Sensej - kapitola 08 (Súboj)

Kapitola – 08 (Súboj)

Oproti sebe stáli dve postavy, ako z bájnych legiend ninjov. Planina na ktorej stáli bola až na zožltnutú trávu a sem tam nejaký vysušený strom celkom prázdna a tiahla sa ďaleko za obzor, iba na pozadí bolo vidieť vzdialené horstvo. Bol som ako v tranze. Planina mečov bola známa aj nám, učili sme sa o nej na akadémii, ale aj keby nie, každý ninja v Konohe veľmi dobre vedel, že práve toto bolo miesto najkrvavejších bojov medzi klanom Senju a Uchiha, ešte predtým ako spolu uzavreli mier a založili dnešnú Konohu.
Planina bola takmer prázdna, len tu a tam boli vidieť brázdy, alebo nerovnosti pripomínajúce krátery, už dávno zarastené trávou. Vietor tu nemal žiadnu zábranu a tak obaja súperi vyzerali ako keby okolo nich prúdila neviditeľná sila a hýbala ich oblečením a vlasmi. Sensej vyzeral skôr ako na prechádzke, okrem stehennej kapsy na shurikeny, kunaje a ochrannej čelenky pevne stiahnutej na hlave nemal žiadnu inú ninja výbavu. Bledé tričko so znakom špirály a oranžové nohavice od lýtok dolu stiahnuté páskou tvorilo jeho jedinú obranu. Akákoľvek úvaha o tom že by bol ale bezbranný bola smiešna, veľmi dobre som si pamätal ako s nami zatočil na teste prežitia.
Naproti nemu Konohamaru mal vzadu na páse v puzdre krátky meč podobný samurajským wakizashi, ale ľahší, vhodnejší pre ninju. Vedľa meča mal sadu troch malých zvitkov pripevnených ku koženému opasku. Bežné stehenné puzdro bolo samozrejmosťou asi každého ninju v Konohe. Bratranec aj napriek tomu že bol už jounin nenosil taktickú ninja vestu ako bolo bežné, namiesto nej mal modrú bundu na zips, pod ktorou mohol skrývať kadečo, keďže mu bola dosť voľná. Okolo krku mal omotaný šál, nikdy som celkom nepochopil prečo ho nosí, ale akosi k nemu patril. Nohavice mal klasické tmavé a tak ako sensej omotané lýtka páskou.
Ani jeden z nich nemal nič v rukách.
„Braček Naruto, nebudem ťa šetriť ..“
Začal Konohamaru, ale Sensej ho prerušil.
„Konohamaru, bolo by neodpustiteľné keby sme do tohto súboja nešli naplno.“
Konohamaru sa usmial.
„Tak poďme na to!“
Zakričal bratranec.
Yushina vedľa mňa zhíkla.
Bratranec sa rozbehol proti sensejovi, zložil ruky do pečate. Vedľa neho sa objavil klon.
Sensej stál na mieste a pobavene sa usmieval.
Zatiaľ sa Konohamaru spolu s jeho klonom rýchlo približovali a medzi ich rukami niečo modro svietilo ....
„Čože?!“
Vyhŕkol som.
„Rasengan, či tak nejako to nazýval sensej.“
Vravela Yushina pričom zo súboja nespustila zrak.
„Hej.., len som nevedel že to bratranec vie. Nikdy mi to neukázal.“
Zamrmlal som viac menej pre seba.
Medzitým Konohamaru dobehol k sensejovi a jeho rasengan vrazil sensejovi priamo do hrude.
To čo sa ale stalo potom bolo také zvláštne že som si pretrel oči, to bola ale chyba lebo mi uniklo čo sa stalo ďalej. To podstatné som však videl, alebo som si aspoň myslel že som to videl. Najprv som si myslel že sensej použil klon tak ako na našom teste prežitia, ale rasenganom zasiahnutý sensej sa nepremenil na biely dym, sensejovo telo ako keby bolo odrazu o pol metra vedľa a rasengan ho bezpečne minul.
