Prvá časť- 6. Výkrik do tmy

po svahu prudko zvažujúcom sa dolu. Ak sa vám to podarí, môžete sa buď vrátiť späť, alebo vojsť do zvláštneho otvoru, ktorý je v kolmej skalnej stene. Otvor pôsobí ako holá nemožnosť, vec, ktorá by tu nemala byť. Keď vstúpite, dostanete sa do dlhej tmavej chodby, vyvŕtanej do skál. Chodba je dlhá asi dvesto metrov, neosvetlená, no udržiavaná, neodbočuje, sleduje len jeden smer. Na konci chodby, kde už nevidno nič, sú dômyselné kamenné dvere pôsobiace dojmom, že sú súčasťou skaly, a za týmito dverami je miestnosť.
Svetlo sa miesi s tmou a spolu tak vytvárajú zvláštnu atmosféru. Ružová tma panuje v miestnosti, tá je celá z kameňa, čo možno zistiť podľa teploty. Uprostred je kamenné ležadlo, na ktorom leží modro vlasé dievča. Nad dievčaťom stojí postava v plášti. Je nervózny, operácia začína, ľavá ruka mu začne modrasto žiariť. Je čas.
Teraz nastal ten čas, po tom všetkom je konečne tu. Trápila ju možnosť zlyhania. Keď ľudia nad niečím dlho uvažujú, zvyknú to pokaziť, ten kop si zvládla mnohokrát, dnes to nebude iné. Narátaš do desať a otvoríš oči. V duchu odrátava. Desať! Otvorí oči, vidí ako na ňu prekvapene pozerá. Toto je moja chvíľa. Venuje mu úsmev, jej noha opíše pekný oblúk a špičkou trafí pod kapucňu. Začuje chrumkavý zvuk, postava v plášti letí vzad, narazí do steny a zvezie sa na zem, ruka jej zhasne. Dievčina stiahne nohy pod seba a vymrští sa vpred. No ešte stále je malátna a skok nezvládne, tvrdo dopadne na zem. V ramene cíti tupú bolesť. Zvládla si to. Teraz sa musíš uistiť, že zomrel. Hoci ju k tomu všetko núti, odmieta to. Už sa k nemu ani nepriblížim. To je chyba. Stavia sa na nohy a rozhliada sa, tento priestor na ňu pôsobí zle. Držiac sa za rameno prichádza ku dverám. Hľadá odomykací mechanizmus, nedarí sa jej to. Primkne sa k dverám a zatlačí, nič. Zatlačí silnejšie, dvere sa ani nezachveli. Sadne si a oprie sa chrbtom o dvere. Všetko bolo márne. Nezúfaj, máš dosť času, ďalšiu dávku už nedostaneš, budeš môcť použiť svoje oči. Potom tie dvere otvoríš. Dúfam, že to bude čoskoro.
„Skončila si,“ povie to s definitívnou platnosťou.
Srdce sa jej rozbúši. Mala si ho zabiť, kým tu bola možnosť. A čo teraz? Na boj nemám dostatok síl. Odpoveď neprichádza. Postava sa začína dvíhať. Zdá sa jej, že tma hustne.
„Nechaj ma na pokoji!“ zakričí, no nemá to žiaden účinok. Postava v plášti k nej pomaly vykročí. Je tu niečo, čo môžeš urobiť. Môžeš otvoriť mosadzné dvere a zmieriť sa sama zo sebou. Teraz na konci svojho života sa to rozhodne urobiť. Už nie je čo skrývať, chce byť úprimná aspoň sama pred sebou. Nikdy som nemyslela, že to skončí pri tom. Asi to tak malo byť. Zhlboka sa nadýchne a pristúpi k dverám, ktoré navždy zamkla. Váha. Času je málo! Pozbiera všetku svoju silu a mosadzné dvere otvorí. Okamžite ju pohltí vlastná minulosť, realitu ani nevníma. V tej chvíli, keď na ňu vybehnú jej najhoršie spomienky, sa kamenné dvere otvoria.