Sensej - kapitola 09 (Akatsuki)

Kapitola – 09 (Akatsuki)

Zmrzol som na mieste, okolie akoby sa rozmazalo do odtieňov šedej a ja som ostal celkom sám. Jediný kto tam bol, bol ten zvláštny človek. Jeho oči ma videli, vedel som to pretože spod tmy klobúka žiarili ako dva malé mesiace v splne. Vedel som že vnímajú každý úder môjho srdca, každý plytký nádych a ja som sa nemohol ani pohnúť. Jediný pohyb, jediný ďalší zvuk bol hranicou, hranicou oddeľujúcou život od smrti. Stál som vlastne na ostrí noža, bosý a celou svojou váhou pôsobiaci na tú odpornú, malú, ostrú vec. Vedel som to, ten pohľad, on sa kochal mojou bezmocnosťou. Vtedy mi to došlo, všetko toto bolo zbytočné, bolesť, samota, strach, všetko to bolo nanič. Také jednoduché, .... veď smrť je taká oslobodzujúca.
Čo to robím? Zaváhal som, ... žiariace oči ma pustili zo svojho zovretia. Temnota zoslabla a ja som cítil ako moje ľavé rameno pulzuje príjemný teplom. Z toho smeru sa to všetko šírilo, krásna zlatavá žiara, trhala všetku bolesť, všetok strach, všetku samotu na prach.
„Sumamaru.“
Ozvalo sa vedľa mňa. Úplne dezorientovaný som sa otočil za hlasom.
Vedľa mňa stál sensej, jeho pohľad ...
„Si v poriadku?“
Spýtal sa pričom stále zvieral moje ľavé rameno svojou teplo dlaňou.
Až vtedy som si všimol že v pravej ruke zvieram kunaj a jeho ostrím, aj napriek všetkému čo sme sa učili na akadémii, mierim na svoju hruď.
Uvoľnil som ruku a cítil som že je chladná ako smrť.
„Sensej... to bolo genjutsu?“
Naruto sensej sa usmial, ale jeho oči vyzerali smutne, bolo úplne jasné ako sa o mňa bojí, ako sa o nás bojí. Nikdy som niečo také nevidel.
„Nie Sumamaru, to nebolo genjutsu, takto to vyzerá keď stojíš zoči-voči niečomu takému silnému a takému vražednému že nevidíš najmenšiu možnosť ako prežiť.“
Keď som pobral to čo mi sensej povedal, uvedomil som si že som strašný slaboch.
Sensej ma však potľapkal po chrbte.
„Sumamaru, to nie je nič za čo by si sa mal hanbiť, niečo podobné sa kedysi stalo aj mne. Ja som však vtedy skončil so zranenou rukou a skoro sme kvôli mne prerušili misiu.“
Svet okolo sa konečne vyjasnil a okolité zvuky konečne prenikli až k môjmu ustrašenému vedomiu.
Skĺzol som pohľadom k ostatným. Moegi stále sedela pri Konohamarovi, ale nevyzerala že by bola ovládnutá strachom, skôr vyzerala ako keby sa zaťala. Udon naproti tomu nejavil ani najmenšie známky rozrušenia, aj keď v jeho pohľade som videl až nenormálne sústredenie. Geníni a teda členovia mojej skupiny číslo päť boli na tom o poznanie horšie. Fusaku bol bledý, triasla sa mu spodná pera a stále si niečo pre seba mrmlal.
No až keď som zbadal našu blonďavú partnerku uľavilo sa mi.
Kľačala na zemi a udierala sa päsťou do nôh, ktoré jej asi vypovedali poslušnosť, pričom nahnevane vykrikovala.
„Kyuubi.“
Ozval sa nepríjemne chladný a hlboký hlas.
Sensej sa obzrel po nás.
„Tým päť, tým Ebisu!“
Upútal pozornosť všetkých členov až na bezvedomého Konohamara.
„Udon, si veliteľ, zoberte Konohama a bežte.“
Udon nezaváhal, chytil mňa, Fusakua a Yushinu a otočil nás. Obrovské napätie poľavilo hneď ako nám onen neznámy zmizol zo zorného uhla.
„Ale sensej..“
Slabo zaprotestovala Yushina. Oči mala ešte vlhké od sĺz bezmocnosti.
„Povedal som.“
Yushina však chcela stále protestovať a tak sa sensej na nás otočil.
„Tak už sakra vypadnite!“
Jeho povel ako keby ovládol naše telá a my sme sa všetci rozbehli a utekali ako o život, vlastne keď sa teraz nad tým zamyslím, naozaj nám vtedy išlo o život.
Zastavili sme sa asi až po pol hodine mlčanlivého behu.
Udon zložil Konohamara na zem a ani nemusel nič naznačovať, Moegi už zase kontrolovala jeho stav.
Konohamaru sa však už prebral.
„Čo sa stalo?“
Spýtal sa, pričom od bolesti privieral oči. Jeho bunda bola roztrhaná a hruď mal nepríjemne červenú s niekoľkými škaredými reznými ranami po sensejových rasenganoch.
