Koniec nekonečných kruhov ! XIV.

„To som nechcel.“ pomyslel si Gaara so zármutkom v srdci, ale navonok na sebe nedal nič vedieť.
„Ehm. Tak,... keď som ťa už tak šťastne našiel,...“ začal Naruto nervózne „Zrejme by som ti mal ostať aj nablízku, kým sa Yashamaru-kun nevráti,...“ pokračoval bojazlivo „Ale tebe nebude vadiť keď pôjdem o trošku ďalej, však?“ dokončil ledva artikulujúc svoju skrytú prosbu.
„Nie, prosím. Zostaň so mnou.“ skúsil Gaara prehovoriť, ale jediné, k čomu sa donútil, bolo otvorenie úst.
Naruto však nemal ani v pláne zostať na odpoveď a preto sa pohotovo otočil. Už by aj zdrhol, nebyť Gaaru, ktorý nevedome, a automaticky zároveň zdvihol ruku a tým pomocou piesku zastavil blondiakovu snahu.
Ten sa od ľaku ani nehýbal.
„Prosím.“ vyslovil konečne niečo červenovlasý chlapec „Neodchádzaj. Nechcem tu byť... zase.. sám.“
Naruto horečnate premýšľal ako by sa z tohto problému dostal ale nakoniec na nič neprišiel. Bude musieť improvizovať. Tak ako vždy.
„Ak tu chvíľu zostanem, pustíš ma?“ spýtal sa Naruto slabým hlasom.
Gaara pri odpovedi len tak-tak dokázal udržať svoju radosť na uzde: „Áno, áno. Sľubujem.“
„Dobre teda.“ pripustil blondiak nie veľmi ochotne. Sadol si na jednu z lavičiek, bokom od Gaary tak, aby ho mal stále na očiach a zapozeral sa do skupinky chlapcov, ktorí ho predtým oslovili.
Pár minút sa potom Gaara márne snažil nadviazať rozhovor so svojím spoločníkom, ale nedokázal to. Len naprázdno prehĺtal.
„Prečo sa to dievčatko predtým snažilo dostať sa do ich tímu?“ spýtal sa napokon Naruto. Ticho mu v tejto situácií nepripadalo ako najlepšie využitie svojho času.
„To červenovlasé dievča, ktoré tak hystericky po svojom piskľavom predstavený utieklo.“ spresnil blondiak svoju otázku, keď sa mu nedostalo odpovede.
„Neviem.“ Bolo jediné, čo zo seba Gaara dostal.
„Koľko máš vôbec rokov?“ skúsil Naruto naďalej udržovať plynulý rozhovor.
„Neviem.“
„Akoto že nevieš?“ zlostil sa blondiak „Musíš vedieť, koľko máš rokov.“
„Šesť.“
„Poznáš tie deti?“ načal Naruto ďalšiu tému a ukázal na Rikovu skupinu.
„Nie.“ odpovedal Gaara, keď pozrel smerom, ktorý mu chlapec ukázal.
To už Naruta naštvalo a nechal pokusy o rozhovor visieť. Veď načo sa on bude snažiť, keď tento baka, ktorý vedľa neho sedí sa zmôže len na jednoslovné, nič hovoriace, odpovede?

„Naruto? Naruto!“ ozvalo sa za ich chrbtami úlavne.
Chlapci sa strhli a pomaly sa otočili.
„Vystrašil som vás? Pardon.“ zazubil sa na nich mladík.
Chlapci na neho hodili nechápavé pohľady.
„Ahoj. Ja som Hatachi.“ predstavil sa mladík a podal Gaarovi pravačku. Ten pred týmto pohybom vystrašene ucukol, čoho si všimol aj Naruto.
„Hatachi?“ spýtal sa blondiak podozrievavo.
„Áno?“ obrátil Hatachi svoju pozornosť na Naruta, začo mu bol Gaara nevýslovne vďačný.
„Kto si? Poznáme sa?“
„Ále, Naruto. Snáď si pamätáš na svojho jediného rodinného priateľa.“ zatiahol mladík ublížene.
„Rodinného priateľa?“ nechápal stále Naruto a pomyslel si, že meno Hatachi sa mu absolútne nepozdáva.
„Áno. Áno. Rodinný priateľ. Ten, za ktorým ste sem cestovali.“ pritakal Hatachi „Nepovedal ti Shiro-san, že dnes pôjdete bývať ku mne?“ spýtal sa šokovane.
„Shiro-kun?“
„Hai. V lese, kým ste sem došli mi povedal, aby som za tebou došiel. A kde vlastne je?“
„V lese?“
„Hai.“ prikývol Hatachi a nešťastne si pomyslel: „ Naruto, ty baka, to fakt nevieš, kto môžem byť?“
„Neviem o čom hovoríte.“
„Ksó.“ pomyslel si Hatachi.
Gaara celý rozhovor len potichučky sledoval. Bál sa toho, že keď teraz konečne získal spoločnosť, aj keď len v podobe tohto päťročného blondiaka, tak mu ju tento Hatachi, ktorý sa javil ako pieskový ninja, odvedie.
„Nepamätáš si na mňa?“ nechápal mladík „No,.. možno si spomenieš na meno Itachi, ktorým si ma oslovoval, keď som k vám chodieval.“
„Itachi?“ zaplo Narutovi.
„Hai.“ vydýchol Itachi unavene.

