Vrátim sa! Tak ako lístie vyrastá na konári! Ja sa vrátim! 13

občas som mal chuť. Pocit a silnú intuíciu všetkých pozabíjať. O čo krajší by bol pre mňa svet, v ktorom ma nikto nepozná? Človek zanecháva stopy stále, i keď nechce. Je to ako s otlačkami. Sú na prvý pohľad neviditeľné, pokiaľ vám o nich niekto nepovie.
Nechcel som bojovať. Nemal som dôvod bojovať, dokonca ani chuť. Kakashi nebol už môj majster. Ja som nebol jeho žiak a jediné čo nás spájalo bola minulosť. Rovnako som sa na neho mohol vykašľať. Jedno však viem. Itachi si nepraje zanechať stopy. Všetku vinu hodí na mňa. I keď je to v podstate pravda. Prestávam bojovať a obhajovať sa. Svoje skutky a myšlienky. Možno to všetko nechám na Itachim. Nech sa utápa, nech banuje, že jeho brat ho vlastne nechce zabiť tak ako si myslel.
„Chcem od teba jedno, Sasuke!“
„Aby som sa nad sebou zamyslel?“ opýtal som sa stojac pri strome. Zdalo sa mi to ako tristo osemnásta repríza seriálu ah poďme Sasukeho poučovať. Robím to snáď ja? Hovorím im akí sú úbožiaci keď sa neustále snažia o to isté? Už niekoľko rokov robia to isté? Poučujem ich snáď? Kto im dal právo poučovať mňa? Nie som ich majetok a k priateľovi to má už dosť ďaleko. Sľúbil som, že sa vrátim. Ale vrátiť sa rovnako môžem aj tridsať rokov. Buďme úprimní a povedzme si, že sa nedožijem.
„Prosím, ušetri ma týchto rečí Kakashi. Začínajú sa mi hnusiť. A tvoja snaha spolu s tým.“
„Tak to do teba budem musieť vtrepať!“
„Kaka-...“ odskočil som od jeho útoku dozadu a dopadol som hladko na zem. Za mnou sa objavilo svetlo. Začínal som sa tu cítiť viac než nevítane. Vo vlastnom domove. Pamiatka na padnutých z Uchiha klanu. O čo radšej by som bol, keby celá Konoha zmizla a s ňou i ostatné dediny? Anarchia a sila by vládla svetu. Takto sa to všetko len naťahuje.
„Zadržte!“ Hore nado mnou sa objavil Kakashi a zvolal po nich. Ani som neotočil hlavu. Vedel som presný počet chlapov za mnou. Bol som však pripravený k boji. „Túto spomienku si musím utriediť sám.“ Zoskočil dole predo mňa. Odskočil som na bok. Vytasil som katanu ktorú som si pretočil v ruke a odrazil som jeho chabý útok. Kakashi starol. Tak isto ako jeho srdce. I keď silné. Prežil toho dosť na to, aby bol psychicky unavený. Odsotil som ho k stene a bodol som katanou z časti do stromu vedľa jeho hlavy.
„Možno už moje oči nie sú to čo bývali.“ Pohliadol som do jeho sharinganu, ktorým sa ma snažil celého prečítať. Novinka, už nie je čo čítať v prázdnom srdci. Odskočil som dozadu keď na mňa zaútočil s chidori. Ostal som stáť jemu bokom a pohliadol som na mesiac ktorý sa celý objavil spoza strechy, v dedine. Jediná spomienka na noc keď som stratil svoju zdravú myseľ. Kakashi sa zastavil a nahromadená chakra zhasla v jeho ruke ako slnko. Natiahol som ruku smerom k svojej katane a pritiahol som ju do ruky.
„Nebol si to ty, kto tvrdil žiadne zbrane?“
„Zatriedim si túto myšlienku akýmkoľvek spôsobom!“
Nastavil som čepeľ katany oproti svetlu mesiaca. Možno som očakával pohľad, odraz, akúkoľvek myšlienku, ale stále bolo prázdno. Načisto všade. „Vieš ako sa najlepšie zbaviť spomienky Kakashi?“ cítil som tie pohľady za sebou. Cítil som i zvýšenú chakru v okolí. Možno sa Naruto už motá niekde okolo „zabiješ ju. Proste ju zabiješ.“
„Ak to budem musieť urobiť...“ videl som v jeho pohľade jasný signál deštruktívnosti. Ak má namysli, že zabije mňa a nie svoju spomienku, tak to asi pochopil celé nesprávne! Kto povedal, že si vôbec môže dovoliť pomyslieť na to, že ma zabije?! Zovrel som rukoväť tak pevne, až mi začala tupá bolesť vrážať do ramena. Opovážlivosť. Hnusná drzosť voči klanu Uchiha. Ešte stále! Nezmenená! Hnusná!