„Akatsuki.“
Povedal Udon, pričom stále sledoval cestu ktorou sme prišli, či nás náhodou niekto nesledoval.
„Čože?!“
Vykríkol Konohamaru, podľa jeho bolestného výrazu som pochopil že toho hneď aj ľutoval.
„Prišiel tam člen akatsuki, braček Naruto nás poslal hneď preč.“
„Ale veď akatsuki boli zničení.“
Nechcel pripustiť tú možnosť že by sa niečo také mohlo stať.
„Asi nie úplne.“
„Prepáčte, ale čo je to akatsuki?“
Spýtala sa Yushina.
Trojica týmu Ebisu sa na seba pozrela.
„Bola ... Je to organizácia ktorej členovia sú nukeníni triedy S.“
Vysvetľoval Udon.
„Čože triedy S?“
Vykríkol som pretože som si spomenul čo mi kedysi povedal strýko Shikamaru.
„No ano.“
„No to znamená že sú to veľmi silní ninjovia, nie?“
Zapojila sa aj Yushina.
„Nie tak celkom. Trieda S je niečo ako neuzatvorená trieda. Niektorí sú na úrovni kage, alebo povedzme že väčšina, čo samo o sebe by už bol dosť veľký problém, ale občas sa vyskytujú aj takí ktorí sú mimo celkového chápania.“
„Nerozumiem.“
Bolo vidieť že Yushina je celkom zmätená.
Strýko mi kedysi hovoril o ninjoch ktorí sú takí silní že sa dajú prirovnať chvostovým démonom. Niektorí sa nedajú zabiť, iní kradnú ľudské srdcia. Ako nejaké obludy.
„No sú jednoducho aj takí ktorí nám obyčajným ninjom pripadali skôr ako bohovia.“
Udon sa pozrel hore do oblakov.
„Keď si spomeniam na takého Peina, alebo Madaru. Ešte šťastie že sú už mŕtvi.“
„Takže sa dajú poraziť?“
Nadšene vyzvedala Yushina.
„No, dajú, ak si sama tak silná ako oni.“
„A kto ich teda porazil?“
„Jeden konožský ninja sa im dokázal vyrovnať.“
„Táák, kto je to??“
Zjavne tajne dúfala že by onoho konožského ninju mohla poznať.
Udon sa zachechtal, až to vyzeral zvláštne po tom čo sa ešte pred chvíľou stalo.
„Dám ti nápovedu. Má žlté vlasy a je veliteľom skupiny číslo päť.“
Konohamaru sa smial a plakal zároveň, keďže ho smiech musel sakramentsky bolieť.
„Čože?!! Náš sensej je až taký borec?!“
„Ten súboj medzi vami, ale nebol až taký neuveriteľný.“
Pripojil sa Fusaku pričom sa významne pozrel na Konohamara.
Udon však zakrútil hlavou.
„Ten súboj nemal byť na život a na smrť, používali iba techniky ktoré nezabíjajú okamžite.“
Pri spomienke na daný súboj som tomu nemohol uveriť.
Konohamaru si nás všetkých premeral zvláštnym pohľadom.
„Neviem či dokážete pochopiť aký silný vlastne Naruto, váš sensej je. Ale môžem sa vám to pokúsiť naznačiť.“
Ukázal na svoje zranenie.
„Táto rana je skutočná, normálne rasengan nezabíja okamžite, ale keby pritlačil trochu viac už by sme sa tu asi nerozprávali. Náš súboj bol dosť ovplyvnený tým že bolo neprijateľné aby ktorýkoľvek z nás zomrel. Ja som samozrejme mohol použiť trošku viac zo svojej sily pretože môj rozsah schopností je menší, keby som to mal dať do čísiel, išiel som asi tak na štyridsať percent svojich plných síl.“
Všimol som si že nie som jediný totálne zaskočený, pretože ich súboj bol pre nás naozaj úžasný.
„A, a sensej??“
Večne zvedavá ako vždy, niežeby som nebol aj ja zvedavý.
„No to sa mi ťažko odhaduje, keby som mal byť úprimný, myslím že to nebolo ani desať percent.“
„Ale ...“
Začal tentokrát kupodivu Udon.
„Videl som ho použiť fuuton rasen shuriken Udon, dokonca som videl raz jeho spojenie s deväťchvostým, a ver mi že po dnešnom súboji musím povedať že po tých rokoch je rozsah jeho schopností zase oveľa väčší. To čo v boji so mnou použil boli len tie najbanálnejšie techniky ktoré súka z rukáva jednu za druhou ako nič.“
„Takže sensejovi nič nehrozí v súboji s tým ... týpkom?“
Spýtal som sa.
„Heh, členom akatsuki.“
Zasmial sa Konohamaru, zase raz nerozvážne a skrútil tvár od bolesti.
Keď sa znovu uvoľnil pokračoval.
„Nepovedal by som zrovna že mu nič nehrozí, ale z ľudí čo poznám má on najväčšiu šancu že z toho výjde so zdravou kožou.“
„Ale, ale. Nepodceňujte môjho senpaia.“
Zachechtal sa spoza neďalekého stromu slizký hlas.
„Len či vy z toho výjdete so dravou kožou, he he.“