Narutova sestra 15 - Podozrenie

Nad sídlom mŕtvych vládla čierna noc. Cintorín bol zvyčajne ľudoprázdny a bolo tu hrobové ticho, ktoré vytváralo až desivú atmosféru. No dnes v noci nebol cintorín ľudoprázdny. Na lavičke pri najväčšom hrobe niekto sedel. Nie, nebol to mŕtvy. Na cintoríne bol niekto živý. Bola to Nana. Potichu sa prešmykla popri strážcom v Konohe a tak nikto ani netušil, že je tu. Na náhrobku bolo napísané: „Minato Namikaze a Kushina Uzumaki, odpočívajte v pokoji.“
Áno. Bol to hrob jej rodičov. Ich hrob bol obsypaný kvetmi a sviečkami. Jej pocity boli dosť zmiešané. Mala v sebe toľko smútku, že by ho mohla aj rozdávať. Každú minútu myslela na Sasoriho. Dúfala, že sa všetko vyrieši, a ona bude znova viesť bezstarostný život v Akatsuki. Jej premýšľanie prerušil zvuk krokov. Na cintoríne nebolo žiadne miesto, kde sa mohla skryť. Nespanikárila, ale použila premenné jutsu. Premenila sa na čiernovlasé dievča so zelenými očami. Výhodou bolo to, že vedela dokonale skryť svoju chakru. A to urobila aj teraz. Kroky boli čoraz bližšie. Z tmy sa vynoril chlapec. Nana sa zarazila a zostala tam sedieť, ako obarená. Nemohla uveriť svojim očiam. V Konohe boli stovky ľudí, no osud jej postavil do cesty práve jeho. Bol to Naruto. Keď ju zbadal, divne sa zatváril, položil na hrob kvety a premeral si ju pohľadom.
„Do r*ti, mala som zdrhnúť.“ pomyslela si.
„Ahoj.“ pozdravil sa Naruto.
„A – Ahoj.“
„Prečo tu sedíš takto neskoro?“ spýtal sa.
„Ja ... Ja som ... Len som ...“
Ani nevedela, čo mu má povedať.
„Som Naruto Uzumaki. A ty si kto?“
„Volám sa Na-“ zastavila sa.
Skoro mu prezradila svoje meno. Dala si facku. Naruto sa na ňu nechápavo pozeral.
„Ehm ... Chcela som povedať, že moje meno je Naoki.“ vytrepala zo seba. „Väčšiu spro*tosť som už nevedela vymyslieť.“ pomyslela si.
„Si odtiaľto?“
„Nie. Ja som z ... nikade.“
„Ty si tulák?“ spýtal sa Naruto divným tónom.
„Hej.“
„Zrejme nie si ninja, čo?“
„Nie.“ odsekla mu.
Bolo jej to blbé. Hovorila jeden nezmysel za druhým, ale tváril sa, že jej verí. Zrazu sa Naruto divne zatváril. Všimol si, že je celá doráňaná a že jej krváca rameno. Zrejme sa jej telo ešte dostatočne nezahojilo po poslednom boji.
„Ty si zranená!“ zajačal a ukázal prstom na jej rameno.
„To nič nie je.“ povedala drzo.
„Odvediem ťa k Tsunade!“
„Čo?! Nie! Nemienim ísť do Konohy! Zahojí sa to aj samo.“
Nana sama vedela, že to takto dlho nevydrží, ale nemohla riskovať, že ju niekto odhalí, ak pôjde do Konohy. No nakoniec po desiatich minútach presviedčania, privolila. Preklínala sa. Naruta by ani v tom najbláznivejšom sne nenapadlo, že práve teraz ide lesom so svojou sestrou, ktorú tak vytrvalo chce dostať späť do Konohy. Obaja mlčali, až kým nedošli k obrovskej budove, kde sídlila Hokage.
„Tu je to!“ vykríkol hrdo Naruto.