Dostal sa tak do výhodnej pozície a kopol Konohamara silno zboku pod rebrá.
Ten sa však rozplynul na biely dym. Zatiaľ išlo len o taijutsu, ale aj tak sa mi to zdalo neuveriteľné.
Rasengan sa v ruke Konohamara rozplynul, druhou rukou chytil približujúcu sa sensejovu nohu a odrazil sa. V elegantnom salte dopadol pár metrov ďalej na nohy.
Yushina vedľa mňa bola celkom vo vytržení, a sledovala ten súboj ako zmyslov zbavená.
Keď som sa pohľadom opäť vrátil k súboju obaja súperi už zase vyrazili proti sebe.
Sila akou sa odrazili jasne naznačovala vysoké využívanie chakry v nohách, takisto náraz bol taký prudký až sa okolitá tráva zachvela a zo zeme sa zdvihol malý oblak prachu. Nasledovalo niekoľko úderov, ktoré som nestihol sledovať, obaja však po chvíľke od seba odskočili zjavne bez jediného poriadneho zásahu.
Sensej zložil ruky do základnej pečate na sústredenie chakry. Odrazil sa smerom ku Konohamarovi, ktorý ešte len naberal dych.
Zem sa pod sensejovými nohami rozryla, rýchlosť ktorou vyrazil bola neuveriteľná, vlastne jediné čo som videl bola šmuha ktorá sa blížila k bratrancovi. Ten chcel uskočiť, ale zo zeme sa vystrčili ruky a chytili ho za nohy. S Konohamarom to vyzeralo už naozaj zle. Úder vedený do brucha však vytesnil ľavou dlaňou vedľa, až teraz som si však všimol že to bol iba klamný úder, pretože v druhej sensejovej ruke žiaril rasengan, zvláštny rasengan, žiaril omnoho silnejšie a sfarboval sa do oranžova. Tento rasengan mieril na odkrytú hruď. Bratranec voľnou pravou rukou vyťahoval meč spoza chrbta a sekol ním do cesty oranžovému rasenganu.
Medzi oboma súpermi sa zablyslo a ozvala sa ohlušujúca rana. Všetci sme si zakrývali tváre, pretože na nás začala pršať hlina a malé kamienky. Veľký oblak prachu nám bránil v ďalšom pohľade na to čo sa vlastne stalo. Našťastie vietor prach rýchlo odfúkol a všetci sme neveriacky hľadeli na malý kráter vytvorený vyrušením tejto techniky. Niekoľko metrov od centra výbuchu sa zo zeme zdvíhal Konohamaru, bol celý od prachu, ale jeho oči striehli po okolí. Senseja ale nikde vidieť nebolo.
Konohamarov pohľad sa odrazu strhol smerom hore, a naozaj prach ktorý sa dvíhal zo zeme bol krytím pre Senseja, ten vo vzduchu práve rozťahoval obrovský zvitok, nevedel som si predstaviť kde by ho mohol skrývať. Lenže zvitok sa rozplynul v bielom dyme a Sensejovi v rukách ostal veľký shuriken. Aj z tejto vzdialenosti som si všimol že to nebol obyčajný shuriken, tento mal na povrchu vyryté rôzne čiary.
„Fuuton Shuriken!“
Konohamaru musel zareagovať naozaj rýchlo, pretože Sensej shuriken hodil, ten pri lete vydával nepríjemný uši režúci zvuk a aj navzdory tomu čo sme sa učili na akadémii, shuriken zrýchľoval.
Konohamaru pomocou premetu dozadu uskočil a shuriken sa zarezal do zeme, vlastne aby som bol presnejší, shuriken zmizol v zemi. Nikdy som nevidel veľký shuriken s takou prieraznou silou.
