Vrátim sa! Tak ako lístie vyrastá na konári! Ja sa vrátim! 14

Zrazu mi prišlo, že zvitok, alebo čokoľvek to bolo stojí oproti ľudskému životu čo? Prišlo mi to otázne a vidieť Itachiho ako kráča predo mnou celkom pokojne, bola rana. Rana ktorá ma mala konečne priviesť do skutočnosti. Že môj brat vlastne netúži po ničom inom, než aby som ho zabil. Aby som vykonal niečo čo malo byť spravodlivé bez pravdy bez súdnosti.
Povedal som im, že sa vrátim.

Opička, bola zrazu všetko na čom som myslel. Nejakým zvláštnym spôsobom som potreboval vedieť, že dokážem urobiť to, prečo to robím. Dokázať odísť a prísť kedy sa mi chce. Žiť slobodne a bez záväzku. Jeden ma tu držal. A druhý stál v Konohe ako opustené šteňa s modrými očami. Takto predsa Uchiha neodchádza. Zastavil som a zhodil zo seba plášť. Itachi sa otočil a spomalil. „Vieš, čo je pre mňa najjednoduchšie?“ opýtal sa ma zrazu keď zastavil.
Obaja sme stáli na pár metrov od seba. v tichu lesa ktorý sa rozhodol prepustiť prvé skoré ranné lúče. Díval sa na mňa tak pokojne akoby sa vôbec nič nedialo. Za nami stopári z Konohy.
„Najjednoduchšie pre mňa... je pustiť ťa.“
Pohliadol som na neho a jemne sa zamračil. Posiela ma preč? Teraz v tento okamih? Všetko čo som kedy chcel za svoj krátky život sa rúti do pekla. Nedokážem viac zdvihnúť ruku na svojho brata. V každom kroku čo spraví, v každom geste. V obrane v slovách ktoré proti mne miery. Stále je mojim bratom. I keď sa to snaží schovať, a odrádzať ma. Strašným spôsobom ma na*ierať...
„Ak dovolíš, mám tam ešte nejakú prácu.“ Už mi ušiel aj dôvod prečo opičku vlastne väznia. Ušli mi všetky dôvody ktoré som kedy mal. tak nepodstatné a hlúpe. Nech si Itachi robí čo chce. Bolí to. Veľmi to bolí. Všetka tá bolesť za tie roky. Moje dôvody a rozhodnutia ktoré som možno i ľutoval. Zabiť... vyvraždiť rodinu a ísť ďalej. Všetko má nejaký šialený dôvod.
„Sasuke...“ ozval sa znova, „tak sa prestaň šmatľať a kráčaj.“ Rozišiel sa ďalej. Môj veľký nii ktorý robí hlúposti. Väčšie než ja. Aj som sa túžil usmiať, keby ma zase tak nenas...! ah...

Stále som nerozumel, ako tu môže Itachi vydržať. Má zvláštne poslanie má víziu a niekto sa ho snaží udržať na tomto mieste. Alebo je to len tým, že sa potreboval ukryť niekde?
„Možno sa vrátiš ako mŕtvola.“ Sediac na streche som prudko otočil hlavu a zaťatou päsťou som sa nestihol ani zahnať ako ma vykryl rukou. Drgol som do neho ramenom a zašomral spadni spadniiii!
„Ak ti pomôžem dostať to dievča na slobodu. Odídeš?“
„Odídem. Ale najprv si to ešte vyriešim s tebou.“ Odsekol som mu aby si nemyslel, že som príliš zmäkol a upustil od svojej bratovraždy. Sedel pokojne vedľa mňa na streche ako kedysi. Ako môj veľký brat, ktorý sa mi toľko venoval. Chcel som všetky tie momenty späť. Dostať sa k jadru veci a konečne si byť istý, že moje pochybnosti nie sú už pochybnosti. A ak by som sa dozvedel predsa len opak... no, boh ma chráň.