Okamžite všetkých zobudil. Ľudia sa nahnevali, nadávali na neho, obhadzovali ho rôznymi odpadkami a kričali, aby stíchol. Naruto tam chvíľu poskakoval ako pojašený a hádal sa, ale nakoniec ustúpil, stíchol a obaja vošli do budovy Hokageho. Išli dlhými chodbami, kde bolo veľa dverí. Nakoniec zastali pred tými najväčšími. Nana čakala, že ak je tá žena Hokage, Naruto slušne zaklope, prejaví jej úctu a objasní jej dôvod jeho návštevy. To by sa stalo možno tak vo sne. Naruto vletel do kancelárie, akoby mu horelo za zadkom. Tsunade bola za stolom a spala. Nana sa divne zatvárila a neisto vkročila dnu. Naruto pribehol k Tsunade, naklonil sa nad ňu a na celé hrdlo jej zreval do ucha:
„Tsunadééééé!!!“
Tsunade bola okamžite na nohách. Keď videla, ako sa Naruto rehoce, chcela mu vraziť a poriadne mu vynadať. Už – už bola päsťou pri jeho tvári, keď v tom jej pohľad zablúdil na Nanu. Nakoniec bol Naruto ušetrený trestu a pristúpil bližšie.
„Naruto! Už som ti povedala, že mi sem nemáš vodiť cudzincov.“ povedala Tsunade, sadla si za stôl a podoprela si hlavu.
„Je zranená!“ vykríkol.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa Tsunade.
„Naoki.“ povedala Nana.
„Ona nie je ninja.“ dodal Naruto. „Nechaj ju tu, Tsunade.“
„Pozriem sa na ňu.“ zamrmlala a mávla na Nanu rukou, nech ide bližšie.
Dôkladne si ju premerala pohľadom a priložila jej svoju dlaň na čelo. Bola celá rozpálená, zrejme mala vysokú horúčku.
„Hospitalizujeme ju.“ povedala Tsunade a chystala sa do nemocnice.
„Hospitalizovať?! Ale ja nepotrebujem –“
Omdlela, ale Naruto ju zachytil.
„Musíme konať rýchlo.“ povedala Tsunade.
Naruto zobral Nanu a vybrali sa do nemocnice. Onedlho sa prebrala. Ležala na posteli a nad ňou sa skláňal vyškerený Naruto. Trhla so sebou a posadila sa. Naruto tam stál a divne sa usmieval.
„Ty ... Čo sa tam tak usmievaš, ako mesiac na hnoji?“ spýtala sa ironicky Nana.
Naruto zlostne zavrčal a chcel sa začať hádať, ale do izby vstúpila Tsunade.
„Naruto! Choď von!“ zavelila Tsunade.
„Prečo?!“
Tsunade uvalila na Naruta taký pohľad, že by sa ho zľakol každý. Okamžite vedel koľko bije a pobral sa preč.
„Človek chce pomôcť, a oni ho miesto pochvaly vyhadzujú.“ mrmlal.
Tsunade si dôkladne prehliadla jej telo. O pár minút vošla do izby ružovlasá kunoichi.
„Sakura, urob krvné testy.“ zavelila Tsunade.
Sakura prikývla a milo sa na Nanu usmiala, no tá radšej odvrátila pohľad niekde inde. Zobrala injekciu, podišla k Nane a vyhrnula jej rukáv.
„Trochu to bude štípať.“
Ihla prešla cez kožu až do žily a odobrala jej krv. Urobila ešte zopár iných testov.
„Výsledky by mali byť zajtra. Nasadíme silné antibiotiká a o pár dní by si mala byť v poriadku.“ povedala a odišla.
Konečne bola Nana sama. Určite neplánovala ostať v Konohe viac, ako dva dni. Konoha bude prvé miesto, kde ju bude Pein hľadať. Keď jej už bude lepšie, odíde. Nakoniec ju to premýšľanie o odchode tak unavilo, že zaspala.
Ráno ju zobudil dupot. Keď otvorila oči a pozrela sa, kto to tam tak pochoduje, uvidela Naruta. Nikoho iného ani nečakala.
„Koľko je hodín?“ spýtala sa rozospate.
„Deväť. Už som si myslel, že sa nezobudíš.“
„Čo tu zase chceš?“
„Pche! Môžem odísť, ak chceš.“ povedal urazene a zberal sa na odchod.
„Počkaj!“
Už viac ani hovoriť nemusela. Naruto si sadol na kraj postele a díval sa na ňu.
„Tsunade povedala, že dnes ťa už pustia. Teraz ťa mám na starosti ja.“
„Ty? Nepotrebujem strážcu.“
„Nemienim sa s tebou hádať. Za chvíľu po teba prídem.“ povedal a odišiel.
Nana si vzdychla a začala sa baliť. Naruto išiel z nemocnice k Tsunade, aby mu dala prepúšťaciu správu pre Naoki. Keď zastal pred dverami jej kancelárie, počul hlasy. Bolo ich tam veľa a nevedel ich rozoznať. Pritlačil ucho k dverám a počúval.