Sensej Iruka nám kedysi vysvetľoval že veľké shurikeny sú vhodné v bojových podmienkach, hlavne proti väčšiemu počtu nepriateľov, pretože v bojovej vrave sa skôr jeho let stratí. A hlavne veľký shuriken letí pomalšie lebo je ťažký a tak sa mu dá ľahšie vyhnúť. Zdalo sa však že v tomto súboji sú základné pravidlá zjavne porušované na plnej čiare.
Konohamaru pustil na zem meč ktorý bol značne zničený po útoku rasenganom a rýchlo začal skladať pečate. Zahryzol sa do palca a zakričal.
„Kuchiose no jutsu!“
Vedľa Konohamara sa objavila opica asi o hlavu vyššia ako sám vyvolávateľ.
„Wau.“
Ozvalo sa vedľa mňa.
Aj ja som bol prekvapený, o technike vyvolávania sme sa samozrejme učili, moc som si toho ale nepamätal, pretože celú tú hodinu som si predstavoval aké zviera by sa mi na vyvolávanie najviac hodilo.
„To je Enma, kráľ opíc.“
Ozval sa z druhej strany Udon.
„Enma?“
Zašepkal som.
Mama mi vravela že Enmu vedel vyvolať iba starý otec tretí hokage.
Neďaleko Enmu a Konohamara už zase stál na zemi sensej, ale nevyzeral vyvedený z miery.
„Tak koho to tu dnes máme malá opička?“
Otočil sa Enma a zvláštne ľudským hlasom sa pýtal bratranca.
Jeho opičie oči sa však upriamili na senseja a odhalil veľké špiciaky keď roztiahol ústa do desivého úsmevu.
„Celkom si veríš malá opička, cítim to až sem.“
Konohamaru sa iba uškrnul.
„Žabí sennin ...“
Poznamenal Enma viac menej pre seba, ale my ostatní, a tým myslím seba, blonďavú strigu a Fusaka, sme netušili o čom je reč.
„Žabí sennin?“
Spýtala sa Yushina a prvý krát odvrátila zrak od súboja, pričom sa jej pohľad zameral na Moegi stojacej kúsok vedľa.
„Podľa toho čo viem, je to ninja, ktorý ovláda techniky žabieho pustovníka.“
Vysvetľovala Moegi.
V tom ich ale prerušil hlas Konohamara.
„To by nemal byť problém, ak ho dosť zamestnáme tak tie techniky nevyužije.“
Enma sa obzeral po okolí a zdalo sa ako keby vetril.
„Nemusí to byť celkom pravda, počul som že práve tento je veľmi prispôsobivý.“
Povedal Enma a prstom ukázal k napoly suchému stromu asi sto metrov od súboja.
Keď som sa poriadne pozrel, zamrkal som. Pri kmeni stromu sedel ďalší sensej, nehýbal sa, vyzeral ako keby meditoval. Vtom sa ale zdvihol zrak, zložil dlane do pečate a rozplynul sa v bielom oblaku.
Pravý sensej stojaci naproti Konohamarovi a kráľovi opíc zložil ruky do rovnakej pečate.
„Sennin mód.“
Vzduch okolo Senseja sa akoby zavlnil, okolo očí mal červené monokle a jeho oči mali zvláštny tvar.
„A sakra.“
Zanadával Konohamaru.
Tiež zložil ruky do podivnej pečate.
„Kangou Nyoi!“ (Meniaca sa diamantová tyč)
Enma sa znovu zazubil.
„Ako chceš.“
Povedal pričom sa premenil na čiernu palicu na koncoch okovanú zlatom.
Konohamaru palicu chytil a roztočil ju.
Jej koniec namieril smerom k sensejovi.
„Predĺž sa!“
Palica sa natiahla pričom pri sensejovi už bola hrubá ako kamenný stĺp.
Náraz, ktorý by bežného ninju jednoznačne zmrzačil, zaznel tupo. Sensej ale stál ako keby sa nič nestalo, iba jednou rukou natiahnutou pred seba bránil palici aby sa natiahla ešte viac.
