Dievča z vodopádu 002

„Hej! Tak už si sa prebrala?“ spýtal sa s veselým úsmevom.

„Vyzerá to tak.“ Mykla som plecom a pristúpila bližšie k posteli. „Čo sa ti stalo?“ Zvedavo som si pohľadom premerala jeho obviazané ruky a hruď.

„Nič zvláštne. Tak trochu..“ začal, no Kiba ho hneď prerušil.

„...si nechal nakopať zadok od pár ninjov.“ Zasmial sa, ignorujúc Narutov vražedný pohľad.

„Idiot,“ zašomral Naruto a hodil po ňom vankúš.

Kiba sa len tak-tak uhol. Potešene sa zachichotal a a provokačne mu vyplazil jazyk. „Netrafil!“

„A mne brat hovoril, že ja sa správam ako malé dieťa.“ Povzdychla som si a pokrútila hlavou.

„Ty si dieťa!“ vykríkli obaja naraz.

„Ani náhodou!“ odvetila som, urazene odula spodnú peru a pre efekt som ešte dupla nohou. Tak mi mohla hovoriť len jediná osoba.

„No to je jedno... Čo tvoj chrbát? Tá rana nevyzerala dobre,“ povedal po chvíli Naruto a opäť sa na mňa zadíval.

„Celkom fajn.“

„Hlavná vec, že si ešte ráno skuvíňala, ako ťa to bolí,“ poznamenal Kiba a pretočil očami.

„Ticho tam!“ odvrkla som a kopla ho do nohy. Zaskučal ako ranené zviera a zvalil sa na zem. Tss, a mne tu bude niečo hovoriť...

Po ďalšej polhodine strávenej pri Narutovi v nemocnici sme konečne išli ďalej. Prešli sme od nemocnice len pár metrov, keď ma Kiba zatiahol do jednej z krčiem. Chvíľu som naňho nechápavo pozerala, no keď zastal pri staršej blondíne, ktorá dopíjala už asi druhú fľašu sake, osvietilo ma.

„Hokage-sama!“ usmial sa.

Hokage si kúsok odpila a znudene zdvihla zrak. Jej výraz sa však hneď zmenil. Narovnala sa, až skoro prevrhla fľašu, a na tvári sa jej usídlil vážny výraz. „Kiba! Ak povieš Shizune, kde som, zabijem ťa!“ vybehla naňho. Áno, kage sa zvyčajne vyhrážajú svojim podriadeným... Potom oči stočila na mňa a pokračovala v kázaní. „A čo tu robí to dievča?! Mala ešte ostať v nemocnici!“

„Nemohli by sme sa o tom porozprávať radšej niekde inde?“ spýtal sa Kiba a inštinktívne sa prikrčil v strachu, že ho tá desivá žena udrie.

Ona však len prikývla, dopila fľašu a ťarbavo sa postavila. Pomalým krokom vyšla z krčmy a namierila k Hokage budove. Sadla si do koženého kresla a lakťami sa oprela o stôl. „Tak hovor.“

„Toto je Satoko a je z Takigakure...“ začal, no Hokage ho prerušila.

„To som pochopila aj z jej čelenky. Prejdi k veci.“

„Práve som sa chystal,“ poznamenal a pokračoval. „Vodopádovú napadli ninjovia zo Zvučnej, všetko zničili a pozabíjali každého, kto sa im dostal do cesty. Nemohla by na istý čas zostať v Konohe?“ napäto čakal na odpoveď.

Hokage po dlhom premýšľaní napokon prikývla a pridala ma do jeho tímu. Na záver ešte celý tím poslala na prieskumnú misiu do Takigakure.

+++

Znudene som sedela pod stromom pred bránou oddeľujúcou Konohu od lesa a pozerala do zeme. Kiba stál vedľa mňa spolu s veľkým bielym psom, po ktorého si za ten čas stihol odbehnúť domov, a čakal svojich tímových parťákov.