„..., ale musíme si to najprv overiť.“ povedal mužský hlas.
„Čo urobíme, ak sa to potvrdí, Tsunade?“ spýtala sa nejaká žena.
„Budeme konať. Pre Listovú to znamená nebezpečie. Ako som si to len mohla nevšimnúť?!“ povedala Tsunade.
„A čo Naruto?“
„Myslím, že bude najlepšie, ak si to zatiaľ necháme pre seba.“
„Nemal by to vedieť? Týka sa ho to tiež.“
„Tak dobre. Poviem mu to ja.“
Naruto stál pred dverami a to, čo počul, ho zarazilo. Nechápal, čo môže byť také vážne, že museli kvôli tomu zvolať poradu. Nakoniec zaklopal a vstúpil. Boli tam štyria muži a dve ženy. Všetci to boli kapitáni ANBU jednotiek. Rýchlo zmizli v obláčiku dymu. Ostal tam len Naruto a Tsunade. Netrpezlivo čakal, čo mu povie.
„Naruto, dám ti tú prepúšťaciu správu pre Nan- ... ehm ... Naoki.“
„Deje sa niečo?“
„Ale nič. Príď za mnou poobede, hej?“ povedala a usmiala sa.
Naruto prikývol, vzal papiere a odišiel. Bol si istý, že sa niečo deje. Tsunade sa usmiala. Smeje sa len vtedy, keď sa niečo deje. Celú cestu o tom premýšľal, až nakoniec došiel k nemocnici, pred ktorou ho už čakala Nana.
„To ti to ale trvalo.“ povedala drzo.
„Hej, trochu som sa zdržal. Tak, kam pôjdeme teraz?“ spýtal sa.
„No, neviem kam pôjdeš ty, ale ja idem preč. Čau.“ povedala a vybrala sa preč.
No Naruto bol taký pohotový, že ju chytil za zápästie.
„Nikam nepôjdeš.“
„Č – Čo?! Ty ... Už aj ma pusti!“
„Tsunade povedala, že-“
„-že čo? Od kedy poslúchaš Tsunade, Naruto?!“
V tom sa zarazil. Nad tou vetou čo povedala.
„Tak počkať. Poznáš ma jeden deň. Odkiaľ vieš, že nepočúvam Tsunade?“
„Ja ...“
Zrazu obaja začuli štekot psa. Hneď, ako sa otočili, zazreli veľkého bieleho psa, ktorý sa rútil rovno na Nanu. Už – už bol skoro pri nej, no ona sa mu dokonale vyhla a pes napálil rovno do budovy. Zvalil sa na zem a ležal, ako by bol mŕtvy. O malú chvíľu sa z poza rohu vynoril akýsi divne pomaľovaný chlapec.
„Akamaru!“
„Pre Boha, už len tento mi tu chýbal.“ hundral Naruto.
„ Ty čarodejnica! Čo si mu urobila?!“ jačal Kiba.
„Mal by si si na neho kúpiť nejaké vodítko, ale ako tak na teba pozerám, aj tebe by sa nejaké zišlo.“
„Si nejaká drzá, nie?!“
„A ty divne vyzeráš!“
„Pozri sa na seba!“
„Ja nemám taký divný ksicht, ako ty. Od čoho máš tie trojuholníky na lícach? Ou! Ja viem! Ty si sa snažil toho psa vyžehliť, však? Máš ich od žehličky!“ a dostala neuveriteľný záchvat smiechu.
Kiba bol zlosťou celý červený, na hlave mu vyskočilo nespočítateľne veľa navretých žíl, vlasy mal zježené, ako ešte nikdy pred tým a v očiach mu horeli plamene hnevu. Akamaru sa po chvíli postavil a začal vrčať.
„Kto je to?!“ spýtal sa Kiba, keď sa už ako-tak ukľudnil.
„To je Naoki. Nejako sa mi nedarí ju skrotiť.“ odpovedal Naruto.
„Ja ju skrotím hneď!“ reval Kiba.
Nana mu len vyplazila jazyk a ignorovala ho, zatiaľ čo on tam okolo nej poskakoval, ako opica na gumičke.
„Som hladná.“
Naruto si vzdychol, vytiahol peňaženku a skontroloval svoju finančnú situáciu.
„Pôjdeme do Ichiraku.“ povedal Naruto a ťahal ju preč, lebo by ju Kiba roztrhal.