„Frog-Fu.“
Povedal sensej, ale namiesto jutsu, ktoré som očakával, to bolo asi len oznámenie toho čo ide urobiť, pretože sa pustil do nenormálneho taijutsu, voľnou rukou udrel zboku do palice ktorá bola teraz dlhá niekoľko metrov. Tá odletela do strany a na druhom konci sa skoro vytrhla Konohamarovi z rúk. Ten ju ale pevne zovrel a keď ju znovu roztočil už bola zase krátka a štíhla ako obyčajná útočná palica.
Keď ju v rukách dotočil zarazil ju jedným koncom vedľa seba do zeme. Urobil niekoľko pečatí a rozkročil sa aby pevne stál na zemi.
„Katon Karyuu-Endan!“ (živel oheň Dračí Dych)
Obrovský plameň mu vyšľahol z úst a mieril smerom na Senseja. Tak zaujato som sledoval čo Sensej urobí, že som si ani nevšimol že bratranček Konohamaru vrhol spoza ohňa niekoľko shurikenov.
Sensej sa, aj napriek akémukoľvek môjmu presvedčeniu, že zásah takým plameňom je smrteľný, rozbehol oproti ohňu. Jediné čo som ešte zahliadol bolo ako tleskol dlaňami o seba tesne pred tým ako ho plamene pohltili. Oheň sa nadul ako keby vo svojom strede explodoval a roztiahol sa natoľko že chakra tvoriaca ohnivú podstatu sa oslabila až sa oheň vytratil do priestoru.
Náraz tlakovej vlny sme pocítili aj my a to sme boli najmenej päťdesiat metrov odtiaľ.
Letiace shurikeny sa neškodne zabodli do zeme ďaleko od cieľa.
Konohamaru neveriacky pozeral na útok ktorý sa minul akýmkoľvek účinkom.
„Vákuový výboj. Technika vzduchu.“
Zazubil sa sensej.
„Ako je to možné? Veď technika vzduchu by mala byť slabšia ako technika ohňa?“
Spýtal som sa obracajúc sa na svojich tímových kolegov.
Yushina ma neregistrovala, Fusaku len pokrčil ramenami.
Ale Udon sa tváril ako keby pochopil.
„Určite sa to zakladá na technike vákuovej strely, kde centrom strely je malý priestor bez vzduchu okolo ktorého obrovskou rýchlosťou prúdi chakrou naplnený vzduch.“
Udon si prikyvkával hlavou sám pre seba.
„Áno, áno, to je jediné vysvetlenie, ak dokázal stvoriť vákuovú explóziu vnútri ohňa tak ho rozptýlil do okolia a oslabil, a keďže vnútri nie je vzduch tak mu tam oheň nemohol nijako ublížiť. Ale predpokladám že niečo také sa dá urobiť iba ak je človek v sennin móde. Inak by mu vákuum ublížilo viac ako pomohlo.“
Kým sa Udon oddával úvahám, Konohamaru už znovu útočil na senseja, tento krát šiel na to pomocou Enma-palice, inak som ju nevedel nazvať.
Prudké údery palice boli také silné že pri náhodnom údere do zeme sa zase zdvihol veľký oblak prachu, tá palica musela byť naozaj neobyčajne pevná ak dokázala niečo také vydržať.
Na druhej strane sledoval som ako Sensej podobné údery bez problémov vykrýva holý dlaňami, ten sennin mód je fakt niečo.
Udon sa už nevenoval vlastným myšlienkam, ale sledoval boj, tak som toho využila začal som sa vypytovať.
„Koľko asi vydrží ten sennin mód?“
Udon sa zamyslel.
„No, pokiaľ nevyplytvá sennin chakru tak naozaj dlho.“
„Sennin chakru? To je aj nejaká iná chakra?“
Spýtal som sa zvedavo.
„Chakier je veľa druhov. Sennin chakra je ale zvláštna tým že sa nevytvára sama od seba, treba si ju vytvoriť úmyselne. Neviem síce ako to presne funguje, ale od Konohamara viem že sa v presnom pomere musí zmiešať ešte aj energia prírody s normálnou chakrou. Je to určite strašne ťažké. Vlastne si nedokážem predstaviť ako sa to vôbec dá.“
Opäť som sa vrátil k súboju.