„Ako dlho ešte bude trvať, kým prídu?“ spýtala som sa otrávene. Vážne, za ten čas, čo tu sedím, som už dávno mohla byť v Takigakure.

„O chvíľu,“ odvetil a nespúšťal oči z ulice. Po pár minútach hrobového ticha vykríkol: „Shino, Hinata, meškáte!“ Prísne na nich pozrel. Aspoň že už prišli. Vstala som a prezrela si ich. Kiba nás v rýchlosti predstavil a vyrazili sme.

Celou cestou som bola ticho. Bežala som vpredu, ostatní ma nasledovali a rozprávali sa o rozličných veciach. Zastala som pri vodopáde.

„To je ono?“ spýtal sa Kiba, zosadol z Akamarovho chrbta a postavil sa vedľa mňa. Prikývla som nespúšťajúc pohľad z vodopádu. Stačí už len tak málo a som doma. Ale naozaj to chcem? Chcem vidieť všetku tú spúšť, ktorú tam tí kreténi porobili? Vidieť nehybné telá dedinčanov?

Váhavo som vyšla k vodopádu. Možno nechcem, ale musím tam ísť. Prešla som cez vodu na druhú stranu, kde sa nachádzal jaskynný systém. Vyzeral nedotknutý, jediné miesto, ktoré nezničili. Zaujímalo by ma, kto ich sem priviedol. Sami by prísť nedokázali. Takigakure je zo všetkých dedín ukrytá najlepšie, nachádza sa tu zložitý jaskynný systém plný otvorov, ktoré vedú na rôzne miesta. Len jediný z nich je napojený na jazero v centre dediny. Nemali to ako nájsť. Nemohli...

S povzdychom som prešla k diere v zemi vyplnenej vodou a naznačila ostatným, aby ma nasledovali. Bez jediného slova som sa ponorila do vody a vynorila sa uprostred dediny. Počkala som, kým preplávajú aj oni, a vyšla som z jazera. Prebehla som pohľadom celú dedinu. Zo všetkých domov ostali len zrúcaniny, oheň sa s nimi kruto pohral. Po zemi boli fľaky krvi a všade sa váľali mŕtve telá dedinčanov, ale taktiež aj zvučných ninjov. Opatrne som našľapovala pomedzi ne. So smútkom som si prezerala dedinčanov. Možno ma väčšina dediny neznášala za to, čím som, ale toto si nezaslúžili. Zmeravela som a pozerala na mŕtvolu ležiacu len pár metrov predo mnou. Ostal na rovnakom mieste, kde som ho naposledy videla. Ešte teraz mám pred očami ten jeho výraz, keď na mňa kričal, aby som ušla. Náznak strachu. V živote sa o mňa nebál, nezaujímal sa. Tak prečo zrazu áno?... A potom ho prebodla katana, ten výraz sa vytratil.

Po tvári mi stiekla slza sprevádzaná ďalšími. Klesla som na kolená, pevne v rukách stisla látku otcovho kabáta a hlavu som zaborila do jeho hrude. „Otec,“ zašepkala som pomedzi vzlyky. Prečo musel zomrieť aj on? Prečo?!

Na pleci som ucítila ruku. „To bude dobré,“ ozval sa pri mojom uchu Kibov hlas, pomaly ma zdvihol od otca a pevne objal. „Psst, už neplač,“ šepkal ďalej a v upokojujúcich kruhoch ma hladil po chrbte.

Po pár ďalších chvíľach plač ustal a po slzách ostali len zaschnuté cestičky na mojich lícach. Odtiahla som sa od neho, pretrela si oči chrbtom ruky a vstala som. Ignorujúc ustarané pohľady ostatných som sa vrátila späť k jazeru, aby som si kus opláchla tvár, keď v tom Akamaru zavrčal a tesne popred mňa preletel kunai. Strnula som v pohybe s pohľadom upreným pred seba. Ostatní sa hneď rozbehli ku mne pripravení na boj. Spoza stromu vyšiel zvučný ninja. Hinata pomocou byakuganu zistila, že sme nimi obklopení zo všetkých strán. To tu boli celé dva týždne? Čo vlastne chcú? Dedinu už zničili, tak o čo im do pekla ide?!