Odrazil som jeho ruku s chidori a kopol ho do brucha. Zastavil pár krokov odo mňa. Okolo mňa sa začala zdvíhať stena. „Kakashi, Kakashi... to už vážne nemáš nič originálne v zásobe?“ čakal som až sa stena uzatvorí. Pod mojimi nohami sa začala podsypávať zem. Prepadával som sa dole. Zaprel som sa nohou a čakal na správny moment, kým sa niečo spod zeme nevynorí. Prichytil som sa rukou steny a ostal som visieť prichytený chakrou. Zo zeme vyrazil Kakashi s iskrivými výbojmi v ruke. Správny okamih nadišiel natoľko, že som ho zachytil za ruku a odvrátil tak uhol dopadu chidori, ktoré prerazilo stenu a tak ma oslobodilo. Sekol som pri otočke do jeho tela a dopadol som na zem pred múrom ktorý sa zosypal.
„Tak a znova, nič nové a originálne nemáš?“ túžil som zdokonaliť všetky svoje ohnivé techniky. Dať im svoje vlastné mená, aby si každý snáď myslel, že som ich vytvoril sám, i keď vyzerajú úplne inak. Naučil som sa ich používať so štýlom so znamením i bez znamenia. Ohnivé plamene vyšľahli proti Kakashimu, ktorý vyskočil v takej rýchlosti, ktorú moje oko dobre zaregistrovalo i cez to. Druhá vec je, či sa telo dokáže za tou rýchlosťou rovnako otočiť. Sekol som katanou do kameňa a tak som si spravil z neho veľký kus na hádzanie ktorý som po ňom hodil. Vykryl môj výskok a pomohol mi odraziť sa vyššie takže som sa objavil nad Kakashim a skopol som ho dole. Dopadol na zem na nohy podpierajúc sa rukou. „už je tu príliš veľa ľudí sensei.“ Zdvihol som do polovice ruku na znak mávnutia. Ostal som stáť na nezničenej časti múra. „Tak zase inokedy... sayonara sensei.“ V rýchlosti som sa vytratil i keď Kakashi za mnou niečo kričal. Mal som dokonca pocit, že ma začal prenasledovať, preto som sa nezastavil až hlboko v lese kde som zoskočil zo stromu na zem na mäkký mach. Pri hrdle sa mi ocitla ostrá čepeľ kunaiu. Ruka nemohla patriť nikomu inému než môjmu bratovi „Dokončil si čo si začal dúfam.“
„Mal som ho zabiť?“
„Zametať stopy.“
„Dokonca i ja mám ako také svedomie aby som vypadol z dediny plnej sanínov.“
„Kura.“ Stiahol z môjho krku kunai. „môžeme ísť.“
„Ty si tu na mňa celý čas čakal?“ Rozišiel sa ďalej nehľadiac na to, o čo práve mne ide a čo by som aj chcel možno vedieť. „Kakashi ťa podcenil.“ Odvetil, „dosť ťa podcenil. Možno by si si z toho mal vziať ponaučenie.“
„A aké? Že mám ukazovať každému svoju pravú silu? Aby všetci boli pripravení na možné nebezpečenstvo? Nevraví sa, že najväčšou zbraňou ninji je moment prekvapenia?“
„Chápem.“ Znova len krátko odpovedal a kráčal ďalej.
„Ty si ma to učil, spomínaš?“
„To učia na každej akadémii. Naučia ťa to hneď ako to prvé čo máš vedieť. I keď to množstvo ninjov nedodržuje a veľmi radi ukazujú svoju silu.“
„Ako ty?“
„Ja nič nerobím. Ty sa dne predvádzal, Sasuke.“ Otočil na mňa krátko hlavu a tým svojim chladným pohľadom ma priam hodil do rakve a odkopol na široké more. Zase som mu bol tŕňom v oku. Prečo je Sasuke-kun smutný? Pretože, lebo! Mal som chuť po ňom prinajmenšom hodiť kameňom. Pri tomto polene, každý vyzerá ako decko. Je tak vážny, že by Orochimaru strčil do vrecka.
„Ah stopovacie psy...“ zastavil Itachi a pohliadol k stromu „Kakashi nás stopuje. Čuchá ako pes.“ Otočil sa na mňa a znova ma prebodol pohľadom.
„A čo? Mali sme sa na to vykašľať! Ale tvoje veličenstvo sa zjavne kochá packalalom Sasukem.“
„Upokoj sa nii, dobre?“ odvetil mi ako malému decku.
„Prečo ja? Prečo ja? Prečo ja?“ brblal som si psychoticky až pokiaľ sa neobjavila strapatá žltá hlava. Ale nie, ten koho by som chcel najmenej vidieť sa objaví ako prvý. Prečo to tak je? Zákony schválnosti pracujú proti mne plným prúdom.
„Máš veľa priateľov, Sasuke.“
Zastavil som sa. Stuhol som ako kus polena. Máš veľa priateľov, Sasuke... prečo som tieto slová nikdy v živote nepočul s takou veľkou dávkou úprimnosti? Prečo mi to nikto nikdy nepovedal s takým tónom? Prečo to Itachimu nepripadá divné? Prečo... mám pocit, že mi to praje? Prečo chcem aby povedal niečo iné? Nikto na svete... vôbec nikto na svete by tomu nepochopil... pretože je mojim bratom.