„Prijímam.“ Povedal a postavil sa. po spodnej časti strechy, ktorá bola rovná sa vydal preč zo strechy. Zadíval som sa dole. Do zelenej trávi, ktorá rastie každým rokom. Je zelenšia, vyššia a pevnejšia. Alebo sa to zdá len mne. Vyrásť opäť ako lístie. Ako list Konohy.
Zoskočil som dole zo strechy a pohliadol som na dom. Dostať sa cez Kisame je ako ísť cez more hladných žralokov. Pevne som zovrel dlaň v päsť a pohliadol som hore na modré nebo. Nečakane sa za mnou v lese ozval výbuch. Oheň vystrelil vysoko do neba a padol späť. Z hĺbky lesa som začul ako niekto zakričal meno Itachiho. Otočil som prudko hlavu keď vybehol zo skrýše Kisame a okamžite tasil meč. Chcel bežať do lesa keď som sa zasekol a vrátil sa späť. Prebehol som chodbou a dole po schodoch. Zastavil som sa až na poslednom a pohliadol som pred seba na Tobiho ktorý strážil dvere a pohadzoval si v ruke pomaranč. V svetle lúča horiaceho na stene vyzeral sám ako veľký pomaranč.
„Sasuke-kun. Čo tu robíš?“
„Idem si po opičku!“ zišiel som posledný schod a Tobi si prestal pohadzovať s pomarančom. Postavil sa zo zeme od dvier a mlčal. „to sa počíta ako zrada.“
„Ustúp mi alebo...“
„Vieš, že ma neporazíš Sasuke.“ Zasmial sa Tomi a znova si pohodil s pomarančom. „Krucínal vypadni od tých dverí!“ zvolal som po ňom čo mi nebolo podobné. Nikdy som nekričal pokiaľ sa to netýkalo Itachiho alebo stupídnosti ktoré robil Naruto.
„Vieš ty vôbec kto ona je?“ zasmial sa Tobi „ona je...“
„Obyčajné dievča.“ Povedal som. „jedno obyčajné, hlúpe dievča.“
„Pokiaľ šéf nepovie nič nebude.“ Pokrútil hlavou.
„Ale ja sakra musím!“ vytasil som katanu a rozbehol sa na neho keď zrazu zmizol. Počul som o tých jeho tajomných, divných technikách. Preto som vyčkával a rozhliadol sa naokolo. no to posledné čo som mal, bol čas. Itachi pre mňa urobil niečo čo som nečakal. Ak to teda bola súčasť jeho plánu, že mi pomôže. Odbil som obyčajnú zámku ktorá tam bola a otvoril som dvere. Zo steny som vzal lúč a posvietil si dovnútra. Opička ležala chrbtom ku mne na posteli. Podišiel som k nej a priložil ruku na jej rameno. Jemne som ju podrmal kým sa neprebudila a nechcela mi vyškriabať oči. Čo bolo teda rozhodne milé.
„Opica jedna!“ kopol som do postele kde ležala.
„Volám sa Naremi.“ Zahundrala a posadila sa na posteli. Potom si všimla kto som a rozjasnila sa akoby som jej podal banán „Sasuke!“ skočila ku mne a objala ma okolo pásu.
„Vyznávať lásku mi môžeš potom. Musíme odísť.“ Rozbehli sme sa spoločne hore schodmi von z domu. Držala sa ma ako kliešť za ruku. Ale musím uznať, že utekať vie teda sakra dobre. Čo je na opičku pozoruhodné. Vbehli sme nikým nesledovaný do lesa. Srdce som mal niekde v hrdle. Cítil som ako bije a očakáva akékoľvek iné komplikácie. Z lesa sa neozýval už žiadny iný zvuk. Nepočul som ani Itachiho meno. V jeden okamih keď som sa otočil v behu, som túžil vedieť čo sa stalo. Ponechať opičku jej osudu a vbehnúť tam.
Itachi urobil to, čo by som ja nikdy nebol schopný spraviť.

