Koniec nekonečných kruhov ! XIII.

„Kde sa skrývaš?“ pýta sa osoba sama seba.
Postava- muž pozorne hľadela na prírodu, ktorou už hodinu vytrvalo prechádzala.
Na koruny stromov, ktoré sa pod náporom slabého vetra prehýbali a ich listy šumeli za sprievodu zurčiacej rieky v blízkosti. Pozoroval taktiež faunu, ktorá pri najmenšom zvuku, ktorý vydal utekala do svojich skromných úkrytov. Tiež znepokojene hľadel na zatiahnutú tmavú oblohu, ktorá vyhrávala vojnu s mužovým šťastím. Ak by začalo pršať, musel by sa vrátiť späť, či už by uspel, alebo nie.
Nakoniec však šťastie predsa len zotrvalo pri ňom.
Narazil na otvor v zemi, kde sa pravdepodobne nachádzal človek, ktorého hľadal.
Shiro obhliadol okolie skrýše a keď sa presvedčil, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, zišiel po klzkých schodoch dnu.
Keď vstúpil, prvé čo k nemu dorazilo bol puch. Zatuchlina, presnejšie. Spravil pár ďalších krokov po chodbe na ktorú narazil a uvedomil si tiež, že nedovidí ďalej ako na pár metrov.
Neprešiel však ani do nasledujúcej chodby, keď začul rýchly dupot nôh. Zvuk silnel a za pár sekúnd Shiro zazrel aj pôvod dupotu.
Prvé, čo si na ňom všimol bol akatsuki plášť, potom dlhé tmavé vlasy, nažltnuté, v tme dobre viditeľné oči a ostré rysy tváre.
Keď sa muž priblížil natoľko, aby mu Shiro mohol vidieť na výraz tváre, uvidel len číre prekvapenie.
„Zdravím.“ pozdravil blondiak pevným hlasom.
Muž na neho nechápavo pozrel a potom zamrkal očami, akoby sa chcel presvedčiť, že to, čo vidí, je skutočné.
„Orochimaru- správne?“ spýtal sa Shiro „Podľa výrazu vašej tváre som si istý, že viete, kto som a kadiaľ som prechádzal.“ pokračoval Shiro, keď hadí muž nejavil žiadne známky potreby odpovedať a uškrnul sa.
Ak sa Orochimaru dokázal niekedy tváriť ešte viacej nechápavejšie než doteraz, tak to práve dokázal.
Shiro sa na tom jeho výraze nezasmial, aj keď mu trhalo kútikmi.
„Nič?“ spýtal sa napokon Shiro opäť „Čakali ste na mňa niekoľko desaťročí a nič ste si na mňa nepripravili?“
To Orochimara dostatočne prebudilo na to, aby sa zmohol na chabé: „Č-čo ... ? Ako...?“
Blondiak sa usmial. „To preberieme neskôr. Máš v tejto stoke aj nejaké pohodlné posedenie, alebo tu budeme počas nášho rozhovoru celý čas stáť?“
„E..“ skúsil Orochimaru znova.
„Ale no tak. Nehovor mi, že nedokážeš hovoriť!“ zasmial sa Shiro.
„J-ja..“
„Čo ty?“
„Ja... Kto si?“
„Páni. Teda. Prekvapuješ ma. Už som si skutočne začínal myslieť, že nedokážeš hovoriť.“
Orochimaru na o nič neodpovedal a nechal urážku urážkou.
„Dobre. Zrejme nie som vychovaný slušne, takže ti odpoviem na tvoju otázku najlepšie ako len budem môcť. Ale s tým, že o mne niečo málo vieš a aj to málo stačí na to, aby si vedel, že ti nesmiem prezradiť svoje pravé meno. V tomto svete ma však môžeš volať Shiro. V Sune som si privlastnil priezvisko Uzumaki ako krytie na misií.“
Konečne sa Orochimaru dostal zo škoku natoľko, aby mohol reagovať: „Uzumaki?“
Shiro prikývol. „Som uvedený ako brat Naruto Uzumakiho v tomto svete. Určite vieš o kom hovorím.“
„Hm... Nie, to neviem.“
„Jinchuuriky deväťchvostého.“ Keď Shiro zaznamenal v Orochimarových očiach poznanie, dopovedal: „Ale už som povedal dosť. Poďme si niekam sadnúť.“
Orochimaru sa samozrejme pri predstave, že Shiro Uzumaki, ako sa ninja s dlho hľadanou chakrou predstavil, bude hlbšie v jeho základni cítil oveľa uvoľnenejšie. Už sa vytratila aj posledná troška prekvapenia z jeho príchodu a Orochimaru mohol znova jasne premýšľať a plánovať ako doteraz.