Konohamaru zhlboka oddychoval, naproti tomu sensej vyzeral ako keby mu nič nebolo. Všimol som si že kým som sa bavil s Udonom, sensej vyvolal dva ďalšie klony.
Každý z klonov mu v jednej ruke formoval niečo čo vyzeralo ako rasengan, vlastne jeden bol ten ktorý sme už videli, oranžový rasengan, a ten druhý bol modrý, ibaže na jeho povrchu sa tvorili zvláštne chakrové ostria, ktoré o seba nepríjemne škrípali.
Konohamaru rýchlo vyvoril ďalší klon a ten odstúpil niekoľko metrov.
Sensejove klony sa rozplynuli, a sensej sa rozbehol na pôvodného Konohamara. Ten sa pokúsil uhnúť, ale bol už dosť vyčerpaný a tak jeho úhybný manéver bol pomalý a Sensejove rasengany ho zasiahli priamo do hrude. Lenže vtedy som musel asi mrknúť, pretože sensej zmizol a namiesto toho aby zasiahol uhýbajúceho sa Konohamara sa objavil pri jeho klonovi a napáli oba rasengany do neho.
Moegi zhíkla. Ale obrovský výbuch jej zabránil aby sa rozbehla k miestu kde obaja bojovali.
Znovu sme sa kryli pred útokmi padajúcej hliny a kamenia.
Prach ktorý opadal, alebo ho pomaly odfúkaval vietor pomaly odkrýval dve postavy.
Nie keď som sa poriadne prizrel, boli to tri postavy, dve stáli a tretia ležala na zemi pri ich nohách.
„Odvážna malá opička.“
Vyceril zuby kráľ Enma a zvedavo si obzeral mladého ninju, ktorý v bezvedomí ležal na zemi.
„Úžasná technika.“
Povedal druhý stojaci a teraz už som rozoznal že je to sensej.
Enma sa len zachechtal.
„Zjavne nie taká úžasná.“
„Keby mi ju neukázal na začiatku súboja, bolo by to vyzeralo úplne inak.“
Poznamenal sensej.
Všetci sme dobehli k postavám.
Moegi už kľačala na zemi pri Konohamarovi a kontrolovala jeho životné funkcie.
„Aká technika sensej?“
Spýtal sa doteraz tichý Fusaku.
„Pamätáte sa čo sa stalo keď na začiatku súboja Konohamaru na mňa zaútočil s rasenganon?“
Všetci sme sa zamysleli.
Keď som sa pozrel na okolo stojacich, bolo jasné že okrem nás troch všetci vedia o čo ide.
Žeby nejaký ten sensejovský test našich vnímajúcich schopností?
„Zaútočil na vás spolu s klonom a vy ste sa uhol, zničil ste klona a potom ste zaútočil na originál.“
Povedal Fusaku po chvíľke rozmýšľania.
„Dobre to je pravda, ale vidíte v tom nejaký nedostatok?“
Všetci sme sa zasa zamysleli.
Vtedy Yushina vyskočila.
„Sensej, prečo ste najprv útočili na klona?“
„Výborný postreh.“
Poznamenal Naruto sensej a po tvári sa mu roztiahol úsmev.
„Tak prečo som teda zaútočil najprv na klona?“
Spýtal sa nás troch Sensej.
Nech som nad tým uvažoval akokoľvek, zdalo sa mi to nezmyselné, klon nebol v pozícii aby mohol senseja ohroziť, lepšie by bolo zaútočiť na originál. Dostatočne silný útok na originál by zrušil aj klona. Znovu som si celú situáciu premietal v hlave a hľadal odpoveď. A vtedy mi to došlo.
„Vy ste nechcel zaútočiť na klon, myslel ste že je to originál.“
Sensej sa teraz už jasne usmieval.