Večer sme už boli dosť ďaleko na to, aby sme si oddýchli. Potreboval som si byť istý, že tá malá, hlúpa opica neskočí do nejakého problému zase. O to viac som pochodval pri okraji jazera a nadával na Itachiho. Nadával som jeho a jeho hlúposti. Nadával som tomu čo kedysi urobil. Nadával som tomu, že som taký slaboch a pri tom.. všetkému som len nadával a opäť prisahal sám sebe akúsi pomstu. Vždy, keď som mu ďaleko ho nenávidím a túžim zabiť. Keď sa mu postavím zoči-voči... všetko je rázom bledé.
„Baka Sasuke!“ zahromžila Naremi stískajúc si vodu z vlasov. Skočila totiž do jazera aby ulovila večeru. Blbý Naruto!
„Ty mi ideš nadávať? Mohol som ťa tam nechať skapať.“ Osopil som sa na ňu a rozkopol mravenisko. Aspoň viem, kto ma bude v noci hrýzť.
„Sasuke... Sasuke...“ pokrútila hlavou, „nadávaš na svojho brata, a pri tom vôbec nič o ňom nevieš.“
„Ale nevrav,“ začudoval som sa hrane „a ty si vari napísala jeho životopis a pred spaním si ho čítaš.“
„No...“ zasmiala sa a bodla kunai do ryby aby ju vypitvala. Díval som sa na tú jej hlavu, ktorá bola i mokrá stále strapatá. „počula som toho dosť. Tvoj brat sa predsa len zachoval pekne nie?“ usmiala sa.
„Že mi pomohol?“ zašomral som, „Iste to tak vôbec nebolo. Zhoda náhod sa niečo dialo v lese...“ kopol som do ostatku mraveniska. To bude dlhá noc.
„Zabudol si? Mám veľmi dobrý sluch. A dokonca i cez tie kamenné steny som to počul.“ Prikývla si a kunaiom vytiahla vnútornosti z ryby ktorú nabodla potom na palicu. Tú vrazila do zeme aby na ňu náhodou neliezli mravce, ktoré som rozčúlil zjavne.
„Čo si počula?“
„Ako tvoj brat prosil o tvoju milosť.“
Môj tretí kopanec do kameňa pri jazeru ostal vo vzduchu. Pustil som nohu na zem a prehliadol si ju ako pokojne rozrezala druhú rybu. „Klameš.“
„Vôbec.“ Pokrútila hlavou, „tvoj nii-san prosil niekoho aby si mohol ísť. Prosil o to, aby si bol slobodný a mňa pustili s tebou. Prosil.“ Pohliadla na mňa a ja som prudko k nej podišiel. Vzal som ju za golier a pritiahol k sebe. Krvi by sa vo mne vtedy nikto nedorezal i keby rok rezal. Tie modré oči ktoré na mňa hľadeli boli nevinné. Plné pravdy a slov ktoré mi práve povedala. ...prosil aby si mohol byť slobodný.
„Povedal, že nechce aby si skončil tak ako on. Nenávidený a zavrhnutý.“ Pusil som ju. Dopadla zadkom na zem. Napriamil som sa a zovrel rukoväť katany. Otočil som sa na opätku a rozišiel sa preč. „Kam ideš? Sasuke!“ zvolala na mňa a vystrelila ako strela z miesta. Objala ma zozadu okolo pásu „Prosím. hovorím ti pravdu. Prečo si myslíš, že si tak jednoducho ma dokázal zachrániť. Že ten veľký jednooký trol ťa pustil. Že žraločia hlava ušla... prosím. nevracaj sa tam.“
Pohliadol som pred seba do tmy lesa. Niekde tam vnútri v lese. Hlboko v lese... riskoval Itachi pre mňa úplne všetko. Pokojne som mohol napochodovať do Konohy a povedať im kde sa skrývajú. Ale nevedel som to. Zrazu som nevedel vôbec nič. Nič o tom, čo hľadajú. Nevedel som prakticky vôbec nič. Všetko vo mne sa zrazilo do jednej malej guľôčky ktorá mi zavadzala v hrdle ako tupý výkrik.
...Chcel aby si bol slobodný...