„Poď.“ pokynul Shirovi rukou a otočil sa do chodby. Ten ho hneď nasledoval.
Ako prechádzali rôznymi starými dverami, Shiro sa nestačil diviť nad vecami, okolo ktorých išli.
Od niektorých Orochimarových experimentálnych výskumov však odvrátil pozornosť len s odporom v očiach a v presvedčení v mysli: „Potrebujem ho. Nič viac.“
Nakoniec to už nevydržal a len hľadel dopredu na spleť chodieb, ktorými ešte mali prejsť.
Keď Orochimaru zrazu zastavil, Shiro do neho skoro v tej nepozornosti narazil. Zarazil sa však včas a keď sa mu vrátila stratená rovnováha, obzrel sa.
Nachádzali sa v miestnosti, ktorá sa ako-tak dala nazývať obývateľnou. V samom rohu bola jedna posteľ so stolíkom. Vedľa, pár metrov od miesta, kde teraz stáli, bol gauč, ďalší stôl a okolo neho dve polámané stoličky. Po bokoch, pri stene boli preplnené poličky. Či už v nich bolo viacej pohárov s tajomným a nechutne páchnucim obsahom, alebo kníh, to Shiro nevedel rozhodnúť.
Na Orochimarovo ďalšie prekvapenie sa Shiro zpoza neho presunul na pohovku a potom sa ho ešte spýtal, či má nejaké občerstvenie. To bolo už druhý raz, keď Shiro svojim správaním dokázal vykoľajiť Orachimara. „Em.“
„Neviem ako chutí Em, ale môžem to skúsiť.“ zasmial sa blondiak.
„Em?“
„Krista, Orochimaru,... to si hovoríš ninja,.. muž? Hovor tak, aby ti bolo rozumieť.“
Orochimaru sa s naštvaným pohľadom hlboko nadýchol a vydýchol: „Tak počúvaj ty malý prcek. Dovoloval si si toho už dosť, a teraz je rada na mne, aby som ťa naučil strachu.“

Naruto svojimi energetickými očami hľadal chlapca, ktorého mu dal na starosti Yashamaru.
Prehľadával pozorne a pritom sa spytoval sám seba, kde by bola najlepšia skrýša. Zhodnotil terén a rozhodol sa pre dve miesta. Prvé, ukryté v korune stromov, kde bol skvelý výhľad na celý park. Druhé miesto bolo v strede celého priestoru vymedzeného pre deti. Boli tam lavičky do kruhu a uprostred kruhu bol mohutný stĺp.
Naruto zaznamenal pod stĺpom nepatrný pohyb a rozhodol sa, že najprv vyskúša túto možnosť.
„Ehm, ahoj.“ Narutovi sa do cesty postavil chlapec ešte skôr ako stihol spraviť päť krokov.
„Ahoj.“ odzdravil Naruto s úsmevom na tvári. V Konohe by sa nestalo, že by ho niekto oslovil a tu stačilo spraviť pár krokov vpred a niekto ho oslovil. Toto bol určite blondiakov šťastný deň.
Chlapec povzbudený Narutovým úsmevom sa predstavil: „Som Riko a tamto sú moji kamoši.“ ukázal doľava na skupinku chlapcov „Dai, Lanny, Maiky a Kon“
„Ja som Naruto.“
„No, vieš, chcel som sa ťa spýtať,... či by si si s nami nechcel zahrať? Sme len piati a potrebujeme ešte jedného do počtu.“ Vysvetlí Riko situáciu.
Kým o tom Naruto stihol čo len popremýšľať, ozval sa dievčenský piskľavý hlas. Znel dosť nahnevane.
„Riko! Ušetril by si nám všetkým čas, keby si jednoducho do týmu vzal mňa. Nechápem, prečo tým obťažuješ deti, ktoré očividne nemajú záujem ani schopnosti.“
Chlapec podráždene vydýchol vzduch, zhlboka sa nadýchol a odvrkol jej: „Koľkokrát ti to mám ešte hovoriť! S babami nehráme. Tak čo keby si mi spravila radosť a šla sa hrať napríklad s ..“ poobzeral sa „tam.“ ukázal prstom na partu dievčat pozorujúcich ich rozhovor a tváriacich sa ako modelky, ktoré zároveň pokukovali na partiu chlapcov.