Už sa im neoplatilo naďalej skrývať. Vyšli z úkrytov a pomaly sa k nám približovali.
„A ide sa nakopať pár zadkov.“ Kiba sa potešene zaškeril a s Akamarom sa rozbehli proti niekoľkým ninjom, ktorí sa k nám hrnuli. „Gatsuuga!“ zakričal a následne niekoľkých z nich zmietli na zem. Shino ležérne podišiel o pár krokov dopredu a okolo neho sa vytvorili tmavé hmýriace sa mraky. Keď som sa pozrela bližšie, zistila som, že je to hejno drobných chrobákov. Bez námahy presvišťali vzduchom a zaútočili na nich. V jednom momente sa ninjovia obalení chrobákmi zmietali na zemi a v ďalšom ostali nehybne ležať. Hinata sa rozbehla proti ďalším a s hlasným výkrikom: „Juuken!“ si pomedzi nich razila cestu.

Nechcela som tam len tak stáť a pozorovať ich, a tiež som sa zapojila do boja. Postavila som sa pred jazero a začala vytvárať pečate. „Suiton: Ja no Kuchi,“ zašomrala som. Hladina vody sa zdvihla a zaplavila hŕstku ninjov, ktorí ma chceli napadnúť. Potom som zo zeme rýchlo schmatla katanu a presekala si cestu, až kým všetci zvuční ninjovia neležali mŕtvi na zemi. Pustila som meč a klesla na zem, snažiac sa popadnúť dych. Dalo to celkom zabrať. V tej chvíli sa nado mnou zdvihol tieň. Otočila som sa a zbadala nad sebou stáť ďalšieho zvučného ninju s mečom zdvihnutým nad hlavou, ktorý sa postupne približoval ku mne.

Natiahnuť sa po katanu už nestíham. Sakra! Pevne som zomkla očné viečka očakávajúc smrť.

„Pozor!“ ozval sa Kibov krik a následne sa ninja skácal k zemi s kunaiom zaťatým hlboko v hrudi. Kiba si vydýchol a naštvane na mňa pozrel. „Nemôžeš si len tak hocikde sadnúť, keď sa okolo teba bojuje! Mohla si zomrieť!“ vybehol na mňa a rozčúlene rozhodil rukami.

„Možno by to bolo lepšie,“ zašomrala som a sklopila pohľad. Prečo vlastne žijem? K čomu je to dobré? Nie som vôbec užitočná. Jediné, čo dokážem, je nechať všetkých okolo mňa umierať. Som len na príťaž.

Kiba mi zdvihol bradu a pozrel mi do očí. „To už nikdy nehovor,“ povedal s vážnym výrazom. Za ten čas dobojovali aj ostatní a pribehli k nám.

„A čo teraz?“ spýtala sa Hinata.

„Myslím, že bude lepšie, ak sa vrátime a podáme Hokage správu,“ odvetil Kiba a vstal. Podal mi ruku, zdvihol ma a vydal sa späť k jazeru. Ostatní išli za ním.

„Moment, to ich tu necháme takto ležať?“ vybehla som na nich. Hádam tu dedinčanov nenechajú povaľovať sa len tak po zemi. Nech sa správali akokoľvek, to si nezaslúžia.

Kiba zastal a otočil sa na mňa. „Satoko, je mi to ľúto, ale nemôžeme sa tu zdržiavať len kvôli pochovávaniu mŕtvych. Musíme sa vrátiť späť do Konohy. Ak tí ninjovia pozabíjali celú dedinu a ešte sa tu po takom dlhom čase zdržiavajú, je jasné, že niečo hľadajú a nepotrebujeme, aby nás znova prepadli.“

„Ale-“ chcela som namietnuť, no Kiba ma prerušil.