„Skvelé Sumamaru.“
Sensej sa na nás troch hrdo pozeral, až som sa začervenal.
„To podstatné je už zložitejšie, napríklad, ako je možné že som si pomýlil klon s originálom? Chvíľu mi to vŕtalo hlavou, a keď som na to prišiel, musel som uznať že to je úžasné jutsu.“
Udon sa s úžasom pozrel na senseja.
„Takže si na to prišiel Naruto-kun.“
Poznamenal.
„Tak ako je to teda?!“
Vyhŕkla nedočkavá Yushina.
„Keď som v sage móde dokážem vnímať tok chakry, a tak som si pri poslednom útoku potvrdil svoju domnienku. Určite ste si všetci všimli, že som zaútočil najprv na Konohamara, ktorý mal byť originál. V sage móde som naozaj cítil že to je originál, ale tesne pred zásahom som pocítil zmenu, ako keby sa v jednom momente vymenil klon za originál. Keby som sa nesústredil práve na tento detail, určite by som si to nevšimol.“
Vtedy som si všimol že Sensej už je zase v normálnej podobe a jeho oči boli obyčajne modré.
Sensej sa pozrel na ležiaceho Konohamara a potom sa pozrel na Udona.
„Predpokladám že je to nejaký druh časopriestorového jutsu.“
Udon pokrčil ramenami a pustil sa do rozprávania.
„Dlho sme študovali prepojenie tieňového klona s originálom, je tam určité chakrové spojenie a po tomto spojení sa dá pomocou jednej časopriestorovej techniky urobiť výmena. Klon ale musí byť silnejší ako obyčajný klon, takže to berie celkom dosť chakry, zatiaľ sa nám to nepodarilo urobiť viac ako s jedným vyvolaným klonom.“
Sensej vyzeral uchvátený.
„To je úžasná technika, moja časopriestorová technika je omnoho náročnejšia, keďže sa musím pretlačiť z jednej podstaty do druhej. Iste ste si všimli že som ju v boji použil dvakrát.“
Otočil sa sensej k nám.
Ale zdalo sa že len ja jediný som si všimol ten prvý krát, keď sa uhol Konohamarovmu rasenganu.
„No ten prvý krát to bolo na naozaj krátku vzdialenosť, takže ...“
Nestihol dopovedať pretože Yushina a Fusaku začali prikyvovať, zjavne si spomenuli.
Moegi vstala a vyzerala už kľudne.
„Má nejaké vnútorné zranenia, ale nie je to až také vážne.“
Sensej sa ospravedlňujúco uškrnul.
„Nechal som sa trošku uniesť, ešte že môj fuuton rasengan stihol vykryť palicou. Mohlo to byť horšie.“
„To teda mohlo.“
Ukázal Enma svoju nepekne popálenú pravú ruku.
„Len tak niečo ma nedokáže zraniť keď som vo forme diamantovej tyče.“
Enma sa zvláštne pozrel na senseja, vyzeralo to tak, že niečo chce povedať, ale nakoniec zo seba dostal len.
„Tak ja idem.“
A skôr ako stihol ktokoľvek zareagovať sa Enma rozplynul.
Po nejakej chvíli sa Konohamaru prebral, aj napriek zraneniu sa ale usmieval.
Obaja so sensejom boli dosť unavení, bolo to na nich vidieť.
Kým sme sa ale stihli pohnúť, začul som vo vzduchu zvláštny zvuk. Slabý zvuk, akoby niekto cinkal s roľničkami.
Otočil som sa za zvukom.
Asi tridsať metrov od nás stál človek, veľmi zvláštne oblečený.
Mal dlhý čierny plášť s vysokým golierom a na ňom našité červené mraky s bielym okrajom. Na hlave mal slamený klobúk z ktorého viseli aj cinkajúce roľničky.
Tvár mu nebolo vidieť, tieň klobúka a vysoký golier ju dokonale zakrývali.
Táto zvláštna postava išla pomalým krokom k nám. Mal som z toho zvláštny pocit.