„Pche.“ odfrklo dievča, ktoré stálo teraz vedľa Naruta. „Vieš predsa veľmi dobre, že ja nie som ako ony.“
Nato sa Riko zasmial a odvetil: „Áno, ja presne viem, čo chceš povedať. Ty nie si ako ony, ty si výnimka svojho pohlavia, ktorá letí za babami.“
„Prestaň už, Riko. Nechaj ju na pokoji. Povedali ste si svoj názor, ale urážať sa veru nebudete. A tiež vymýšľať klamstvá!“ zrúkol chlapec zo skupiny, ktorý celý rozhovor s obavami sledoval. Teraz prešiel k nim a prihovoril sa dievčaťu. „No tak, Mira.“ začal milo „ On ti za to nestojí. Dobre predsa vieš, že on neustúpi.“a potom, keď si všimol vlhka v očiach dievčatka : „Neplač, Mira. To bude dobré.“
To však už hovoriť nemal, pretože dievča k nemu obrátilo svoj zlostný výraz a so svojimi karmínovými vlasmi vyzerala ako démon. „Kto hovorí, že plačem.“
Chlapec, ktorý sa k nej prihovoril o krok vystrašene ustúpil. „Mira. No tak. Toto nie si ty.“
Dievča si ho nevšímalo a len zlostne naďalej hľadelo na Rika. „Viem že nie si zlý, Riko.“ vravela a chlapcovo meno vyslovila kúsavo „Ak dospeješ a zmeníš názor, nechoď za mnou.“ Dohovorila a otočila sa. Skoro pritom narazila na Naruta, ktorý stál teraz nebezpečne blízko pri nej. Od strachu nemohol ani hovoriť.
Mira mu pozrela do očí a keď videla tú blankytne modrú farbu, ktorá sa strachom pred ňou trasie, vytratila sa z nej všetka zlosť, zahanbene Narutovi povedala: „Prepáč.“ a utiekla preč.
Riko sa začal rehotať. „Predsa len je taká ako hentie.“ ukázal na partiu dievčat ako predtým.
Druhý chlapec však znova zakročil a povedal Rikovi: „Ak neprestaneš, Riko, tak tu končím. Nedovoľuj si viac už na moju sestru.“
Naruto, ktorý sa spamätal z poslednej hádky pri pomyslení na ďalšiu vykročil smerom, za ktorým mal pôvodne namierené.
Nakukol na spodok stĺpu a presvedčil sa, že jeho tušenie bolo správne. Na zemi sedel červenovlasý chlapec a z piesku si vytvoril postavičky. Naruto potom s obdivom sledoval ako bez toho aby sa piesku dotkol sa postavičky pohybujú.
Keď mu uniklo tiché ‘Wau’, chlapček pred ním sa strhol uprostred pohybu.
„Uhm. Prepáč. Nechcel som ťa vyrušiť.“ ospravedlnil sa Naruto, keď sa chlapec stále nehýbal.
„Tak prepáč.“ skúsil Naruto znova. Chlapec však stále nič neodpovedal.
„Ty si Gaara, však?“ spýtal sa blondiačik.
Nato sa Gaara otočil na Naruta a potichu sa ho spýtal, odkiaľ vie jeho meno.
„Od Yashamara.“
„Yashamara-kun? Je už tu?“ spýtal sa Gaara teraz už plný energie.
„Nie. Musel ísť do.. No,.. neviem už kam, ale mal som ťa nájsť.“
„A ty si kto?“
„Naruto. Tvoj .. strýko ma má mať dnes na starosti.“
„Naruto.“ vyslovil Gaara Uzumakiho meno „Naruto. Prečo si tu?“
Touto otázkou vyviedol blondiaka z rovnováhy. „Noo.. ako som povedal.. mal.. mal som ťa nájsť.“
„Nájsť? Prečo?“ spýtal sa Gaara a v očiach sa mu nebezpečne blysklo.
Naruto pred tým pohľadol cúvol a keď pritom narazil do lavice za sebou, neštastne si pomyslel. „Tu sú ale strašideľné deti. Najprv to dievča, a teraz aj on.“