„Ahojte, tak tu ste chlapci.“ usmial sa Yashamaru na dvoch mĺkvych chlapcov veselo.
„Yashamaru!“ zvýskol Gaara a vrhol sa na neho.
„Ahoj, Gaara. Ako vidím, máš sa výborne.“ zasmial sa Yashamaru pohotovo.
„Teraz už hej.“ pritakal červenovlasý chlapec.
„No dobre. Zlez už zo mňa a privítaj aj svojich súrodencov.“
Gaara neochotne zliezol na zem a otočil sa na dve ďalšie deti, ktoré Yashamaru priviedol.
„Ahojte.“ pozdravil ich potichu.
„Ahoj Gaara. Ako si sa celý den mal?“ spýtala sa osemročná Temari a nevšímajúc si odťažitého správania svojho najmladšieho brata ho objala.
Gaara zarazene pozeral pred seba.
„No, ahoj.“ pridal sa Kankurou potichu, keď Temaru pustila brata, ale ani sa nepohol aby svoju bratskú lásku prejavil ešte viac.
„No vidíte, že to ide.“ pozeral sa na nich Yashamaru usmiato.
„Nerád ruším rodinné stretnutie, ale čo už. Zdravím, ja som Hatachi. Narutov známy.“ predstavil sa mladík, ktorý doteraz postával bokom Yashamarovi.
„Dobrý deň, Hatachi. Shiro-san nehovoril nič o nejakom známom.“ odzdravil Yashimaru prekvapene.
„Nepovedal, pretože nevedel.“ skúsil zaklamať Itachi.
„Nevedel?“
„Hai. Nebol si istý, či sa tu budem v tejto dobe ešte zdržiavať. Ale ako vidíte, som tu.“ usmial sa Uchiha.
„No to vidím.“
„Tak. Od Naruta som zistil, že ho máte nastarosti, kým sa nevráti Shiro-san, správne?“ spýtal sa Itachi a Yashamaru prikývol. „Ale nemôžem dúfať, že by ste mi ho nechali teraz na starosti mne, keď už som tu, však?“ tentoraz záporná odpoveď. „Správne, to som si aj myslel. Takže ak vám to nebude vadiť, kým sa nevráti, bude vám aspoň pomáhať. “ usmial sa Yashamaru.

„Snáď si si nemyslel, že ma dokážeš poraziť.“ vysmial sa mu Shiro.
Orochimaru prerývane dýchal a sťažka sa pokúsil naposledy postaviť.
„Tak to už priznaj. Vyhral som.“ doberal si ho blondiak.
Orochimaru sa postavil, ale s jeho rovnováhou to nevyzeralo príliš dobre. O pár sekúnd spadol na zem.
„Orochimaru. No tak. Toto si prehnal a ty to vieš. Stačí len povedať a ja prestanem.“ skúsil Shiro.
Sannin s námahou dal pred seba v obrannom geste ruku. „D-dobre. Vyhr-ral si.“
„Výborne. Takže teraz prejdeme k tomu, načo som sem prišiel.“
Orochimaru nejavil známky odporu a preto pokračoval: „Vieš odkiaľ som prišiel. To mi veľa rozprávania ušetrilo. Nemusíš smútiť, že si túto svoju preťahovačku pokazil a ja som vyhral. Ponúkam ti dohodu. Ty mi budeš pravidelne predávať isté informácie a ja ťa nechám na pokoji. Ak budem spokojný a ty prejavíš schopnosť byť výborným spoločníkom, tak ti možno odobrím jeden vstup k Adalberrtovcom.“
„Adalbertovcom?“ prehovoril Orochimaru, keď chytil dych.
„Hai. Odvtedy, čo si tam bol sa zmenila vláda. Jedna lepšia ako druhá, to ti poviem.“ zasmial sa Shiro.
„Dobre. Ale aké informácie? Som stále v Akatsuki a nemal príliš voľné ruky.“
„Si si istý, že k nim stále patríš?“
Sannin sa zmyslel a pokrútil hlavou: „Nie. Máš pravdu. Nie som ich súčasťou tak , ako si myslia.“
„Výborne. To som si aj myslel.“
„A aké informácie teda budeš chcieť?“
„No, neviem,... vediete si v Akatsuki nejaké záznamy o bývalých, prechodných alebo budúcich členoch, alebo niečo také?
„Možno Kakuzu, ale ja o ničom takom konkrétnom neviem. Zaujímaš sa o niekoho?“
Shiro si pomyslel: „Koľko mu toho môžem prezradiť?“ a povedal : „Áno. Zaujímam. V priebehu niekoľkých rokov, neviem či piatich alebo pätnástich sa k vám pridá jeden záhadný člen. Predstaví sa ako Tobi. Bude nosiť masku. Chcem po tebe všetko, čo o ňom budeš vedieť zistiť.“
„V priebehu pár rokov?“ zopakoval po ňom Orochimaru skleslo.
„Neviem koľko mu to bude trvať. Ale príde. A keď príde, vieš čo máš robiť.“
„Dobre. Dobre.“ utrúsil sannin polohlasne.
„Výborne. Takže teraz k tomu, ako mi tie informácie budeš podávať. “ začal blondiek, ale Orochimaru mu znova skočil do reči.
„A odkiaľ máš vôbec pozvánku k tým.... Adalbertovcom? Vzal si si dcéru nejakého nič netušiaceho vplyvného týpka, alebo ako?“ vyškeril sa.
„Nie. Nič také.“
„A ako potom?“ divil sa Orochimaru „Veď pozvania sa len tak nikomu nedávajú a ak nie si nejako spriaznený s hlavnými rodinami...“
Tentoraz to bol blondiek, ktorý ho nenechal dohovoriť: „Po prvé. To nie je tvoja vec. Po druhé. Musí ti stačiť, že viem, ako nás tam dostať.“
Orochimaru nahodil nevinný výraz: „A ako mám vedieť, či ti môžem veriť?“
„Je len na tebe, komu mi budeš veriť. Ale radím ti, premysli si dôsledne, kto ti toho môže ponúknuť viacej. Či Akatsuki, ty sám, alebo ja.“