„Proste poď.“

Posledný raz som sa smutne pozrela na svoj domov a so zvesenými plecami som skočila do jazera.

Cestou späť do Konohy som bola úplne mimo. Nevnímala som nič, čo sa dialo navôkol mňa. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Myšlienky mi stále blúdili k Takigakure. Ani som si neuvedomila a do očí sa mi tlačili ďalšie slzy, rozmazávajúc cestu predo mnou. Náhle som zakopla o konár a s tupou ranou dopadla na zem. V ústach som pocítila kovovú pachuť krvi z prehryznutej spodnej pery a do chrbta mi opäť vystrelila neznesiteľná bolesť.

„Sakra!“ zakliala som a päsťou buchla do zeme. S námahou som sa zodvihla na kolená a utrela si krv.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo Kiba, keď ku mne všetci zoskočili.

„Je mi fajn,“ odvetila som, vyhupla sa na nohy a bez jediného obzretia som vykročila dopredu. Síce ma pri každom kroku nepríjemne bodlo v chrbte, ale nedbala som na to. „Ide sa ďalej.“

„Takto ďaleko nezájde,“ usúdil Shino, ktorý sa znenazdajky zjavil predo mnou.

Vyľakane som vypískla a padla opäť dozadu. Očakávala som tvrdý náraz, no namiesto toho som dopadla do Kibových rúk.

„Mohla by si byť aspoň trochu opatrnejšia? Vieš, mnohým ľuďom by si spravila obrovskú láskavosť a nemuseli by ťa stále zachraňovať,“ povedal, vyložil ma Akamarovi na chrbát a spokojne sa usmial.

„Tak ideme,“ prehlásil Shino a rozbehol sa smerom ku Konohe.

+++

Podali sme Hokage správu o dianí v Takigakure a potom začala riešiť, kde by som mala za ten čas bývať. Dlho rozmýšľala, uvádzala návrhy, ktoré hneď po vyslovení zamietla. Zdá sa, že mi ešte veľmi nedôveruje. Napokon sa rozhodla, že keďže to bol všetko Kibov nápad, nechá ma bývať uňho. Presne takto som si to nepredstavovala.

Fakt si o mne myslí, že som ešte malé dieťa, ktoré stále potrebuje byť pod dozorom?! Viem sa o seba postarať aj sama! Okrem toho, Kiba je len o rok starší ako ja a on mi má akože robiť opatrovateľku?! To si robí srandu!... Chcela som namietnuť, ale vražedný pohľad, aký po mne vrhla, ma prinútil mlčať a súhlasiť. Kiba s tým očividne veľký problém nemal. Schytil ma za ruku a vyvliekol z kancelárie skôr, než by som stihla Tsunade nejako rozčúliť.

Zastali sme pred neznámou budovou. Hneď som si domyslela, že to bude jeho dom. Snažila som sa vyvliecť z jeho zovretia, ale moju ruku nepustil ani napriek bolestivému zaskučaniu. Potom ma vtiahol dnu.

Pustil ma až v jednej z izieb. Porozhliadla som sa okolo a vyčerpane sa zvalila na posteľ v rohu miestnosti.

„Tak tu budeš dočasne bývať. Za rohom na druhej strane chodby je kúpeľňa a dole kuchyňa. Ak ma budeš potrebovať, budem vedľa,“ zašomral a vytratil sa z izby.

„Počkaj!“ zakričala som a rozbehla sa za ním.

Otočil sa na mňa s otáznikmi v očiach. „Áno?“

„Nešiel by si so mnou na nákupy, prosím? Nemám si čo obliecť.“ Prosebne som zaklipkala očami.

Povzdychol si. „Tak čo už s tebou? Ale v tom prípade sa musíme najskôr staviť za Narutom.“

„Ďakujem.“ Pousmiala som sa.