mala deväť rokov. Učila som sa len také jednoduché veci, ale pre mňa to bolo v tom veku dosť ťažké. Popri blesku som sa učila nové vodné techniky takže som toho mala dosť. Keď som mala desať, rodičia sa rozviedli a otec sa presťahoval do Suny. Prestala som si s mamou rozumieť a celé dni som trávila na lúke kde som trénovala. Trénovala som kým som sa nenaučila bleskovú podstatu ovládať. Keď som mala dvanásť, Kakashi ma našiel trénovať na lúke a rozhodol sa, že mi pomôže. On ako sensei toho mal veľa, pretože mal svoj nový tým. Raz mi hovoril, že bude učiť Sasukeho Chidori a keďže je to na bleskovú podstatu, tak som sa to chcela aj ja naučiť. Po dlhom presviedčaní konečne pristúpil a tak som začala trénovať. Spoznala som sa s Narutom, Sasukem a Sakurou a postupne som spoznávala ostatných kamarátov. Dovtedy som bola samotárka. Nepripúšťala som si ľudí k sebe, a vlastne doteraz ani neviem prečo. Keď som mala štrnásť ovládala som už dosť vodných aj bleskových technik a naša Hokage si ma dala zavolať a navrhla mi, či by som sa nepridala k ANBU. Bola som tam len dva roky a zrazu som zistila, že to všetko musím opustiť. Moja mama si našla priateľa a ten ju proti mne poštval ešte viac. Nieje zlý, to sa o ňom nedá povedať, ale nesadli sme si. A keď videl, že moja mama a ja sa hádame začal sa do toho pliesť aj on a postupne to začalo byť na nevydržanie. A teraz som tu, v Sune s otcom, ktorého som videla len málo a som rada, že sme spolu, ale chýbajú mi ľudia z Konohy aj moja mama, síce sme sa stále hádali.“ hovorila som potichu a popri rozprávaní som sa hrala s pieskom.
,,A teraz si nešťastná?“ spýtal sa ma. Prekvapilo ma to a pozrela som sa na neho. Hľadel pred seba, ale keď som sa na neho pozrela, otočil hlavu mojim smerom. Znova som nevedela nič vyčítať z jeho tváre. Nad čím premýšľa?
,,Nie.“ povedala som popravde a sklopila som pohľad.
,,Nie si nešťastná? A čo cítiš? Chýbajú ti ľudia z Konohy,“ hovoril.
,,Nie som nešťastná, mám tu otca, našla som si nových priateľov, Niky, Toru a Lin, a... ste tu vy.“ zašepkala som. Neodvážila som sa na neho pozrieť. Bol ticho, cítila som jeho pohľad na sebe a tak som rýchlo pokračovala.
,,Priznávam, najskôr som nebola nadšená, že tu budem bývať, ale je to tu úžasné, zvykla som si a Naruto mi povedal, že niekedy príde do Suny, lebo už dlho chcel ísť pozrieť priateľa. Vlastne, nikdy som sa ho nepýtala akého priateľa.“ zamračila som a hneď na to sa mi tvár vyjasnila. Spomenula som si, že Kazekage ho pozná takže to bude on.
,,Áno, mal by prísť, ale nie teraz a on to vie. Dúfam, že nič nevyvedie.“ zamračil sa. Musela som súhlasiť. Teraz keď po ňom ide Madara to nieje dobré.
,,Naruto je jedno hyperaktívne decko.“ vyriekla som nahlas svoju myšlienku a vzdychla som si.
,,Uzumaki Naruto.“ zamyslel sa Kazekage.
,,Anamo-chan,“ pri tom oslovení mnou až myklo. Celým telom mi prebehlo vzrušenie. Z jeho úst to meno znelo úžasne.
,,trasieš sa.“ povedal a až teraz som si uvedomila, že mi je zima. Rukami som si objímala hrudník a triasla som sa.
,,Mala by si ísť domov.“
,,Áno, pôjdem.“ zamrmlala som a postavila som sa. On vstal tiež a zahľadel sa na mňa. Prešiel úplne blízko ku mne až sa mi zakrútila hlava. Moje nervy! Ako to robí! Snažila som sa spamätať z jeho blízkosti, vône, ktorá mi udrela do nosa a opantala ma. Stál pri mne tak blízko až som cítila teplo vyžarujúce z jeho tela ako naráža na moju chladnú pokožku. Mala som sklonenú hlavu no aj tak som si uvedomovala, že je odo mňa asi o hlavu vyšší. V hlave sa mi ozývali Nikyne slová.
,,Nepúšťa si ľudí bližšie ako na dva metre k sebe. Samozrejme súrodenci sú výnimky.“ hovorila mi raz, keď sme išli domov a znova sa dostal on na reč. Začala som zrýchlene dýchať a srdce mi tĺklo ako o preteky. Prečo to robí? Ešte kúsok a mohla by som sa ho dotknúť. Jeho ruky sa pohli hore až sa zavíril vzduch a ja som sa znova striasla. Rozopol si plášť- dnes na sebe nemal vestu – a stiahol si ho zo seba. Pod plášťom mal čierne dlhé tričko a čierne nohavice - bez plášťa vyzeral tak zvláštne, tak inak – a prehodil mi ho cez plecia.
,,To nemusíš.“ protestovala som. Pokrútil hlavou a ja som pochopila, že námietky neberie.
,,Ďakujem.“ zamrmlala som a pritiahla si plášť tesnejšie k telu. Jeho plášť voňal silnejšie a ja som zostala ako omámená.
,,Nemáš za čo.“ s týmito slovami sa otočil k odchodu.
,,Dobrú noc.“ dodal ešte a zmizol za rohom.
,,Dobrú noc.“ zamrmlala som a vybrala sa domov.